Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 00:51:43 ] [ 00:51:43 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Jana Majerová ]

      Heitor Villa-Lobos (1887–1959) patrí medzi najuznávanejších latinskoamerických skladateľov a je považovaný za vôbec najvýznamnejšieho brazílskeho autora. Už v detstve ho jeho otec, amatérsky hudobník (zomrel, keď mal malý Heitor len jedenásť rokov), začal učiť hrať na violončele a klarinete. Neskôr sa ako autodidakt učil hrať aj na gitare. K formálnemu štúdiu hudby veľmi neinklinoval. Významný vplyv na jeho umelecké smerovanie však malo účinkovanie v pouličných kapelách v Riu de Janeiro – jeho rodnom meste. Od svojich šestnástich rokov začal pôsobiť aj ako violončelista v divadelnom orchestri a neskôr v orchestri v kine, kde spoznával divadelnú a populárnu hudbu. Ako osemnásťročný sa rozhodol celú nasledujúcu dekádu venovať štúdiu brazílskej ľudovej hudby v autentickom prostredí, pričom absolvoval aj pobyt v Amazónii, kde skúmal hudobné prejavy tamojších kmeňov. V roku 1923 odišiel do vtedajšieho kultúrneho centra Európy – Paríža, kde sa stretol so skladateľmi ako Igor Stravinskij, Maurice Ravel, Sergej Prokofiev či Edgard Varèse. Do Brazílie sa Villa-Lobos definitívne vrátil v roku 1930. Okrem toho, že bol vedúcou skladateľskou osobnosťou, zohrával dôležitú úlohu aj v novom nasmerovaní brazílskeho hudobného školstva.

      Skladateľský štýl Heitora Villa-Lobosa je výsledkom kombinácie viacerých vplyvov – jeho hudobných začiatkov, inšpirácie bohatou tradíciou ľudovej hudby jeho rodnej krajiny a aktuálnych trendov európskeho hudobného umenia. Bol veľmi plodným autorom – napísal okolo 2000 orchestrálnych, symfonicko-vokálnych, komorných, sólových inštrumentálnych a vokálnych diel. Medzi najznámejšie patrí 9 suít Bachianas Brasileiras či séria 14 Chôros pre rozličné obsadenie. Villa-Lobos patrí k najvýznamnejším autorom skladieb pre klasickú gitaru 20. storočia, pričom spolupracoval aj s gitarovým virtuózom Andrésom Segoviom. Jeho 12 koncertných etud či 5 prelúdií patrí k základnému gitarovému repertoáru. Napísal aj množstvo klavírnych diel. K ich propagácii významne prispel Artur Rubinstein, ktorý ich s obľubou interpretoval po celom svete.

      Komornú skladbu Assobio a játo (The Jet Whistle) pre flautu a violončelo napísal Heitor Villa-Lobos v New Yorku v roku 1950. Jej názov odkazuje na poslednú časť Vivo, kde v závere skladateľ vyžaduje od flautistu špecifický zvuk, v notách upresnený pokynom „imitando fischi in toni ascendi“. Aby hráč požadovaný efekt dosiahol, musí razantne fúkať do flauty s ústami zakrývajúcimi takmer celý náustok. V kombinácii s glissandom môže výsledný zvuk pripomínať vzlietajúce lietadlo. Tejto časti predchádzajú prvá časť Allegro non troppo, v ktorej sa oba nástroje striedajú v prednese kantabilnej melódie a bohatého sprievodu, a druhá časť – kontemplatívne Adagio. Napriek tomu, že názov skladby môže v poslucháčovi vyvolávať očakávanie prevažne humorne ladeného diela, je jeho neoddeliteľnou súčasťou aj isté melancholické rozpoloženie.

      Ernst Roters (1892–1961) bol nemecký dirigent, operný režisér a skladateľ, ktorý sa presadil najmä ako autor filmovej hudby. Spolupracoval s poprednými režisérmi bývalej NDR ako Wolfgang Staudte (Die Mörder sind unter uns, 1946; Die Geschichte vom kleinen Muck, 1953), Erich Engel (Der Weg zu Isabel, 1940; Der Biberpelz, 1949) a ď. Participoval tiež na Harlanovej filmovej adaptácii Tolstého Kreutzerovej sonáty z roku 1937. Je však aj autorom hudby k viacerým propagandistickým inscenáciám Jednotnej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – SED). Okrem filmovej, scénickej a rozhlasovej hudby komponoval aj symfonické, operné a komorné diela, vrátane sláčikových kvartet, a tiež klavírne skladby. Rotersovo Trio pre husle, violončelo a saxofón, W. 26b z roku 1926 zaznie v slovenskej premiére.

