Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 49 MIN ] [ 0 H 49 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Igor Javorský ]
Hudba a pohyb. Pohyb a ľudské́ telo. Ľudské́ telo v úlohe rezonančnej dosky, ktorá́ špecificky reaguje na vnútorné́ a vonkajšie podnety. Z arzenálu možností, aké́ mali skladatelia k dispozícii začiatkom 20. storočia, bola alternatíva prehodnotiť principiálnu súčinnosť hudby a pohybu ľudského tela veľmi úspešná. Tanečné divadlo sa stalo silnou zbraňou v zápase proti dekadencii konca 19. storočia. Človek zacítil optimálnu príležitosť vrátiť sa k vlastným koreňom, k mystike šamanického rituálu, k pravekým pohybovým figúram. Hudba už nemala byť „na obdiv“. Hudba mala človeka pohltiť a ukázať mu čosi z jeho dávnovekej minulosti, aká je ukrytá v každom jedincovi. Choreografi, skladatelia, ale aj slávni výtvarníci a scénografi pomerne ostro zaútočili na tradičný balet, na jeho cukríkovú krásu a rozprávkovú poetiku. Balet už nebol záplatou na boľačky duše; naopak, do istej miery mal človeka poštekliť. Mal spochybniť ideály antickej krásy, proporcionality, harmónie a dokonalosti. Na scénach divadiel sa začali zjavovať mrzké masky, groteskné postavičky, klauni, bizarné indivíduá a ešte bizarnejšie príbehy. Vedúcimi osobnosťami boli v tejto bitke za práva hudby choreograf Sergej Ďagilev a skladateľ Igor Stravinskij. V druhom desaťročí nového storočia trikrát suverénne dobyli Paríž – vtedajší chrám umelcov z celého sveta. Balety Vták Ohnivák, Petruška dvíhali divákov zo sedadiel ohromujúcou energiou, aká z nich sála. Tretí pokus – Svätenie jari – skončil potupným škandálom. Parížania sa cítili byť dotknutí razanciou gest, námetom a silou výpovede umelcov. Hrnček na premiére akoby pretiekol a diváci len–len, že nechceli Ďagileva a Stravinského ukameňovať... Netrvalo to však dlho a dnes sú Obrazy z pohanskej Rusi velebené ako jeden z vrcholov kreativity. Príklon Igora Stravinského k téze hudby v pohybe a pohybu v hudbe je možné́ zaregistrovať̌ aj v skladateľovom konštatovaní, že počúvanie hudby zo záznamov mu nekonvenuje. Chýbal mu ruch a pohyb na pódiu, či na javisku. Chýbali mu gestá a mimika hudobníkov a divákov. Iným dôkazom kinetického konceptu Stravinského hudby je mladícka partitúra Fantastického scherza z roku 1908. V roku 1901 Stravinskij a jeho manželka Katarina Nosenko čítali esej Mauricea Maeterlincka „Život včiel“. Mladých manželov príbeh zaujal natoľko, že sa Igor Stravinskij rozhodol skomponovať svoje druhé orchestrálne dielo po Symfónii in Es. Podľa jeho slov nie je Scherzo fantastique programové dielo. Napriek jeho tvrdeniu však od prvých taktov provokuje svojou ilustratívnosťou a dráždi človeka k vizualizácii. Neprekvapuje preto, že choreograf Léo Staats realizoval túto invenčnú, brilantnú skladbu ako balet. Stravinskij mu síce túto verziu neautorizoval, isté však je, že Scherzo má potenciál stať sa podnetom k vytvoreniu pohybovej „partitúry“. Scherzo prebieha vo zvukovej polohe „sotto voce“, v cvrlikaní sláčikov a dôvtipných impulzoch dychových drevených nástrojov akoby bolo ukryté tajomstvo života. Scherzo má klasický trojfázový skelet. Stravinskij komentoval túto architektúru na báze Maeterlinckovho príbehu; prvá fáza zaznamenáva rušný a nesmierne dynamický ruch v úli. Druhá, pomalá fáza je ľúbostným a ľúbezným svadobným letom včelej kráľovnej a jej ženícha. Končí sa tak, ako sa končieva v prírode – smrťou ženícha. Kráľovná sa v tretej fáze vracia do úľa, aby založila novú generáciu. Symbolika kolobehu života je teda v zákulisí Scherza fantastique opus 3. Dielo neuniklo pozornosti Sergeja Ďagileva, ktorý v Stravinskom tiež diagnostikoval mimoriadny talent v riešení problému pohyb a hudba. Nasledovala prvá lukratívna ponuka pre Paríž – Vták Ohnivák. Ktovie, či by bez Scherza fantastique mal Stravinskij možnosť nastúpiť na svetovú scénu takou raketovou rýchlosťou...
