Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na X / Twittri Follow us on X / Twitter

movie 1 H 32 MIN 1 H 32 MINhd

    • Bulletin

      [ Jana Majerová: ]

      Florent Schmitt, francúzsky skladateľ, klavirista a hudobný kritik, sa narodil v roku 1870 v Blâmonte na francúzsko-nemeckom pomedzí. Hudba ho obklopovala od útleho veku a napokon sa aj on sám vo veku 17 rokov rozhodol študovať hru na klavíri a harmóniu na Konzervatóriu v Nancy. Už o dva roky neskôr prestúpil na povestné Parížske konzervatórium, kde medzi jeho pedagógov kompozície patrili aj Jules Massenet a Gabriel Fauré. Podobne ako mnohí francúzski skladatelia, ktorí sa pokúšali medzi silnou konkurenciou presadiť, sa aj Florent Schmitt niekoľkokrát usiloval vyhrať prestížnu Rímsku cenu za kompozíciu (Prix de Rome). Napokon sa mu to podarilo až na piaty pokus, keď v roku 1900 ocenenie získal za svoju kantátu Sémiramis, op. 14. Vďaka Rímskej cene získal nielen pekné štipendium, ale aj niekoľkoročný pobyt vo Ville Medici v Ríme, kde mohol svoj talent ďalej rozvíjať v inšpiratívnej spoločnosti ďalších skladateľov, umelcov, sochárov a architektov. Zároveň v tomto období podnikol aj viaceré umelecké cesty po rôznych krajinách stredomorského regiónu, Nemecku, Rakúsko-Uhorsku i Škandinávii.

      Hoci sa meno Florenta Schmitta nestalo tak svetoznámym ako mená jeho súčasníkov Claudea Debussyho či Mauricea Ravela, dokázal si vytvoriť v prostredí silnej konkurencie a prevládajúceho francúzskeho impresionizmu vlastný osobitý a odvážny kompozičný štýl, v ktorom sa miesia francúzske a nemecké prvky (najmä vplyv Richarda Wagnera a Richarda Straussa). Schmittov hudobný rukopis charakterizujú muzikológovia a autori jeho monografií prívlastkami v širokom významovom diapazóne ako hlboký, tajomný, sofistikovaný a zároveň vášnivý, nepokojný, rapsodický, veľkolepý až ohromujúci. Jeho kompozície vynikajú expresívnou silou, žiarivými orchestrálnymi farbami, jedinečnou rytmikou a „nebojácnym harmonickým slovníkom“. Okrem skladateľskej a neskôr i pedagogickej dráhy pôsobil aj ako mimoriadne nadaný hudobný kritik, rešpektovaný pre svoju otvorenosť, priamočiarosť, úprimnosť a dôvtip.

      Medzi najoceňovanejšie diela Florenta Schmitta patrí hudba k baletu La Tragédie de Salomé, op. 50 (1907), Klavírne kvinteto, op. 51 (1908) a Žalm 47, op. 38 pre soprán, miešaný zbor, organ a orchester, ktorý skomponoval v roku 1904 na sklonku svojho pobytu vo Ville Medici v Ríme. Schmittov opus 38 je zhudobnením starozákonného Žalmu 47, ktorý sa radí medzi chválospevy. Biblický text vyzýva k radostnej oslave Boha, ktorý je zobrazený ako mocný a chvályhodný Kráľ celej zeme. Schmitt však svoju skladbu nekoncipoval ako tradičné cirkevné dielo.