      Bohuslav Martinů (1890–1959), ktorý patrí k celosvetovo najuznávanejším českým skladateľom, si vytvoril autentický a nezameniteľný kompozičný jazyk, v ktorom kombinuje hudobnú tradíciu a inšpiráciu ľudovou hudbou rodnej zeme s novými hudobnými prúdmi 1. polovice 20. storočia. Vo svojej tvorbe dokázal presvedčivo vyjadriť závažné existenciálne témy a zároveň autentickým spôsobom využívať sofistikované rytmy, jazzové prvky a rôzne experimenty v odľahčenejšom type hudby. Bohuslav Martinů odišiel do Paríža v rovnakom roku ako Heitor Villa-Lobos (1923). Prvotným dôvodom bolo získanie štipendia na štúdium kompozície u Alberta Roussela, no napokon v Paríži žil až do roku 1940. Zoznámil sa tam aj s hudbou Igora Stravinského a Parížskej šestky, čo malo zásadný vplyv na jeho ďalšie umelecké smerovanie. Po vpáde nemeckých vojsk však musel emigrovať do Spojených štátov, kde pôsobil ako profesor kompozície na univerzitách v Massachusetts, Princeton University, Mannes School of Music v New Yorku a Curtis Institute vo Filadelfii. V roku 1952 získal americké občianstvo. Od roku 1953 sa aj vďaka Guggenheimovmu štipendiu mohol opäť vrátiť do Európy, kde pobýval najmä vo francúzskom meste Nice a neskôr vo Švajčiarsku. Tam presídlil na pozvanie Paula Sachera – dirigenta a mecenáša, podľa ktorého je nazvané jedno z najvýznamnejších výskumných centier pre hudbu 20. a 21. storočia – Paul Sacher Stiftung v Bazileji.

      Hudbu k jazzovému baletu s jedným dejstvom – La revue de cuisine / Kuchynská revue, H. 161 – skomponoval Martinů na jar 1927 v Paríži. Podnet k vzniku tohto diela dostal od českej tanečníčky a choreografky Jarmily Kröschlovej, ktorá skladateľa požiadala o napísanie hudby k jej vlastnému baletnému námetu. Martinů následne odporučil doplnenie hovoreného textu z pera Jana Löwenbacha (píšuceho pod pseudonymom J. L. Budín), ktorý už predtým pre neho pripravil české libreto ku komickej opere Vojak a tanečnica. Premiéru baletu Kuchynská revue uviedla Jarmila Kröschlová so svojou tanečnou skupinou 17. novembra 1927 v Umeleckej besede v Prahe. Hudobnú zložku diela v obsadení klarinet, fagot, trúbka, husle, violončelo, klavír interpretovali hráči Českej filharmónie pod vedením dirigenta Stanislava Nováka. Hovoreného slova sa zhostil mladý herec Osvobozeného divadla Miloš Nedbal. Veľký ohlas vzbudilo koncertné uvedenie suity z baletu (s časťami Prológ, Tango, Charleston, Finále) v Paríži v roku 1930. Sám skladateľ považoval Kuchynskú revue za jedno zo svojich najlepších diel. Ešte o viac ako tridsať rokov neskôr sa v liste svojmu životopiscovi Milošovi Šafránkovi zmieňoval „o neomylné technické stránce položení partitury Kuchyňské revue, ačkoliv jsem efektivně zvláštní techniku dosud neměl [...]. To je právě to, jak dílo, když už je jasné v mozku, anebo vyjadřující charakter skladatele, si tu techniku vytvoří samo“.

      Námetom baletu Kuchynská revue, s podtitulom Pokušenie svätúšika Hrnca, je komplikovaný milostný život kuchynského riadu. Tento druh alegórie má svoj pôvod už v 18. storočí. Hlavnými postavami Kuchynskej revue sú manželia – pán Hrniec a pani Pokrievka, ďalej zvodná Habarka, záletník Uterák a prísny moralista Zmeták. Prednes hovoreného slova je zverený rozprávačovi. Pri príležitosti dnešného uvedenia Kuchynskej revue v Slovenskej filharmónii text do slovenčiny prebásnil Daniel Hevier (text viď samostatná príloha online bulletinu). V súlade s námetom baletu je aj hudba Bohuslava Martinů plná vtipu, ba až absurdného humoru, pričom nezastupiteľnú rolu majú skladateľove obľúbené metro-rytmické „hry“, využitie jazzových postupov a prvkov (nielen) v tej dobe obľúbených tancov ako tango, charleston či foxtrot.

      Napriek tomu, že Kuchynská revue patrí k skladateľovým najúspešnejším dielam, sa jej pôvodná verzia od svojej premiéry niekoľko desaťročí neuvádzala. Dielo zaznievalo na pódiách len v podobe štvorčasťovej suity. Niektoré časti baletu sa totiž dlho považovali za stratené. V skutočnosti pôvodná partitúra diela ležala bez povšimnutia v archíve Paul Sacher Stiftung v Bazileji, až kým na ňu na začiatku 90. rokov 20. storočia neupozornil Aleš Březina – český skladateľ, muzikológ a riaditeľ Inštitútu Bohuslava Martinů. O niekoľko rokov neskôr sa britský čembalista a dirigent Christopher Hogwood, v spolupráci s A. Březinom a Inštitútom B. Martinů, podujal na rekonštrukciu pôvodnej partitúry a prípravu revidovaného vydania Kuchynskej revue.

      Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 23. 3. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus HS hudba a slovo, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      BOŽIDARA TURZONOVOVÁ

      Slovenská herečka Božidara Turzonovová sa narodila v Sofii v Bulharsku. Od detstva navštevovala dramatický krúžok, pôsobila v detskej rozhlasovej družine a venovala sa hre na klavíri. Študovala na VŠMU v Bratislave, ktorú úspešne absolvovala v roku 1963. Už počas štúdia dostala prvú filmovú príležitosť vo filme Most na tú stranu, kde si zahrala so svojím budúcim manželom, hercom Jozefom Adamovičom. Po absolutóriu sa stala členkou SND, kde pôsobí dodnes. Hrala okrem iného v beznádejne vypredanom Na skle maľované, v Tajovského Ženskom zákone, v Albeeho Krehkej rovnováhe či Barčovom Mastnom hrnci. Hosťovala v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, kde s Jozefom Bednárikom naštudovala Gréka Zorbu a Adama Šangalu. Okrem toho pracuje v rozhlase a dabingu, učí herectvo, bola jednou zo zakladateliek medzinárodného filmového festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach, toho času je čestnou riaditeľkou medzinárodného festivalu Cinematik v Priešťanoch.

      Božidara Turzonovová je herečkou širokého výrazového rozsahu. Často ju obsadzovali aj českí filmári ako Jiří Krejčík, Otakar Vávra a Petr Weigl. Do povedomia filmových divákov sa zapísala najmä ako predstaviteľka svetovej opernej sopranistky Emy Destinnovej v Krejčíkovom filme Božská Ema. V roku 1979 dostala titul zaslúžilá umelkyňa, v roku 2008 jej bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2009 získala Cenu Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu. Je laureátkou Krištáľového krídla za rok 1997 v oblasti Divadlo a audiovizuálne umenie. 11. marca 2017 bola uvedená do Siene slávy TV ankety OTO.


      CYRIL ŠIKULA

      študoval hru na flaute na konzervatóriu v Žiline v triede Jozefa Sršňa. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Miloša Jurkoviča. Počas štúdia i neskôr sa zúčastňoval na majstrovských kurzoch (Maxence Larrieu, Marzio Conti). Ako orchestrálny hráč postupne pôsobil v Štátnom komornom orchestri Žilina, Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, komornom orchestri hlavného mesta Bratislava Cappella Istropolitana a od roku 2006 ako prvý flautista orchestra Slovenská filharmónia. Ako sólista vystúpil v rámci festivalu BHS a tiež v Rakúsku, Nemecku, Španielsku, Taliansku, Českej republike. Ako komorný hráč spolupracuje s viacerými zoskupeniami, ako napríklad Moyzesovo kvarteto, VENI ensemble, Melos Ethos Ensemble, komorný súbor Opera Aperta.


      JOZEF LUPTÁČIK

      študoval na Konzervatóriu v Bratislave u Edmunda Bombaru a na VŠMU v Bratislave u svojho otca Jozefa Luptáčika (magisterské štúdium), neskôr pod vedením Jiřího Hlaváča (doktorandské štúdium). Už počas štúdií sa prejavil jeho mimoriadny talent. V roku 1991 sa zúčastnil Medzinárodnej hudobnej súťaže Pražská jar, v roku 1992 vyhral Súťaž slovenských konzervatórií v Žiline a počas štúdia na VŠMU získal 1. cenu na súťaži Yamaha. Od roku 1993 pôsobí ako prvý sólový klarinetista Slovenskej filharmónie. Ako sólista účinkoval so Slovenskou filharmóniou, Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina a Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu. Koncertoval doma i v mnohých krajinách Európy, v Japonsku, Kanade, USA, Mexiku a Spojených arabských emirátoch. Okrem sólovej činnosti sa venuje aj komornej hre v súboroch Slovenské dychové kvinteto, Istropolis Quintet, Akademické dychové trio a Bratislavské dychové okteto, s ktorými realizoval 6 CD nahrávok. V roku 2004 bol ocenený cenou Slovenskej sporiteľne Zlatá nota. So Slovenskou filharmóniou a dirigentom Petrom Ferancom nahral v roku 2008 Suchoňovo Concertino pre klarinet a orchester. V rokoch 2011 a 2017 bol pozvaný do poroty Medzinárodnej rozhlasovej súťaže mladých hudobníkov Concertino Praga. V súčasnosti pôsobí aj na VŠMU v Bratislave ako pedagóg hry na klarinete.


      RADOSLAV PRÁGER

      je absolventom Konzervatória v Bratislave a Vysokej školy múzických umení v Bratislave (bakalárske štúdium). V roku 2003 získal plné štipendium na University of North Carolina School of the Arts v USA, kde bol žiakom významného amerického fagotového pedagóga Marka Popkina. Štúdium ukončil s titulom Magister umenia a postgraduálne štúdium absolvoval s Certifikátom profesionálneho umelca. V USA spolupracoval s rôznymi komornými telesami. V súčasnosti pôsobí ako fagotista v Opere Slovenského národného divadla.


