Hommâge à Bohdan WarchalHommâge à Bohdan Warchal

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

V klasicizme, v období, v ktorom sa postupne kryštalizovali viaceré, dnes už ikonické hudobné formy, boli takmer všetky koncertné produkcie späté s praktickými dôvodmi vyplývajúcimi z požiadaviek objednávateľov. Svetská hudba ešte nezastávala významnú pozíciu v rebríčku druhov umenia. Často bola len doplnkom, akýmsi pozadím alebo len spestrením osláv, výročí či iných významných spoločenských udalostí. Dielo napísané, ako pocta pre pozvaných hostí či ako príjemná výplň diskusií, teda galantného spôsobu zábavy vyšších vrstiev. Rozmanité priestory od záhradného letohrádku, parku, salónov či honosných sídiel ponímali hudbu ako bežnú súčasť znejúcu na pozadí. Preto na takéto príležitosti komponovaná skladba disponovala zreteľnosťou, prehľadnosťou štruktúry s nosnou, spevnou melódiou a ľahším charakterom v zmysle nekomplikovanej práce s nastolenými myšlienkami. Ich spracovanie bolo jednoznačné, nesprevádzali ho náročné modulácie a nevybočovalo sa zo zaužívaných, poslucháčmi poznaných spôsobov ich rozvádzania. Malo ísť o pohodovú hudbu nerozptyľujúcu pozornosť či spôsobujúcu pohoršenie zabávajúcich sa hostí. Obľúbenými formami pre takéto príležitosti boli „odľahčenejšie“ divertimentá, serenády, kasácie a ďalšie. Z dôvodu ich častého uvádzania pod holým nebom, skladatelia písali ich okrajové časti v podobe pochodu, ktorý slúžil ako prostriedok efektného príchodu, resp. odchodu hráčov. A práve pochod otvára hudobné dianie Serenády č. 6 D dur Serenata notturna, KV 239 Wolfganga Amadea Mozarta. Prívlastok „nočná serenáda“ napísal na titulnú stránku partitúry Mozartov otec Leopold v deň jej skomponovania v roku 1776. Takéto ľahšie varianty klasickej hudby boli písané na objednávku majetných vrstiev spoločnosti. V tomto období stále platila takmer úplná závislosť skladateľa od jeho mecenáša, zamestnávateľa alebo objednávateľa. Až koncom 18. storočia dochádza k postupnému osamostatňovaniu a umocňovaniu pozície skladateľa v spoločnosti, čím sa menia aj estetické kritéria samotnej kompozície. Dovtedy, ale platilo často nekompromisné splnenie všetkých požiadaviek, kritérií a predstáv objednávateľa. Mozartova životná úroveň bola priamo závislá od jeho cirkevného zamestnania (do roku 1871), koncertných angažmá a najmä objednávok mecenášov z vyšších tried. Písanie na objednávku malo však aj svoje výhody. Značné uzemnenie vlastných osobných pohnútok a prispôsobenie sa vyvážilo takmer isté uvedenie a neustály dotyk s kompozičným remeslom. V roku 1776 napísal Mozart najmenej dve serenády určené pre výnimočné spoločenské udalosti. Slávnejšia Haffnerova vznikla pri príležitosti svadby dcéry bohatého richtára. Pohnútky skomponovania Serenaty notturny nie sú známe, ale je nepravdepodobné, že by ju Mozart komponoval bez objednávky. Avšak je fascinujúce ako Mozart aj napriek jasne formulovaným kritériám zo strany objednávateľa, dokázal prekročiť tieň zadania a uplatniť v každom z diel svoju osobitú jedinečnosť. Kreativita a spontánna tvorivosť salzburského génia viedla k rôznym, na tú dobu nezvyčajným, spôsobom inštrumentačného ako aj tektonického riešenia, o nápaditom tematickom spracovaní nehovoriac. Už samotné obsadenie Serenaty notturny je nezvyčajné. Tvoria ho dve „samostatné“ telesá. To prvé sólistické – zložené z prvých, druhých huslí, violy a kontrabasu, sprevádza tutti sláčikového orchestra obohateného o tympany. Koexistencia týchto dvoch zoskupení poukazuje na jasný koncertantný náboj diela. Úvodný majestátny pochod je rozhovorom sólistickej skupiny a orchestra s nádychom humoru, prerušovaný krátkymi vtipnými vpádmi tympanov. Tanečný, no zároveň subtílnejší Menuett a Trio je výlučne zverený skupine sólistov. Záverečné, rezké Rondo je opäť v znamení koncertantnosti sólistov a orchestra. A ani posledná časť v koncertantnom duchu nemohla ostať nudnou a bez vtipu. Krátkemu, úvodnému naivnému Adagiu kontruje jednoduché sedliacke, živelné Rondo.