      Celkom novátorsky ho poňal ako nespútaný triumfálny hymnus s orientálnym koloritom. Vo svojej autobiografii poznamenal, že sa pokúsil do biblického kontextu preniesť zážitok z ceremoniálnych aklamácií osmanského sultána, ktorých bol svedkom v Istanbule v roku 1903. Výsledkom je veľkolepé, nanajvýš energické, zvukovo hutné, extravagantné dielo s výrazným exotickým nádychom, plné nástojčivých rytmov, ostrých disonancií a nekompromisnej expresivity. Niet divu, že publikum na prvom uvedení Žalmu 47, ktoré sa uskutočnilo v decembri 1906 v koncertnej sále Parížskeho konzervatória, doslova „lapalo po dychu“ (zaujímavosťou je, že organového partu sa zhostila Nadia Boulanger, ktorá sa neskôr stala jednou z najvýznamnejších žien-skladateliek). So svojimi dojmami z premiéry diela sa v liste adresovanom Schmittovi podelil aj jeho priateľ Maurice Ravel: *„Môj drahý Schmitt, tvoj žalm je taký intenzívny a taký mocný, že takmer rozbil koncertnú sálu!“

      Schmittov *Žalm 47 poznal a veľmi obdivoval aj Igor Stravinskij, ruský „vynálezca hudby“ – ako sa sám označoval, ktorý prežil veľkú časť svojho života v emigrácii – vo Švajčiarsku, Francúzsku a napokon v Amerike. Medzi Stravinského najslávnejšie diela patria jeho balety, a to najmä trojica baletov, ktoré napísal v rokoch 1910 – 1913 pre povestného baletného impresária Sergeja Ďagileva a jeho súbor Ballets Russes: balety Vták ohnivák, Petruška a Svätenie jari. Impulz k napísaniu baletu Bozk víly (La Baiser de la fée), ktorý spadá už do skladateľovho druhého, tzv. neoklasicistického kompozičného obdobia, dostal Stravinskij od Idy Rubinstein, svojej krajanky, ktorá sa na parížskej umeleckej scéne presadila ako legendárna tanečnica, múza a patrónka. V roku 1928 si niekdajšia tanečníčka Ďagilevových Ballets Russes objednala pre úvodnú sezónu svojho novo založeného baletného súboru niekoľko diel, medzi inými aj Ravelovo Bolero a Stravinského Bozk víly. Stravinskij svoj nový balet zároveň koncipoval aj ako poctu Čajkovskému pri príležitosti 35. výročia jeho úmrtia. Napriek odlišnosti skladateľských konceptov oboch autorov prechovával Stravinskij voči legende ruského romantizmu patričnú úctu a aj v dospelosti spomínal, ako ho stretol na opernom predstavení v Petrohrade v roku 1893, krátko pred Čajkovského smrťou (Stravinskij mal vtedy len 11 rokov): „Bol som hlboko dojatý touto nečakanou smrťou veľkého hudobníka a iste som si vtedy neuvedomoval, že pohľad, hoci len letmý, na živého Čajkovského sa stane jednou z mojich najdrahších spomienok.“ Stravinskij vo svojom balete Bozk víly zámerne používa krátke motívy z Čajkovského skladieb. Pri ich výbere mal Stravinskij zásadu, že použije len také diela, ktoré sám Čajkovskij nikdy nezinštrumentoval, a preto siahol po jeho raných piesňach a klavírnych skladbách. Fragmenty z Čajkovského diel Stravinskij tak presvedčivo skombinoval s vlastnou hudbou, že sa neskôr vyjadril, že stratil prehľad o tom, čo komu patrí.

      Pri výbere námetu a scenára baletu mal Stravinskij voľnosť, a tak ako adekvátny zdroj z literatúry 19. storočia zvolil rozprávku Ľadová panna (v orig. Iisjomfruen, 1861) od Hansa Christiana Andersena. Podľa Stravinského Andersenova „nežná a citlivá duša, […] nepokojná a invenčná povaha zázračne ladili s Čajkovského povahou.“ Okrem toho oboch romantických velikánov spájala aj láska k rozprávkam (viď Čajkovského balety Spiaca krásavica, Luskáčik, Labutie jazero a iné). Stravinskij tiež hlbšie vysvetľuje, prečo ho ako téma jeho baletu zaujala práve Andersenova rozprávka Ľadová panna: „Víla poznačí svojím tajomným bozkom dieťa pri jeho narodení a takto ho oddelí od jeho matky. O dvadsať rokov neskôr, vo chvíli, keď mladý muž siaha po najväčšom šťastí, mu znova dáva osudný bozk a unesie ho zo zeme, aby ho mohla v najvyššej blaženosti naveky vlastniť. Mojím zámerom bolo pripomenúť Čajkovského dielo a tento námet sa mi zdal o to vhodnejší, že v sebe obsahoval alegóriu: múza Čajkovského takisto poznačila osudovým bozkom a jeho tajomná stopa je citeľná v celej tvorbe tohto veľkého umelca“ (citované podľa slovenského prekladu Stravinského Kroniky môjho života, Hudobné centrum 2002).

