Musica aeternaMusica Aeterna

[ Autor textu: Ladislav Kačic ]

Drážďany patrili už od 17. storočia, minimálne od čias Heinricha Schütza, k najvýznamnejším hudobným centrám v Európe. Veľký rozkvet tu zaznamenala hudba najmä v 1. polovici 18. storočia, keď sa saský kurfirst stal súčasne poľským kráľom. Mal dokonca dve kapely – dvorskú kapelu v Drážďanoch, v ktorej pôsobili Johann Adolph Hasse s manželkou, slávnou primadonou Faustinou Bordoniovou, Jan Dismas Zelenka, Johann Georg Pisendel, Sylvius Leopold Weiss a iní vynikajúci hudobníci, a tiež ďalšiu tzv. poľskú kapelu. Navyše výborní hudobníci pôsobili aj na dvore saského ministerského predsedu Heinricha von Brühla, jednej z najvplyvnejších osobností európskej politiky tých čias. Tieto tri súbory si často vypomáhali a úzko spolupracovali. Členmi Brühlovej kapely boli okrem iného Joseph Umstatt a vynikajúci huslista František Jiránek, žiak Antonia Vivaldiho.

Johann Adolph Hasse (1699 – 1783) patril k najvýznamnejším predstaviteľom neapolskej školy a zároveň k najvýznamnejším operným skladateľom 18. storočia vôbec. Bol žiakom Nicolu Porporu a už jeho prvé hudobnodramatické diela (serenaty, opery) skomponované v Neapole ukázali jeho veľký talent, považovali sa za rovnocenné Händlovi. Hasseho opery sa uvádzali v celej Európe až do konca 18. storočia. Celý život spolupracoval najmä s libretistom Pietrom Metastasiom. V roku 1731 sa stal kapelníkom saského kurfirsta a poľského kráľa Augusta II. „Silného“ a drážďanská opera bola jeho hlavným pôsobiskom. Pracoval však aj pre Habsburgovcov vo Viedni, kde istý čas s manželkou žili, a pre operné domy inde v Európe. V roku 1744 sa vrátil do Drážďan, od roku 1772 žili v Benátkach, kde obaja aj zomreli, Faustina v roku 1781, manžel o dva roky neskôr. Ťažiskom Hasseho tvorby sú opery (vyše 60), komponoval však aj cirkevnú hudbu, oratóriá a inštrumentálnu hudbu. Jeho zbierka Six Simphonies a quatre parties vyšla v Paríži a dosvedčuje, ako výborne si Hasse osvojil taliansky štýl nielen vo vokálnej, ale aj v inštrumentálnej hudbe. Typická trojčasťová Sinfonia D dur, op. 5 č. 1 obsahuje sviežu, brisknú hudbu s výbornými nápadmi aj ich spracovaním.

Joseph Umstatt (1711 – 1762) bol synom viedenského dvorského maliara Johanna Georga Umstatta. Keď otec pracoval pre krajinského sudcu Jozefa Esterházyho v novopostavenom kaštieli v Čeklísi (dnes Bernolákovo), mladý Umstatt študoval v rokoch 1727 – 1730 u jezuitov v Trnave. Už v tomto čase musel mať dobré hudobné vzdelanie, bol napríklad učiteľom hudby svojho spolužiaka Mikuláša Esterházyho (1711 – 1764) a tiež komponoval. Bezprostredne po skončení štúdia sa Umstatt uplatnil ako hudobník na dvore arcibiskupa Imricha Esterházyho, uhorského prímasa, ktorý patril k najvýznamnejším mecénom umenia v dejinách Bratislavy/Prešporka, zamestnával takých umelcov ako sochár Georg Raphael Donner či maliar Antonio Galli Bibiena. V rokoch 1725 – 1745 na jeho dvore pôsobilo postupne vyše 50 hudobníkov, okrem iného členovia Cisárskej dvorskej kapely – huslisti Johann Otto a Johann Killian Rossetterovci (otec a syn), altista Filippo Antonelli, ďalej skladatelia Johann Matthias Schenauer, Leopold Carl (zároveň dlhoročný koncertný majster), Johann Peter Behr, talianski kastráti Domenico Tasselli a Dario Luca Catani, huslista Giacomo Calandro, fagotista Angelo Cavallari, lutnista Carl David von Cronnenstein a v roku 1740 dokonca slávny Neapolčan Francesco Durante. Umstatt prišiel do Prešporka ako 19-ročný a napriek tomu, že patril k najmladším členom kapely, zastával od roku 1737 ako jediný funkciu hudobného riaditeľa (Music-Director), resp. kapelníka. Z Esterházyho služieb odišiel v lete roku 1739 a po krátkom pobyte vo Viedni sa v roku 1741 zamestnal u kniežaťa Johanna Leopolda Dietrichsteina v Brne ako domáci učiteľ hudby a kapelník.

