Slovenská filharmónia

Koncert môžete sledovať v Online archíve Slovenskej filharmónie.

Camerata Philharmonica Slovaca

Nedeľa 29. 9. 2024, 19.30 h
BHS – Bratislavské hudobné slávnosti
Stĺpová sieň Slovenskej filharmónie

Účinkujú

Božidara Turzonovová rozprávačka
Ondrej Olos klavír, dirigent

Camerata Philharmonica Slovaca
Katarína Turnerová harfa
Cyril Šikula flauta
Matúš Veľas hoboj
Róbert Holota hoboj
Jozef Eliáš klarinet
Zuzana Hudecová klarinet
Jozef Luptáčik klarinet
Petr Sinkule basetový roh
Jan Brabec basetový roh
Peter Kajan fagot
Ladislav Miklovič fagot
María Yáñez Ocaña fagot
Viliam Vojčík lesný roh
Peter Kižňanský lesný roh
Miklós Pál Horváth lesný roh
Branislav Hóz lesný roh
Rastislav Suchan trúbka
Jana Gubková Černá husle
Jozef Horváth husle
Július Horváth husle
Martin Ruman viola
Kristína Luptáčiková violončelo
Ján Slávik violončelo
Róbert Vizváry kontrabas

Program

Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
Serenáda č. 10 B dur, „Gran partita“, KV 361
Largo. Molto Allegro
Menuetto
Adagio
Menuetto. Allegretto
Romance. Adagio
Tema con variazioni
Finale. Molto Allegro
Maurice Ravel (1875–1937)
Introdukcia a Allegro pre harfu, flautu, klarinet a sláčikové kvarteto
Introduction. Très lent
Allegro
Bohuslav Martinů (1890–1959)
Kuchynská revue, H. 161, pre rozprávača a komorný súbor (do slovenčiny prebásnil Daniel Hevier)
Prológ
Introdukcia
Tanec habarky okolo hrnca
Tanec hrnca s pokrievkou
Tango (Ľúbostný tanec)
Charleston (Súboj)
Medzihra (Nárek hrnca)
Smútočný pochod
Finále (Radostný tanec)
Allegretto (Koniec drámy)

>> PROGRAM BULLETIN CV

Súbory dychových nástrojov (tzv. Harmoniemusik), nesúce gén francúzskej hudby „Grand Siecle“, pozostávali v 2. polovici 18. storočia väčšinou z dvoch hobojov, dvoch fagotov a dvojice lesných rohov. O popularitu týchto zoskupení sa postarali českí virtuózi (i skladatelia), ktorí prispeli k atraktívnosti tejto v nemeckej kultúrnej oblasti dovtedy neveľmi vážne branej hudby, určenej predovšetkým k zábavám rôzneho druhu. Jedným z nich bol aj v dnešnej Bratislave v službách grófa Antona Grasalkoviča pôsobiaci hráč na dychových nástrojoch a tympanista Juraj Družecký (1745–1819). V korunovačnom meste mal vlastnú Harmoniemusik i uhorský arcibiskup a milovník hudby József Batthyány.

Členom jeho súboru bol aj nástrojár Theodor Lotz (1748–1792), ktorý sa významne podieľal na zdokonaľovaní klarinetu a basetového rohu v 18. storočí. Nález intaktných basetových rohov z Lotzovej dielne na hrade Krásna Hôrka Róbertom Šebestom patrí k významným domácim príspevkom do európskej organológie. Francúzska muzikologička Florence Badol-Bertrand uvádza, že Batthyányho súbor patril medzi prvé, ktoré do obvyklého zloženia dychového sexteta pridali dvojicu klarinetov, čím sa započala éra následne obľúbeného dychového okteta.

Výsledkom rastúceho dobového záujmu o ansámble dychových nástrojov bolo, že pre Harmoniemusik komponovali nielen českí autori v Prahe, ale aj Joseph Haydn slúžiaci u grófa Morzina v Dolnej Lukavici či Wolfgang Amadeus Mozart pôsobiaci v službách salzburského arcibiskupa. Obsadenie Harmoniemusik neskôr inšpirovalo aj menej známe Beethovenove kompozície – Partitu, Rondo a Polonézu, diela vznikajúce v rozmedzí dvoch dekád od 90. rokov 18. storočia. Okolo roku 1781, kedy sa Mozart definitívne presťahoval do Viedne, boli v meste podobné dychové súbory populárne.