„Budeme uvažovať, či títo súdruhovia, teda Šostakovič, Prokofiev, Chačaturian, Kabalevskij a Šebalin nie sú principiálnymi a vedúcimi osobnosťami formalistického smerovania v hudbe. A toto smerovanie je v zásade nesprávne.“
Súdruhovia v politbyre ÚV KSSZ od polovice tridsiatych rokov striehli a zameriavali svoju krvilačnosť na talentovaných umelcov. Ich smerovanie nebolo teda formalistické, ale bolo vražedné. História tyranov je už prosto taká: každého a všetko, kto a čo prevyšuje moje schopnosti, treba vyhubiť, zničiť raz a navždy. V ZSSR nastala teda situácia, že menovaným skladateľom, dirigentom a hudobníkom ašpirujúcim na svetové renomé zasvietila červená nie v zmysle uctievania komunizmu, ale v zmysle napredovania. V roku 1947 predložil tajomník ÚV KSSZ „dôveryhodnú a intelektuálsku“ analýzu stavu v kultúre federácie a päticu skladateľov vylúčil z hry. Našťastie táto situácia netrvala dlho; po Stalinovej smrti nastala v roku 1953 úľava a veľké partitúry „formalistov“ boli uvedené ako prvotriedna kvalita sovietskeho umenia. Na čistky doplatil aj Aram Chačaturian, hrdý Armén narodený v gruzínskej metropole Tbilisi. V jeho prípade vyznieva štekot politikov úplne smiešne a neopodstatnene. Chačaturian celý život ťažil v tvorbe z arménskeho, gruzínskeho, azerbajdžanského a židovského folklóru. Mladosť trávil spolu s otcom na vidieckych tancovačkách, pohreboch, svadbách, kde sa zakaukazské národy vždy prezentujú neuveriteľne sugestívnou hudbou. Mýtická energia folklóru je najlepšou obranou pred tým, z čoho súdruh Ždanov obvinil Arama Chačaturiana – z ohavného buržujstva a netvorivého formalizmu. Chačaturian sa hneď v prvých veľkých opusoch, teda v trojici koncertantných diel pre klavír, pre husle a pre violončelo prezentoval ako znalec v oblasti vytvárania fúzie etnického a akademického umenia. Komunistickí predáci túžili po kantátach, po ódach na Stalina... nepochopili – nemohli vo svojej zúrivosti pochopiť, že Chačaturianova hudba je ódou na človeka a na hudbu. Jeho postoje voči štátu boli vždy korektné; vedel, v akých neradostných podmienkach žije. Vitalita Arména zabránila atakom hlbokých depresií, ktoré duševne trýznili jeho kolegu a priateľa Dmitrija Šostakoviča. Stal sa predsedom Zväzu sovietskych skladateľov, v roku 1943 vstúpil do Komunistickej strany – a to len preto, aby sa mu darilo šíriť hudbu. Napriek týmto bezpečnostným manévrom sa stal aj on terčom agresie fanatických pohlavárov. Tí ako keby zabudli na Chačaturianovu baletnú prvotinu, na exotickú Gajané z roku 1942. Gajané je revíziou prvého baletu Šťastie. Po premiére boli na „súdruha“ Chačaturiana veľmi pyšní. Odrazu sa im pamäť zahmlila nenávisťou voči buržujom a forma-listom, takže aj príbeh Gajané prestal byť atraktívny. K žánru klasického baletu sa Chačaturian tretí raz vrátil v rokoch 1950 1954 v partitúre Spartakus. Gajané aj Spartakus môžu z hľadiska udalostí z prvého tridsaťročia 20. storočia pôsobiť anachronicky; svet už vtedy tlieskal Stravinskému, Manuelovi de Fallovi, Bohuslavovi Martinů za objavné provokácie. Chačaturian vsadil na tradičný baletný útvar alla Čajkovskij. V Rusku a neskôr aj v ZSSR mal balet pevné základy a bol žiadaným artiklom. Chačaturian zožal už na premiére obrovský úspech, ocenenia a medaily sa hrnuli. Poctili ho dokonca prestížnym Radom Lenina. Skladateľ sa stal národným hrdinom – tak, ako sa ním stal odvážny hrdina baletu. Ani v tomto anticky ladenom projekte sa Chačaturian nevzdal írečitých idiómov hudby spoza Kaukazu, sú však pod prísnejšou kontrolou, ako v prípade Gajané. Záujem o hudbu k Spartakovi bol obrovský a skladateľ vypracoval štyri suity, určené na koncertné uvedenie. Chačaturian vo svojich baletoch udržiaval kontakt s tradičným konceptom.