      RASTISLAV SUCHAN

      vyštudoval hru na trúbke na VŠMU v triede Kamila Roška, kde úspešne ukončil aj doktorandské štúdium. V roku 1992 absolvoval študijný pobyt na Hochschule für Musik Carl Maria von Weber v Drážďanoch. Svoje vzdelanie si rozšíril aj na majstrovských kurzoch v rakúskom Grieskirchene pod vedením Pierra Thibauda a Acka van Rooyena.

      Ako orchestrálny hráč získaval cenné skúsenosti už počas štúdia, keď, okrem iného, v roku 1990 absolvoval turné s mládežníckym symfonickým orchestrom Orchestre des Jeunes de toute l´Europe nadácie sira Yehudiho Menuhina. V rokoch 1992 – 1997 pôsobil v orchestri SND. Od roku 1997 je prvým trubkárom Slovenskej filharmónie. Rastislav Suchan je taktiež členom orchestra Bratislava Hot Serenaders a zoskupenia Five Gentlemen, ktoré sa podieľajú na rekonštrukcii jazzovej hudby dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia. Je zakladajúcim členom súborov Slovak Brass Quintet, Melos Ethos Ensemble, od roku 2007 je členom CZ-SK Big Bandu Matúša Jakabčica. Jeho umelecké účinkovanie je spojené i s ďalšími orchestrami a súbormi ako Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátny komorný orchester Žilina, Slovenský komorný orchester, United Philharmonic (vystúpili s Plácidom Domingom), Mladí bratislavskí sólisti, Cappella Istropolitana, VENI Ensemble, Solamente naturali, Nova Brass (Rakúsko), Big Band bratislavského Konzervatória, Gustav Brom Big Band, Hot and Sweet Orchestra Jiřího Suchého, Fats Jazz Band, SĽUK, Lúčnica.

      Ako sólista účinkoval v spolupráci s viacerými významnými interpretmi i s rôznymi súbormi a orchestrami, s ktorými sa zúčastnil na mnohých hudobných festivaloch doma i v zahraničí. V interpretácii komornej hudby pre trúbku a organ spolupracoval s Ivanom Sokolom, Jánom Vladimírom Michalkom, Máriom Sedlárom, Bernadettou Šuňavskou a Marekom Vrábelom. V priebehu rokov 1993 – 2004 sa podieľal na nahrávkach hudby k viacerým filmom a muzikálom (66 sezón, Kabaret, Sugar, Beatles), k televíznemu seriálu Horská služba a k divadelným hrám Armagedon na Grbe, Niekto to rád slovenské, Odchádzanie, Garderobiér. V sezóne 2003/2004 účinkoval v hudobno-dramatickom pásme Ja som optimista v divadle L + S (spolu s Bratislava Hot Serenaders, Milanom Lasicom a Júliusom Satinským). V roku 2009 sa spolupodieľal na realizácii medzinárodného projektu Ben Hur Live. Spolupracuje tiež na populárnom projekte pre deti Spievankovo.

      Ako pedagóg pôsobil na Akadémii umení v Banskej Bystrici a na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici. Od roku od 2004 vyučuje hru na trúbke na VŠMU v Bratislave. Je spoluorganizátorom majstrovských kurzov a lektorom interpretačných seminárov a workshopov v hre na trúbke.


      LEILA AKHMETOVA

      pochádza z Kazachstanu. Na husliach sa začala učiť hrať ako osemročná. Študovala na Kazašskej národnej hudobnej akadémii v Astane a na Hochschule für Musik Hanns Eisler v Berlíne v triede Saschka Gawrilova. Nedávno ukončila magisterské štúdium na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien v triede Dalibora Karvaya. Spolu so svojou sestrou, klaviristkou Aidou Akhmetovovou, je hosťujúcou umelkyňou festivalu Golden Key, ktorý sa každoročne koná v Carnegie Hall. Účinkovala v Magdeburskej filharmónii, ako aj s niekoľkými komornými orchestrami a súbormi v Nemecku. Od sezóny 2015/2016 do apríla 2019 pôsobila ako prvá hráčka v skupine 2. huslí v Berlínskom rezidenčnom orchestri. Taktiež bola prvou huslistkou komorného súboru Chamber of Lights. Od septembra 2019 je členkou Slovenskej filharmónie v skupine 2. huslí. Získala viacero ocenení na rôznych husľových súťažiach. Medzi najvýznamnejšie patria ceny z Čajkovského medzinárodnej súťaže pre mladých hudobníkov v Japonsku (diplom), Medzinárodnej súťaže Giovani Talenti v Taliansku (1. cena), Demidovovej medzinárodnej súťaže v Rusku (3. cena) a medzinárodnej súťaže „Astana-Violin“ v Kazachstane (Grand-Prix).


