Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 02 MIN ] [ 1 H 02 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Alena Čierna ]

      Metropola svetiel, Mekka módy či domov bohémov. Tieto i mnohé ďalšie prívlastky si vyslúžil Paríž, ktorý sa stal jednotiacim prvkom v dramaturgii dnešného koncertu. Všetci skladatelia, ktorých diela zaznejú, sú spätí s metropolou Francúzska: súčasný francúzsky skladateľ a dirigent Laurent Petitgirard aj Paul Dukas sa tu narodili; za miesto svojho profesionálneho pôsobiska si ho zvolil poľský skladateľ Fryderyk Chopin, aj francúzsky skladateľ baskického pôvodu Maurice Ravel.

      Laurent Petitgard získal hudobné vzdelanie v kruhu rodiny: hodiny hry na klavíri mu dával jeho otec Serge Petitgirard, vynikajúci francúzsky klavirista (žiak Alfreda Cortota a Yvesa Nata) a špecialista na interpretáciu tvorby F. Chopina. Kompozícii ho priučil o desať rokov starší brat – Alain Kremski (rodným menom Alain Serge Petitgirard), ktorý umelecké meno prevzal po matke – Line Kremskej. Alain Kremski, žiak D. Milhauda, už v sedemnástich rokoch získal prestížne ocenenie parížskeho konzervatória, tzv. Rímsku cenu a ďalšie ocenenia nenechali na seba čakať (laureát nadácie Lili Boulanger, Grand Prix mesta Paríž, Grand Prix SACEM a ď.). Laurent Petitgirard vďaka mimoriadnemu hudobnému talentu, úchvatnému melodickému daru a bezkonkurenčnej energii dokázal vo svojej profesionálnej kariére spojiť dve náročné profesie: profesiu skladateľa rôznorodej a širokej škály hudobných žánrov a profesionálneho dirigenta a hudobného manažéra.

      Symfonická báseň Solitaire (2013–2014) vznikla na objednávku Association Musique Nouvelle en Liberté a premiérovaná bola 14. decembra 2014 v podaní Orchestre Colonne v parížskej Salle Pleyel pod taktovkou autora. O skladbe autor hovorí: „Solitaire je intímne a cyklické dielo. Je to progres smerujúci k centrálnej bunke, exponovanej po prvý raz v sláčikoch, ktorá sa reťazením stáva obsedantnou, upokojí sa a jej návrat speje k zavŕšeniu skladby. Názov diela (Osamelý) nemá nič spoločné s nejakým programovým konceptom. Vyjadruje len pocit skladateľa pred prázdnym hárkom notového papiera.“ Ako skladateľ v interview v novembri 2014 podotkol, bolo pre neho mimoriadne náročné komponovať toto dielo, a to z hľadiska koncentrácie i formového riešenia. Od začiatku vedel, že je potrebné uvažovať o skladbe v trvaní 12 – 13 minút, no z práce ho vytrhávali povinnosti dirigenta, a tak sa kompozícia diela natiahla až na dobu jedného roka. Hlavným princípom výstavby sa stal kontrast medzi harmóniou a líniou sláčikových nástrojov (ktorá samotná pozostáva z množstva harmónií) a medzi sláčikmi a bicími nástrojmi. Hudobný proces postupne narastá, upokojí sa, aby v nových vlnách opätovne kulminoval. Kompozičná technika (vrstvenie a návrat k pôvodnému zvuku) pripomína výtvarnú techniku dekoláž.