Béla Bartók sa v jednodejstvovej pantomíme vydal na experimentátorskú cestu. Bizarný, možno povedať, že dokonca brutálny príbeh troch lumpov, krásnej dievčiny a Zázračného mandarína dopadol na premiére v Kolíne nad Rýnom škandalóznym fiaskom, pripomínajúcim premiéru Stravinského Svätenia jari v roku 1913. Bartók pracoval nad týmto titulom šesť rokov (1918 – 1924) a inšpirácia Stravinským je aktuálna. Zatiaľ, čo Stravinskij uvádza moderného človeka do úzkosti odhalením mýtických hĺbok archaického človeka, Bartók rieši v Zázračnom Mandarínovi pozíciu človeka v mestských aglomeráciách, plných zločinov, povrchnosti, surovosti, hluku. Svet bez lásky. Láska zapredaná pouličnému sexu. Zúbožené sociálne individuality ohrozujú základy morálky človeka. Svätenie jari je exkurziou do nepoznaného. Zázračný mandarín je zrkadlom trpko poznaného. Bartókova pantomíma je jedným z dôkazov toho, že v týchto kritických situáciách, kedy sa človek má spoznať ako jedinec so silným potenciálom zla, v sebe dochádza k splynutiu médií hudby a pohybu. Fenomén ľudského tela, jeho pohyby, náhle gestá, mimika napomáhajú vytvoriť most medzi počutým a videným a znásobujú negatívnosť emócie tohto zla. Začiatok 20. storočia nechal ľudstvo v Európe bez perspektív. To, čo platilo stáročia, bolo oficiálne pochované a nové riešenia sa len rodili. Príklon k negatívnym zložkám psychiky bol na jednej strane zúfalým hľadaním, na druhej strane bol produktívnym spôsobom vytvárania čohosi nového. Už nie sme „božie bytosti“. Sme uzlíček pudov, neovládateľných emócií, sme pozemskí zástupcovia zlých démonov. Traja lumpi sú bez akýchkoľvek prostriedkov na obživu. Okupujú akýsi čudesný kaviarenský priestor a nútia krásnu dievčinu k prostitúcii. Každý z nich by však chcel mať vílu sám pre seba, takže keď v dvoch scénach zvádzania páni reagujú na konanie dievčiny v prvom prípade povýšenecky a v druhom vášnivo, lumpi návštevníkov surovo vyhadzujú z priestoru. Prichádza mandarín, evidentne dobre situovaný muž. Dvorí dievčine, ona odmieta, lumpi ho najskôr zadusia pod perinami, potom ho trikrát prebodnú mečom a zavesia na hák od lustra. Mandarín sa zrúti na dlažbu a je zdanlivo mŕtvy. Dievčina nabáda lumpov, aby ho prebrali. Mandarín sa preberá, dievčina jeho vášeň opätuje a mandarín spokojný umiera. Taký je sujet pantomímy Zázračný mandarín. O aspektoch krásy a dokonalosti sa nemôže človeku v tomto prípade ani snívať. Je to príbeh fantazijný, surrealistický – ale, žiaľ pravdivý aj v dnešnom čase. Béla Bartók vystihol atmosféru tejto vízie odhodlanou, prieraznou hudbou. Introdukcia veľmi výstižne charakterizuje chaos veľkomesta, každá z postáv má pridelený svoj materiál, osnovaný na disonanciách, nevšedných rytmoch a melodických formuláciách. Zmnožená sekcia bicích a perkusijných nástrojov, pôvodne obsadené tri harfy neskôr zmenené na dve, výrazne aplikované sólové nástroje v orchestri, to všetko účinkuje v hudbe Zázračného mandarína opojne, magicky, hoci navonok ide o „nepeknú“ hudbu. Reakcia na premiére bola taká, aká bola. Hneď druhé́ uvedenie diela v Prahe už bolo priaznivejšie a priateľskejšie. Dnes je Zázračný mandarín „starou dobrou klasikou“. Memento je však stále aktuálne; možno viac, ako v čase svojej premiéry...
