Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:52:38 ] [ 1st part – 00:52:38 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Oľga Frederiksen, Alena Čierna, Marta Durilová ]

„Hudba, podobne ako ostatné druhy umenia, no myslím si, že najmä hudba, má podstatný, nenahraditeľný význam pre ľudskú existenciu. Formuje jej emocionálny a intelektuálny rozmer, za určitých priaznivých okolností pôsobí i na základ- né charakterové a mentálne vlastnosti človeka. Darí sa to tým viac, čím viac sa v spoločnosti pestuje.“ 
Bohdan Warchal

Členovia Slovenského komorného orchestra s umeleckým vedúcim Ewaldom Danelom každoročne venujú jeden z januárových koncertov spomienke na legendárneho Bohdana Warchala. Tentokrát sa do centra pozornosti dostávajú dve výročia: Bohdan Warchal by sa 27. januára 2020 dožil 90 rokov a Slovenský komorný orchester oslávi tohto roku 60. výročie od svojho založenia. Koncert sa nesie vo „warchalovskom“ duchu. Mozartova Malá nočná hudba bola na programe SKO nespočetne veľakrát; Mozart i Bohdan Warchal sa obaja narodili 27. januára. Ladislav Kupkovič stál pri založení SKO pred šesťdesiatimi rokmi a po roku 2001 sa zintenzívnili jeho umelecké a priateľské kontakty s Ewaldom Danelom a orchestrom, ktorým svoje dielo Cantica slovaca venoval.

Rakúsky skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart napísal spolu 13 serenád, z toho tri pre čisto dychové obsadenie (č. 10 Gran Partita pre 13 dychových nástrojov, č. 11 a 12 pre 8 dychových nástrojov). Posledná Serenáda č. 13 G dur, KV 525 je známa ako Malá nočná hudba (Eine kleine Nachtmusik). Toto graciózne dielo dnes patrí do klasického „populáru“. Dychové serenády boli spočiatku určené na uvádzanie v prírode. Neskôr sa obsadenie zmenilo na sláčikové, a to našlo uplatnenie na koncertných pódiách. Všeobecne ide o skladby, ktoré majú ľahší charakter, väčšiu voľnosť spracovania a „komorné“ obsadenie hlasov. V Mozartovom autografe je zapísaných päť nástrojov – dvoje huslí, viola, violončelo a kontrabas. Dnes sa hráva Malá nočná hudba najmä v dvoch verziách: ako sláčikové kvarteto, alebo vo väčšom obsadení pre sláčikový orchester. Skladateľ pôvodne plánoval napísať päťčasťovú skladbu. Bohužiaľ z druhej časti (Menuet) sa zachoval len fragment so 16 taktami, a tak sa v súčasnosti dielo hráva ako štvorčasťové. Prvú časť Allegro otvárajú husle so stúpajúcou, takmer až fanfárovou melódiou. Druhá časť Romanca znie ako ľúbostná pieseň. Za ňou nasleduje energický Menuet a na záver živé, čiperné Rondo. Mozart dokončil Malú nočnú hudbu 10. augusta 1787. V tom čase už pracoval na 2. dejstve opery Don Giovanni. Mozartova manželka Constanze predala Serenádu v roku 1799 hudobnému vydavateľovi Johannovi Andrému. Tlačou bola vydaná až v roku 1827, teda o mnoho rokov neskôr po Mozartovej smrti.

