Koncert s publikom I / Lupták / PalovičováConcert with audience I / Lupták / Palovičová

Jozef Lupták je jednou z najvýraznejších osobností na súčasnej slovenskej hudobnej scéne. Je umelcom so širokým umeleckým záberom a zrelým muzikantským intelektom, vytríbeným zmyslom pre štýl, technickou virtuozitou, schopnosťou zmocniť sa interpretovaného diela s nadhľadom a presvedčivosťou. Za svoju bohatú koncertnú činnosť a za festival Konvergencie, ktorý organizuje a ktorého umelecký riaditeľom je už vyše 20 rokov, získal v roku 2009 Cenu Ministra kultúry SR. Jordana Palovičová získala mnoho ocenení na domácich i medzinárodných súťažiach. Je prominentnou interpretkou diel Jána Cikkera, za čo jej v roku 2016 bola udelená Cena Jána Cikkera. Ako sólová a komorná hráčka sa predstavila na mnohých festivaloch doma i v zahraničí, ako sólistka účinkovala s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami. Pôsobí ako docentka na Katedre klávesových nástrojov a cirkevnej hudby HTF VŠMU v Bratislave.


V úvode koncertu odznejú diela slovenských skladateľov, v ktorých sa interpreti koncertu predstavia ako sólisti.

V Hrách pre Biancu pre klavír a štyri bongá (1991) využíva Ilja Zeljenka klavír skôr ako „bicí nástroj“ v tradícii odštartovanej Bartókovým Allegro barbaro. To je ešte zvýraznené využitím bong umiestnených po oboch bokoch interpreta, ktoré napomáhajú zvýšeniu atraktivity nielen zvukového, ale aj vizuálneho výsledku. Vladimír Godár sa vo svojej tvorbe programovo hlási k potrebe „zohľadnenia výdobytkov hudobnej tradície v novodobom hudobnom myslení“. Passacaglia pre sólové violončelo (2007) patrí medzi diela, v ktorých využíva archaické hudobné formy a je založená na basovom ostinate, nad ktorým sa rozvíja variačný proces. Fratres (po latinsky Bratia, 1977) estónskeho skladateľa Arvo Pärta je kultovou skladbou skomponovanou v tzv. „tintinnabuli“ (lat. „zvončeky“) štýle, ku ktorému autora inšpirovalo jeho štúdium gregoriánskeho chorálu, gotickej hudby a renesančnej polyfónie. Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) Leoša Janáčka bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského. Janáček sa vo svojej tvorbe nechal výrazne inšpirovať ruskou literatúrou, ale aj hudbou, takže farebnosť a zvukové kúzlo jeho skladby sa vyrovnajú Rimskému-Korsakovovi či ranému Stravinskému. V duchu poetickej symboliky violončelo dôsledne „hovorí“ za mladého cároviča (ani jeden z jeho bohatierskych motívov sa v klavíri nevyskytne), klavír za spanilú cárovnú jeho srdca. Sonátu pre violončelo a klavír č. 3 A dur, op. 69 (1808) dokončil Ludwig van Beethoven približne v tom období ako svoju slávnu Osudovú symfóniu. Je to dielo nesúce charakteristické znaky stredného obdobia skladateľovej tvorby: už nie je zamerané na virtuozitu a brilantnosť (ako dve sonáty op. 5 č. 1 a op. 5 č. 2), ani nevykazuje znaky jeho neskorého štýlu (ako op. 102 č. 1 a op. 102 č. 2). Dielo je považované za prvú violončelovú sonátu v dejinách hudby, kde majú oba nástroje rovnakú dôležitosť a stalo sa tak základom, na ktorom budovali Mendelssohn, Brahms a ďalší romantickí skladatelia.