      Fryderyka Chopina, ktorého dátum narodenia dodnes nie je presne známy (všeobecne sa uznáva 1. marec 1810), vychovávala Varšava prvých desaťročí 19. storočia. Už od raných liet sa stretával s významnými osobnosťami kultúrneho života, čo ovplyvnilo jeho umelecký vývoj. V šiestich rokoch písal básne a v siedmich rokoch skomponoval prvú polonézu. Jeho prvým učiteľom hry na klavíri bol šesťdesiattriročný výstredný český emigrant Vojtěch Živný, ktorý malému Chopinovi sprostredkoval kontakt s dielom J. S. Bacha a priviedol ho k nemeckému klasicizmu. V hudobnej teórii sa vzdelával u riaditeľa Varšavského konzervatória Józefa Elsnera. Chopinov profesionálny debut sa nakoniec odohral mimo vlasti počas pobytu vo Viedni 11. augusta 1829, kde v Kärtnertortheater predviedol Variácie na tému Là ci darem la mano z Mozartovej opery Don Giovanni a koncertné rondo Krakowiak. Prijatie oboch skladieb bolo búrlivé a Chopinov mladý vrstovník Schumann ich verejne označil za diela génia. O týždeň neskôr, po druhom úspešnom vystúpení, sa Chopin vrátil naspäť do Varšavy. Chopin skomponoval dva klavírne koncerty, ktoré vznikli v krátkej dobe za sebou v jednom z najšťastnejších období jeho života v rozpätí rokov 1829 – 1830. Koncert f mol s opusovým číslom 21 v skutočnosti prišiel na svet skôr než Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol, op. 11, ktorý skladateľ dokončil 21. augusta 1830. Zámenu opusového číslovania spôsobila postupnosť vo vydávaní oboch diel – Koncert e mol tlačou vyšiel v roku 1833, Koncert f mol až v roku 1836. V oboch koncertoch, ktoré spája jednota ideí, štýlu (až tak, že by ich bolo možné označiť spoločným opusovým číslom) a poľské tanečné rytmy vo finálnych častiach, kládol Chopin mimoriadny dôraz na stredné pomalé časti. V liste Tytovi Woyciechowskému z 15. mája 1830 sa zdôveril: „Adagio nového Koncertu je v E dur. Nemá byť mohutné, je skôr romancové, pokojné, melancholické, malo by pôsobiť dojmom milého pohľadu na miesto, ktoré v duši vyvoláva tisíc drahých spomienok. – Je to akési zadumanie v krásny jarný čas, ale pri mesiaci. Preto ho aj sprevádzam sordinami...“ Energické a brilantné záverečné rondo v rytme poľského krakowiaka odkazuje na ľudové inšpirácie v tvorbe Chopina. Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol op. 11 bol po prvý raz uvedený v súkromí 22. septembra 1830, oficiálna premiéra 11. októbra 1830 vo Varšave bola Chopinovým rozlúčkovým koncertom pred definitívnym odchodom z Poľska a jeho príchodom do Paríža (1831), kde strávil zvyšok svojho života.

      Skladateľ a vzdelaný kritik parížskeho hudobného života Paul Dukas bol vrstovníkom i spolupútnikom o tri roky staršieho C. Debussyho, ktorý v tom čase trónil nad všetkými súčasníkmi francúzskej hudby. Bez zvláštnych a výrazných ambícií sa až do štrnástich rokov venoval hre na klavíri. Počas zotavovania sa z choroby začal mladý Dukas komponovať a od tohto momentu sa už cielene pripravoval na svoj vstup na Parížske konzervatórium. Štúdium harmónie, dirigovania, hry na klavíri a inštrumentácie absolvoval v rokoch 1882 až 1888 (o. i. pod vedením Th. Duboisa a E. Guirauda). V sedemnástich rokoch napísal svoje prvé dve zrelé kompozície – predohry Götz von Berlichingen (J. W. Goethe) a Kráľ Lear (W. Shakespeare). Frustrovaný, že za ne nezískal popredné konzervatoriálne ocenenia, opustil v roku 1888 Parížske konzervatórium a vstúpil do armádnej služby. Po návrate do civilného života pracoval ako kritik a redaktor, napr. sa editorsky venoval opernej tvorbe J. Ph. Rameaua a ako vynikajúci inštrumentátor skompletizoval aj nedokončenú operu Frédégonde svojho učiteľa E. Guirauda. Ako skladateľ nebol zvlášť známy a populárny – prvý úspech zaznamenala až premiéra beethovenovsky impozantnej orchestrálnej predohry Polyeucte (P. Corneille, 1892), kde ešte nadväzuje na prísnu stavebnosť a ušľach

      tilosť melodického vyjadrovania C. Francka. Od prvého vypočutia Debussyho Faunovho popoludnia (1894) sa však pozvoľna začalo meniť pôvodne romantické zameranie jeho skladieb. Hoci neskôr nejeden výrazový a štylistický podnet pochádzal z tvorby Debussyho, nestal sa Dukas nikdy rýdzim impresionistom. Vo svojich dielach vytvoril pozoruhodnú syntézu pevnej novoromantickej tektoniky v duchu línie Francka a Faurého, a Debussyho inštrumentálnej farebnosti.

