[ Autor textu: Andrej Šuba ]
Súbory dychových nástrojov (tzv. Harmoniemusik), nesúce gén francúzskej hudby „Grand Siecle“, pozostávali v 2. polovici 18. storočia väčšinou z dvoch hobojov, dvoch fagotov a dvojice lesných rohov. O popularitu týchto zoskupení sa postarali českí virtuózi (i skladatelia), ktorí prispeli k atraktívnosti tejto v nemeckej kultúrnej oblasti dovtedy neveľmi vážne branej hudby, určenej predovšetkým k zábavám rôzneho druhu. Jedným z nich bol aj v dnešnej Bratislave v službách grófa Antona Grasalkoviča pôsobiaci hráč na dychových nástrojoch a tympanista Juraj Družecký (1745–1819). V korunovačnom meste mal vlastnú Harmoniemusik i uhorský arcibiskup a milovník hudby József Batthyány.
Členom jeho súboru bol aj nástrojár Theodor Lotz (1748–1792), ktorý sa významne podieľal na zdokonaľovaní klarinetu a basetového rohu v 18. storočí. Nález intaktných basetových rohov z Lotzovej dielne na hrade Krásna Hôrka Róbertom Šebestom patrí k významným domácim príspevkom do európskej organológie. Francúzska muzikologička Florence Badol-Bertrand uvádza, že Batthyányho súbor patril medzi prvé, ktoré do obvyklého zloženia dychového sexteta pridali dvojicu klarinetov, čím sa započala éra následne obľúbeného dychového okteta.
Výsledkom rastúceho dobového záujmu o ansámble dychových nástrojov bolo, že pre Harmoniemusik komponovali nielen českí autori v Prahe, ale aj Joseph Haydn slúžiaci u grófa Morzina v Dolnej Lukavici či Wolfgang Amadeus Mozart pôsobiaci v službách salzburského arcibiskupa. Obsadenie Harmoniemusik neskôr inšpirovalo aj menej známe Beethovenove kompozície – Partitu, Rondo a Polonézu, diela vznikajúce v rozmedzí dvoch dekád od 90. rokov 18. storočia. Okolo roku 1781, kedy sa Mozart definitívne presťahoval do Viedne, boli v meste podobné dychové súbory populárne.
Samotný cisár Jozef II. mal takýto 8-členný súbor, ktorého úlohou bolo hrať transkripcie a aranžmány melódii z populárnych opier. Členom cisárskej dychovej kapely bol i Mozartov priateľ, klarinetista Anton Stadler (1753–1812), pre ktorého skladateľ neskôr napísal koncert (KV 622) i Klarinetové kvinteto. Hoci Roger Hellyer spája vznik Mozartovej Serenády B dur, KV 361, známej ako Gran partita, so skladateľovou svadbou s Constanze Weberovou, motivácia skomponovať dielo pre dvanásť dychových nástrojov s pridaným kontrabasom môže rovnako súvisieť s ambíciou vytvoriť kompozíciu , pre súbor elitných hráčov, o ktorých sa s rešpektom zmieňuje aj hudobná kritika.
Prvé známe uvedenie Mozartovej Gran partity i sa uskutočnilo na koncerte usporiadanom Antonom Stadlerom 23. marca 1784 vo viedenskom Burgtheatri. Z rozsiahleho 7-časťového diela však pri tejto príležitosti podľa zachovaných správ zazneli len štyri časti. Dva menuety s dvojicou trií (s názvukmi na ľudovejší landler), forma suity a použitie dychových nástrojov radia toto nádherné dielo k serenádam. Z obvyklého rámca zábavnej hudby sa však Gran partita vymyká svojim obsahom i rozsahom, ktorý premieňa poslucháčske očakávania na zážitok vymykajúci sa (nielen dobovým) poslucháčskym konvenciám.