Hudobný skladateľ, dirigent, huslista a pedagóg Ladislav Kupkovič patril do silnej generácie slovenských skladateľov, ktorí sa prezentovali v šesťdesiatych rokoch tzv. „Novou hudbou“. Bolo to spoločne s Petrom Kolmanom, Pavlom Šimaiom, Romanom Bergerom, Iljom Zeljenkom, Mirom Bázlikom, Ivanom Paríkom, muzikológmi Petrom Faltinom a Miroslavom Filipom a ďalšími. Vo svojich skladbách sa odklonili od tonálnej hudby a romantického chápania expresie. Nadviazali na estetické východiská a kompozičné princípy avantgardných skladateľov z päťdesiatych rokov – Pierra Bouleza, Karlheinza Stockhausena, Luigiho Nona, Györgyho Ligetiho, poľskú školu na čele s Witoldom Lutosławským. Komponovali seriálnu hudbu, aleatoriku, elektronickú hudbu a iné. Vďaka nástupu tejto generácie sa obohatila štruktúra vtedajšieho domáceho hudobného života a zároveň sa zaradila do aktuálneho medzinárodného hudobno-kultúrneho kontextu. Ladislav Kupkovič sa zaslúžil o to, že v roku 1963 vznikol súbor Hudba dneška, ktorý sa zameriaval na interpretáciu súdobej experimentálnej hudby slovenských a svetových autorov. V roku 1969 získal štipendium na pobyt v Západnom Berlíne, no z Nemecka sa už nevrátil. Dva roky pôsobil v Kolíne nad Rýnom (1971–1973). Posledným pracoviskom sa stala Hochschule für Musik, Theater und Medien v Hannoveri, kde získal profesúru v roku 1976 a vyučoval Novú hudbu, hudobnú teóriu a skladbu. Kupkovič bol neuveriteľne produktívny autor. Skomponoval 3 opery, 7 symfónií, mnoho skladieb určených pre husle a sláčikové obsadenie, klavírne diela, stovky skladieb pre filmové a televízne spoločnosti. Mnohé z nich venoval manželke Irmhild. V roku 1980 získal prvú cenu na Kirchenmusikwoche Neuss za Omšu pre pápeža Jána Pavla II. (Missa papae Ioannis Pauli Secundi). V priebehu sedemdesiatych rokov sa odklonil od experimentovania a vrátil sa k tonálnemu spôsobu komponovania, teda – ako sám povedal – „k hudbe, ktorá sa dá počúvať“. Jeho husľový Souvenir (alla Paganini) z roku 1971 v podaní Gidona Kremera doslova obletel celý svet a stal sa súčasťou základného repertoáru mnohých husľových virtuózov. Ladislav Kupkovič sa už v mladosti aktívne zaoberal slovenskou ľudovou hudbou. Dirigoval súbor Mladé srdcia a účinkoval v orchestri Lúčnice. Kompozične sa ľudovej hudbe venoval po celý život, aj keď od roku 1969 pôsobil v Nemecku. Po politických zmenách v Československu (1989) začal pravidelne navštevovať Slovensko, opäť obnovil vzťahy s bývalými kolegami skladateľmi a hudobníkmi. Cantica slovaca vznikla v roku 2009. Noty vydal Hudobný fond v Bratislave v dvoch verziách – pre sláčikový orchester (2009) a sláčikové kvarteto (2010). Verziu per sláčikový orchester premiéroval 13. decembra 2009 Slovenský komorný orchester. Cantica slovaca pozostáva zo štyroch tematicky a výrazovo odlišných častí. Umriem, umriem, ale neviem kedy… (pieseň z roku 1880 zo zbierky Slovenské spevy I) je clivou, baladickou piesňou. Nasledujúce tri piesne sú z rôznych regiónov východného Slovenska. Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša… je vojenskou piesňou s čardášovo-pochodovým rytmom a príznačným akcentovaním dôb. Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli… je pomalá melancholická pieseň s romantickým nádychom. Za ňou nasledujú finálne Karičky, razantné rýchle ženské kruhové tance.

Oľga Frederiksen

[ FREDERIKSEN, Oľga: Text ku koncertu 26. 1. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra SKO,71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovnská filharmónia 2020 ]


Traduje sa, že keď raz Mozarta oslovil jeho obdivovateľ a požiadal ho o výklad jeho diel, majster mu s úsmevom odpovedal: „A odkiaľ to mám vedieť?“

Leoš Janáček, ktorého umeleckým krédom bolo realistické jadro ako výrazové východisko tvorby, varoval pred cudzími dohadmi a odkazoval na autora ako jedinú autoritu slovami: „Takovým výkladům možno by bylo tehdy dopřáti místa, kdyby byla jejich pravdivost zaručena samým skladatelem. Vtírati se však skladateli nebo písni svou myšlenkou výkladnou, i sebekrásnejší, jest nemístné. Neodkrývají se tím tajnosti ani písně, ani jejího skladatele, ale jen blouznivá nebo básnická mysl pisatelova.“ Napriek tomu, že Janáček vo svojich fejtónoch, autobiografických črtách, listoch i rozhovoroch zanechal lákavé a pútavé náznaky, stále si kladieme otázku: Kto bol Leoš Janáček? Na jednej strane nespútaný barbar, na druhej strane až neskutočne prísny dogmatik; raz citlivý tlmočník ľudskej reči, inokedy jej bezohľadný otrokár. Originálny a nekonvenčný skladateľ, ktorý na sklonku romantickej epochy prišiel s vyhraneným sviežim umeleckým prejavom a umeleckou koncepciou, mnohé svoje skladby z mladosti i zrelého obdobia (hoci aj svoje cvičné úlohy si odkladal) neuznal za hodné svojho mena.