Samotný cisár Jozef II. mal takýto 8-členný súbor, ktorého úlohou bolo hrať transkripcie a aranžmány melódii z populárnych opier. Členom cisárskej dychovej kapely bol i Mozartov priateľ, klarinetista Anton Stadler (1753–1812), pre ktorého skladateľ neskôr napísal koncert (KV 622) i Klarinetové kvinteto. Hoci Roger Hellyer spája vznik Mozartovej Serenády B dur, KV 361, známej ako Gran partita, so skladateľovou svadbou s Constanze Weberovou, motivácia skomponovať dielo pre dvanásť dychových nástrojov s pridaným kontrabasom môže rovnako súvisieť s ambíciou vytvoriť kompozíciu , pre súbor elitných hráčov, o ktorých sa s rešpektom zmieňuje aj hudobná kritika.

Prvé známe uvedenie Mozartovej Gran partity i sa uskutočnilo na koncerte usporiadanom Antonom Stadlerom 23. marca 1784 vo viedenskom Burgtheatri. Z rozsiahleho 7-časťového diela však pri tejto príležitosti podľa zachovaných správ zazneli len štyri časti. Dva menuety s dvojicou trií (s názvukmi na ľudovejší landler), forma suity a použitie dychových nástrojov radia toto nádherné dielo k serenádam. Z obvyklého rámca zábavnej hudby sa však Gran partita vymyká svojim obsahom i rozsahom, ktorý premieňa poslucháčske očakávania na zážitok vymykajúci sa (nielen dobovým) poslucháčskym konvenciám.

Úvodné slávnostné Largo s nasledujúcim sonátovým Allegrom má takmer symfonický charakter, pričom vedľajšia téma svojou expresiou pripomenie estetiku (pôvodne literárneho) štýlu známeho pod názvom „Sturm und Drang“. Prvý z menuetov obsahuje v prvom z trií neobvyklú farebnú kombináciu založenú na dialógu dvojice klarinetov a basetových rohov. Druhé trio v molovej tónine prináša vo vzdychoch hobojov do priezračnej hudby moment napätia. Vážnosť, nebývalá v tomto druhu hudby, je ešte prezentnejšia v druhom menuete. Pri pomalej časti skladby (Adagio), v ktorej úvode sa nad ostinátnym sprievodom striedajú hoboj a klarinet, si každý, kto hoci len raz videl film českého režiséra Miloša Formana Amadeus, pravdepodobne spomenie na slávnu scénu, v ktorej si Mozartov domnelý rival Antonio Salieri uvedomí Mozartovu genialitu. Mozartovi životopisci Wyzewa a Saint Foix píšu, že tato hudba je príkladom „poetického snenia, pri ktorom na nás dýcha vánok z iného sveta“. Romanca pripomína pomalé časti Mozartových klavírnych koncertov a pôvabná Téma s variáciami (6. časť) je delikátnym príkladom galantného štýlu, ktorý skladateľ dokonale ovládol v Salzburgu. V molových epizódach záverečného ronda znalec Mozartovej tvorby Alfred Einstein nachádza ozveny tzv. janičiarskej hudby („alla turca“). Tento dobový hudobný exotizmus skladateľ s úspechom uplatnil v singspiele Únos zo Serailu. Vlastne celé rondo pôsobí ako inštrumentálny pendant operného finále. Výnimočnosť Gran partity si dobre uvedomovali už Mozartovi súčasníci, ako o tom vypovedá svedectvo jedného z nich, ktorý navštívil Stadlerov koncert v Burgtheatri: „Dnes som si vypočul skladbu pre dychové nástroje od pána Mozarta. Skladba pozostávala zo štyroch nádherných a delikátnych častí. Bola skomponovaná pre 13 nástrojov a na každom z nich hral skutočný majster.“

V roku 1905 sa francúzsky skladateľ baskického pôvodu Maurice Ravel po piaty a posledný raz neúspešne uchádzal o prestížnu skladateľskú Rímsku cenu. Keďže jeho meno už vďaka viacerým dielam dostatočne rezonovalo na hudobnej scéne, o Ravelovom vyradení zo súťaže z dôvodu vekového limitu sa intenzívne diskutovalo v tlači i v kuloároch a následný škandál napokon stál miesto riaditeľa Parížskeho konzervatória Theodora Duboisa. Ravelova Introdukcia a allegro pre harfu, flautu, klarinet a sláčikové kvarteto vznikla v roku 1905 na objednávku firmy Érard v priebehu jediného týždňa a skladateľa podľa vlastných slov stála niekoľkých bezsenných nocí. Dôvodom pre Ravela netypického chvatu (skladateľ bol perfekcionistom) bola pozvánka na výlet loďou od Alfreda Edwardsa, vydavateľa parížskeho denníka Le Matin a jeho manželky Misie Godebskej, muúzy Mallarmého a Renoira.