      KRISTÍNA LUPTÁČIKOVÁ

      študovala hru na violončele na bratislavskom Konzervatóriu v rokoch 1994 – 2000 (J. Fazekaš) a na VŠMU v Bratislave v rokoch 2000 – 2005 (E. Prochác). V roku 2003 sa stala členkou violončelovej skupiny orchestra Slovenská filharmónia. Okrem toho pôsobí v sláčikovom kvartete VIVAQUARTET a venuje sa komornej hudbe v ďalších zoskupeniach (napr. duo s manželom – klarinetistom Jozefom Luptáčikom alebo ako členka violončelového ansámblu). Pravidelne účinkuje na domácich i zahraničných pódiách a festivaloch (Hudba Modre, Hudba Trnave).


      LADISLAV FANČOVIČ

      je považovaný za významného predstaviteľa európskeho interpretačného umenia a zároveň patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Mariana Lapšanského a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Wolfganga Watzingera. Doktorandské štúdium absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Mariana Lapšanského. Bol finalistom a laureátom domácich a medzinárodných súťaží, ako napr. Medzinárodnej klavírnej súťaže F. Chopina v Mariánskych Lázňach, Medzinárodnej klavírnej súťaže E. Nyiregyháziho v Krakove, Medzinárodnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, súťaže Talent roku atď. Vzdelanie si dopĺňal účasťou na majstrovských kurzoch (Jan Wijn, Abbey Simon, György Sándor, Karl-Heinz Kämmerling, Mikhail Voskresensky).

      Vo svojom repertoári má viac než 20 klavírnych koncertov. Ako sólista sa predstavil aj na niekoľkých koncertoch so Slovenskou filharmóniou, naposledy ako sólista v Chačaturianovom Koncerte pre klavír a orchester, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Zielona Góra, Štátnymi symfonickými orchestrami miest Izmir a Antália v Turecku, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Europeéns Luxembourg, Bruno Walter Festival Orchestra, Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, Pressburger Philharmoniker, Slovenským komorným orchestrom pod vedením dirigentov Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Friedricha Haidera, Alexandra Rahbariho, Františka Vajnara, Jerzyho Swobodu, Leoša Svárovského, Martina Leginusa, Kirka Trevora, Justusa Franza, Maria Košika, Zbyňka Müllera, Jacka Martina Händlera a i. Je aj vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio a Berger Trio. S husľovým virtuózom Milanom Paľom tvoria výrazovo nekonvenčné a mimoriadne kompaktné duo, ktorého výsledkom je odbornou kritikou oceňovaná séria nahrávok kompletných diel pre husle a klavír (Beethoven, Brahms, Grieg, Suchoň, Šostakovič, Bartók, Weinberg). Okrem koncertov na Slovensku a v Česku účinkoval vo väčšine európskych krajín, v Turecku, Malajzii, USA, Číne, Indii a na Cypre. Ladislav Fančovič nahral viac než 30 CD nosičov pre vydavateľstvá Naxos, Pavlík Records, Hudobný fond, Diskant, Slovak Radio Records a Swingmánia. Medzi najvýznamnejšie počiny patria 3 CD s hudbou bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho (2013, 2018, 2021), CD Leopold Godowsky (2012) s nahrávkou jeho Klavírnej sonáty e mol, ktorej naštudovanie je ojedinelým počinom v celosvetovom meradle, či CD Jozef Grešák (2020), v ktorom sa predstavil ako sólista v Koncerte pre klavír a orchester so Štátnou filharmóniu Košice a tiež ako hudobný režisér albumu.

      Ladislav Fančovič rád siaha po veľmi náročných a málo hrávaných skladbách, ktoré sa z dôvodu technickej náročnosti zriedkavo objavujú v koncertných programoch. Intenzívne sa venuje aj interpretácii a propagácii slovenskej hudobnej tvorby (Čekovská, Šarišský, Zeljenka, Berger, Iršai, Suchoň). V roku 2011 zhmotnil svoju dlhoročnú lásku k starému džezu a založil swingový orchester Fats Jazz Band. FJB hrá autentickú hudbu 20. až 40. rokov minulého storočia americkej, anglickej, českej a domácej proveniencie. Raritou je, že členovia orchestra hrajú na originálnych historických hudobných nástrojoch z 30. rokov.