–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertom 26. a 27. 3. 2015, in: Slovenská filharmónia, 66. koncertná sezóna 2022/2023, Hudba troch storočí, Cyklus D/E, Bratislava, Slovenská filharmónia 2015 -
Životopisy
GEORGE PEHLIVANIAN
sa stal roku 2005 prvým zahraničným šéfdirigentom Slovinskej filharmónie. V roku 2007 sa zasa stal prvým hosťujúcim dirigentom v opere v Cagliari na Sicílii. Zároveň pokračuje ako prvý hosťujúci dirigent v Nemeckej štátnej opere Rheinland-Pfalz, ako aj pravidelný hosťujúci dirigent Izraelskej filharmónie. V rokoch 19961999 pôsobil ako prvý hosťujúci dirigent v Residentie Orchestra v Haagu a v rokoch 1996-2000 vo Viedenskom komornom orchestri.
George Pehlivanian dirigoval mnoho významných orchestrov, napríklad Londýnska filharmónia, Izraelská filharmónia, Filarmonica della Scala, Rome Santa Cecilia Orchestra, Rotterdamská filharmónia, Orchestre Philharmonique de Radio France, Filharmónia MonteCarlo, Maggio Musicale Fiorentino, Orchestra Nazionalle della RAI Torino, Filharmóniu BBC, Bamberských symfonikov a ďalšie popredné nemecké orchestre, Orchestre de la Suisse Romande, Teatro Comunale di Bologna, Bournemouth Symphony, Orquestra Nacional de Espaňa, Škótsky kráľovský národný orchester a mnoho ďalších. Spolupracoval aj s najvýznamnejšími orchestrami v Severnej Amerike a Kanade, Austrálii, Japonsku, Rusku a Hong-Kongu. Najbližšie angažmány zahŕňajú spoluprácu s Leipzig Gewandhausorchester a Českou filharmóniou.
George Pehlivanian dirigoval na mnohých dôležitých festivaloch vrátane záverečného koncertu Festivalu bielych nocí v Petrohrade, Maggio Musicale Fiorentino, Ravenna, Ravello, Aspen, Ľubľana, Grenada, Jeunesse Musicale Viedeň a Parma Verdi. V roku 2002 založil a do roku 2004 bol umeleckým riaditeľom Medzinárodnej hudobnej akadémie v Gandii (Španielsko), v roku 2005 založil a stal sa umeleckým riaditeľom Medzinárodnej dirigentskej akadémie v Portoroži.
George Pehlivanian pravidelne spolupracuje s vynikajúcimi sólistami: Maxim Vengerov, Misha Maisky, Leonidas Kavakos, Julian Rachlin, Janine Jansens, Fazil Say, Marjana Lipovšek, Bernarda Fink, Vladimir Galuzin a ďalšími.
Jeho diskografia zahŕňa sériu nahrávok vrátane hudby slovinských autorov, ako aj operu Ekvinokcij Marjana Kozinu a kompletný album Blaža Arniča, Lucijana Mariju Škerjanca a Matiju Bravničara. Ďalšia nahrávka bola realizovaná vo vydavateľstve Virgin Classics/EMI s Filharmóniou Monte Carlo, svetová premiéra Žukovovej hudby vo vydavateľstve CHANDOS s Residentie Orchestra Haag, tvorbu skladateľa Rodriga nahral s Orquestra Nacional de Espaňa v STUDIO SM, ako aj kompletné klavírne dielo Franza Liszta s Louis Lorite a Residentie Orchestra Haag pre vydavateľstvo CHANDOS. Medzinárodná kariéra dirigenta sa začala po roku 1991, keď získal vo veku 27 rokov Grand Prix na prestížnej dirigentskej súťaži v Besançone.
Narodil sa v Bejrúte (Libanon), študoval hru na klavír a husle. Roku 1975 emigroval so svojou rodinou do Los Angeles, kde pokračoval v štúdiu dirigovania u Pierre Bouleza, Lorina Maazela a Ferdinanda Leitnera. Na Academii Chiggiana v talianskej Sienne bol ocenený Diplomom di Merito.
