Stravinskij / HaydnStravinsky / Haydn

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Jednou z najfascinujúcejších čŕt hudby Igora Stravinského sú jej premeny, pričom rukopis tvorcu ostáva napriek virtuóznej hre s rozličnými štýlmi jasne rozpoznateľný. „Otriasol svetom hudby Svätením jari, opäť tento svet stvoril v Pulcinellovi a zaskočil ho prostredníctvom Movements,“ rekapitulujú v pôsobivej skratke premeny Stravinského hudobnej reči v knihe The Apollonian Clockwork Louis Andriessen a Elmer Schönberger. Opätovne „stvoriť svet“ znamenalo pre skladateľa v istom momente hľadanie inšpirácie v tradícii. „Ozajstná tradícia nie je svedectvom o minulosti. Je to živá sila, ktorá podnecuje apoúča prítomnosť. Tradícia ani zďaleka neznamená opakovanie toho, čo bolo, ale predpokladá skutočnosť toho, čo trvá,“ píše Stravinskij v Hudobnej poetike. Balet Pulcinella o postavičke z commedie dell’arte na motívy hudby majstrov z 18. storočia (nielen Pergolesiho) mal premiéru v roku 1920 v Paríži. Kostýmy a scénu pre Ruský balet navrhol Pablo Picasso, Stravinského kumpán z bohémskych potuliek po Neapole a Ríme, pri ktorých nechýbali alkohol, ženy a asistencia polície. „Ak je tendencia opäť prečítať a prehodnotiť celú históriu hudby vlastná všetkým veľkým modernistom, Stravinskij ju zosobňuje najzreteľnejšie. (...) v jeho putovaní dejinami hudby, teda v jeho eklekticizme, vedomom, zámernom, gigantickom a nikomu nepodobnom je i jeho absolútna a s nikým neporovnateľná originalita,“ píše v brilantnej eseji Improvizácia na počesť Stravinského Milan Kundera a dodáva, že hudba sa ruskému exulantovi stala jediným domovom. Podľa dobových kritikov sa však niekdajší „hudobný revolucionár“ neoklasicistickým baletom, z ktorého neskôr vznikli suity i ich komorné verzie pre husle alebo violončelo s klavírom (Talianska suita), a ďalšími podobnými dielami ocitol na nesprávnej strane barikády – tej ktorá bránila pokroku v umení. Medzi najhlasnejšie protesty patrili obvinenia predstaviteľa Frankfurtskej školy Theodora Wiesengrunda Adorna. Vo Filozofii novej hudby (1949) označil skladateľa za buržoázneho reakcionára, ľahostajného voči svetu. „Stravinského hudba slávi likvidáciu indivídua,“ píše doslova a obviňuje ho z „antipsychologickej posadnutosti.“ Výčitka pôsobí ako nepriama reakcia na slávny skladateľov výrok: „Hudba je vo svojej podstate bezmocná vyjadriť čokoľvek okrem seba samotnej.“ Ide, mimochodom, o myšlienku, ktorú Stravinskij zdieľal so Schopenhauerom či viedenským kritikom Eduardom Hanslickom, autorom knihy O hudobnom krásne. Stravinskij nikdy neprestal hľadať inšpiráciu v tom, čo bolo pre neho nové. Charles M. Joseph v biografii Stravinsky Inside Out píše, že Stravinského hľadanie pripomína údiv dieťaťa, ktoré sa zaujíma o všetko okolo seba a potrebuje skúsenosti z prvej ruky. „Táto neapolská hudba s jej ľudovým, španielsko-exotickým charakterom ma veľmi vzrušovala,“ napísal neskôr skladateľ a zvláštne bezčasie diela vynikajúco opísal vo svojej brilantnej eseji slovenský muzikológ Peter Faltin „... Poslucháč vie, že to nie je Pergolesi a súčasne nemôže povedať, že by to bol len Stravinskij. (...) Stravinskij akoby chcel provokovať berie na seba podobu Pergolesiho, hovoriac: nechcem byť pôvodný vo vymýšľaní melodických fráz, nechcem vzbudzovať ilúziu skutočnosti, preto vám dávam to, čo dávno poznáte, nechcem hudbou riešiť psychologické problémy, chcem, aby ste v hudbe počúvali len hudbu.“