      Balet La Péri alebo Kvet nesmrteľnosti (1911), ktorý vznikol štrnásť rokov po symfonickom scherze Učeň čarodej, je poslednou dochovanou partitúrou P. Dukasa. Dukas bol známy perfekcionista, ktorý svoje diela prehodnocoval a v závere svojho života mnohé z nich spálil, vrátane skladieb po roku 1912. Aj o balete, ktorý vznikol pre Nataliu (Natašu) Trouhanovú a ďalších umelcov Ruského baletu Sergeja Ďagileva, mal pochybnosti. Dôkazom toho je skutočnosť, že sa obrátil na hudobného skladateľa a kritika Pierra Lala so žiadosťou o posúdenie hodnoty diela: „... tu je malý kus, ktorý som nedávno ukončil... Nazvite to, ako chcete – pantomíma, balet, tanečná scéna. Chcem vám ju ukázať. Ale ak zistíte, že je to príliš zlé, potom je to pre túto hru ešte horšie: zničím rukopis. To je všetko, čo si zaslúži... No! Veď to nič nestojí, či nie?“ Ani Lalova priaznivá odpoveď skladateľa neupokojila, pretože rukopis s rovnakou otázkou poslal ešte ďalším skladateľom. Jednodejstvová tanečná poéma vypovedá príbeh, založený na starovekej perzskej legende o Iskenderovi, ktorý tri roky hľadá kvet nesmrteľnosti. Napokon ho nájde na konci sveta, na mieste najväčšieho zmieru, ticha a pokoja pred chrámom boha Ormuzda v rukách spiacej Péri (Péri je víla s hviezdou nad hlavou, s lutnou v jednej ruke a v druhej ruke s kvetom nesmrteľnosti – lotosom zdobenými smaragdami). Iskender ukradne spiacej Péri kvet nesmrteľnosti. Péri však bez kvetu nemôže ďalej slúžiť Ormuzdovi, bohovi svetla. Kvet v rukách Iskenedera, ktorý sa teší z jeho sily, prenikavo žiari a v Iskenderovej tvári sa zračia jeho túžby. Péri sa podmanivým tancom približuje k Iskenderovi, ktorý jej napokon kvet vráti. Péri sa premieňa na svetlo a vracia sa do raja. Iskender si uvedomil, že zostal na zem sám a v pokoji zomiera. V samotnom príbehu sa skrýva viacero idealizovaných, historických i religióznych vrstiev: Iskender je mytologické stelesnenie idealizovaného dobyvateľa Alexandra Veľkého; ďalšie témy sa odvíjajú zo zoroastrianizmu vrátane boha „Ormuzda“, ktorý symbolizuje princíp svetla a dobra, kým „Ahriman“ reprezentuje temnotu a smrť. Scenár rozohráva dualizmus protikladov, ako napr. mužského a ženského princípu, dobra a zla, familiárneho a exotického. Táto dualita sa pretavila do tanca, scénografie a hudby. Partitúra posledného Dukasovho orchestrálneho diela je v mnohom typicky francúzska s ohľadom na začiatok 20. storočia: sláčiky (vrátane kontrabasov) sú delené, orchestrálna dynamika je umiernená, hoci s početnými kontrastmi; rýchle motívy fláut, vrchné registre huslí, vsuvky lesných rohov či tonické zádrže v kontrabasoch – to sú základné zvukové prostriedky partitúry. Okrem toho Dukas v skladbe využíva dve základné témy, ktoré predstavujú hlavné postavy – Péri a Iskendera. Tieto dve témy Dukas v orchestrálnej partitúre jasne rozlišuje: Péri reprezentuje zvuk huslí a fláut, Iskendera lesné rohy, trombóny a fagoty. Ďagilev napokon dielo nepremiéroval, mysliac si, že Trouhanovej kvality nie sú postačujúce na predvedenie diela. Natalia Trouhanová sa však balet rozhodla inscenovať, a tak sa premiéra baletu La Péri uskutočnila v štyroch dňoch 22., 23., 25. a 27. apríla 1912 v rámci Concerts Lamoureux Orchestra v Théâtre du Châtelet v Paríži spolu s d’Indyho baletom Istar, s La Tragédie de Salomé od Florenta Schmitta a Ravelovým baletom Adélaïde ou le langage des fleurs (Adelaide alebo reč kvetín, aranž. diela Valčíky noblesné a sentimentálne) v choreografii Ivana Clustina a scénografii Reného Piota (ktorí nahradili pôvodne osloveného choreografa Michaila Fokina a scénografa Léona Baksta z Ruského baletu).

      Hudobný prejav Mauricea Ravela má neporovnateľnú istotu, jemnosť a lesk. O trinásť rokov mladší súputník C. Debussyho bol majstrom koloritu a kresby. Narodil sa v severozápadnej časti Pyrenejského polostrova neďaleko francúzskych hraníc. Keď dovŕšil tri mesiace, rodina sa vzhľadom na zamestnanie otca definitívne usídlila v Paríži.