JOZEF CHABROŇ
ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V rámci diplomového koncertu dirigoval Beethovenov 5. klavírny koncert Es dur Cisársky a Mozartovo Rekviem za spoluúčinkovania Štátneho komorného orchestra Žilina, Žilinského miešaného zboru a sólistov. V januári 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí ako zbormajster SFZ.
Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálnoinštrumentálnych diel ako napr.: Thamos, kráľ egyptský W. A. Mozarta, Daphnis a Chloé M. Ravela, Nocturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem W. A. Mozarta, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského, Persefona I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, premiérové uvedenie Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera a ďalších.
Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: T. Guschlbauer, D. Gatti, L. Zagrosek, P. Schreier, E. Villaume, S. Baudo, N. Ballatsch, T. Lang, P. Vronský, F. Haider, P. Przytocki, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, K. Bumann, Ch. Campestrini a iní.
Najvýznamnejší umelecký počin v jeho doterajšej kariére predstavuje kompletné naštudovanie jedného z najnáročnejších operných titulov so SFZ, Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (premiéra 15.05.2011) pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho a naštudovanie monumentálnej ruskej opery Chovančina pre Viedenskú štátnu operu (premiéra 15.11.2014) pod taktovkou Semyona Bychkova.
V sezóne 2013/2014 dirigoval tri samostatné zborové koncerty z tvorby súčasných slovenských skladateľov (M. Piačeka, L. Borzíka, W. Gräffingera a E. Iršaia). V závere uplynulej sezóny spolupracoval s Festivalom R. Wagnera vo Welse v opakovanej opernej produkcii Lohengrin.
V sezóne 2014/2015 pripravil SFZ na Operný koncert Edity Gruberovej v rámci BHS, spolupracoval s Viedenskou štátnou operou v produkciách Tannhäuser R. Wagnera a Chovančina M. P. Musorgského. Na jar 2015 ho čaká spolupráca s Festivalom Richarda Wagnera vo Welse v diele Tannhäuser, ako aj debut na Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne (Pärt, Poulenc).
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 1952) a Ľudovít Rajter (1949 1976, do roku 1961 ako jej umelecký šéf). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, ktorého od septembra 2007 vystriedal Peter Feranec. V roku 2009 sa šéfdirigentom stal francúzsky dirigent Emmanuel Villaume, zároveň v Slovenskej filharmónii pôsobí od roku 2007 ako stály hosťujúci dirigent Leoš Svárovský a od sezóny 2011/2012 aj Rastislav Štúr.
Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako Claudio Abbado, Hermann Abendroth, Petr Altrichter, Karel Ančerl, Serge Baudo, Roberto Benzi, Miltiades Caridis, Sergiu Celibidache, James Conlon, Oskar Danon, Christoph von Dohnányi, Vladimir Fedosejev, János Ferencsik, Mariss Jansons, Neeme Järvi, James Judd, Peter Keuschnig, Dmitrij Kitajenko, Ken Ichiro Kobayashi, Kiril Kondrašin, Franz Konwitschny, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Alain Lombard, Fabio Lui-si, Jean Martinon, Kurt Masur, Sir Yehudi Menuhin, Riccardo Muti, Václav Neumann, Antonio Pedrotti, Alexander Rahbari, Karl Richter, Mario Rossi, Witold Rowicki, Kurt Sanderling, Sir Malcom Sargent, Peter Schreier, Václav Smetáček, Pinchas Steinberg, Otmar Suitner, Jevgenij Svetlanov, Ralf Weikert, Carlo Zecchi a mnohí ďalší, ale i skladateľov interpretov vlastných diel ako Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.
Slovenská filharmónia je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, v Japonsku, Južnej Kórei a v USA. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziuahudobnévydavateľstváOPUS,Supraphon,Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo.
V uplynulej koncertnej sezóne 2013/2014 Slovenská filharmónia realizovala množstvo dramaturgicky i interpretačne zaujímavých koncertov na svojom domácom pódiu a na zahraničných hosťovaniach. Dvakrát sa predstavila v Ománe, raz v januári 2014 s Viedenským štátnym baletom a v marci 2014 so slávnou mezzosopranistkou Olgou Borodinou pod taktovkou Emmanuela Villauma. V marci 2014 uskutočnila Slovenská filharmónia koncertné turné v piatich európskych krajinách Švajčiarsku, Rakúsku, Nemecku, Belgicku a Českej republike so sólistami Alenou Baevou, Julianom Steckelom, Daliborom Karvayom a s dirigentom Alexandrom Rahbarim. Pod vedením Ralfa Weikerta naštudovala operu Richarda Wagnera Lohengrin a uviedla ju na „Richard Wagner Festival“ v rakúskom Welse. Koniec sezóny patril festivalom v Piešťanoch, Bratislave a Nových Zámkoch.