Koncom roku 1749 Umstatt nastúpil na uvoľnené miesto po Gottlobovi Harrerovi v službách Heinricha von Brühla v Drážďanoch (Harrera presadil Brühl na miesto lipského kantora po J. S. Bachovi ešte za jeho života...). Hoci tu Umstatt nepôsobil dlho (iba približne tri roky), dobre zapadol do hudbymilovného prostredia Drážďan. Zrejme nie náhodou odporúčal kapelník dvorskej kapely Hasse mladému huslistovi, neskôr norimberskému kapelníkovi Georgovi Wilhelmovi Gruberovi, ktorý navštívil Drážďany, aby sa „v dvojitom kontrapunkte zdokonalil u Umstatta“ (Umstatt bol ešte počas pôsobenia v Prešporku pol roka žiakom Johanna Josepha Fuxa).

O Umstattovej kompozičnej činnosti v Drážďanoch informuje inventár (Musica composta in Dresda...), sú tu však iba skladby, ktoré si Umstatt zobral so sebou do svojho posledného pôsobiska – Bambergu, kam odišiel koncom roka 1752. Získal tu najvyšší možný post dvorského skladateľa a kapelníka bamberských biskupov. Väčšina zo skladieb uvedených v drážďanskom inventári sa – s výnimkou Flautového koncertu D dur – , žiaľ, nezachovala, o. i. koncerty pre lutnu alebo unikátne koncerty pre pantaleon (veľký cimbal), skomponované pravdepodobne pre drážďanského virtuóza na pantaleone a vynálezcu tohto nástroja Pantaleona Hebenstreita. V inventári sa nevyskytuje napríklad ani kantáta Die Kaufmannschaft, ktorú skomponoval Umstatt pre lipské collegium musicum (zachovalo sa, žiaľ, iba libreto)…

Jednou z mála zachovaných Umstattových skladieb skomponovaných v Drážďanoch je tak dramatická kantáta („azione teatrale“) Il Palladio conservato, a to vďaka tomu, že partitúra skladby bola súčasťou zbierky princeznej Márie Antónie Walburgy (1724 – 1780), ktorej Umstatt skladbu pravdepodobne venoval. Zachovala sa totiž v autografnom čistopise ako tzv. dedikačný exemplár s krásnou väzbou. Bavorská princezná, ktorá sa v roku 1747 vydala za Friedricha Christiana, následníka trónu saského kurfirsta a poľského kráľa, bola jednou z centrálnych osobností drážďanského hudobného života. Mala vynikajúce hudobné i literárne vzdelanie (napísala o. i. libreto k Hasseho oratóriu La conversione di S. Agostino), bola dokonca členkou slávnej rímskej Academie del'Arcadia. Jej učiteľmi v hudbe boli Giovanni Battista Ferrandini, Nicolo Porpora a Johann Adolph Hasse. Princezná bola nielen výbornou interpretkou (speváčkou, čembalistkou), ale aj renomovanou skladateľkou, v jej tvorbe nachádzame árie, kantáty, ale aj dve opery. Umstattovo Il Palladio conservato je zaznamenané aj v rozsiahlom katalógu vokálnej a inštrumentálnej hudby, ktorá tvorila zbierku Márie Antónie Walburgy a stala sa neskôr súčasťou drážďanskej Dvorskej knižnice. V zbierke je niekoľko stovák vokálnych a inštrumentálnych skladieb, nechýbajú medzi nimi hudobnodramatické diela Hasseho, Glucka, C. H. Grauna a i., či dokonca Jeana-Philippa Rameaua (Les Festes de l'Hymen et de l'Amour, Les Indes galantes, Platée).