      V priebehu rokov prešiel Stravinského balet niekoľkými výraznými revíziami a úpravami. Jednou z nich je aj úprava z roku 1932 pre husle a klavír s názvom Divertimento, ktorú skladateľ pripravil pre amerického huslistu rusko-poľského pôvodu, Samuela Duškina. Pre rovnakého husľového virtuóza napísal už o rok skôr aj svoj Husľový koncert. V roku 1934 následne Stravinskij túto úpravu baletu zinštrumentoval. Táto štvorčasťová orchestrálna suita (Sinfonia, Danses suisses, Scherzo, Pas de deux) obsahuje približne polovicu hudby z pôvodného baletu.

      Je známe, že Sergej Prokofiev sa dlho písaniu baletov vyhýbal a oveľa väčší záujem v ňom vzbudzovalo komponovanie opier. Jeho postoj sa podarilo zmeniť až Sergejovi Ďagilevovi, ktorý už predtým presvedčil viacerých iných skladateľov, aby napísali hudbu pre predstavenia jeho chýrneho baletného súboru. S baletným impresáriom sa Prokofiev zoznámil tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny v Londýne a s prestávkami s ním spolupracoval na rôznych úspešných projektoch až do Ďagilevovej smrti v roku 1929. Zaujímavé je, že obidva Prokofievove najznámejšie balety – Romeo a Júlia, op. 64 a Popoluška, op. 87 vznikli až v neskorších rokoch. Krátko po úspešnom prvom sovietskom uvedení Prokofievovho baletu Romeo a Júlia v produkcii Kirovovho baletu (v tom období názov pre balet Mariinského divadla) dostal v roku 1940 skladateľ objednávku na ďalší balet – Popolušku. Práce na novom baletnom diele však prerušil po tom, čo do jeho vlasti vtrhli nemecké vojská. Z pochopiteľných príčin sa jeho pozornosť obrátila ku komponovaniu vlasteneckých piesní, ako aj opery Vojna a mier podľa Tolstého románu. Popolušku tak dokončil až v roku 1944. Jej premiéra sa v novembri 1945 uskutočnila v moskovskom Boľšom teatri, teda nie na doskách Kirovovho baletu – pôvodného zadávateľa objednávky. V nasledujúcom roku napísal Prokofiev tri orchestrálne suity z baletu (opusy 107 – 109), pričom nešlo len o výber vhodných častí z baletu a ich prípadné nové zoradenie, ale o prepracovanie pôvodnej baletnej hudby do symfonickej formy. Základné hudobné myšlienky zostali rovnaké, ale došlo k zmenám v orchestrácii, tempových nuasnách, ako aj k spájaniu niektorých kratších častí baletu do väčších symfonických celkov. Podobne ako aj z baletu Romeo a Júlia, vytvoril Prokofiev tiež z baletu Popoluška okrem orchestrálnych suít aj verziu určenú pre sólový klavír, a to v podobe dvoch cyklov: Tri skladby z Popolušky, op. 95 a Desať skladieb z Popolušky, op. 97 (vznikli dokonca ešte pred dokončením samotnej baletnej hudby).