V nastávajúcej sezóne 2014/2015 sa Slovenská filharmónia predstaví opäť na domácom pódiu v spolupráci s vynikajúcimi hosťujúcimi dirigentmi a sólistami ako aj na festivaloch vo Švajčiarsku „Murten Classics“, „Richard Wagner Festival“ a sezónu zakončí v júli 2015 koncertným turné v Japonsku.
SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR
je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor bratislavského rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 už pod dnešným názvom do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (19912001) a Jan Rozehnal (1991-2003). V rokoch 2003/2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. Od januára 2005 zastávala post hlavnej zbormajsterky Slovenského filharmonického zboru Blanka Juhaňáková. V súčasnosti plní funkciu zbormajstra Jozef Chabroň.
Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu. Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dimitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko a Japonsko.
Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).
Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.
V uplynulej koncertnej sezóne 2013/2014 Slovenský filharmonický zbor realizoval turné do Japonska, kde uviedol Dvořákovo Stabat mater so Sendai Philharmonic Orchestra a Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra s dirigentom Leošom Svárovským. V rámci turné sa predstavil aj na zborových koncertoch pod vedením Blanky Juhaňákovej. Pri príležitosti 1150. výročia príchodu Sv. Cyrila a Metoda na naše územie uviedol SFZ oratórium Cirillo-metodiada Egona Kráka v slovenských mestách (Bratislava, Žilina, Topoľčany) a vo Francúzsku (Štrasburg, Paríž). SFZ účinkoval na Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne s dielom Antonína Dvořáka Stabat mater pod taktovkou Libora Peška a predstavil sa na umeleckom zájazde vo Francúzsku, kde spoluúčinkoval s Opéra Orchestre National Montpellier v Symfónii č. 9 d mol L. Van Beethovena pod vedením Michela Tabachnika. Na sklonku sezóny vystúpil SFZ v opernej produkcii Lohengrin na Festivale Richarda Wagnera vo Welse pod vedením Ralfa Weikerta. V koncertnej sezóne 2014/2015 SFZ spolupracoval s Viedenskou štátnou operou v dvoch veľkých operných produkciách Tannhäuser R. Wagnera s dirigentom Petrom Schneiderom a Chovančina M. P. Musorgského s dirigentom Semyonom Bychkovom. Zbor aj toho roku opätovne vystúpi na Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne (Pärt, Poulenc) pod taktovkou Woutera Padberga a na Festivale Richarda Wagnera vo Welsi (Tannhäuser) pod vedením Ralfa Weikerta.
[ 0 H 32 MIN ] [ 0 H 32 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
Stravinskij / Chačaturian / Bartók
Piatok 27. 3. 2015, 19.00 hFriday, March 27, 2015, 7.00 PMCyklus D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieD/E serie – Three Centuries of Music
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Program | |||||
Igor Stravinskij (1882–1971) | |||||
Scherzo fantastique, op. 3 Scherzo fantastique, Op. 3 | |||||
Aram Chačaturian (1903–1978) | |||||
Spartakus (výber zo suít) Spartacus (extract from suites) | |||||
| |||||
PrestávkaIntermission | |||||
Béla Bartók (1881–1945) | |||||
Zázračný mandarín, op. 19, Sz. 73, baletná pantomíma v jednom dejstve podľa libreta Menyhérta Lengyela The Miraculous Mandarin, Op. 19, Sz. 73 |
Fantastické scherzo je jednou z prvotín Igora Stravinského. Ambiciózny autor ešte konal pod pedagogickým vplyvom Nikolaja Rimského Korsakova, ale už sa v ňom derú do popredia neskoršie a dostatočne provokujúce Stravinského inšpirácie. Baletná hudba Spartakus je jednou z najslávnejších kreácií Arama Chačaturjana. Je nasýtená emotívnosťou, ohnivými etnickými zvláštnosťami a dokonalou technikou. Zázračný mandarín Bélu Bartóka bol vo svojej dobe šokom. Skladateľ rúcal staré modly razanciou a nekompromisnými gestami. Dnes je to „stará dobrá klasika 20. storočia“. Čas vše mění, i časy…