Introdukcia a allegro, označovaná aj ako „malý harfový koncert“, je dedikovaná Albertovi Blondelovi, riaditeľovi parížskej pobočky spoločnosti Érard, ktorá od roku 1810 postupne zdokonaľovala pedálovú harfu s dvojitým zárezom. Harfa sa v Paríži tešila veľkej obľube už od čias kráľovnej Marie Antoinetty a dôvodom objednávky zadanej Ravelovi bola pravdepodobne rivalita vtedajších popredných výrobcov tohto nástroja, firiem Érard a Pleyel. Druhá zmienená v roku 1894 uviedla na trh novú chromatickú harfu s prekríženými strunami, pre ktorú Claude Debussy (1862–1918) skomponoval Dva tance so sprievodom sláčikového orchestra. Hoci Ravel už disponoval skúsenosťami s písaním pre harfu, part pre tento nástroj prešiel po dokončení skladby rozsiahlou revíziou. Jednou z hypotéz je, že autorom úprav bol Alphonse Hasselman (1845–1912), najslávnejší dobový francúzsky harfista. Prípadne mohlo ísť aj o jeho žiačku z Parížskeho konzervatória Micheline Kahnovú (1889–1987), ktorá v Ravelovej skladbe účinkovala na premiére.

Delikátne inštrumentované komorné dielo zaznelo prvýkrát 22. februára 1907, v rámci cyklu Le Cercle musical, kde zaznelo aj Ravelovo Sláčikové kvarteto a len nedávno dokončený cyklus Histoires naturelles. Publikum dielo prijalo pozitívne, no kritika bola o niečo rezervovanejšia, čo sa mohlo podpísať na Ravelovom neskoršom ambivalentnom vzťahu k dielu. Na jednej strane ho pomerne často uvádzal, na strane druhej sa v biografii Rolanda Manuela o ňom nenachádza ani zmienka. Napriek tomu sa Introdukcia a Allegro presadila na koncertné pódiá a zaradila sa do zlatého fondu harfovej literatúry 20. storočia. Dnes patrí k najobľúbenejším a najhranejším skladbám v repertoári významných harfových sólistov.

Český skladateľ Bohuslav Martinů patrí medzi tie osobnosti hudby 20. storočia, ktorých tvorba by si v mainsteramovom repertoári rozhodne zaslúžila ešte väčšiu pozornosť. Rodáka z českej Poličky vylúčili z Pražského konzervatória kvôli zanedbávaniu štúdia. Roky 1. svetovej vojny aj preto strávil vo svojom rodisku učením a komponovaním. V roku 1918 sa stal členom Českej filharmónie, s ktorou po prvýkrát navštívil Paríž. Po štúdiách u Josefa Suka (1874–1935) sa Martinů v hudbe v tomto významnom centre moderného umenia vzdelával u Alberta Roussela (1869–1937). Nepokojné 30. roky 20. storočia ho napokon prinútili emigrovať do Spojených štátov amerických, kde vznikajú jeho symfónie. Povojnová politická situácia v Európe napokon spôsobila, že Martinů žil až do smrti v exile, naposledy vo Švajčiarsku. Švajčiarsky dirigent Ernest Ansermet (1883–1969), známy interpretáciou diel svojich súčasníkov, svojho času napísal, že skladateľskú poetiku tohto autora nie je vôbec ľahké uchopiť. V tvorbe skladateľa možno nájsť predklasické hudobné formy (napr. barokové concerto grosso), experimenty s elektronickými i starými nastrojmmi (theremin, čembalo), inšpiráciu českým folklórom, vplyvy surrealizmu, jazzu i symfonické diela reflektujúce civilizačné fenomény 20. storočia.

Medzi ne patrí napríklad orchestrálna skladba Poločas (1924) inšpirovaná futbalovým zápasom medzi českým a francúzskym tímom alebo kompozícia Bagarre, hudobné vyobrazenie davu čakajúceho na Charlesa Lindbergha (1902–1974) po prvom sólovom prelete Atlantického oceánu v roku 1927. Podľa českého muzikológa a znalca diela Bohuslava Martinů Aleša Březinu v 20. – 40. rokoch 20. storočia neexistuje hudobný trend, na ktorého vývoji by sa skladateľ nepodieľal. Skladateľa charakterizuje ako zvedavého pozorovateľa dobovej hudobnej scény, ktorý sa zaujímal o možnosti obohatenia svojho hudobného jazyka: „Schopností spojovat experimenty se svou specifickou hudební řečí patří Martinů k nejzajímavějším a nejinovativnějším skladatelům 20. století.“