      Napriek tomu, že takmer celý svoj život prežil vo Francúzsku a Francúzi ho nesmierne milovali, pociťoval silnú väzbu k baskickému a španielskemu dedičstvu z matkinej strany. Rodinné zázemie malému Mauriceovi poskytovalo dostatok podnetov pre rozvoj hudobného nadania – od šiestich rokov navštevoval hodiny hry na klavíri a v štrnástich rokoch úspešne zložil skúšku na Parížske konzervatórium, kde sa po dvojročnej prípravke stal žiakom Ch. de Bériota a roku 1897 po opätovnom návrate (roku 1895 bol vylúčený z hodín klavírnej hry a hudobnej teórie) vstúpil do kompozičnej triedy G. Faurého. Tu získal posledné impulzy pre svoju kompozičnú techniku. Dokonalosť dosiahol Ravel priam zázračne rýchlo. Jeho hudba bola od prvého okamihu priezračná a odrážala jeho cieľavedomosť. Hoci nové podnety v ňom vzbudzovali technickú zvedavosť, menili len jeho skladateľský rukopis, nie hudobnú poetiku. Nesporne významnou udalosťou v Ravelovom živote bol príchod Ruského baletu S. Ďagileva, ktorého senzačný debut s Musorgského Borisom Godunovom (1909) si okamžite získal Paríž. Neomylný vkus a tvorivý zápal Ďagileva, ako aj vynikajúca úroveň prvých predstavení Ruského baletu, priviedli k spolupráci s touto skupinou mnohé veľké dobové talenty. Picasso, Braque, Matisse, Chirico, tiež Debussy, Milhaud, Stravinskij, Poulenc, Auric, de Falla a ďalší súdobí spisovatelia a básnici sa spolupodieľali na tvorbe nových a nových predstavení. Roku 1909 požiadal Ďagilev o spoluprácu aj Ravela predložiac mu námet, parafrázujúci antický príbeh o mladej pastierskej mileneckej dvojici Dafnis a Chloé. Libreto Ravelovho najrozsiahlejšieho diela spracoval choreograf Ruského baletu M. Fokin a scénu zverili L. Bakstovi. Dielo vznikalo dlhší čas najmä pre názorové rozdiely o jeho budúcej povahe. Ravel svoju hudbu niekoľkokrát prepracovával, nevzdal sa však svojej predstavy symfonickosti celku a svojho nazerania na antiku: jeho predstava Grécka bola ovplyvnená obrazmi francúzskych maliarov z konca 18. storočia (najmä tvorbou Louisa Davida). Kompozíciu sám nazval „choreografickou symfóniou v troch častiach“, hoci nepredstavuje symfóniu v obvyklom zmysle slova. Nie je však ani typickým baletom s ustálenými tanečnými prvkami. Snáď najvýstižnejšie toto dielo charakterizuje samotný Ravel, ktorý hovorí, že bolo „... symfonicky skomponované podľa prísneho tonálneho plánu, s istým množstvom tém, ktorých rozvedenie zaisťuje kompaktnosť diela“. Obsahovo balet nadväzuje na starú mytologickú báj, v ktorej idylické šťastie pastierskej dvojice násilne pretrhne únos mladučkej Chloé. Nymfy, ktoré vidia nešťastnou láskou zlomeného Dafnisa, požiadajú o pomoc boha lesov Pana, ktorý v mene svojej nešťastnej lásky k nymfe Syrinx s pomocou satyrov vyslobodí Chloé zo zajatia. Milenci sa opäť stretávajú a za ranného svitania skladajú sľub večnej lásky pred oltárom nýmf. Stretnutie sa mení v radostné bakchanále. Ravel partitúru baletu dokončil už v roku 1911, kedy bolo koncertne i scénicky uvedených niekoľko úryvkov. Potom však prepracoval záverečné bakchanále a choreografická symfónia v troch častiach bola definitívne ukončená 5. apríla 1912. Počas prípravy a naštudovania predstavenia vznikli ďalšie názorové nezhody a na uspokojivé dotiahnutie scénického predvedenia potom nezostal čas. Napriek tomu premiéra 8. júna 1912 pod taktovkou Pierra Monteauxa s vynikajúcimi baletnými majstrami – Václavom Nižinským a Tamarou Karsavinovou – dopadla celkom dobre, o čom svedčí aj recenzentský ohlas v parížskom denníku Figaro: „Ravel zvyčajne oslňoval, teraz však strhol. Strhol nie svojou agresivitou či temperamentom, ale mimoriadne sviežim a jemným prístupom k téme...“. V duchu francúzskeho šarmu a ušľachtilej zdržanlivosti hudba baletu, v ktorom sa striedajú baletné a pantomimické scény s účasťou zboru, strháva svojím zvukovým koloritom plným farebných odtieňov, mámivých zvukových kúziel a žiarivej pohody. Koncíznosť hudobnej formy a pevná logika hudobných myšlienok, tak príznačná pre Ravelovu tvorbu, poukazujú na rodiaci sa neoklasicizmus hudby 20. storočia. Hoci po prvej svetovej vojne po balete siahli i ďalšie baletné scény, popularitu a životnosť dielu zabezpečili dve koncertné suity, do ktorých Ravel umiestnil podstatnú časť partitúry: č. 1 – Nocturne, Interlude, Danse guerrière a predovšetkým Suita č. 2 s časťami Lever du jour, Pantomime, Danse générale / Bacchanal.