Koncert pre trúbku a orchester Es dur, Hob. VIIe:1 skomponoval Joseph Haydn v roku 1796 pre Antona Weidingera (1766 – 1852). Weidinger pochádzal z hudobníckej rodiny, jeho dvaja bratia i syn boli trubkármi. Premiéra pravdepodobne najznámejšieho trúbkového koncertu nedopadla 28. marca roku 1800 nijako slávne. Hudobná akadémia v Burgtheatri nebola dobre navštívená, pretože speváčka, ktorá mala byť hlavnou hviezdou večera, kvôli strate hlasu svoje vystúpenie odriekla. Anton Weidinger potom dielo niekoľkokrát uviedol v Anglicku, Francúzsku a Nemecku, no koncert musel na opätovné objavenie čakať až do 20. storočia. Potom sa však zaradil medzi najpopulárnejšie Haydnove kompozície a stal sa dielom, bez ktorého si klasický repertoár pre trúbku možno len ťažko predstaviť. Alphonse Goeyens dával Haydnov koncert hrávať svojim žiakom na konzervatóriu v Bruseli už okolo roku 1907 a v roku 1929 vydal klavírny výťah diela. V roku 1908 sa k skladbe vo Viedni vrátil Franz Rossbach, novodobá anglická premiéra sa uskutočnila v 30. rokoch 20. storočia. Prvé nahrávky Haydnovho Koncertu pre trúbku vznikli po 2. svetovej vojne, dielo sa postupne dostalo do povedomia a stalo sa súčasťou mainstreamového repertoáru (i orchestrálnych konkurzov), skladba sa však hrávala na moderných nástrojoch s ventilmi. Haydnov koncert ale vznikol pôvodne pre trúbku s klapkami – nástroj spájaný s Weidingerom, ktorý umožňoval hru chromatických tónov i v nízkom registri (na rozdiel od starších trúbiek, na ktorých sa dali zahrať len tóny alikvotného radu a využíval sa najmä horný rozsah nástroja). Neskôr sa kvôli problematickému vŕtaniu do plechu tento koncept nepresadil. K historickému nástroju, klapkovej trúbke, sa až v roku 1973 ako prvý vrátil švédsky trubkár Ake Öst, prvú historicky poučenú nahrávku s týmto nástrojom urobil v roku 1987 Friedemann Immer. Zaujímavosťou je, že keď v roku 1803 vstúpil na Haydnovo odporúčanie do služieb Esterházyovcov bratislavský rodák, klavirista, skladateľ a dirigent Johann Nepomuk Hummel, skomponoval tiež Koncert pre trúbku, ktorého hudba je v istom zmysle poctou jeho mentorom – Josephovi Haydnovi a Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi.