Tak sa prvou dochovanou inštrumentálnou skladbou stala Suita pre sláčikový orchester JW 6/2 (1877), ktorá vznikla po Janáčkovom návrate z Pražskej organovej školy a ktorá spadá do obdobia tvorby predchnutého národným opojením. Suita je spontánnym prejavom Janáčkovho vrodeného hudobného nadania, pretože až po tejto kompozícii dokončil svoje štúdium v Lipsku. Vedomý si svojich možností, komponoval krátke časti, ktoré však nezvládol bez výhrad. Pôvodné názvy šesťčasťovej suity, vyrastajúcej z dvořákovskej tradície, vychádzali z označenia starej suity a sonátového cyklu (Andante – Prélude, Allemande, Sarabanda, Scherzo, Adagio – Air, Finale – Andante). Tieto označenia, ktoré sú po stránke metrickej i obsahovej nepriliehavé, Janáček neskôr sám zrušil. Prvá časť (Moderato) je na spôsob concerta grossa orámovaná hrdým unisonovým motívom. Táto, i nasledujúca druhá časť (Adagio) českému muzikológovi Vladimírovi Helfertovi pripomínala Wagnerovho Lohengrina, obzvlášť v chromatických postupoch a v záľube vysokej polohy huslí. Tretia časť (Andante con moto) je v podstate skôr malým biedermeierovským obrázkom v štýle gavotty, než zádumčivou sarabandou (čomu napokon zodpovedá aj metrum). Štvrtá časť (Presto), v ktorej Janáček použil Znelku z roku 1875, ani zďaleka nepripomína pôvodne myslené Scherzo.

Najosobitejšou časťou celého suitového cyklu je piata časť (Adagio), ktorej charakter asi ako jedinej z celého cyklu pripomína pôvodný názov – Air. Adagio je zádumčivým rozhovorom medzi tematicky voľným sólom basov s kvázi-recitatívnym charakterom a mäkkým, upokojujúcim nápevom huslí v hlbokej polohe. Záverečnú časť netradične tvorí Andante, čo by sme neočakávali ako vyvrcholenie orchestrálnej skladby. Mierne archaizujúca a štýlovo nesamostatná hybridná suita si však už pri premiére 2. decembra 1877 v Brne pod taktovkou samotného autora získala obecenstvo, aj kritiku. Samotný autor mal k tomuto dielu neskôr vzťah viac než kritický, hovoriac: „Nestálo za reč.“ Jedno nemožno suite uprieť, a to citovú a umeleckú pravdivosť, ktorá spolu s rozmanitosťou a zvukovou farebnosťou spôsobila, že aj dnes je stálou súčasťou koncertného repertoáru. Melancholická lyrika a romantický mladícky pátos tohto diela podávajú svedectvo o vplyvoch, ktorými Janáček prešiel na svojej umeleckej ceste.

Alena Čierna

[ ČIERNA, Alena: Text ku koncertu 22. 1. 2017, in: Slovenská filharmónia. Slovenský komorný orchester, cyklus SKO3, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017. ]


Pre maďarského skladateľa Bélu Bartóka sa neodmysliteľnou súčasťou života stala ľudová hudba, ktorá nenávratne ovplyvnila jeho skladateľskú i publikačnú činnosť. Inšpirovaný etnografom Bélom Vikárom, ktorý neovládal noty, no zaznamenal stovky ľudových melódií pomocou fonografu, sa rozhodol pokračovať v týchto snahách spolu s kolegom a priateľom, skladateľom Zoltánom Kodályom. Cestu videl predovšetkým v skúmaní najstarších foriem ľudového hudobného prejavu. Preto sa namiesto mestského folklóru zameral na dedinské prostredie, na zabudnutú a archaickú vrstvu ľudovej hudby. Bartók veľmi citlivo vnímal fakt, že na to, aby spoznal ľudovú hudbu vlastného národa je potrebné, aby spoznal aj hudbu tých okolitých. Niekoľko rokov sa spolu s Kodályom venoval intenzívnemu zbieraniu a skúmaniu ľudovej hudby na území Maďarska, Slovenska, Rumunska, bývalej Juhoslávie či Turecka. Skúmal dokonca aj hudbu severnej Afriky. Svoje poznatky potom dlhé roky spracovával a vydával vo viacerých publikáciách. Výsledkom tejto neúnavnej a systematickej činnosti bolo okrem iného aj zhromaždenie obrovského bohatstva pamiatok slovenskej ľudovej hudby.

Z obdobia začiatkov Bartókovho intenzívneho bádania v oblasti folklóru pochádzajú Rumunské ľudové tance, Sz. 68, BB 76 (1915), ktoré sú výsledkom jeho terénneho výskumu na rumunskom území. Vznikli po dlhšej skladateľskej odmlke, ktorá sprevádzala Bartóka už od začiatku prvej svetovej vojny. Pôvodne boli napísané pre klavír, až o dva roky neskôr ich autor inštrumentoval pre orchester. Kompozícia sa skladá z krátkych, charakterovo odlišných tancov, ktoré reprezentujú rozmanité rumunské regióny a tanečné prejavy. Nájdeme medzi nimi palicový tanec (Jocul cu bâtă, tanec spojený s predvádzaním sa tanečníka – mládenca), opaskový tanec (Brâul, tanečníci držia svojich susedov za opasky), statický tanec „na jednom mieste“ (Pe loc), elegickú pieseň (Buciumeana), rytmicky zaujímavý typ rumunskej polky (Poargă Românească) a na záver dve podoby rýchleho tanca Mărunţel. V skladbe je cítiť silný vplyv cigánskej hudby a husľových virtuózov, ktorí vnášali do interpretácie špecifické prvky svojho nenapodobiteľného prejavu. Hudba Rumunských tancov nás opantá svojou výraznou rytmikou, clivými melódiami a archaickým čarom, ktoré zo seba vyžaruje.