      Všestranný umelec sa od roku 2013 venuje aj hre na saxofóne a je neúnavným propagátorom interpretácie klasickej hudby na tomto nástroji na Slovensku. V roku 2014 založil saxofónové kvarteto Pressburg Saxophone Quartet (pôvodný názov Saxophone Syncopators), ktorého repertoár tvoria skladby z oblasti vážnej hudby (A. Glazunov, J. B. Singeleé, E. Bozza, P. M. Dubois, C. Pascal, J. Iršai a i.) a tiež originálne aranžmány hudobného žánru ragtime z rokov 1910 až 1920, kedy saxofón ako hudobný nástroj zažíval svoj najväčší rozkvet a stal sa inšpiráciou pre interpretov aj pre hudobných skladateľov. Od roku 2020 študuje hru na saxofóne na Fontys University v Holandsku pod vedením jednej z najväčších saxofónových osobností klasickej hudby, skladateľa a dirigenta Andreasa van Zoelena. Fančovič sa zaslúžil sa o vydanie prvého slovenského monografického CD venovaného saxofónovej tvorbe Nuclear Sax (2020), na ktorom okrem jeho saxofónového kvarteta účinkuje aj slovinský saxofonista Lev Pupis a samotný autor hudby Jevgenij Iršai. V r. 2020 vyšli vo vydavateľstve Naxos svetové premiéry skladieb Alexandra Rahbariho v podaní L. Fančoviča na saxofónoch – Symphonic Poem No. 9 Nohe Khan pre sólový barytónsaxofón a orchester a Symphonic Poem No. 10 Morshed pre C melody saxofón, harfu, marimbu, vibrafón, perkusie a spev (CD My Mother Persia vol. 3).

      Fančovič pôsobí aj ako aktívny organizátor kultúrneho a edukačného života na Slovensku. Je riaditeľom medzinárodného festivalu starého jazzu Golden Age Festival a od r. 2017 organizuje jediné majstrovské kurzy v hre klasickej hudby na saxofóne na Slovensku, Saxophobia Bratislava, ktoré každoročne navštívi vyše 50 študentov zo 7 krajín a počas ktorých sa uskutoční niekoľko výnimočných koncertov pre verejnosť vrátane koncertu 60-členného saxofónového orchestra v Slovenskom rozhlase.


      KEN-WASSIM UBUKATA

      Ken-Wassim Ubukata sa narodil vo Francúzsku. Na violončele sa začal učiť hrať ako šesťročný a dirigovaniu sa spočiatku venoval ako autodidakt. Štúdium violončela absolvoval na Conservatoire National Supérieur Musique et Danse v Lyone v roku 2014. Následne študoval tri roky na Staatliche Hochschule für Musik Trossingen pod vedením Francisa Goutona. Už počas štúdia získal Ken-Wassim Ubukata skúsenosti v profesionálnych orchestroch a špecializovaných súboroch venujúcich sa repertoáru od starej po súčasnú hudbu. V rokoch 2017 až 2019 študoval dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien u Simeona Pironkova. Od sezóny 2018/2019 je členom Slovenskej filharmónie ako zástupca koncertného majstra skupiny violončiel. Minulé leto debutoval ako dirigent v sérii predstavení Mozartovej Figarovej svadby v Slovinsku. Cenné rady načerpal aj od majstrov taktovky, akými sú Daniel Raiskin, Emmanuel Villaume či George Pehlivanian.

    • Libreto

      [ Podľa pôvodného textu Jana Löwenbacha,
      rozšírené pasáže do češtiny preložil
      Jean-Gaspard Páleníček
      a z češtiny do slovenčiny prebásnil Daniel Hevier ]

      KUCHYNSKÁ REVUE

      REVIDOVANÝ A ROZŠÍRENÝ TEXT VINCENTA FIGURIHO

      1/2. PROLÓG

      Začína sa Kuchynská revue!
      Nie sú v nej kriky, vresky ani revy.
      Päť osôb ja v nej hostím.
      Som pán Hrniec, prednosta domácnosti.
      A tu je Pokrievka, manželka moja počestná.
      Tu Miss Habarka, moderná zvodkyňa nerestná.
      Som muž v najlepších rokoch:
      rád by som si vyhodil z kopýtka.
      Iba sa Habarke zadívam na lýtka
      a už ma tá koketa na neresť zvádza,
      už by sa z toho mohla strhnúť rodinná zvada
      nebyť tu Zmetáka, nášho rodinného priateľa.
      Pokrievka si však tiež rada dáva do tela,
      takmer sa spustila s Uterákom,
      ale strašný súboj so Zmetákom
      priviedol ju k rozumu – a mňa, pravda, tiež.
      Podrobnosti mnohé onedlho dostaneš.
      No čo sa morálky týka, je všetko jednoznačné.
      Hudobníci, na štart! Revue sa už začne!

      3. TANEC HABARKY OKOLO HRNCA

      Habarka k Hrncu prudko sa hrnie.
      Vyskočí naňho, a čo chudák hrniec?
      Hrniec je už roztúžený, ako chlap býva vždycky.
      Habarka však mizne po anglicky.

      4. TANEC HRNCA S POKRIEVKOU

      Z úteku Habarky sa Hrniec tvári celý nakyslo.
      Fučí a sa pučí ako cesto, ktoré vykyslo.
      Na ňom sa pani Pokrievka celá trasie,
      už-už zdá sa, že odtiaľ zletí na zem.
      Hrniec je celý hrrr – a nevšíma si, čo má.
      Habarka sa vracia,
      Pokrievku prevracia
      A odteraz sa tu správa ako doma.

      Manželstvo sa rúca!
      Oheň páli srdcia!
      Habarka štíhla, zlá si!
      Obeťou som tvojej hriešnej krásy!