      Alena Čierna

      –––––
      Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena: Text ku koncertu 11. 5. 2017, in: Slovenská filharmónia, 68. koncertná sezóna 2022/2023, Populárny cyklus, Cyklus C, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

    • Životopisy

      EUGEN INDJIĆ

      Narodil sa v Belehrade, kde jeho matka – pôvodom Ruska – bola amatérskou klaviristkou a otec srbským armádnym generálom. Ako štvorročný emigroval so svojou matkou do USA, kde sa po vypočutí nahrávky Chopinovej Fantaisie-Impromptu a Polonézy As dur začal zaujímať o hudbu. Očarený majstrovstvom týchto skladieb začal so systematickou výučbou hry na klavíri u gruzínskeho klaviristu Liubova Stephaniho a Benjamina Kalmana.

      Ako sólista sa po prvýkrát predstavil so Symfonickým orchestrom Springfield v Mozartovom Koncerte pre klavír a orchester d mol KV 466. Po dvoch rokoch ho Stephani zoznámil s Alexandrom Borovským (prestížnym ruským klaviristom a Prokofievovým spolužiakom), u ktorého študoval v Bostone nasledujúcich päť rokov (1959 – 1964). Už ako jedenásťročný nahral Lisztovu Campanellu a Maďarskú rapsódiu č. 13 pre televíziu NBC a ako dvanásťročný realizoval prvú nahrávku pre spoločnosť RCA Victor na Rachmaninovovom klavíri – Beethovenove Variácie na Diabelliho tému.

      Ako trinásťročný hral Lisztov Koncert pre klavír a orchester č. 1 a o rok neskôr Brahmsov Koncert pre klavír a orchester č. 2 s Washington National Symphony Orchestra.

      V rokoch 1961 – 1971 ho Arthur Fiedler opakovane prizýval k dlhodobej spolupráci s Boston Pops Orchestra. Svoje prvé koncertné turné absolvoval v Dánsku v roku 1963 spolu s Alexandrom Borovským. „Chopina hrá ako Poliak, Debussyho ako Francúz a Prokofieva ako ruský maestro“, napísali kodaňské noviny Politiken. Po absolutóriu Phillipsovej akadémie v Andoveri ho Erich Leinsdorf prizval k spolupráci s Bostonským symfonickým orchestrom, s ktorým sa predstavil ako dovtedy najmladší sólista v histórii tohto telesa v Brahmsovom Koncerte pre klavír a orchester č. 2. Ako štipendista na Harvardovej univerzite študoval muzikológiu a kompozíciu u Laurencea Bermana a Leona Kirchnera, ktorú ukončil s titulom cum laude v roku 1969.

      Leonard Bernstein ho nazval „výnimočným klaviristom a hudobníkom“ a Emil Gilels „unikátnym a inšpirujúcim umelcom“.

      Počas štúdia na Harvardovej univerzite mal súkromné hodiny aj na Juilliard School of Music u Mieczysława Münza a u žiaka Rosiny Lhévinnovej – Lee Thompsona.

      V roku 1968 sa zoznámil s Arthurom Rubinsteinom, ktorý bol neskôr až do svojej smrti jeho priateľom a mentorom a ktorý Indjića nazval „mimoriadne muzikálnym klaviristom svetovej triedy s umeleckým perfekcionizmom“. Jeho priateľ, skladateľ Alexandre Tansman, ktorý ho zoznámil s Vladimirom Horowitzom, mu venoval skladbu Caprice: A piacere. V tom čase Indjić pokračoval v štúdiu kompozície u Nadie Boulangerovej v Paríži.

      V roku 1972 sa presťahoval do Francúzska, kde sa oženil s Odile Rabaudovou, vnučkou francúzskeho skladateľa Henriho Rabauda (Faurého nástupcu na Parížskom konzervatóriu).

      Ako laureát troch prestížnych medzinárodných klavírnych súťaží – Varšava (1970), Leeds (1972), a A. Rubinsteina (1974) účinkoval s najvýznamnejšími orchestrami v Spojených štátoch amerických, Južnej Amerike, Európe a Ázii s dirigentmi ako Bernstein, Bělohlávek, Casadesus, Fedosejev, Gergiev, Gielen, Jochum, Kubelík, Leinsdorf, Sanderling, Sinopoli, Solti, von Matačić, de Waart, Wit, Zinman a mnohými ďalšími. Pravidelne účinkuje v najznámejších koncertných sálach celého sveta – Carnegie Hall, Avery Fisher Hall, Queen Elisabeth Hall, Concertgebouw, Musikverein, Salle Pleyel a Théâtre des Champs-Elysées, Čajkovského koncertná sála, La Scala atď.