Jednoaktový jazzový balet pre šesť nástrojov Kuchyňská revue (čili Pokušení svatouška Hrnce) pochádza z roku 1927. Dielo, ktorého hrdinami sú manželský pár Hrniec a Pokrievka, zvodkyňa Habarka, záletník Uterák a dôstojný Zmeták premiérovala autorka námetu Jarmila Kröschlová, priekopníčka moderného českého tanca so svojim súborom na jeseň roku 1927 v Umeleckej besede v Prahe. Autorom textu je J. L. Budín, vlastným menom Jan Löwenbach, ktorý ako libretista spolupracoval aj na opere Vojak a tanečnica Bohuslava Martinů.

Pre skladateľovu kariéru bolo dôležitým medzníkom uvedenie suity s časťami Prológ, Tango (ponáška na Ravelovo Bolero), Charleston a Finále z baletu na jednom z koncertov Alfreda Cortota v Paríži v januári roku 1930. Úspech tohto diela zaujal parížskeho vydavateľa Leduca, ktorý následne vydal viacero skladateľových diel, vrátane Kuchyňskej revue. Skladbu Martinů považoval za jednu zo svojich najvydarenejších kompozícií, životopiscovi Milošovi Šafránkovi ešte o tri dekády po vzniku diela hovorí „o neomylné technické stránce položení partitury Kuchyňské revue, ačkoliv efektivně zvláštní techniku dosud neměl […]. To je právě to, jak dílo, když už je jasné v mozku, anebo vyjadřujícií charakter skladatele, si tu techniku vytvoří samo.“

>> PROGRAM BULLETIN CV

BOŽIDARA TURZONOVOVÁ

„Herectvo nuáns, fatálnosť verzus zemitosť, dramatickosť verzus komika, svetskosť verzus duchovno. Taká je Božidara Turzonovová.“

Božidara Turzonovová začala študovať na VŠMU v roku 1959 v ročníku jedného zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla Janka Borodáča a po absolutóriu v roku 1963 ju prijal za členku Činohry SND vtedajší umelecký šéf súboru Ladislav Chudík. Umelkyňu označujú za predstaviteľku „línie analytického herectva“ a herečku „vážnych tónov“. Chcela byť kastelánkou, študovať dejiny umenia, roky však otvára brány poznania prostredníctvom múdrosti obsiahnutej v slove.

Dôležitou postavou v bohatej filmografii Božidary Turzonovovej je slávna operná sólistka Ema Destinová, božská Ema, na javisku zasa, okrem iných postáv z kategórie dív, jej slávna Sarah Bernhardtová (Posledné leto Sarah Bernhardtovej). V nej skĺbila krásu s fatálnosťou, tragiku s nadhľadom, bolesť prekrývala silou a životnú vôľu jej dodávala oddanosť divadlu, čo bolo znamením pokory.

Už v prvých sezónach v SND získala Božidara Turzonovová zaujímavé príležitosti, ktoré vedela premeniť svojím talentom a hereckým prístupom na vyslovené šance: Jana (Líšky, dobrú noc), Zlatka (Kto sa bojí Virginie Woolfovej?), Aglaia (Idiot), Dača (Vyrozumenie), Aňa (Višňový saď), Fanka (Kým kohút nezaspieva). V nasledujúcich dekádach pribúdali do jej repertoáru postavy výsostne dramatické, plné vypätých polôh a tragickej trýzne ako Nina (Maškaráda), Táňa (Rozlúčka v júni), Xiména (Cid), Katerina (Búrka), Kitty Duvalová (Čas tvojho žitia), Princezná Kogatin (Miliónový Marco), Milica (Sonatína pre páva), Máša (Živá mŕtvola), Sofia (Platonov), Helena (Nedeľa pre bolesť ako stvorená), Vrchná sestra (Správa o chirurgii), Oľga (Tri sestry). Vrcholom tejto línie bola postava Matka-Smrť (Krvavá svadba), kde Turzonovová dokázala plne realizovať autorov a režisérov koncept spojenia sakrálna a profánna.

Božidara Turzonovová dokáže fatálne a záhadné ženy s rovnakou ľahkosťou ako tie komické, ironické, hravé, provokujúce. Svoj komediálny talent, charakterovú drobnokresbu či neľahkú tragikomickú polohu rozkrýva ako Jozefína (Napoleon I.), Pani predsedníčka (Jožko Puúčik a jeho kariéra) alebo Jelisaveta Subotičová (Šopalovičovo kočovné divadlo), Slivková (Čaj u pána senátora), Dojka (Romeo a Júlia).