Úvodné slávnostné Largo s nasledujúcim sonátovým Allegrom má takmer symfonický charakter, pričom vedľajšia téma svojou expresiou pripomenie estetiku (pôvodne literárneho) štýlu známeho pod názvom „Sturm und Drang“. Prvý z menuetov obsahuje v prvom z trií neobvyklú farebnú kombináciu založenú na dialógu dvojice klarinetov a basetových rohov. Druhé trio v molovej tónine prináša vo vzdychoch hobojov do priezračnej hudby moment napätia. Vážnosť, nebývalá v tomto druhu hudby, je ešte prezentnejšia v druhom menuete. Pri pomalej časti skladby (Adagio), v ktorej úvode sa nad ostinátnym sprievodom striedajú hoboj a klarinet, si každý, kto hoci len raz videl film českého režiséra Miloša Formana Amadeus, pravdepodobne spomenie na slávnu scénu, v ktorej si Mozartov domnelý rival Antonio Salieri uvedomí Mozartovu genialitu. Mozartovi životopisci Wyzewa a Saint Foix píšu, že tato hudba je príkladom „poetického snenia, pri ktorom na nás dýcha vánok z iného sveta“. Romanca pripomína pomalé časti Mozartových klavírnych koncertov a pôvabná Téma s variáciami (6. časť) je delikátnym príkladom galantného štýlu, ktorý skladateľ dokonale ovládol v Salzburgu. V molových epizódach záverečného ronda znalec Mozartovej tvorby Alfred Einstein nachádza ozveny tzv. janičiarskej hudby („alla turca“). Tento dobový hudobný exotizmus skladateľ s úspechom uplatnil v singspiele Únos zo Serailu. Vlastne celé rondo pôsobí ako inštrumentálny pendant operného finále. Výnimočnosť Gran partity si dobre uvedomovali už Mozartovi súčasníci, ako o tom vypovedá svedectvo jedného z nich, ktorý navštívil Stadlerov koncert v Burgtheatri: „Dnes som si vypočul skladbu pre dychové nástroje od pána Mozarta. Skladba pozostávala zo štyroch nádherných a delikátnych častí. Bola skomponovaná pre 13 nástrojov a na každom z nich hral skutočný majster.“
V roku 1905 sa francúzsky skladateľ baskického pôvodu Maurice Ravel po piaty a posledný raz neúspešne uchádzal o prestížnu skladateľskú Rímsku cenu. Keďže jeho meno už vďaka viacerým dielam dostatočne rezonovalo na hudobnej scéne, o Ravelovom vyradení zo súťaže z dôvodu vekového limitu sa intenzívne diskutovalo v tlači i v kuloároch a následný škandál napokon stál miesto riaditeľa Parížskeho konzervatória Theodora Duboisa. Ravelova Introdukcia a allegro pre harfu, flautu, klarinet a sláčikové kvarteto vznikla v roku 1905 na objednávku firmy Érard v priebehu jediného týždňa a skladateľa podľa vlastných slov stála niekoľkých bezsenných nocí. Dôvodom pre Ravela netypického chvatu (skladateľ bol perfekcionistom) bola pozvánka na výlet loďou od Alfreda Edwardsa, vydavateľa parížskeho denníka Le Matin a jeho manželky Misie Godebskej, muúzy Mallarmého a Renoira.
Introdukcia a allegro, označovaná aj ako „malý harfový koncert“, je dedikovaná Albertovi Blondelovi, riaditeľovi parížskej pobočky spoločnosti Érard, ktorá od roku 1810 postupne zdokonaľovala pedálovú harfu s dvojitým zárezom. Harfa sa v Paríži tešila veľkej obľube už od čias kráľovnej Marie Antoinetty a dôvodom objednávky zadanej Ravelovi bola pravdepodobne rivalita vtedajších popredných výrobcov tohto nástroja, firiem Érard a Pleyel. Druhá zmienená v roku 1894 uviedla na trh novú chromatickú harfu s prekríženými strunami, pre ktorú Claude Debussy (1862–1918) skomponoval Dva tance so sprievodom sláčikového orchestra. Hoci Ravel už disponoval skúsenosťami s písaním pre harfu, part pre tento nástroj prešiel po dokončení skladby rozsiahlou revíziou. Jednou z hypotéz je, že autorom úprav bol Alphonse Hasselman (1845–1912), najslávnejší dobový francúzsky harfista. Prípadne mohlo ísť aj o jeho žiačku z Parížskeho konzervatória Micheline Kahnovú (1889–1987), ktorá v Ravelovej skladbe účinkovala na premiére.
Delikátne inštrumentované komorné dielo zaznelo prvýkrát 22. februára 1907, v rámci cyklu Le Cercle musical, kde zaznelo aj Ravelovo Sláčikové kvarteto a len nedávno dokončený cyklus Histoires naturelles. Publikum dielo prijalo pozitívne, no kritika bola o niečo rezervovanejšia, čo sa mohlo podpísať na Ravelovom neskoršom ambivalentnom vzťahu k dielu. Na jednej strane ho pomerne často uvádzal, na strane druhej sa v biografii Rolanda Manuela o ňom nenachádza ani zmienka. Napriek tomu sa Introdukcia a Allegro presadila na koncertné pódiá a zaradila sa do zlatého fondu harfovej literatúry 20. storočia. Dnes patrí k najobľúbenejším a najhranejším skladbám v repertoári významných harfových sólistov.
