Delius / Mozart / SchumannDelius / Mozart / Schumann

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

V skladbách inšpirovaných ročnými obdobiami patrí jari špecifické miesto. Jej popularita v hudobnom umení môže súvisieť s optimizmom, s ktorým sa tento čas spája, ale tiež s potenciálom hudby vyjadriť znovuzrodenie, rast a premeny života. Metamorfózy jari môžeme nájsť v stredovekých polyfonických piesňach Francesca Landiniho, vo Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach, v Beethovenovej „Jarnej sonáte“ (hoci toto pomenovanie nepochádza od skladateľa), v Haydnovom oratóriu Stvorenie, v piesňach, symfóniách a symfonických básňach romantikov i v Stravinského Svätení, kde ale jar nie je vyobrazená len ako regeneratívna sila, ale je tiež spojená s deštrukciou a násilím. On Hearing the First Cuckoo in Spring je symfonická báseň alebo „náladový obraz, idyla“ (Stimmungsbild) z roku 1912 od anglického skladateľa nemeckého pôvodu Fredericka Deliusa. Hoci táto kompozícia, súčasť Dvoch skladieb pre malý orchester, býva niekedy opisovaná aj ako typicky britská pastorálna hudobná scéna s nádychom nostalgie, Deliove vplyvy boli kozmopolitné. Obdivoval tvorbu Richarda Wagnera, mal rád skladby Edvarda Griega, ktorého stretol počas štúdia na konzervatóriu v Lipsku v roku 1887 a spriatelil sa s ním, jeho partitúry tiež ťažia z orchestrálnych efektov Debussyho, ktorého tvorbu mohol spoznať počas dlhšieho pobytu v Paríži. Tvorba skladateľa bola najskôr známejšia v Európe, zvlášť v Nemecku, no zásluhou dirigenta Thomasa Beechama (1871 – 1961) prenikla napokon začiatkom 20. storočia aj na Britské ostrovy, kam skladateľ odišiel počas 1. svetovej vojny. Premiéra On Hearing the First Cuckoo in Spring sa uskutočnila v Lipsku pod taktovkou legendárneho Arthura Nikischa (1855 – 1922), o prvé uvedenie v Anglicku sa postaral známy Willem Mengelberg (1871 – 1951). Úvodná téma skladby ťaží z motívov vtáčieho spevu, druhá téma je spracovaním melódie nórskej ľudovej piesne I Ola-Dalom (V údolí Ola). „Jar sa pre mňa vždy spája s túžbou po Nórsku,“ napísal v liste austrálskemu skladateľovi Percymu Graingerovi (1882 – 1961) Delius, ktorý krajinu často navštevoval. Vzhľadom na fakt, že rovnaká pieseň sa nachádza aj v Griegovej zbierke 19 ľudových piesní pre klavír, op. 66, niektorí autori vidia v pôvabnej atmosferickej a zvukomalebnej idyle poctu nórskemu skladateľovi, ktorého Delius nazval „sviežim horským vetrom“ a považoval ho za za svojho blízkeho priateľa i mentora.

Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval Koncert pre dva klavíry a orchester č. 10 Es dur, KV 365 (316a) pre seba a svoju sestru Annu Mariu (Nannerl), ktorá bola tiež vynikajúcou klaviristkou. Brata sprevádzala v 60. rokoch 18. storočia na prvých koncertných cestách po Európe, keď boli obaja ešte zázračnými deťmi. Koncert je posledným dielom skladateľovho salzburského obdobia, Mozart skladbu napísal v rodnom meste v roku 1779. Evidentne sa s ňou chcel predviesť ako klavírny virtuóz i autor aj vo Viedni, kam si noty so sebou priniesol v roku 1781 po definitívnom rozchode s arcibiskupom Colloredom. Vo Viedni dvojkoncert po prvýkrát uviedol koncom novembra toho istého roku na privátnom koncerte spolu s Josephou Barbarou Auernhammer (1758 – 1820). Išlo o Mozartovu druhú súkromnú viedenskú žiačku (prvou bola Barbora Ployer) a disponovanú klaviristku, no o jej fyzickom vzhľade sa skladateľ v korešpondencii s otcom Leopoldom nevyjadroval práve galantne: „Každý deň popoludní trávim u pána Auernhammera. Mladá dáma je neskutočne škaredá. Jej hra je však skutočne očarujúca, hoci jej chýba delikátny úder, ono spevné cantabile. Zasvätila ma do plánov, ktoré nateraz drží v tajnosti. Chce usilovne študovať dva či tri roky, potom odísť do Paríža a živiť sa tam ako klaviristka. Povedala mi priamo: nie som krásna, au contraire, som škaredá a nechcem si vziať nudného úradníka len preto, že nikoho lepšieho nezoženiem. Radšej ostanem slobodná a budem sa živiť svojim talentom. A má úplnú pravdu. Požiadala ma, aby som jej pomohol.“ Napokon sa však ukázalo, že žiačka má okrem hudby aj záujem o svojho učiteľa, čo Mozarta na rozdiel od jej hry skutočne iritovalo, otcovi o tom píše: „Keby chcel maliar namaľovať čerta, mohol by si vybrať jej tvár. Je telnatá ako dedinská dievka, potí sa, že je človeku nevoľno a svoje prednosti nosí tak, že by tam mohla mať rovno napísané: pozrite sem.“ Mozart sa ďalej v liste sťažuje, že Josepha s ním chce tráviť niekoľko hodín denne, je vážne zamilovaná a z nejakého neznámeho dôvodu si dokonca myslí, že je pre neho atraktívna. Navyše pravdepodobne začala po meste rozširovať, že sa budú brať, čomu sa všetci úprimne čudovali. Leopolda, ktorý sa vždy obával, že jeho synovi zničí sľubnú kariéru žena, Mozart uistil, že veciam urobil rázny koniec. Napriek tomuto ľúbostnému incidentu bol Mozart k svojej žiačke aj naďalej veľkorysý a ako umelkyňu ju rešpektoval. Svedomito jej dával hodiny, koncertoval s ňou vo vyberanej spoločnosti, venoval jej svoje diela (napr. Sonátu D dur pre dva klavíry, KV 448), zveril jej dokonca dohľad nad viedenskými vydaniami svojich husľových sonát pre Artariu. Keď v roku 1782 dostal možnosť účinkovať na matiné v cisárskom záhradnom sídle Augarten, opäť požiadal Josephu, aby s ním účinkovala v Koncerte Es dur, ktorý však na túto príležitosť prepracoval. Kým partitúra salzburskej verzie obsahuje hoboje, fagoty a rohy, zvukovo majestátnejšia viedenská podoba diela (KV 316b) využíva v tom čase nie úplne bežne používané klarinety, trúbky a tympany. Josepha Barbara Auernhammer napokon do Paríža neodišla, no hudbe ostala verná. V roku 1786 sa napriek svojmu predsavzatiu vydala za úradníka Johanna Besseniga, s ktorým mala štyri deti. Učila, vystupovala na verejných i súkromných koncertoch. Naposledy účinkovala na verejnosti so svojou dcérou v roku 1813. Príležitostne tiež komponovala. Rok po Mozartovej smrti vyšli tlačou jej variácie pre klavír na tému árie z Mozartovej opery Čarovná flauta: Der Vogelfänger bin ich ja.