Marta Durilová

[ DURILOVÁ, Marta: Text ku koncertu 28. 1. 2018, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra SKO,69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovnská filharmónia 2018 ]

Oľga Frederiksen, Alena Čierna, Marta Durilová

–––––
Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena – DURILOVÁ, Marta – FREDERIKSEN, Oľga: Texty ku koncertom 22. 1. 2017, 28. 1. 2018, 26. 1. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra SKO,68., 69., 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

0 Páči sa Likes

Koncert Slovenského komorného orchestra

Piatok 15. 5. 2020, 19.00 h
M – Mimoriadne koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

ProgramProgram
Wolfgang Amadeus MozartWolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
Serenáda č. 13 G dur „Malá nočná hudba“, KV 525 Serenade No. 13 in G major, K. 525 “Eine kleine Nachtmusik”
AllegroAllegro
Romanca. AndanteRomanca. Andante
Menuet. AllegrettoMenuet. Allegretto
Rondo. AllegroRondo. Allegro
Ladislav KupkovičLadislav Kupkovič (1936–2016)
Cantica slovaca Cantica slovaca
Umriem, umriem, ale neviem kedy... (Andante)
Umriem, umriem, ale neviem kedy... (Andante)

Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša... (Risoluto)Keď som išiel z vojny, z Dzindzeša, z Dzindzeša... (Risoluto)
Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli... (Largo)Keby ste vy, mamko naša, vedzeli, vedzeli... (Largo)
Karičky (Allegro)Karičky (Allegro)
Leoš JanáčekLeoš Janáček (1854–1928)
Suita pre sláčikový orchester, JW 6/2 Suite for string orchestra, JW 6/2
ModeratoModerato
AdagioAdagio
Andante con motoAndante con moto
PrestoPresto
AdagioAdagio
AndanteAndante
Béla BartókBéla Bartók (1881–1945)
Rumunské ľudové tance, Sz. 68, BB 76 Romanian Folk Dances, Sz. 68, BB 76
I. Jocul cu bâtă: Allegro moderatoI. Jocul cu bâtă: Allegro moderato (Stick Dance)
II. Brâul: AllegroII. Brâul: Allegro (Sash Dance)
III. Pe loc: ModeratoIII. Pe loc: Moderato (In One Spot)
IV. Buciumeana: ModeratoIV. Buciumeana: Moderato (Dance from Bucsum)
V. Poarga Românească: AllegroV. Poarga Românească: Allegro (Romanian Polka)
VI. Mărunțel: L'istesso tempo. Allegro vivaceVI. Mărunțel: L'istesso tempo. Allegro vivace (Fast dance)

Koncert Slovenského komorného orchestra, ktorý sa mal v spolupráci so Slovenským inštitútom v Berlíne konať v piatok 15. 5. 2020 v Berlínskom dóme, bol kvôli pandémii zrušený.

V čase plánovaného koncertu odvysiela Slovenská filharmónia spolu so Slovenským inštitútom v Berlíne v premiére koncert SKO, ktorý vznikol zostrihom skladieb z viacerých zaznamenaných koncertov nášho komorného orchestra.

Pôvabná serenáda Malá nočná hudba Wolfganga Amadea Mozarta je jedným zo symbolov hudobných dejín a už dávno vstúpila do siene akéhosi klasického populáru.

Slovenský autor Ladislav Kupkovič sa po rokoch extravagantnej rebélie v zrelom veku pokorne priklonil ku klasickým vzorom, čím si síce podráždil avantgardistov, získal si však srdcia poslucháčov.

Suite pre sláčikový orchester Leoša Janáčka nemožno uprieť citovú a umeleckú pravdivosť, ktorá spolu s rozmanitosťou a zvukovou farebnosťou spôsobila, že aj dnes je stálou súčasťou koncertného repertoáru.

Béla Bartók hľadal útočisko pred vojnovými kataklizmami v plenéri, kam vychádzal za originálnymi piesňami a tancami. Kolekcia Rumunských tancov je jedným z Bartókových najobľúbenejších diel.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, VáclavVáclav FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Koncert Slovenského komorného orchestra