Hoci sa o Anglicko v posledných rokoch života zaujímali Wolfgang Amadeus Mozart i Ludwig van Beethoven, Joseph Haydn bol jediným z triumvirátu viedenských klasikov, ktorý krajinu navštívil a zažil v nej skutočne veľký úspech. Impulz prišiel od pôvodom nemeckého huslistu a impresária Johanna Petera Salomona, ktorý skladateľa navštívil vo Viedni v dobe, kedy Haydn po troch desaťročiach skončil aktívnu službu na mieste kapelníka v rodine Esterházyovcov. Stalo sa tak v septembri roku 1790. Anton Esterházy nezdieľal záľubu svojho otca Mikuláša v hudbe, rozpustil orchester, ponechal si len dychovú harmóniu a Haydna ako kapelníka, no bez reálnych povinností. O jeho služby sa vzápätí uchádzali neapolský kráľ i Anton II. Grasalkovič, no Haydn nemal záujem. Cesta do metropoly Anglicka ho však ani napriek vyššiemu veku neodradila. V tej dobe Haydn patril medzi známych európskych skladateľov a jeho sebavedomie dobre vystihuje anekdota, v ktorej vystupuje Mozart. Keď mu mladší kolega opisoval komplikácie súvisiace s ďalekou cestou, vrátane faktu, že nerozumie jazyku krajiny, do ktorej sa chystá odísť, Haydn údajne odvetil, že jeho reči predsa rozumie celý svet. Výsledkom Haydnových ciest do Anglicka sa stalo 12 Londýnskych symfónií skomponovaných medzi rokmi 1791 až 1795, ktoré inšpiroval kozmopolitný hudobný život a vynikajúci hudobníci pôsobiaci na Britských ostrovoch. Salomonove koncerty, ktoré podľa Samuela Wesleyho do Londýna priniesli „a grand Epoch of new musical Excellence“, sa konali v Hannover Square Rooms, sále z roku 1775, kde sa mohlo zmestiť až 800 návštevníkov. Poslucháčske návyky na týchto podujatiach sa ešte líšili od dnešných: publikum prichádzalo postupne, počas znenia hudby sa konverzovalo, páni si mohli odskočiť na drink, dámy si zvykli príležitostne zdriemnuť. Napriek tomu, ako píše vynikajúci znalec Haydnovej hudby H. C. Robbins Landon, skladateľ, hráči a publikum si boli bližšie než kedykoľvek potom a zmieňuje zvláštny paradox, že hoci Haydnove Londýnske symfónie sú dielami anticipujúcimi budúcnosť orchestrálnej hudby, vznikli v dobe, kedy hudobná reč klasicizmu dosiahla stupeň umožňujúci takmer dokonalé porozumenie medzi tvorcom a publikom. Symfónia č. 97 C dur, Hob. I:97 patrí medzi najlepšie diela, ktoré vznikli počas prvého Haydnovho pobytu v Londýne, súčasne je posledným skladateľovým dielom v C dur – v tónine evokujúcej svetlo, jas, brilantnosť a radosť. Pred etablovaním dnes používaného rovnomerného temperovaného ladenia znela a pôsobila každá tónina na poslucháčov trochu inak, skladatelia s týmito odlišnosťami počítali a teoretici o nich až do prvých dekád 19. storočia písali. Ak vezmeme do úvahy len autorov z druhej polovice 18. storočia, tónina C dur je podľa nich „čistá“ (Schubart, 1784/1785), „ušľachtilá“ (Grétry, 1797), je „spojením radosti, vážnosti“ (Cramer, 1786) a „majestátu“ (Vogler, 1797). Prvé Haydnove symfónie v C dur pochádzajú zo 60. rokov 18. storočia. Symfónia č. 97 začína pomalým úvodom (Adagio), ktoré je prepojené s nasledujúcim Vivace. Pomalú časť tvoria variácie, po ktorých nasleduje Menuet. Záver tvorí temperamentné brilantné finále (Presto assai), ktoré umožňuje pochopiť i prežiť nadšenie, s ktorým sa Haydnove symfónie v Londýne stretali.

Andrej Šuba

STANISLAV MASARYK

Stanislav Masaryk pochádza z hudobníckej rodiny, na trúbke hrá od deviatich rokov. Ako trinásťročný začal navštevovať triedu Michala Janoša na Konzervatóriu v Bratislave ako mimoriadny žiak, v štúdiu pokračoval na VŠMU pod vedením Rastislava Suchana.

Na Súťaži študentov slovenských konzervatórií v hre na trúbke sa umiestnil na 2. mieste (Banská Bystrica, 2009) a 1. mieste (Košice, 2012). V roku 2015 získal „Yamaha Scholarship Award“. Na medzinárodnej súťaži „Žestě Brno“ získal v roku 2017 titul Absolútneho víťaza a 1. cenu v konkurencii viac ako šesťdesiatich trubkárov z krajín Vyšehradskej štvorky. V roku 2022 získal cenu Ľudovíta Rajtera, ktorú udeľuje Hudobné centrum.