V roku 1839 Robert Schumann napísal, že klavír sa stal pre neho pritesným. Do tej doby sa tento originálny skladateľ s dušou básnika venoval ťažiskovo tvorbe pre klavír a piesňam. V ambíciách komponovať pre orchester ho podporovala aj budúca manželka Clara, ktorá si v tom istom roku podobnú poznámku zapísala do denníka: „Najlepšie by bolo, keby Robert komponoval pre orchester. Jeho imaginácia nenachádza na klavíri dostatočný priestor. Všetky jeho diela majú symfonický charakter.“ Len dvadsaťročná klavírna virtuózka si pravdepodobne uvedomovala aj to, že zvláštne poetické skladby nemohli v konkurencii efektných exhibícií Herza, Kalkbrennera či Moschelesa urobiť Schumanna dostatočne slávnym. Skomponovať symfóniu znamenalo vstúpiť na miesta, kde bol nedostižným vzorom Beethoven, znamenalo to podobnú prestíž ako napísať román. Schumann sa pokúsil skomponovať symfóniu už začiatkom 30. rokov 19. storočia, no dielo z roku 1832 nechal nedokončené a venoval sa najmä klavíru. V roku 1841, po období intenzívneho záujmu o piesne, sa skladateľ zameral na orchestrálne médium. Komponuje Ouvertúru, scherzo a finále, začína prácu na Symfónii c mol, ktorú nedokončí, píše tiež Symfóniu d mol, ktorá sa po revíziách stane v roku 1851 jeho štvrtým symfonickým opusom. Vzniká tiež Fantázia pre klavír a orchester, ktorá sa neskôr zmení na slávny Klavírny koncert. Skice pre Symfóniu č. 1 B dur Jarnú, op. 38 vznikli v priebehu štyroch dní v januári roku 1841, dokončenie trvalo necelý mesiac. Premiéru diela dedikovaného saskému kráľovi Friedrichovi Augustovi uviedol 31. marca v Lipsku Schumannov priateľ Felix Mendelssohn. Hoci skladateľ nikde na partitúre nezmieňuje inšpiráciu jarou, privátne tak o nej viackrát hovorí. Nemeckému skladateľovi, huslistovi a dirigentovi Louisovi Spohrovi (1784 – 1859) napríklad povedal, že skomponoval hudbu naplnenú jarnou vášňou, ktorá sa vždy nanovo zmocňuje a prekvapuje mužov, a to až do vysokého veku, pričom svoj zámer upresnil: „Popisnosť ani zvukomaľba neboli v tomto prípade mojím cieľom, verím však, že obdobie, kedy sa dielo zrodilo, ovplyvnilo jeho podobu i to, čím symfónia je.“ Ak by sme sa na základe pôvodných názvov jednotlivých častí symfónie (Začiatok jari, Večer, Radostné hry, Jar v rozpuku), ktoré inšpirovala poézia Adolfa Böttgera, rozhodli ďalej skúmať mimohudobné, programové inšpirácie Schumannovho diela, nešlo v tejto skladbe teda primárne o hudobné zobrazenie jari. Skôr išlo o vyjadrenie túžby po nej, o čom skladateľ napokon píše aj v liste dirigentovi Wilhelmovi Taubertovi (1811 – 1891), ktorý Prvú symfóniu naštudoval a uviedol v Berlíne. Schumann inštruuje Tauberta, aby orchestru vdýchol „Frühlingssehnsucht“, no vzápätí, azda pre väčšiu názornosť a lepšie pochopenie, zmieňuje i pomerne konkrétne asociácie späté s hudbou: prebúdzanie prírody, ktorá sa zaodieva do zelene, motýle, zrod nového života. Existujú interpretácie, ktoré „Jarnú symfóniu“ dávajú do súvislosti s tým, že skladateľ s manželkou čakali v čase vzniku diela prvý prírastok do rodiny – dcéru, ktorá sa mala narodiť začiatkom augusta. Autobiografický charakter dielu dodáva aj dvojica citátov: prvý z piesne Seit ich ihn gesehen (Odkedy som ťa uvidel) z cyklu Frauenliebe und Lieben v Larghette, druhý z poslednej časti klavírneho cyklu Kreisleriana vo finále symfónie. Pohľad na Schumannove inšpiračné zdroje diela dopĺňajú verše ukryté v úvode symfónie, ide o citát z jednej z Böttgerových Jarných balád: „O wende, wende deinen Lauf/Im Thale blüht der Frühling auf.“ (Otoč sa, obráť sa, a zmeň cesty smer, tam do údolia, kde pučí zeleň, vládne jar a duše mier.) Hoci Schumannova symfonická tvorba sa neskôr stala predmetom polemík i revízií, lipská premiéra „Jarnej symfónie“ bola aj vďaka Mendelssohnovi úspechom a skladateľ ju označil za „jeden z najdôležitejších dní vo svojom umeleckom živote.“

Andrej Šuba

MARIAN LAPŠANSKÝ

zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, o. i. ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis a prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela v Bratislave. Od roku 2004 do konca roku 2021 zastával post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie. Je častým členom porôt medzinárodných klavírnych súťaží, o. i. súťaže Franza Liszta v Budapešti, súťaže Ludwiga van Beethovena v Bonne, súťaže Alexandra Skriabina v Grossete, Prix Amadeo v Aachene, Premio Giuliano Pecar v Gorizii, Medzinárodnej súťaže komornej hry vo Frankfurte, Súťaže Pražskej jari a ďalších. Jeho študenti získali na medzinárodných interpretačných súťažiach už viac ako tridsať rôznych ocenení. Je pedagógom na AU v Banskej Bystrici. Do roku 2012 pôsobil aj na AMU v Prahe a do roku 2019 na VŠMU v Bratislave.

Interpretačné umenie Mariana Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach, ktoré získali napr. Cenu Zlatej harmónie (1995, Rachmaninov, Schnittke, Pärt; spolu s Jiřím Bártom), cenu Classic za nahrávku roka (1997, Zdeněk Fibich: Nálady, dojmy a upomínky – súbor 12 CD), Cenu za najlepšiu českú nahrávku roku 1998 (1999, Leoš Janáček: Zápisník zmizelého; spolu s P. Strakom a D. Peckovou), Európsku cenu Gustava Mahlera za rok 2002 a medzinárodné ocenenie Trebbia za celoživotné dielo 2019. Marian Lapšanský uskutočnil množstvo sólových recitálov i komorných koncertov na prestížnych festivaloch ako Wiener Festwochen, Salzburger Festspiele, Berliner Festtage, Dresdner Musikfestspiele, Pražská jar a ďalších.