      Námet ľudovej rozprávky o Popoluške, známej v mnohých variantoch po celom svete, spracoval pre Prokofievov balet libretista Nikolaj Volkov, pričom vychádzal z knižného spracovania príbehu z pera francúzskeho literáta Charlesa Perraulta z roku 1697. Krásne a milé dievča, ktoré prišlo o matku, zažíva rôzne príkoria od svojej macochy a nevlastných sestier. Keď raz princ pozve všetkých obyvateľov na kráľovský ples, s pomocou víly sa magickým spôsobom podarí dostať na ples aj Popoluške, ktorá svojou krásou očarí nielen princa, ale aj všetkých prítomných. Popoluška sa však musí z plesu ponáhľať, aby stihla odísť pred polnocou, pričom stratí svoju črievičku. Princ s nájdenou topánočkou chodí od domu k domu, kým nenájde dievča, ktorému črievička dokonale padne, a ktoré ho na plese tak očarilo. Napokon sa princ ožení s Popoluškou, ktorá svojej rodine všetky neprávosti odpustí a všetci žijú šťastne až do smrti.

      Prokofiev sa po nedávnej skúsenosti so svojím predchádzajúcim baletom Romeo a Júlia, ktorý sprvu tanečníkom pripadal veľmi náročný, usiloval svoj nový balet „urobiť tak tanečný, ako to je len možné. […] Popolušku som napísal v tradíciách starého klasického baletu. Má pas de deux, adagiá, gavoty, niekoľko valčíkov, pavanu, passepied, bourrée, mazúrku a galop. Každá postava má svoju variáciu.“ A na margo svojich umelecko-estetických zámerov a kompozičných výziev dodáva: „To, čo som chcel v hudbe Popolušky predovšetkým vyjadriť, bola poetická láska Popolušky a princa, zrod a rozkvet tejto lásky, prekážky na jej ceste a napokon splnenie sna. Rozprávka ponúkala pre mňa ako skladateľa množstvo fascinujúcich problémov – atmosféru kúziel obklopujúcu krstnú vílu, dvanásť fantastických škriatkov vyskakujúcich z hodín keď odbije polnoc a tanec čečotka pripomínajúci Popoluške, že sa musí vrátiť domov; rýchla zmena scény, keď princ cestuje široko-ďaleko, aby hľadal Popolušku […].“ Svojou podmanivou hudbou chcel Popolušku poslucháčom priblížiť do tej miery, aby ju nevnímali „len ako rozprávkovú postavu, ale aj ako skutočného človeka, ktorý medzi nami cíti, prežíva a pohybuje sa.“

      ––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertom 1. a 2. 5. 2025, in: Slovenská filharmónia, 76. koncertná sezóna 2024/2025, Symfonicko-vokálny cyklus, Cyklus A/B, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025

    • Životopisy

      MARIE PERBOST

      Pochádza z hudobníckej rodiny, jej prvé hudobné skúsenosti siahajú do čias jej pôsobenia v Maîtrise de Radio France, kde spievala na domácich i zahraničných koncertoch pod taktovkou uznávaných dirigentov ako Kurt Masur a Myung Wung Chung. Vyštudovala Konzervatórium v Paríži (A. Buet, C. de Boever), bola členkou operného štúdia Opéra national de Paris (2017/2018) a bola vybraná aj do prestížnych akadémií ako Salzburger Festspiele (2018) a Festival d’Aix-en-Provence (2019).

      Marie Perbost sa vďaka inšpiratívnemu vedeniu svojej profesorky Anne le Bozec začala špecializovať na piesňový repertoár a tiež na interpretáciu francúzskych piesní. So svojou dlhoročnou klaviristkou Josephine Ambroselli získala cenu Grand Prix na Medzinárodnej súťaži Nadie a Lili Boulanger (2015), no ceny si odniesla aj zo súťaží v Gordes (Seasons of the Voice, 2014) a holandskom Enschede (2013).

      Marie Perbost stvárnila rôzne operné a operetné postavy, bola Pamina v Čarovnej flaute (Mozart), Marzelline vo Fideliovi (Beethoven), Blanche de la Force v Dialógoch karmelitánok (Poulenc), Despina v Così fan tutte (Mozart) či Elisetta v Il matrimonio segreto (Cimarosa). Na opernej súťaži v Avignone jej udelil Raymond Duffaut cenu Centre Français de Promotion Lyrique.