Aj keď najväčší dôraz pri reflektovaní 18. storočia je kladený na viedenských klasikov, v rôznych kútoch Európy bolo aktívnych viacero významných skladateľov, ktorí mali vplyv najmä na technické zdokonaľovanie a koncertné spopularizovanie viacerých nástrojov orchestra. Ich tvorba však bola zároveň aj akýmsi neviditeľným vláknom, pevným základom pre ďalšie syntézy vo vývoji európskej hudby.

Luigi Bochcerini pochádzal z kultivovanej, umeniu holdujúcej rodiny. Jeho starší brat, Giovanni Gastone bol uznávaným tanečníkom a choreografom, písal básne a operné libretá, okrem iného aj pre Salieriho či „Papu“ Haydna. Jeho otec bol profesionálny kontrabasista a on mal od detských čias našliapnuté na úspešnú kariéru violončelistu. Vo svojich trinástich rokoch uskutočnil svoj koncertný debut a o dva roky neskôr už stál po boku svojho otca na prestížnom viedenskom pódiu. Tamojšie publikum ohúril svojou hrou, čo mu prinieslo viacero možností zažiariť v koncertných ako aj komorných hudobných produkciách. Začal cestovať po Európe a po krátkom trojročnom „ustálení sa“ v rodnom Toskánsku sa opäť vydal na koncertné turné. Začal komponovať a publikovať. Ako prostredia a okolností znalý umelec, si bol vedomý nevyhnutnej finančnej podpory zo strany majetných vrstiev. Pod prísľubom podpory kráľovského dvora, odcestoval do Madridu a stal sa dvorným skladateľom. Kvôli viacerým nepríjemnostiam spôsobených jeho manželstvom sa rozhodol odcestovať do Berlína, kde sa stal komorným skladateľom dediča pruského trónu, milovníka umenia, amatérskeho violončelistu a skladateľa Friedricha Wilhelma II. Po smrti kráľa sa mu nepodarilo obhájiť svoju pozíciu a jeho kroky smerovali naspäť do Madridu. Aj napriek viacerým ponukám a priazňam mecenášov sa ocitol v službách francúzskeho veľvyslanca v Španielsku, Luciena Bonaparteho. Za nadštandardnými vzťahmi s francúzskou societou bola jeho úspešná koncertná činnosť. Bol to práve Paríž, kde začal publikovať svoje prvé kompozície. Značná kreativita ho sprevádzala počas celého života ako v interpretačnej, tak aj skladateľskej kariére. Popri vyťažujúcich koncertných turné neúnavne písal a po ukončení interpretačnej dráhy, venoval celú svoju umeleckú pozornosť práve kompozícii. Vytvoril katalóg (síce nie úplný) vlastných diel, ktorý bol, ale zničený chaosom španielskej občianskej vojny. Až v druhej polovici minulého storočia ho opäť zostavil Yves Gerard, vďaka čomu sa hudba talianskeho violončelového mága začala postupne viac objavovať na koncertných pódiách. Pôvodne však katalóg obsahoval len 11 violončelových koncertov. Posledný, dvanásty bol objavený v neapolskej knižnici až o 20 rokov po zostavení katalógu. Týchto 12 koncertantných opusov vzniklo zrejme ešte počas aktívnych mladíckych ciest pred prvým angažmá v Madride. Svoj Violončelový koncert č. 9 B dur G.482 napísal okolo sedemdesiatych rokov 18. storočia. O viac ako storočie neskôr, ho v roku 1895 upravil nemecký violončelový virtuóz Friedrich Grützmacher. Nešlo však o minimálny zásah. Z pôvodnej podoby ostalo len torzo. Tematické fragmenty okrajových častí spojil s materiálom štvrtého violončelového koncertu a druhú úplne nahradil tou zo siedmeho violončelového koncertu. Dianie prvej časti ešte okorenil o slávne arpeggiá z piateho koncertu. Napísal vlastné, virtuóznejšie kadencie, kladúce dôraz na technickú pripravenosť interpreta. Táto transkripcia súvisela s očakávaniami a nárokmi publika z konca 19. storočia. V tejto podobe sa stal súčasťou svetovej violončelovej literatúry a zároveň sa v tej študentskej stal výrazným míľnikom nádejných budúcich koncertných umelcov. V súčasnosti sa, ale rozlišuje medzi originálnou a Grützmacherovou verziou. Tá pôvodná začína úvodnou časťou Allegro moderato, riešenou v netypickej podobe akejsi rapsodickej sonátovej formy. Po hlavnej téme v orchestrálnom tutti, nasleduje rekapitulácia v sólovom violončele. Rozvedenie uzatvára repríza, ktorá je ale náhle prerušená exponovaním nových tém s príznačnou moduláciou do rôznych tonálnych prostredí. Ich prepletanie, spájanie a dopĺňanie sa ústi do finálnej, štandardnej reprízy. Nasleduje pomalé Andante grazioso s hymnickým, priam händlovským úvodom. Je efektným kontrastom medzi eruptívnym úvodným Allegrom a spevným, burleskným, záverečným Rondom. Charakteristickou črtou tohto mimoriadne efektného finále sú dramatické pauzy po napätej gradácii violončela smerujúcej do tých najvyšších registrov violončela. Ide o akési divadelné gesto jasne oddeľujúce materiál jednotlivých dielov cyklickej formy ronda.