Libreto „azione teatrale“ Il Palladio conservato bolo jednou z prvých prác básnika Pietra Metastasia (1698 – 1782) po jeho príchode na viedenský dvor. V roku 1735 ho pôvodne zhudobnil vtedajší dvorský skladateľ (a neskorší cisársky dvorský kapelník) Johann Georg Reutter ml. (1708 – 1772). Skladba bola pôvodne predvedená vo viedenskej cisárskej rezidencii Favorite k narodeninám cisára Karola VI. Vokálne party interpretovali cisárove dcéry arcivojvodkyňa Mária Terézia a Mária Anna (najmä Mária Terézia bola výborná speváčka!) a ich priateľka, dcéra vychovávateľky cisárových dcér – grófky Karoliny von Fuchs-Mollardovej. Pre veľký úspech skladbu predviedli aj o mesiac, k cisárovým meninám.

Metastasio spracoval v librete historický námet z rímskych dejín podľa Líviových Epistol, 19. kniha, a Ovídiových Fasti, 6. kniha. Dej sa týka požiaru, ktorý vypukol v Chráme bohyne Pallas (rímska Minerva), pričom hrozilo zničenie posvätnej sochy bohyne (nazývanej „Palladion“), ochrankyne Rímskej ríše. Sochu, ktorú opatrovali tri vestálky – Clelia, Erennia a Albina, v poslednej chvíli z ohňa zachránil Metellus, hrdina z tzv. púnskych vojen Ríma s Kartágom. Metellus je symbolom cisára Karola VI. (bol korunovaný aj ako „cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého“, čo bol vlastne jeho najvyšší titul, popri uhorskom, českom kráľovi atď.). Napriek tomu, že dráma o požiari a záchrane posvätnej sochy sa odohráva viac „v pozadí“, v dialógoch troch vestáliek, text je veľmi dramatický, s viacerými náhlymi zmenami, zápletkami a pod., čo je typické aj pre dlhšie (napr. operné) Metastasiove libretá.

Il Palladio conservato možno pokladať za dobrý príklad Umstattovho kompozičného majstrovstva, a to nielen v porovnaní so zhudobnením J. G. Reuttera ml.

Ladislav Kačic

MUSICA AETERNA

Súbor pre starú hudbu Musica aeterna vznikol v roku 1973 z iniciatívy Jána Albrechta, ktorý ako prvý systematicky oboznamoval budúcich profesionálnych interpretov s hudbou obdobia gotiky, renesancie a baroka. Štúdium skladieb vyústilo do sformovania špecializovaného súboru, od roku 1989 interpretujúceho hudbu 17. a 18. storočia na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách. Ťažiskom repertoára súboru je hudba stredoeurópskej proveniencie a snaha uvádzať neznáme diela z územia Slovenska. Musica aeterna pravidelne účinkuje na domácich pódiách a v zahraničí. Zvlášť treba zdôrazniť dlhoročnú spoluprácu s Centrom barokovej hudby vo Versailles a účasť na festivaloch starej hudby v Utrechte, Viedni, Šoproni, Prahe, Berlíne, Lipsku, Bratislave, Malmö, Münsteri, Bilbao, Granade, Záhrebe, Varaždíne, Budapešti, Marseille. Absolvoval umelecké turné v USA i Južnej Amerike a vystúpil takmer vo všetkých krajinách Európy. So súborom pravidelne spolupracujú významní špecialisti na interpretáciu starej hudby. Viac ako 10 rokov realizoval vlastné koncertné cykly – jarný Musica cameralis a jesenný Stará hudba, v súčasnosti zlúčené pod titulom Musica Bratislavensis. Na sviatok sv. Cecílie oživuje tradíciu ceciliánskych koncertov a úspešne predstavuje barokovú operu pod názvom Opera aeterna. Bol súčasťou medzinárodného cezhraničného projektu Accentus musicalis, ktorý získal medzinárodné ocenenie. Súbor doteraz prezentoval okolo 40 nahrávok a za svoju umeleckú činnosť získal viaceré významné ocenenia, ako napríklad Diapason d’Or za komplet Concerti grossi Georga Muffata (1994, 1995, 2002), Classical Awards – MIDEM 2003 v Cannes za nahrávku Sub olea pacis et palma virtutis J. D. Zelenku v spolupráci so súborom Musica Florea. Ária di bravura (sólistka Martina Masaryková) a Resonate et plaudite ( hudba 17. storočia z Bratislavy) sú poslednými CD nahrávkami vydanými súborom. Rada Konferencie biskupov Slovenska mu roku 2006 udelila čestné uznanie za osobitný prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku. Umeleckým vedúcim súboru je od roku 1990 Peter Zajíček.