      Ako sólistka upútala pozornosť verejnosti napríklad pri interpretácii Brahmsových Neue Liebeslieder Waltzes v parížskej filharmónii (Lionel Sow), ale i na koncerte Emmanuelle Haïm v parížskej Invalidovni či v Bachových Pašiách podľa Jána v parížskej Katedrále Notre Dame v naštudovaní Philippa Pierlota. Bola sólistkou na festivale La Folle Journées v Nantes, Festival de Froville, Festival de la Vézère, Festival de Prades Pablo Casals a ďalších medzinárodných podujatiach.


      MAREK ŠTRBÁK

      Študoval cirkevnú hudbu a klavír na košickom Konzervatóriu (E. Dzemjanová). Pod jej vedením vystupoval na mnohých organových podujatiach a festivaloch v rámci Slovenska. Štúdium koncertnej hry na organe absolvoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (M. Radulescu), kde bol vyznamenaný Cenou univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru.

      Počas svojho viedenského štúdia pôsobil aj ako organista v Sacré Cœur a v Schönbrunnskej zámockej kaplnke. Vzdelanie si neskôr doplnil na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u Ch. Mantouxa a zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Štuttgarte (L. Lohmann). Do roku 2009 pôsobil aj ako organista a zbormajster v Martinskirche vo Filderstadte. Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov pod vedením renomovaných európskych pedagógov a interpretov (J. Laukvik, L. Ghielmi, E. Krapp, T. Escaich, B. Focroulle). Je laureátom viacerých významných medzinárodných a národných súťaží. Doktorandské štúdium absolvoval na Katedre hudby PF UKF v Nitre (rokoch 2009 – 2014) i na Katedre klávesových nástrojov HTF VŠMU v Bratislave (2015 – 2019, J. V. Michalko). V súčasnosti je pedagógom na VŠMU v Bratislave, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Patrí medzi vyhľadávaných sólových i komorných hráčov a venuje sa bohatej koncertnej činnosti doma i v zahraničí. Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V jeho repertoári je možné nájsť mimoriadne široké spektrum skladieb všetkých štýlových období až po súčasnosť. Špeciálne miesto v ňom zaujímajú organové diela slovenských autorov, z ktorých viaceré aj premiéroval. V roku 2019 bolo vydané jeho profilové CD s organovou tvorbou východoslovenských skladateľov.


      JURAJ VALČUHA

      uznávaný najmä pre svoju nenútenú expresívnosť a hlbokú muzikálnosť. Vďaka výbornej technickej vyspelosti a prirodzenému javiskovému prejavu prinášajú v jeho podaní aj tie najzložitejšie diela strhujúce zážitky. Na základe hlbokého pochopenia skladateľa a partitúry, vybraného vkusu a prirodzene elegantného štýlu je jedným z najvyhľadávanejších dirigentov svojej generácie. Od roku 2022 je hudobným riaditeľom Houston Symphony a od roku 2016 je aj hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole. Osem rokov zastáva i post prvého hosťujúceho dirigenta Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino. Vo Valčuhovej kariére bola prelomovou sezóna 2005/2006, kedy debutoval s Orchestra National de France. Nasledovali debuty s Londýnskou filharmóniou, Pittsburgh Symphony, v Taliansku debutoval inscenáciou La Bohème v Teatro Comunale v Bologni. Valčuha často radí do svojich programov i skladby súčasných skladateľov. Dirigoval svetovú premiéru Supplica Christophera Rousea, husľový koncert Beautiful Passing Stevena Mackeyho, na festivale Melos-Étos uviedol dielo The Four Sections Steva Reicha. Spolupracovali s ním aj skladatelia Bryce Dessner, Andrew Norman, Luca Francesconi, Anna Thorvaldsdottir, Steven Stucky, Anna Clyne a ďalší. V poslednom období spolupracoval s orchestrami v Houstne, Pittsburghu, San Franciscu, Chicagu, ale i s Yomiuri Nippon Orchestra v Japonsku. V Európe sa predstavil v Bavorskej štátnej opere, Nemeckej opere v Berlíne, Semperoper v Drážďanoch i v Opera di Roma (Jenůfa).