V rokoch 2009 – 2020 bol členom orchestra Bratislava Hot Serenaders s kapelníkom a trubkárom Jurajom Bartošom. V rokoch 2012 – 2015 zastával pozíciu trubkára v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. S malými prestávkami bol v rokoch 2012 – 2019 prvým trubkárom v orchestri opery Slovenského národného divadla. V rokoch 2017 a 2018 pôsobil ako prvý trubkár v orchestri Národného divadla Praha, v tom čase tiež nadviazal pravidelnú spoluprácu s Českou filharmóniou. Ako sólista pravidelne vystupuje s orchestrom Slovenskej filharmónie, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (kde taktiež realizoval viaceré nahrávky a absolvoval zahraničné turné), Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Cappellou Istropolitanou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, s komorným a symfonickým orchestrom VŠMU a so Slovenským mládežníckym orchestrom. Príležitostne spolupracuje tiež ako orchestrálny hráč so Slovenskou filharmóniou či hot-jazzovým orchestrom Fats Jazz Band.

Od septembra 2020 je členom Českej filharmónie, kde zastáva pozíciu prvého trubkára. S orchestrom ČF tiež vystúpil ako sólista, pod taktovkami hlavného hosťujúceho dirigenta Tomáša Netopila a šéfdirigenta Semjona Byčkova. Na základe spolupráce Českej filharmónie a Royal Academy of Music viedol v roku 2022 trojdňové interpretačné kurzy v Londýne.

GÉRARD KORSTEN

Rodák z Pretórie začal svoju umeleckú kariéru ako huslista. Po štúdiách u Ivana Galamiana na Curtis Institute vo Philadelphii odišiel do Salzburgu, kde študoval u Sándora Végha a stal sa koncertmajstrom a asistentom hudobného riaditeľa Cameraty Salzburg. V roku 1987 sa stal koncertným majstrom Chamber Orchestra of Europe. Za deväť rokov v ansámbli prišiel do kontaktu s dirigentmi ako Claudio Abbado, Nikolaus Harnoncourt či Heinz Holliger.

Gérard Korsten dirigoval viac ako sto orchestrov v 24 krajinách sveta, okrem iného Adelaide Symphony, BBC Scottish Symphony, Budapest Festival Orchestra, Chamber Orchestra of Europe, Hong Kong Philharmonic, Irish Chamber Orchestra, Orchestra di Padova e del Veneto, Orchestre National de Lyon, SWR Sinfonieorchester Freiburg a ďalšie.

Korstenovi nie je cudzí ani operný repertoár, dirigoval v operných domoch Teatro alla Scala, Opéra National de Lyon, Deutsche Oper Berlin, English National Opera, Royal Opera Stockholm ale i festivaloch v Bregenz a Glyndebourne a mnohých ďalších.

V Teatro Lirico di Cagliari dirigoval talianske premiéry Straussovej Egyptskej Heleny, Weberovej Euryanthe, Deliusovej Village Romeo and Juliet a Schubertovej opery Alfonso und Estrella, no tiež repertoárové klasiky ako Aida, Carmen, Netopier, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, La traviata, Lucia di Lammermoor, Tosca, Maškarný bál či Don Giovanni.

Post šéfdirigenta zastával v London Mozart Players, South African State Theatre v Pretórii a Uppsala Chamber Orchestra vo Švédsku. Medzi rokmi 1999 – 2005 bol hudobným riaditeľom Orchestra del Teatro Lirico di Cagliari na Sardínii. Trinásť rokov bol šéfdirigentom rakúskeho orchestra Symphonieorchester Vorarlberg Bregenz. Korstenove umelecké vedenie je zachytené na viacerých nahrávkach. Mozartova Figarová svadba z La Scaly s Dianou Damrau a Ildebrandom d’ Arcangelom získala francúzske Diapason D’Or a tiež bola voľbou kritikov amerického magazínu Opera News. V Teatro Lirico di Cagliari vzniklo viacero live nahrávok predstavení pre vydavateľstvá Dynamic a Arthaus.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.