PETER ZAJÍČEK

je absolventom VŠMU Bratislave v odbore hra na husliach. Po účasti na viacerých majstrovských kurzoch zameraných na historicky informovanú resp. kontextovú interpretáciu starej hudby sa aj vo vlastnej praxi začal špecializovať na dobové hudobno-interpretačné ideály. Od roku 1990 je umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna, s ktorým získal rad ocenení za Czech Ensemble Baroque Orchestra. Pôsobí ako odborný pedagóg komornej hudby na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľom a predsedom Centra starej hudby, ktoré usporadúva medzinárodný festival Dni starej hudby. Jeho bádateľská a prednášková činnosť je oceňovaná doma i v zahraničí (Paríž, Norimberg, Viedeň, Münster, Granada, Praha, Brno a ď.). Spolupracuje s významnými interpretmi ako sú Andrew Parrott, John Holloway, Simon Standage a s radom ďalších osobností. (www.musicaaeterna.sk)

KAMILA MAZALOVÁ

pochádza z Ostravy, kde po štúdiu na gymnáziu a Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave absolvovala Inštitút pre umelecké štúdiá pri Ostravskej univerzite v odbore sólový spev, v oboch prípadoch v triede Drahomíry Míčkovej. V súčasnej dobe pôsobí v pražskom súbore Collegium 1704, ktorý pod umeleckým vedením Václava Luksa uvádza najmä diela českého barokového génia J. D. Zelenku. Rovnako je členkou Tiburtina ensemble (umelecká vedúca Barbora Kabátková), ktorý sa zaoberá interpretáciou stredovekej hudby, hlavne gregoriánskeho chorálu a stredovekej polyfónie. Ako sólistka týchto súborov vystúpila na prestížnych festivaloch v Čechách i v ďalších európskych štátoch a podieľala sa na vzniku mnohých CD. V súčasnej dobe spolupracuje tiež so súbormi Collegium Marianum (Praha), Cappella Mariana (Praha), Ensemble Phoenix Munich (Mníchov) a Musica aeterna (Bratislava). V spolupráci s Monikou Knoblochovou (čembalo, kladivkový klavír) uvádza predovšetkým piesňovú literatúru klasicistického a ranoromantického obdobia (J. V. Tomášek, L. Koželuh, J. Haydn). V roku 2014 pre Český rozhlas spoločne natočili CD piesní J. V. Tomáška. S Janom Krejčom (theorba) uvádzajú tiež program zameraný na anglickú a francúzsku piesňovú literatúru 17. storočia. Javiskové operné príležitosti prichádzali v produkciách Znojemského hudobného festivalu (J. Haydn: Svet na mesiaci, A. Vivaldi: Dorilla in Tempe), NDM v Ostrave (A. Dvořák: Rusalka), ND Brno (B. Martinů: Juliette) a ND Praha (J. Zeyer: Radúz a Mahulena) alebo v rámci Collegia 1704 (Ch. W. Gluck: Le Cinesi).

MICHAELA KUŠTEKOVÁ

je jedným z najvýraznejších zjavov mladej speváckej generácie. Spev študovala na Konzervatóriu v Bratislave v triede Dagmar Podkamenskej¬Bezačinskej a v štúdiu u nej pokračovala aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Svoje interpretačné umenie zdokonaľovala aj na majstrovských kurzoch (Diana Danieli, Jean¬Paul Fouchecourt, Adam Plachetka, Kateřina Kněžíková, Markéta Cukrová, Joel Frederiksen, Jean-François Lombard, Dinah Bryant). Získala ocenenia na mnohých národných a medzinárodných súťažiach (I. Godina vo Vrábľoch − 2004, 2012, R. Petráka v Žiline − 2012 a A. Dvořáka v Karlových Varoch − 2013). Mladá umelkyňa patrila k finalistom Medzinárodnej speváckej súťaže Ferrucio Tagliavini v rakúskom Deutschlandsbergu (2011), či k semifinalistom jedných z najväčších speváckych súťaží Competizione dell’Opera v Linzi (2014) a Hans Gabor Belvedere v Moskve (2017). Už počas štúdia naštudovala viacero operných postáv ako napríklad Flaminia (Haydn: Il mondo della luna), Amelia (Menotti: Amelia al ballo), Susanna (Mozart: Figarova svatba), Apollonia (Haydn: La Canterina).