IVAN GAJAN

začal s hudobným vzdelávaním v odbore hra na klavíri na ĽŠU v Žiline, v štúdiách pokračoval na Konzervatóriu v Žiline (A. Kállay). V rokoch 1977 – 1982 študoval na Moskovskom štátnom konzervatóriu P. I. Čajkovského (S. Nejgauz, V. Gornostajevová).

Je laureátom a finalistom Medzinárodnej klavírnej súťaže R. Schumanna v Zwickau 1981. V období rokov 1983 – 1997 pôsobil ako sólista Štátneho komorného orchestra v Žiline. S týmto telesom uskutočnil množstvo koncertov doma i v zahraničí a dodnes s ním spolupracuje. V rokoch 1987 – 1991 bol členom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu ako hráč na klávesových nástrojoch. V tomto období realizoval s týmto telesom niekoľko rozhlasových nahrávok a koncertov.

Od roku 1989 pôsobí pedagogicky na VŠMU v Bratislave. Súčasne je od roku 2004 docentom klavírnej hry na JAMU v Brne. Viedol klavírne kurzy na Konzervatóriu v Žiline, Mikulove, Olomouci. Niekoľko rokov pôsobil ako korepetítor počas letných kurzov v maďarských mestách Baja a Balassagyarmat. Nahrával pre Slovenský rozhlas, Český rozhlas, Slovenskú televíziu, OPUS a iné hudobné vydavateľstvá. Ako člen poroty sa niekoľkokrát zúčastnil medzinárodnej klavírnej súťaže Amadeus v Brne a v r. 2007 Medzinárodnej klavírnej súťaže Stanislava Nejgauza v ruskom Čeľjabinsku.

Spolupracoval s umelcami ako V. Hudeček, J. Podhoranský, R. Vandra, M. Hajóssyová, H. Štolfová-Bandová, A.Šestáková, P. Michalica, M. Lapšanský, E. Indjič, P. Gallois, G. Zubicky, M. Contzen, F. Aliyew, K. Harris, a iní. Dlhší čas spolupracoval so svetoznámou luxemburskou violončelistkou Françoise Groben, laureátkou Čajkovského súťaže v Moskve, s ktorou sa predstavil na popredných a prestížnych pódiách v Európe.

RYUSUKE NUMAJIRI

je umeleckým riaditeľom japonskej Biwako Hall v meste Shiga a hudobným riaditeľom Tokyo Mitaka Philharmonia. V Japonsku patrí medzi najžiadanejších dirigentov. Numajiri sa dostal do centra pozornosti vďaka víťazstvu na francúzskej dirigentskej súťaži Besançon International Competition (1990). Víťazstvo mu zabezpečilo pozvania do orchestrov ako London Symphony Orchestra, Montreal Symphony Orchestra, Orchestra Sinfonica di Milano Giuseppe Verdi, Orchestre du Capitole de Toulouse, Orchestre de Chambre de Paris, DSO Berlin, Düsseldorfer Symphoniker, Staatskapelle Weimar, Konzerthaus Orchestra Berlin, Orchestra Teatro Lirico Giuseppe Verdi di Trieste a ďalších.

Od jeho debutu v pozícii operného dirigenta (1997) v Mozartovej opere Únos zo Serailu Numajiri hosťoval v produkciách operných domov v Kolíne, Berlíne, Baseli, Mníchove i Tokiu. Numajiri bol viacero rokov hudobným riaditeľom (2013 – 2017) a hlavným hosťujúcim dirigentom v Theater Lübeck. Počas 12 sezón vedenia Biwako Hall spolupracoval s režisérmi ako A. Homoki, J. Aguni, G. Delnon, M. Kuriyama či M. Hampe. V roku 2014 skomponoval operu na motív japonskej ľudovej rozprávky Princezná Bamboo tiež známej ako Princezná Kaguya. Dielo zaznamenalo úspech pri predvedeniach v mestách Yokohama, Hanoi či Otsu.

Numajiri je i zástancom a interpretom súčasnej hudby. V spolupráci s London Symphony Orchestra a M. Rostropovičom nahral dielo The Canticle of the Sun Sofie Gubajduliny. Tiež dirigoval niekoľko japonských premiér diel súčasných autorov ako Glassovu Peace Symphony, Busoniho Doktora Faustusa, Zemlinského Der Zwerg či Schönbergovo Notturno.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar minulého roka vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Mikhailom Pochekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y.Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Orchester vo februári absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.