      Indjić sa predstavil v rámci mnohých televíznych produkcií vo Francúzsku, Poľsku i Japonsku, pre ktoré nahral kompletné klavírne dielo F. Chopina. Nahrával aj pre spoločnosti Polskie Nagrania / Muza, Sony, RCA Victor, Claves a Calliope.

      Jeho diskografia zahŕňa diela Chopina, Debussyho a Schumanna (ktoré znovu vydala spoločnosť Andante spianato), ako aj diela Stravinského a Beethovena.

      Arte Nova Classics s ním odvysielala live koncerty, na ktorých hral s orchestrom SWF Koncert pre klavír a orchester b mol P. I. Čajkovského s Ahronovichom a Rachmaninovove Variácie na Paganiniho tému so Sinopolim. Je kuriózne, že jeho nahrávku Chopinových mazúrok vydal pod svojím menom anglický klavirista Joyce Hatto, za čo následne získal vynikajúce ohlasy odbornej kritiky.

      Popri koncertnej sa Indjić venuje aj pedagogickej činnosti, pravidelne vedie majstrovské kurzy v Európe, predovšetkým na Schola Cantorum v Paríži, v Japonsku a Spojených štátoch amerických a je tiež často pozývaný do porôt medzinárodných klavírnych súťaží F. Chopina, F. Liszta vo Vroclave, A. Rubinsteina v Tel Avive, medzinárodnej súťaže Pražské jaro a Vianna Da Motta v Lisabone. V roku 2010 bol rezidenčným umelcom Symfonického orchestra hl. m. Prahy FOK.


      LAURENT PETITGIRARD

      Laurent Petitgirard svoju kariéru skladateľa symfonickej hudby (viac než 20 diel) a filmovej hudby (160 partitúr) spája s aktivitami hosťujúceho dirigenta po celom svete. Predstavil sa s orchestrami ako Paris Opera Orchestra, Orchestre Philharmonique de Monte-Carlo, Orchestre National de France, Orchestre National de Lyon, de Bordeaux, de Strasbourg, de Lille, Bamberger Philharmoniker, Berliner Symphoniker, Tonhalle-Orchester v Zürichu, La Fenice, BBC, Utah Symphony Orchestra, Seoul Philharmonic, Korean Symphony & CBS Orchestras, Orchestre de la Suisse Romande, National Orchestra of Spain, Moskovský štátny orchester, Čínsky národný symfonický orchester... V roku 1989 založil Orchestre Symphonique Français, ktorý dirigoval do roku 1996, paralelne (v rokoch 1986 až 1997) riadil a dirigoval Festival a Akadémiu vo Flaine.

      V decembri 2004 bol zvolený hudobným riaditeľom Orchestre Colonne v Paríži, pričom jeho angažmán je momentálne predĺžené do roku 2020. Petitgard realizoval viac než tridsať nahrávok, menujme aspoň Honnegerovu Johanku z Arku a niekoľko nahrávok vo svetovej premiére, ako napr. Ravelovho Gašpara noci v inštrumentácii Maria Constanta.

      Svoju operu Joseph Merrick The Elephant Man (Joseph Merrick Sloní muž) na textovú predlohu Erica Nonna nahral spolu s Orchestre Philharmonique de Monte-Carlo s Nathaliou Stutzmannovou v titulnej role pre CD Naxos. Svetová premiéra sa konala vo francúzštine v roku 2002 v Štátnej opera Praha pod jeho vlastným vedením a v režijnom naštudovaní Daniela Mesguicha.

      V tom istom roku dielo uviedla vo vlastnom naštudovaní Opera v Nice. DVD s live záznamom vydala firma Marco Polo. V roku 2006 bolo dielo prezentované v Minneapolis Opera v režijnom naštudovaní Douga Varoneho.

      Medzi nasledujúce diela patrí Le Fou d’Elsa (Blázon z Elsa), cyklus šiestich piesní na texty Louisa Aragona pre kontraalt a orchester. Z ostatných diel spomeňme kompozície Le Plus Ardent à Vivre (septeto s harfou, premiérované so sólistkou Marielle Nordmannovou), Poému pre veľký sláčikový orchester, Dialóg pre violu a orchester a Dvanásť strážcov chrámu, skladbu premiérovanú s Orchestre Philharmonique de Strasbourg v rámci festivalu Présences v roku 2006 v Paríži.