Český skladateľ Bohuslav Martinů patrí medzi tie osobnosti hudby 20. storočia, ktorých tvorba by si v mainsteramovom repertoári rozhodne zaslúžila ešte väčšiu pozornosť. Rodáka z českej Poličky vylúčili z Pražského konzervatória kvôli zanedbávaniu štúdia. Roky 1. svetovej vojny aj preto strávil vo svojom rodisku učením a komponovaním. V roku 1918 sa stal členom Českej filharmónie, s ktorou po prvýkrát navštívil Paríž. Po štúdiách u Josefa Suka (1874–1935) sa Martinů v hudbe v tomto významnom centre moderného umenia vzdelával u Alberta Roussela (1869–1937). Nepokojné 30. roky 20. storočia ho napokon prinútili emigrovať do Spojených štátov amerických, kde vznikajú jeho symfónie. Povojnová politická situácia v Európe napokon spôsobila, že Martinů žil až do smrti v exile, naposledy vo Švajčiarsku. Švajčiarsky dirigent Ernest Ansermet (1883–1969), známy interpretáciou diel svojich súčasníkov, svojho času napísal, že skladateľskú poetiku tohto autora nie je vôbec ľahké uchopiť. V tvorbe skladateľa možno nájsť predklasické hudobné formy (napr. barokové concerto grosso), experimenty s elektronickými i starými nastrojmmi (theremin, čembalo), inšpiráciu českým folklórom, vplyvy surrealizmu, jazzu i symfonické diela reflektujúce civilizačné fenomény 20. storočia.
Medzi ne patrí napríklad orchestrálna skladba Poločas (1924) inšpirovaná futbalovým zápasom medzi českým a francúzskym tímom alebo kompozícia Bagarre, hudobné vyobrazenie davu čakajúceho na Charlesa Lindbergha (1902–1974) po prvom sólovom prelete Atlantického oceánu v roku 1927. Podľa českého muzikológa a znalca diela Bohuslava Martinů Aleša Březinu v 20. – 40. rokoch 20. storočia neexistuje hudobný trend, na ktorého vývoji by sa skladateľ nepodieľal. Skladateľa charakterizuje ako zvedavého pozorovateľa dobovej hudobnej scény, ktorý sa zaujímal o možnosti obohatenia svojho hudobného jazyka: „Schopností spojovat experimenty se svou specifickou hudební řečí patří Martinů k nejzajímavějším a nejinovativnějším skladatelům 20. století.“
Jednoaktový jazzový balet pre šesť nástrojov Kuchyňská revue (čili Pokušení svatouška Hrnce) pochádza z roku 1927. Dielo, ktorého hrdinami sú manželský pár Hrniec a Pokrievka, zvodkyňa Habarka, záletník Uterák a dôstojný Zmeták premiérovala autorka námetu Jarmila Kröschlová, priekopníčka moderného českého tanca so svojim súborom na jeseň roku 1927 v Umeleckej besede v Prahe. Autorom textu je J. L. Budín, vlastným menom Jan Löwenbach, ktorý ako libretista spolupracoval aj na opere Vojak a tanečnica Bohuslava Martinů.
Pre skladateľovu kariéru bolo dôležitým medzníkom uvedenie suity s časťami Prológ, Tango (ponáška na Ravelovo Bolero), Charleston a Finále z baletu na jednom z koncertov Alfreda Cortota v Paríži v januári roku 1930. Úspech tohto diela zaujal parížskeho vydavateľa Leduca, ktorý následne vydal viacero skladateľových diel, vrátane Kuchyňskej revue. Skladbu Martinů považoval za jednu zo svojich najvydarenejších kompozícií, životopiscovi Milošovi Šafránkovi ešte o tri dekády po vzniku diela hovorí „o neomylné technické stránce položení partitury Kuchyňské revue, ačkoliv efektivně zvláštní techniku dosud neměl […]. To je právě to, jak dílo, když už je jasné v mozku, anebo vyjadřujícií charakter skladatele, si tu techniku vytvoří samo.“
Andrej Šuba