      5. ĽÚBOSTNÝ TANEC OBOCH PÁROV

      Dravo, vášnivo, červený ako rak
      pani Pokrievke kurizuje Uterák.
      Hoci tá sa tvári ako nič,
      šťastná je, vidíš podľa zrumenených líc.
      Zmeták sa krúti naľavo, napravo
      a hľadí na ňu káravo.
      Uterák s Pokrievkou, Hrniec a Habarka
      tango začnú tancovať.
      Uterák sa vznietil. Horí, hľaď!

      6. SÚBOJ

      Nedá sa viac dívať na ten neporiadok.
      „Vyzývam ťa na súboj, Uterák, ty holobriadok!“
      buráca reč Zmetákova ohromná.
      A Habarka len prilieva olej do ohňa.
      Zmeták sa však nechce držať spiatky,
      v tej chvíli je Uterák naň krátky.
      Pokrievka to nepokladá za fór:
      pod stôl sa vyparila ako gáfor.

      7. HRNIEC NARIEKA ZA MANŽELKOU

      Pokrievka, kde si, beda!
      Habarka pokoj mi nedá!
      Jej škandály nemajú mieru.
      Poď prikryť tú veľkú dieru!

      Mám už tej Habarky po uši!
      Mám už dosť jej habaďúr!
      Pokrievka! Priateľka!
      Zohrej ma na duši!

      8. SMÚTOČNÝ POCHOD

      Pán Hrniec je zúfalý.
      Darmo v každom kúte hľadali,
      Nikde nič.
      Pokrievka sa pod zem prepadla.
      No ešte nie je koniec nášho divadla.
      Však, Zmeták?
      Opiera sa o spodok, očami zablýska
      a dobre mierenou trefou vrhá Pokrievku doprostred javiska!
      Presne tak!

      9. HRNIEC JASÁ NAD POKRIEVKOU

      Chvalabohu! Blesk a tresk!
      Pokrievočka! Ach, tvoj lesk!
      Bože, vidličky a nože,
      hádam vyskočím dnes z kože,
      pominulo omámenie,
      manželstvo je zachránené.
      Pod Pokrievkou schovám dieru,
      v manželstve mier nájdem, veru.

      10. MORÁLKA

      Ak chceš, aby tvoje hriešne telo,
      meštiačik náš, nestučnelo,
      o Pokrievku nesmieš veľmi stáť,
      habaďúru s Habarkou skús vyskúšať.
      Takto nafúknuté brucho stratíš
      a po čase sa zas k Pokrievke vrátiš.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Koncert k Roku slovenského divadla

    Concert Dedicated to The Year of Slovak Theatre 2020

    • Božidara Turzonovová
      Božidara Turzonovová
    • Cyril Šikula © Jan Lukas, 2018
      Cyril Šikula © Jan Lukas, 2018
    • Jozef Luptáčik © Jan Lukas, 2018
      Jozef Luptáčik © Jan Lukas, 2018
    • Radoslav Prager © Alexander Triuljak, 2021
      Radoslav Prager © Alexander Triuljak, 2021
    • Rastislav Suchan © Jan Lukas, 2018
      Rastislav Suchan © Jan Lukas, 2018
    • Leila Akhmetova © Alexander Trizuljak, 2021
      Leila Akhmetova © Alexander Trizuljak, 2021
    • Kristína Luptáčiková © Jan Lukas, 2018
      Kristína Luptáčiková © Jan Lukas, 2018
    • Ladislav Fančovič © Linda Kisková Bohušová
      Ladislav Fančovič © Linda Kisková Bohušová
    • Ken-Wassim Ubukata © Jan Lukas, 2018
      Ken-Wassim Ubukata © Jan Lukas, 2018
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
      Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
    • Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
      Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021

    Foto © Alexander Trizuljak, 2021

    Foto © Alexander Trizuljak, 2021

    Koncert k Roku slovenského divadla

    Utorok 23. 3. 2021, 19.00 h
    HS – Hudba a slovo, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Heitor Villa-LobosHeitor Villa-Lobos (1887–1959)
      Assobio a játo (Jet-Whistle) pre flautu a violončelo Assobio a játo (Jet-Whistle) for flute and cello
      Allegro non troppo Allegro non troppo
      AdagioAdagio
      VivoVivo
    Ernst RotersErnst Roters (1892–1961)
      Trio pre husle, violončelo a saxofón, W. 26b Trio for violin, cello, and saxophone, W. 26b
      Allegreto marzialeAllegreto marziale
      AdagioAdagio
      Vivace – Tranquillo – VivaceVivace – Tranquillo – Vivace
    Bohuslav MartinůBohuslav Martinů (1890–1959)
      Kuchynská revue, H. 161 (pôvodná verzia pre rozprávača a komorný súbor) The Kitchen Revue, H. 161 (Original version for presenter and chamber orchestra)
      Prologue / Prológ. Allegretto (Marche)Prologue. Allegretto (Marche)
      Introduction / Introdukcia. Tempo di marcheIntroduction. Tempo di marche
      Danse du moulinet autour du chaudron / Tanec habarky okolo hrnca. Poco menoDanse du moulinet autour du chaudro. Poco meno
      Danse du chaudron et du couvercle / Tanec hrnca s pokrievkou. AllegroDanse du chaudron et du couvercle. Allegro
      Tango (Danse dʼamour / Ľúbostný tanec). LentoTango (Danse dʼamour). Lento
      Charleston (Le duel / Súboj). Poco a poco allegroCharleston (Le duel). Poco a poco allegro
      Entrʼacte / Medzihra (Lamentation du chaudron / Nárek hrnca). Allegro moderatoEntrʼacte (Lamentation du chaudron). Allegro moderato
      Marche funèbre / Smútočný pochod. AdagioMarche funèbre. Adagio
      Final (Danse enlevée). Tempo di marcheFinal (Danse enlevée). Tempo di marche
      Allegretto (Fin du drame / Koniec drámy)Allegretto (Fin du drame)