V roku 2013 vystúpila ako Despina (Mozart: Così fan tutte) v rámci medzinárodného operného štúdia na Malte. Jej prvý profesionálny debut prišiel v roku 2014 na doskách Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde sa predstavila v postave Kuchtíka (Dvořák: Rusalka). Naštudovala tu rad rolí ako Leila (Bizet: Lovci perál), Pamina (Mozart: Čarovná flauta), Norina (Donizetti: Don Pasquale), Iolanta (Čajkovskij: Iolanta), Zemfira (Rachmaninov: Aleko), Nedda (Leoncavallo: Komedianti) a zúčastnila sa aj koncertného turné v Japonsku. Od roku 2019 patrí k stálym sólistom tejto scény. Michaela Kušteková bola pozvaná stvárniť rolu Kuchtíka (Dvořák: Rusalka) aj do pražskej Štátnej opery a účinkovala aj v pražskom Národnom divadle v postave Xenie (Musorgskij: Boris Godunov). Ako členka operného štúdia v Opéra national de Lyon sa predstavila ako Prvá lesná žienka (Dvořák: Rusalka) a neskôr tu dostala príležitosť vystúpiť ako hosť v svetovej premiére opery Benjamin, derniére nuit francúzskeho skladateľa Michela Tabachnika v postave Asje Lacis. Jej debutom v Národnom divadle moravsko-sliezskom v Ostrave bola postava Ifigénie (Gluck: Ifigénia v Aulide, v úprave R. Wagnera) a dostala aj príležitosť vystúpiť v postave Lišky Bystroušky (Janáček: Príhody Lišky Bystroušky) v Brnianskom Národnom divadle. Aktívne sa venuje aj interpretácii starej hudby, naštudovala postavy ako napr. Atalanta (Händel: Xerxes), La Prêtresse de Bacchus (Rameau: Anacréon), Selene (Domenico Sarro: Didone abbandonata), Tusnelda (Hasse: Arminio), Aci (Händel: Aci, Galatea e Polifemo) a spolupracuje so súbormi, ktoré sa špecializujú na starú hudbu (Musica aeterna, Il Cuore Barocco, Orkiestra Historyczna). Vystupovala na medzinárodných festivaloch ako Smetanova Litomyšl, Pražská jar, Svätováclavský hudobný festival, Melos-Étos, Festival pour l'humanité, Bach for all či All improviso. Michaela Kušteková bola v posledných rokoch ocenená viacerými oceneniami. Získala cenu Literárneho fondu za mimoriadnu interpretáciu Paminy (Mozart: Čarovná flauta, 2016) a Neddy (Leoncavallo: Komedianti, 2019).

GABRIELA EIBENOVÁ

absolvovala Konzervatórium v Prahe, súkromne študovala u Libuši Tomiškovej a Magdalény Hajóssyovej v Prahe a u Julie Kennard na Royal Academy of Music v Londýne. K starej hudbe ju priviedol anglický tenorista a pedagóg James Griffett. Venuje sa predovšetkým koncertnej činnosti, je často pozývaná ako sólistka medzinárodných súborov starej hudby. Jej kolegami boli mnohí renomovaní umelci ako J. Griffett, I. Partridge, E. Tubb, M. Zanetti, M. Kožená, P. Kooij, E. L. Banzo, S. Standage. Koncertovala na európskych festivaloch ako Pražská jar, Musica Antiqua Brugy, Tage Alter Musik Herne a mnoho ďalších. V roku 2000 založila spolu so svojím manželom, organistom a dirigentom Adamom Viktorom, vokálno-inštrumentálny súbor starej hudby Ensemble Inégal, s ktorým úspešne nahráva a koncertuje na českých i zahraničných pódiách. Popri svojich aktivitách na poli starej hudby sa Gabriela Eibenová venuje tiež piesňovej tvorbe, súčasnej hudbe, koncertným činnostiam so symfonickými telesami napr. Česká filharmónia, Südwestfunk Freiburg, Pražský komorný orchester a divadelnej práci v Štátnej opere Praha, v opere v Plzni, Liberci a v pražskom Divadle Archa. Realizovala množstvo nahrávok pre Český rozhlas, podieľala sa na 17 CD nahrávkach, spievala takmer vo všetkých európskych štátoch, Izraeli a Japonsku.