Suita pre sláčiky patrí medzi rané diela českého velikána, skladateľa, ktorý invenčnosťou predčil svoju dobu, Leoša Janáčka. Jeho prvotné skladateľské pokusy sú priamo späté s jeho prvým učiteľom hudby Pavlom Křížkovským. Hudobné vedomosti korešpondujúce s dnešným učivom konzervatória, všeobecné vzdelanie a následne aj hudobné teoretické vzdelanie načerpal na pražskej organovej škole u Františka Blažka a Zdeňka Skuherského. Svoje znalosti prehĺbil vo svete, v Lipsku a Viedni a po ukončení štúdií sa vrátil do Brna, kde zveľaďoval umelecké, hudobné, ale i národnostné uvedomenie obyvateľstva. V druhej polovici 19. storočia sa Európou prehnali povstania za národnú identitu. Viacerí poprední predstavitelia inteligencie sa ju snažili nachádzať v bohatých žriedlach ľudovej kultúry. Zbierali povesti, rozprávky či ďalšie slovesné útvary. Porovnávali, publikovali, komentovali a vďaka rôznym kultúrnym ustanovizniam aj publikovali. Viacerí hudobní skladatelia národov, ktoré boli súčasťou rozmanitého Rakúsko-Uhorska, začali budovať hudobné povedomie zberom ľudovej piesne. S pribúdajúcim materiálom sa kvantita premieňala na kvalitu, čím sa začala objasňovať unikátnosť folklóru centrálnej Európy. Aktívnym zberateľom piesní bol aj Leoš Janáček, ktorý podobne ako ostatní prekročil hranice svojho regiónu. Viaceré nuansy spontánnej ľudovosti presiakli do jedinečného Janáčkovho rukopisu. Ukotvenie v tradícii, poznanie dobových výdobytkov meniacej sa paradigmy rozmýšľania o hudbe a znamenité hudobné vzdelanie boli pevným základom, na ktorom Janáček vystaval svoj jedinečný rukopis. Jeho skladateľské začiatky, ale priamo nadväzovali na jeho vzdelanie, vychádzajúce z estetiky pomaly odumierajúceho romantizmu. Preto aj jeho rané skladby sa pridŕžajú estetiky 19. storočia. Ide o expresiou umiernené kompozície v typickom vášnivom rozkole sna a skutočnosti, so zrozumiteľným pridŕžaním sa skladateľských postupov typických pre toto obdobie. Svoju Suitu pre sláčikový orchester skomponoval ako dvadsaťtri ročný, v období kedy úspešne absolvoval pražskú organovú školu a stal sa dirigentom brnianskeho Hudobného spolku. Pôvodne uvažoval o označení šiestich častí podľa tancov, spojených s vývojom suity v období baroka. Avšak po zistení, že svojím nábojom vôbec nekorešpondujú s charakterom barokových tancov, opustil od pomenovaní podľa týchto starých tanečných foriem. Úvodné Moderato začína v spodných polohách slákov. Téma unisono navodzuje napätú, no zároveň akoby ustráchanú atmosféru. Tá sa rozplynie jemnou ascendenčnou melódiou prvých huslí za sprievodu pentatonických figúr, ktorá ústi do majestátneho pochodu. Druhé Adagio je zverené čisto husliam a violám. Pohybujú sa prevažne vo vyšších polohách, čo je veľkou výzvou pre intonačnú čistotu hráčov. Pastorálna nálada tretej časti Andante con moto vyviera z bezprostrednosti ľudovej piesne. Zmenu idylického charakteru nastolí Presto s nervóznym scherzom, umiernenejším stredným dielom a reprízou nepokojného scherza. O koncepčnej vyváženosti Suity svedčí aj dominantné postavenie violončiel a kontrabasov nasledujúceho Adagia. Je to kontrast voči „vyššie položenej“ druhej rovnomennej časti. Jej meditatívny, intímny priebeh sa formovo nesie v akomsi oblúku. Vyviera, smeruje do istého bodu, od ktorého sa opätovne navracia k svojmu východisku. Posledné Andante je spojením dvoch vzájomne kontrastných tém v samostatných častiach. Tá prvá melancholická, reflexívna kontrastuje s fragmentom hrdinskej témy.

