Eugen Indjić

Ako sólista sa po prvýkrát predstavil so Symfonickým orchestrom Springfield v Mozartovom Koncerte pre klavír a orchester d mol KV 466. Po dvoch rokoch ho Stephani zoznámil s Alexandrom Borovským (prestížnym ruským klaviristom a Prokofievovým spolužiakom), u ktorého študoval v Bostone nasledujúcich päť rokov (1959 – 1964). Už ako jedenásťročný nahral Lisztovu Campanellu a Maďarskú rapsódiu č. 13 pre televíziu NBC a ako dvanásťročný realizoval prvú nahrávku pre spoločnosť RCA Victor na Rachmaninovovom klavíri – Beethovenove Variácie na Diabelliho tému.

Ako trinásťročný hral Lisztov Koncert pre klavír a orchester č. 1 a o rok neskôr Brahmsov Koncert pre klavír a orchester č. 2 s Washington National Symphony Orchestra.

V rokoch 1961 – 1971 ho Arthur Fiedler opakovane prizýval k dlhodobej spolupráci s Boston Pops Orchestra. Svoje prvé koncertné turné absolvoval v Dánsku v roku 1963 spolu s Alexandrom Borovským. „Chopina hrá ako Poliak, Debussyho ako Francúz a Prokofieva ako ruský maestro“, napísali kodaňské noviny Politiken. Po absolutóriu Phillipsovej akadémie v Andoveri ho Erich Leinsdorf prizval k spolupráci s Bostonským symfonickým orchestrom, s ktorým sa predstavil ako dovtedy najmladší sólista v histórii tohto telesa v Brahmsovom Koncerte pre klavír a orchester č. 2. Ako štipendista na Harvardovej univerzite študoval muzikológiu a kompozíciu u Laurencea Bermana a Leona Kirchnera, ktorú ukončil s titulom cum laude v roku 1969.

Leonard Bernstein ho nazval „výnimočným klaviristom a hudobníkom“ a Emil Gilels „unikátnym a inšpirujúcim umelcom“.

Počas štúdia na Harvardovej univerzite mal súkromné hodiny aj na Juilliard School of Music u Mieczysława Münza a u žiaka Rosiny Lhévinnovej – Lee Thompsona.

V roku 1968 sa zoznámil s Arthurom Rubinsteinom, ktorý bol neskôr až do svojej smrti jeho priateľom a mentorom a ktorý Indjića nazval „mimoriadne muzikálnym klaviristom svetovej triedy s umeleckým perfekcionizmom“. Jeho priateľ, skladateľ Alexandre Tansman, ktorý ho zoznámil s Vladimirom Horowitzom, mu venoval skladbu Caprice: A piacere. V tom čase Indjić pokračoval v štúdiu kompozície u Nadie Boulangerovej v Paríži.

V roku 1972 sa presťahoval do Francúzska, kde sa oženil s Odile Rabaudovou, vnučkou francúzskeho skladateľa Henriho Rabauda (Faurého nástupcu na Parížskom konzervatóriu).

Ako laureát troch prestížnych medzinárodných klavírnych súťaží – Varšava (1970), Leeds (1972), a A. Rubinsteina (1974) účinkoval s najvýznamnejšími orchestrami v Spojených štátoch amerických, Južnej Amerike, Európe a Ázii s dirigentmi ako Bernstein, Bělohlávek, Casadesus, Fedosejev, Gergiev, Gielen, Jochum, Kubelík, Leinsdorf, Sanderling, Sinopoli, Solti, von Matačić, de Waart, Wit, Zinman a mnohými ďalšími. Pravidelne účinkuje v najznámejších koncertných sálach celého sveta – Carnegie Hall, Avery Fisher Hall, Queen Elisabeth Hall, Concertgebouw, Musikverein, Salle Pleyel a Théâtre des Champs-Elysées, Čajkovského koncertná sála, La Scala atď.

Indjić sa predstavil v rámci mnohých televíznych produkcií vo Francúzsku, Poľsku i Japonsku, pre ktoré nahral kompletné klavírne dielo F. Chopina. Nahrával aj pre spoločnosti Polskie Nagrania / Muza, Sony, RCA Victor, Claves a Calliope.

Jeho diskografia zahŕňa diela Chopina, Debussyho a Schumanna (ktoré znovu vydala spoločnosť Andante spianato), ako aj diela Stravinského a Beethovena.

Arte Nova Classics s ním odvysielala live koncerty, na ktorých hral s orchestrom SWF Koncert pre klavír a orchester b mol P. I. Čajkovského s Ahronovichom a Rachmaninovove Variácie na Paganiniho tému so Sinopolim. Je kuriózne, že jeho nahrávku Chopinových mazúrok vydal pod svojím menom anglický klavirista Joyce Hatto, za čo následne získal vynikajúce ohlasy odbornej kritiky.

Popri koncertnej sa Indjić venuje aj pedagogickej činnosti, pravidelne vedie majstrovské kurzy v Európe, predovšetkým na Schola Cantorum v Paríži, v Japonsku a Spojených štátoch amerických a je tiež často pozývaný do porôt medzinárodných klavírnych súťaží F. Chopina, F. Liszta vo Vroclave, A. Rubinsteina v Tel Avive, medzinárodnej súťaže Pražské jaro a Vianna Da Motta v Lisabone. V roku 2010 bol rezidenčným umelcom Symfonického orchestra hl. m. Prahy FOK.