    Heitor Villa-Lobos, jeden z najvýznamnejších brazílskych skladateľov, čerpal inšpiráciu pre svoje diela jednak z bohatej tradície ľudovej hudby rodnej krajiny, jednak z aktuálnych trendov európskeho hudobného umenia, ktoré spoznával aj počas viacročného pobytu v Európe, najmä v Paríži. Skladbu Assobio a játo (The Jet Whistle) pre flautu a violončelo napísal v New Yorku v roku 1950. Jej názov odkazuje na poslednú časť, v ktorej zvuk flauty vďaka využitiu špeciálnej hráčskej techniky pripomína vzlet lietadla. Ernst Roters bol nemecký skladateľ, ktorý sa presadil najmä ako autor filmovej hudby. Spolupracoval s poprednými režisérmi bývalej NDR ako Wolfgang Staudte, Erich Engel a ďalší. Komponoval však aj komornú hudbu, klavírne skladby, symfónie, opery a množstvo scénickej a rozhlasovej hudby. Jeho Trio pre husle, violončelo a saxofón, W. 26b z roku 1926 zaznie v slovenskej premiére. Bohuslav Martinů dokázal vo svojej tvorbe presvedčivo vyjadrovať závažné existenciálne témy, no zároveň autentickým spôsobom využívať jazzové prvky i rôzne experimenty v odľahčenejšom type hudby. Jazzový balet Kuchynská revue (1927) premiérovala so svojou tanečnou skupinou autorka námetu Jarmila Kröschlová v roku jeho vzniku. Veľký ohlas v zahraničí vzbudilo koncertné uvedenie suity z baletu v Paríži v roku 1930. Sám skladateľ považoval Kuchynskú revue za jedno zo svojich najlepších diel. Na koncerte v Slovenskej filharmónii dielo zaznie v prebásnení do slovenčiny od Daniela Heviera v podaní brilantnej herečky Božidary Turzonovovej. Väčšinu interpretov tvoria hráči Slovenskej filharmónie: flautista Cyril Šikula, klarinetista Jozef Luptáčik, trubkár Rastislav Suchan, huslistka Leila Akhmetova, violončelistka Kristína Luptáčiková a violončelista Ken-Wassim Ubukata, ktorý sa zhostí aj roly dirigenta. Spoluúčinkujú fagotista orchestra Opery SND Radoslav Práger a Ladislav Fančovič, ktorý sa predstaví nielen ako klavirista, ale i ako saxofonista.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, streamstream
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021

    Koncert k Roku slovenského divadla

    Concert Dedicated to The Year of Slovak Theatre 2020

    • Božidara Turzonovová
      Božidara Turzonovová
    • Cyril Šikula © Jan Lukas, 2018
      Cyril Šikula © Jan Lukas, 2018
    • Jozef Luptáčik © Jan Lukas, 2018
      Jozef Luptáčik © Jan Lukas, 2018
    • Radoslav Prager © Alexander Triuljak, 2021
      Radoslav Prager © Alexander Triuljak, 2021
    • Rastislav Suchan © Jan Lukas, 2018
      Rastislav Suchan © Jan Lukas, 2018
    • Leila Akhmetova © Alexander Trizuljak, 2021
      Leila Akhmetova © Alexander Trizuljak, 2021
    • Kristína Luptáčiková © Jan Lukas, 2018
      Kristína Luptáčiková © Jan Lukas, 2018
    • Ladislav Fančovič © Linda Kisková Bohušová
      Ladislav Fančovič © Linda Kisková Bohušová
    • Ken-Wassim Ubukata © Jan Lukas, 2018
      Ken-Wassim Ubukata © Jan Lukas, 2018
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
      Villa-Lobos © Alexander Trizuljak, 2021
    • Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
      Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
    • Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
      Ernst Roters Trio © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
    • Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021
      Martinů La revue de cuisine © Alexander Trizuljak, 2021

    Foto © Alexander Trizuljak, 2021

    Foto © Alexander Trizuljak, 2021