      Druhá Petitgardova opera Guru na libreto Xaviera Maurela, ktorá sa sústredí na problematiku psychickej manipulácie, bola v roku 2010 nahratá v Budapešti s basbarytónistom Hubertom Claessensom a herečkou Soniou Petrovnou v hlavných úlohách a vyšla vo vydavateľstve Naxos. Opera pod taktovkou skladateľa bola v roku 2017 premiérovaná v režijnom naštudovaní Daniela Mesguicha v rámci Szczecin Castle Opera v Poľsku. Lyrická suita Guru a Mária bola predvedená v Nemecku (Neubrandenburg, 2015) a vo Francúzsku (Théâtre des Champs Elysées, 2016).

      Pre firmu Naxos nahral Petitgirard svoje symfonické básne a CD zahŕňajúce jeho tri koncerty Dialóg pre violu a orchester (Gérard Caussé), violončelový concert (Gary Hoffman) a Le Légendaire pre husle, zbor a orchester (Augustin Dumay). Jednou z jeho posledných kompozícií je skladba Malý princ, ktorú Sonia Petrovna inscenovala pre Avignonskú operu.

      V rokoch 2012 – 2016 nahral v Budapešti pre Naxos skladbu Etats d’âme (Duša štátov) pre altový saxofón a orchester, dedikovanú Michelovi Superovi, ktorá bola premiérovaná v Douai; symfonickú báseň Solitaire (Osamelý), premiérovanú v Paríži a Trio pre altový saxofón (alebo klarinet), violončelo a klavír Bribes (Úryvky), premiérované na festivale Tons Voisins in Albi.

      Práve dokončil koncert pre flautu, harfu a sláčikový orchester Dilemme, ktorú budú premiérovať Emmanuel Pahud a Marie-Pierre Langlamet.

      V roku 2013 dirigoval Moskovský štátny symfonický orchester koncert pozostávajúci z jeho vlastných diel, vrátane Le Fou d’Elsa (Bláznivá Elza), na ktorom sa predstavila aj francúzska kontraaltistka Delphine Galou.

      Tento koncert bol sfilmovaný a odvysielaný stanicou TV classical Channel Mezzo. V oblasti filmu a divadla spolupracoval s takými osobnosťami ako Otto Preminger, Jacques Demy, Francis Girod, Peter Kassovitz, Pierre Schœndœrffer, Claude Danna, Jean-Claude Brialy, Jean Larriaga, Patrick Timsit, Laurent Heyneman, Michel Boisrond, Denis Amar, Pierre Granier Deferre, Bernard Queysannes, Alain Tasma, Pierre Joassin, Charles Nemes, Jacques Fansten, Florian Gallenberger, Edouard Niermans a ď.

      V rokoch 2013 – 2015 viedol prednáškový kurz o hudbe k filmu na Conservatoire National Supérieur de Musique de Paris.

      Petitgirard získal roku 1987 Cenu mladých skladateľov SACD, 1990 Cenu SACEM (French Authors, Composers and Publishers Society), 2000 skladateľskú Grand Prix Lycéen za jeho violončelový koncert a Prix Musique 2001 SACD za jeho operu Joseph Merrick Sloní muž.

      Bol niekoľ kokrát predsedom výkonného výboru SACEM. V roku 2017 bol zvolený stálym tajomníkom Beaux-Arts Academy na Francúzskom inštitúte. Je aj držiteľom ocenení Officier de La Légion d’Honneur, Officier dans l’Ordre National du Mérite a Commandeur des Arts et Lettres. Petitgirard nahral dve skladby dnešného koncertu: Dafnis a Chloé (celý balet) spolu s Bordeaux National Orchestra pre Naxos a La Péri s Ľubľanským rozhlasovým orchestrom pre Adda.


      JOZEF CHABROŇ

      Jozef Chabroň ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ.

      Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nocturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: T. Guschlbauer, D. Gatti, L. Zagrosek, P. Schreier, E. Villaume, S. Baudo, N. Ballatsch, T. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Bychkov, J. Conlon, R. Weikert a iní.