      Juraj Valčuha študoval kompozíciu a dirigovanie v Bratislave, potom na Konzervatóriu v Petrohrade (I. Musin) a neskôr na Conservatoire Supérieur de la Musique v Paríži (J. Fürst). Je držiteľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska v oblasti kultúry a umenia, ktoré mu udelila prezidentka SR.


      JAN ROZEHNAL

      Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátla orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

      Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Po ukončení štúdia pracoval ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

      Profesionálnu dráhu odštartoval ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach. Následne bol zbormajstrom Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. S telesom prežil mnoho vzrušujúcich chvíľ na domácich i zahraničných pódiách.

      Počas pôsobenia v Bratislave založil zbor Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor získal francúzsku cenu Revue Diapason a cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 sa presťahoval do Prahy, kde bol zbormajstrom Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

      Od roku 2008 bol zbormajstrom a dirigentom v nemeckých hudobných ústavoch v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru.

      V priebehu svojho hudobného života stál za rôznymi produkciami a nahrávkami pre spoločnosti Decca, Deutche Grammophon Gesellschaft, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s ansámblami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z.Mehta, G. Prětre či R. Weikert.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

      V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.


      SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

      V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Baxa, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková a J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 je zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru Jan Rozehnal. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti.

      Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Salzburg, Londýn, Baden-Baden).

      SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom opernej produkcii Piková dáma na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

      V sezóne 2024/2025 SFZ účinkuje v monumentálnej Symfónii č. 8 G. Mahlera v Prahe, Viedni a St. Pöltene. V úvode sezóny uviedol Piesne z Gurre A. Schönberga vo Viedni (P. Popelka). Ďalšie angažmány SFZ priniesli účinkovanie v dramatickej symfónii Romeo a Júlia H. Berlioza na BHS a v Hamburgu (S.Cambreling), Beethovenovu Symfóniu č. 9 v Drážďanoch (A. Manze) a Brucknerovo Te Deum i Mozartovu Korunovačnú omšu vo Viedni. V decembri sa SFZ predstavil spoločne s SKO v Paríži a v rámci abonentných koncertov Filharmónie Brno uviedol oratórium Mesiáš G. F. Händla. V apríli 2025 hosťoval na Veľkonočnom festivale v Salzburgu v novej opernej produkcii Chovanščina M. P. Musorgského (Esa-Pekka Salonen).


    • Libreto

      Florent Schmitt – Psaume 47

      Florent Schmitt – Žalm 47
      

      Chœur

      Zbor
      

      Gloire au Seigneur!
      Nations, frappez des mains toutes ensemble
      Chantez la gloire de Dieu, mêlez vos voix!
      Parce que le Seigneur est très élevé
      Et très redoutable et qu’il est le roi supreme
      Qui a l’empire en toute la terre!

      Sláva Pánovi!
      Tlieskajte rukami, všetky národy,
      jasajte Bohu hlasom radostným!
      Lebo Pán je veľmi povýšený,
      najvyšší a hrozný,
      nad celou zemou veľký kráľ!
      

      Chantez la gloire de Dieu par des cris d'allégresse!
      Parce que le Seigneur est très élevé et très puissant
      Il est très grand, puissant et très élevé.
      Qu'une sainte allégresse parte des coeurs
      Pour monter vers lui
      Que de vos voix et de vos âmes
      Les chants de joie clamant:
      Gloire au Seigneur!

      Jasajte Bohu s výkrikmi radosti!
      Lebo Pán je veľmi mocný,
      je veľký, mocný a veľmi povýšený.
      Nech svätá radosť vychádza zo sŕdc,
      aby vystúpila k nemu,
      nech z vašich hlasov a vašich duší
      piesne radosti volajú:
      Sláva Pánovi!
      