Mária Gavalová

ĽUDOVÍT KANTA

študoval na Konzervatóriu v Bratislave a AMU v Prahe u Gustáva Večerného a Alexandra Večtomova. Kanta je laureátom súťaží Pražská jar (1980) a Beethovenův Hradec (1977). Pôsobil ako koncertný majster skupiny violončiel v Slovenskej filharmónii, neskôr ako vedúci skupiny violončiel v Orchestra Ensemble Kanazawa v Japonsku. Dlhoročne pôsobí aj pedagogicky na Aichi Prefectural University of Fine Arts. Kanta účinkoval na domácich a medzinárodných hudobných festivaloch, ako napr. Affinis Music Festival, Ishikawa Music Academy, Yamanami International Music Festival, Aomori Music Festival, Karuizawa International Music Festival, Bratislavské hudobné slávnosti, Laureátske dni Kati Popovej v Plevene, Niagara Music v Kanade. Absolvoval viacero koncertov v Spojených štátoch (Chicago, Washington a ď.).

Ako sólista účinkoval s orchestrami a dirigentmi ako Zdeněk Košler, Jiří Bělohlávek, Hiroyuki Iwaki, Dmitrij Kitajenko. Spolupracoval s umelcami ako Yo-Yo Ma, Mstislav Rostropovič, Peter Schreier, Gidon Kremer, Shlomo Mintz, Günter Pichler, JeanPierre Wallez a ďalšími. Koncertuje a nahráva aj so súborom Slovenské klavírne trio s Marianom Lapšanským a Ewaldom Danelom, ako aj s klaviristom Norbertom Hellerom. Ľudovít Kanta pravidelne nahráva pre spoločnosť NHK. Nahral 11 albumov, okrem iného aj komplety Beethovenových sonát a Bachových suít. Niektoré nahrávky boli ocenené v japonských a zahraničných odborných časopisoch. Známa je jeho nahrávka violončelových koncertov Josepha Haydna a Luigiho Boccheriniho s orchestrom Capella Istropolitana a Petrom Breinerom ako dirigentom a autorom kadencií (vydavateľstvo Naxos). Kanta je v Japonsku známy ako propagátor účinného a efektívneho ovládania nástroja s minimálne vynaloženým úsilím. Je členom poroty Národnej japonskej violončelovej súťaže. V súčasnosti pôsobí ako slobodný umelec.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992–1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommâge à Bohdan Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, zároveň od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb slovenských skladateľov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

V sezóne 2023/2024 sa orchester predstaví na podujatí Svatováclavsky hudební festival v Českej republike. Vystúpi tiež vo viacerých slovenských mestách, kde obohatí miestne hudobné podujatia v období jesene i jari. V rámci abonentného cyklu SKO po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako čembalistka J. Izsák, huslista D. Karvay, violončelista Ľ. Kanta, kontrabasista R. Patkoló, trubkári J. Bartoš a S. Masaryk či saxofonista L. Fančovič.