      Najvýznamnejší umelecký počin v jeho doterajšej kariére predstavuje kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho a príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského pre Viedenskú štátnu operu. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch. V sezóne 2016/2017 spolupracoval s Royal Opera House Muscat v opernej produkcii Lohengrin. V roku 2017 sa so SFZ prezentuje na Kanárskych ostrovoch, v Českej republike, Nemecku a Rakúsku.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      Slovenská filharmónia bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký šéf). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, Peter Feranec ho vystriedal od septembra 2007. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 preberá šéfdirigentskú taktovku James Judd. V Slovenskej filharmónii pôsobí od roku 2007 ako stály hosťujúci dirigent Leoš Svárovský a od sezóny 2011/2012 aj Rastislav Štúr.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako Claudio Abbado, Hermann Abendroth, Petr Altrichter, Karel Ančerl, Serge Baudo, Roberto Benzi, Miltiades Caridis, Sergiu Celibidache, James Conlon, Oskar Danon, Christoph von Dohnányi, Vladimir Fedosejev, János Ferencsik, Mariss Jansons, Neeme Järvi, James Judd, Peter Keuschnig, Dmitrij Kitajenko, Ken Ichiro Kobayashi, Kiril Kondrašin, Franz Konwitschny, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Alain Lombard, Fabio Luisi, Jean Martinon, Kurt Masur, Sir Yehudi Menuhin, Riccardo Muti, Václav Neumann, Antonio Pedrotti, Alexander Rahbari, Karl Richter, Mario Rossi, Witold Rowicki, Kurt Sanderling, Sir Malcom Sargent, Peter Schreier, Václav Smetáček, Pinchas Steinberg, Otmar Suitner, Jevgenij Svetlanov, Ralf Weikert, Carlo Zecchi a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo.

      Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, v Japonsku, Južnej Kórei a v USA.

      Koncertná sezóna 2016/2017 bola pre Slovenskú filharmóniu bohatá na kvalitné koncertné ponuky v rôznych krajinách sveta. Začiatkom sezóny sa predstavila už po piatykrát v Ománe, tentoraz s operou Lohengrin od Richarda Wagnera s dirigentom Ralfom Weikertom. Ďalšie významné pódiá navštívila Slovenská filharmónia v tejto sezóne v Taliansku, Rakúsku, Nemecku či Poľsku.

      Nadchádzajúcu sezónu 2017/2018 otvorí Slovenská filharmónia na festivale Murten Classics vo Švajčiarsku pod vedením dirigentov Kaspara Zehndera a Rastislava Štúra. V máji 2018 sa predstaví so svojím šéfdirigentom Jamesom Juddom na festivale Pražská jar a sezónu zakončí pod taktovkou Daniela Raiskina a Leoša Svárovského koncertným turné v Japonsku.


      SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

      Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor bratislavského rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991 – 2001) a Jan Rozehnal (1991 – 2003). V rokoch 2003 – 2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. Od januára 2005 zastávala post hlavnej zbormajsterky Slovenského filharmonického zboru Blanka Juhaňáková. V súčasnosti plní funkciu zbormajstra Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu. Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dimitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko a Japonsko.

      Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).

      Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

      V roku 2016 si SFZ pripomenul slávnostným a cappella koncertom 70. výročie svojho založenia. Premiérovo uviedol dielo Carmina Austriaca G. Wirtha v Grafeneggu a účinkoval na slávnostnom koncerte v Bruseli pri príležitosti slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Začiatkom sezóny 2016/2017 sa zbor predstavil po prvý krát v Ománe v opernej produkcii Lohengrin Richarda Wagnera. V januári 2017 účinkoval na Festival Internacional de Música de Canarias v diele Gurrelieder Arnolda Schönberga. Sezóna prináša ďalšie významné zahraničné hosťovania v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Česko a Anglicko.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    movie [ 0 H 40 MIN ] [ 0 H 40 MIN ] sd

      PlayPrehrať
    00:00
    00:00
    • None / Žiadne
    • English
    • Slovenčina

    Petitgirard / Chopin / Dukas / Ravel

    Štvrtok 11. 5. 2017, 19.00 hThursday, May 11, 2017, 7.00 PM
    Cyklus C – Populárny cyklus
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    C serie – Popular Music Concerts
    Concert Hall of Slovak Philharmonic

    Program
    Laurent Petitgirard (1950)
      Solitaire Solitaire
    Fryderyk Chopin (1810–1849)
      Koncert pre klavír a orchester č. 1 e mol, op. 11 Piano Concerto No. 1 in E Minor, Op. 11
      Allegro maestosoAllegro maestoso
      Romanze. LarghettoRomanze. Larghetto
      Rondo. VivaceRondo. Vivace
    PrestávkaIntermission
    Paul Dukas (1865–1935)
      La Péri La Péri
    Maurice Ravel (1875–1937)
      Dafnis a Chloé, suita č. 2 Daphnis et Chloé, Suite No. 2

    Laurent Petitgirard, vo svojej domovine renomovaný skladateľ, dirigent a organizátor hudobných podujatí, prichádza po prvýkrát do Bratislavy po boku klaviristu Eugena Indjića, častého a vzácneho hosťa našich filharmonických koncertov. Popri vlastnom diele Solitaire odznie pod jeho taktovkou aj dvojica skladieb francúzskej proveniencie, ktoré mali zhodou okolností premiéru v ten istý rok – 1912.


    • VideozáznamVideorecording
    • VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, VašoVašo FrkalFrkal kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2017A Slovak Philharmonic Production © 2017
  • Facebook

    X (Twitter)