      Exaltez-vous à sa gloire
      Il nous a assujetti les peuples.
      Il a mis les nations sous nos pieds!
      Gloire au Seigneur, Gloire au Dieu suprême!

      Vyvyšujte sa k jeho sláve
      Podmaňuje nám národy
      a pohanov nám kladie pod nohy.
      Sláva Pánovi, Sláva najvyššiemu Bohu!
      

      Soprano

      Soprán
      

      Il a choisi dans son héritage
      La beauté de Jacob qu’il a aimée avec tendresse.

      On pre nás vybral dedičstvo,
      slávu Jakuba, ktorého má rád.
      

      Chœur

      Zbor
      

      Dieu est monté au milieu des chants de joie
      Et le Seigneur est monté à la voix de la Trompette éclatante!
      Nations, frappez des mains toutes ensemble!
      Mêlez vos voix.
      Parce que le Seigneur et très élevée et très redoutable
      Et qu'il est le Roi suprême
      Qui a l'empire en toute la terre
      Chantez la gloire de Dieu
      Par des cris d'une saint allégresse
      Gloire au Seigneur!

      Za jasotu vystupuje Boh,
      Pán vystupuje za hlaholu poľnice.
      Tlieskajte rukami, všetky národy,
      jasajte Bohu hlasom radostným!
      Pretože Boh je veľký a mocný,
      je najvyšší Kráľ,
      čo nad celou zemou vládne.
      spievajte mu chválospev.
      Spievajte na slávu Boha
      S výkrikmi svätej radosti
      Sláva Pánovi!
      
    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Schmitt / Stravinskij / Prokofiev

    Piatok 2. 5. 2025, 19.00 hFriday, May 02, 2025, 7.00 PM
    Cyklus A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    A/B serie – Symphonic-Vocal Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Florent Schmitt (1870–1958)
      Žalm 47 pre soprán, miešaný zbor, organ a orchester – Animé – Un peu moins vite – Au mouvement – Même mouvement Psaume 47, Op.38 – Animé – Un peu moins vite – Au mouvement – Même mouvement
    Igor Stravinskij (1882–1971)
      Bozk víly / Le baiser de la fée – Divertimento Le baiser de la fée – Divertimento
      SinfoniaSinfonia
      Danses SuissesDanses Suisses
      ScherzoScherzo
      Pas de deuxPas de deux
    Sergej Prokofiev (1891–1953)
      Popoluška, suita z baletu č. 1, op. 107 Cinderella Suite No. 1, Op. 107
      IntrodukciaIntroduction
      So šálomWith shawl
      HádkaThe Quarrel
      Krstná víla a Zimná vílaThe Fairy Godmother and the Winter Fairy
      MazurkaMazurka
      Popoluška ide na bálCinderella Goes to the Ball
      Popoluškin valčíkCinderella’s Waltz
      PolnocMidnight

    Francúzsky skladateľ Florent Schmitt nie je dnes u nás známou postavou, počas života však bol mimoriadne ambicióznym a aktívnym skladateľom a publicistom preferujúcim tvrdú a občas boľavú kritiku. Žalm 47 je popri Tragédii Salome jeho najznámejším titulom. Ani Igor Stravinskij si občas nedával obrúsok pred ústa pri jeho ostrých komentároch a v jeho dielach, baletná partitúra Bozk víly je však až nečakane „mierumilovná“. Stravinskij vzdal hold jeho milovanému autorovi Piotrovi Iľjičovi Čajkovskému. Sergej Prokofiev bol v mladosti známym rebelom zapájajúcim sa do avantgardných trendov. Ako zrelý autor však ustúpil a prikláňal sa k nevšednej lyrike a poetizmu, o čom svedčí jeho rozprávkový balet Popoluška.


    VideozáznamVideorecording
    Andrej Osvald Andrej Osvald svetlálights, zvuksound, Marek Piaček Marek Piaček kamerycamera, striheditor, postprodukciapost-production, Renáta Beličová Renáta Beličová réžiavideo producer
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2025A Slovak Philharmonic Production © 2025