Zaujímavá je jej rustikálna Mara (Ženský zákon), ale aj postavy, v ktorých sa spája svetskosť a duchovno, ako Muškátová (Liliom), Mary Destiová (Keď tancovala…), Edna (Krehká rovnováha) či zvláštna grotesknosť ako napríklad Anna Meinhold-Aignerová (Krajina šíra), Šarlota Ivanovna (Višňový sad).

V aktuálnej divadelnej sezóne účinkuje Božidara Turzonovová na scéne Činohry SND v takmer desiatke úspešných inscenácií a hosťuje v ďalších slovenských divadlách a často aj v Čechách, kde nakrúca filmy i televízne seriály. Nemožno zabudnúť na lásku umelkyne k hudbe, ku klavíru a tiež k úlohám, v ktorých môže uplatniť svoju muzikalitu, lebo ako zvykne poznamenať herectvo je „vášeň, ktorej som načisto podľahla“.

ONDREJ OLOS

absolvoval štúdium dirigovania na Konzervatóriu v Žiline u Milana Seidla a na brnenskej Janáčkovej akadémii múzických umení u Emila Skotáka. V roku 2006 získal Cenu Leoša Janáčka za naštudovanie komornej verzie opery Příhody lišky Bystroušky v Komornej opere JAMU. V rámci festivalu Janáček Brno 2008 naštudoval operu Jej pastorkyňa v pôvodnej verzii z roku 1904.

V SND dirigoval okrem iného opery Věc Makropulos, Salome, Don Giovanni, Cosi fan tutte, Sadko, La traviata, Predaná nevesta a balet Popoluška. V súčasnosti pôsobí v Národnom divadle Brno, kde dirigoval Čajkovského Eugena Onegina a Pikovú dámu, Verdiho Macbetha, Don Carla, Sicílske nešpory, Nabucca a Falstaffa, Janáčkove Příhody lišky Bystroušky, Káťu Kabanovú, Šárku a Jenůfu, Straussovho Netopiera, Leoncavallových Komediantov, Pucciniho opery Gianni Schicchi, Turandot a Tosca, Offenbachove Hoffmannove poviedky a mnohé ďalšie.

Ondrej Olos sa predstavil aj na ďalších scénach operných domov --Grécka národná opera v Aténach (Příhody lišky Bystroušky, Věc Makropulos, Don Giovanni, Bohéma), Den Jyske Opera v Aarhuse (Káťa Kabanová), Opéra de Rennes, Opéra de Limoges a Opera de Reims (Jenůfa). V Národnom divadle v Prahe dirigoval koncert nazvaný Mozartove narodeniny, Slávnostný koncert k 100. výročiu vzniku ČSR a opery Rusalka a Tosca (tie tiež v Štátnej opere Praha). Spomeňme ďalej Divadlo J. K. Tyla v Plzni (Sedliacka česť a Komedianti) a Národné divadlo v Košiciach (Gianni Schicchi, Il Tabarro, Dialógy Karmelitánok, Samson a Dalila) a Divadlo F. X. Šaldu Liberec (okrem iného Dialógy Karmelitánok, Jolanta, Bábky majstra Pedra, Norimberská panna). Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, so Štátnou filharmóniou Košice, s ŠKO Žilina, Pražskou komornou filharmóniou Filharmóniou Brno, Moravskou filharmóniou Olomouc, Filharmóniou Bohuslava Martinů, Filharmóniou Hradec Králové a s ďalšími telesami. Je tiež vyhľadávaným klaviristom a komorným hráčom.

CAMERATA PHILHARMONICA SLOVACA

Camerata Philharmonica Slovaca vznikla v roku 2024 z iniciatívy generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Turnera. Je komorným zoskupením s variabilným obsadením, zloženým z popredných inštrumentálnych hráčov Slovenskej filharmónie. Hlavnou náplňou a poslaním komorného združenia je podpora a rozvoj spoločného muzicírovania, spojená s uvádzaním náročných titulov slovenskej a svetovej komornej tvorby na našich i zahraničných koncertných pódiách.

Slovenská filharmónia, Medená 3, 816 01 Bratislava. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry SR. Slovenská filharmónia vyhotovuje obrazové snímky a zvukové a zvukovo-obrazové záznamy z koncertov a je oprávnená ich použiť primeraným spôsobom na umelecké účely.