NW3 TrioNW3 Trio

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

„Túžba po slobode umeleckého prejavu ho nútila odmietnuť kompozíciu podľa vopred daných premís a netolerancia voči jeho hudbe z neho vytvorila majstra všetkých muzikantských profesií.“ To sú slová Vladimíra Godára, spolužiaka Petra Breinera z čias štúdií na Vysokej škole múzických umení. Začínajúci skladateľ, reagujúci na všetky podnety, zvedavý a ambiciózny, hľadal svoj skladateľský rukopis za nie úplne optimálnych podmienok. Bol posledným žiakom Alexandra Moyzesa, neslávne známeho prepisovaním partitúr svojich študentov v dobe pretrvávajúceho temna socializmu a éry samozvaných odborníkov na umenie. V slovenskej hudobnej obci zároveň pretrvával konflikt medzi skladateľmi udávajúcimi trendy slovenskej moderny a drzých avantgardistov, rebelov a buričov. Preto Peter Breiner, Vladimír Godár a ich spolužiaci (Martin Burlas, Víťazoslav Kubička, Jozef Kolkovič, Norbert Bodnár, Iris Szeghy), ako píše druhý menovaný z nich, „odmietli oba typy prevládajúcej rétoriky – socialistickú aj avantgardnú, zavrhli ponímanie umenia ako slúžky politických cieľov i ako autonómneho objektu, v ktorom nemožno odlíšiť ciele od prostriedkov.“ Profilácia špecifickosti Breinerovho rukopisu začala už na vysokej škole, pretože už počas svojich štúdií rád prepájal niečo, čo sa zdalo na prvý pohľad nespojiteľné. Jeho hudbe je blízka žánrová pestrosť, častá polyštýlovosť a najmä inštrumentačná variabilita. Táto pluralita bola typická aj pre jeho umelecké aktivity. Ako píše Godár: „v osemdesiatych rokoch sme sa stretli s Breinerom ako skladateľom, aranžérom, pesničkárom, dirigentom, klaviristom, džezovým pianistom, hudobným režisérom, komorným či sólovým hráčom, autorom vážnej i nevážnej hudby, symfónií i pesničiek, muzikálov, filmovej či scénickej hudby, ale aj s Breinerom – literárnym či filmovým kritikom, fejtónistom, rozhlasovým či televíznym moderátorom.“ Zoznam jeho pestrých aktivít nie je o nič kratší ani v súčasnosti. Jeho emigrácia do Kanady a neskôr do Spojeného kráľovstva mu naplno otvorila pole pôsobností a tvorivých aktivít, o čom svedčia jeho úspechy naprieč svetovo najuznávanejšími nahrávacími spoločnosťami, orchestrami a koncertnými pódiami. 

Podobnou pestrosťou disponuje aj stále rozrastajúci sa tvorivý odkaz. Jeho hudba sa remeselne pridŕža výdobytkov európskej klasiky, svojím výrazom je bezprostredná a komunikatívna, často hýriaca tanečnosťou, espritom jazzu, swingu či bluesu, a inštrumentačne sa opierajúca o pútavú, sýtu farebnosť s maximálnym využitím potenciálu zúčastnených nástrojov. Sonata Ostinata tematicky vyrastá zo základného tematického prvku, pomenovaného už samotným názvom – z ostináta. Ide o figúru založenú na permanentnom opakovaní rytmického, melodického či harmonického motívu. Jej uplatnenie je rôzne. Od kratučkých epizód, jednotlivých dielov, samostatných častí, alebo ako v prípade Petra Breinera, celého diela. Práve kvôli rozsahu jeho uplatnenia sa rôzni aj samotná skladateľská práca. Čím väčšie formové celky sú na ňom vystavané, tým viac dochádza k jeho obmenám, variáciám a nachádzaniu nových vyústení. Poslucháčsky mimoriadne príťažlivá kompozícia je variačným majstrovstvom slovenského umelca. Východiskové ostinátne motívy plynule rozvíja v jednoliaty celok. Odvodzuje z nich celú líniu myšlienok, neustále ich prehodnocuje a nachádza nové riešenia ich vypointovania. Trojčasťovým pôdorysom v sebe poníma komplexnosť sonátového cyklu. Allegro je sonátovou prvou časťou s hlavnou, rytmickou ako i kontrastnou, spevnou myšlienkou. Druhá, Adagio cantabile, v sebe prepája subtílnosť druhej a energickosť tanečnej časti. Záverečné tretie Allegro je burleskným finále s krátkou kódou a nánosom orientálneho vyznenia. 

Kondenzovaný tematický materiál všetkých troch častí je rovnako prítomný v cyklickom diele To Dear Mr. Bach on His Birthday. Tradícia barokovej suity je v symbióze s pestrofarebným jazzom a to naprieč všetkými výrazovými prostriedkami hudby. Jednotlivé pohyblivé, samostatne riešené hlasy úvodného rezkého Prelúdia, sú zasadené do kontrapunktických techník, akými sú permutácia či imitácia. Druhá časť Loure svojimi mimoriadne spevnými melódiami pripomína akoby „bachovský air“, krehký, no zároveň výrazovo exponovaný. Vplýva na to aj samotná tektonika, založená na neustálom budovaní a následnom uvoľnení napätia. Tretia Gavotta so svojím groteskným charakterom púta svojím nepravidelným bodkovaným rytmom, ktorý vo finále vyznieva ako satirický rozhovor nástrojov, glosátorov. V poradí štvrtý Menuett je galantným, bezprostredným elegánom v štýle slowfoxu. Záverečné Bourée sa nábojom a energickosťou drží tradície finálnych burlesiek. So silným dôrazom na spoločné frázovanie všetkých hráčov v poslucháčsky pútavej forme „variačného ronda“ je efektnou bodkou za takisto poslucháčsky pútavou skladbou. 

Takéto „koketovanie“ jazzu a baroka je typickou črtou Breinerových tvorivých aktivít. Svedčia o tom albumy založené na barokových úpravách piesní slávnych Beatles či vianočných kolied (posledný album z roku 2019). Sonata ostinata, podobne ako aj suita Milému pánovi Bachovi k narodeninám (revidovaná v roku 2003 pre obsadenie klavírneho tria) sú súčasťou skladateľovho tvorivého obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov, teda spred Nežnej revolúcie. V roku svojho vzniku odzneli v premiérach na popredných domácich koncertných pódiách a obe boli napokon nahrané spolu s pozoruhodným Trojkoncertom pre husle, violončelo a klavír …there must be something… v roku 2005. Vďaka ich bezprostrednosti, početným uvedeniam, ako aj albumovom zvečnení sú stálou súčasťou dramaturgií telies nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Svedčia o tom albumy Smetanovho tria či spojenia popredných domácich umelcov Juraja Čižmaroviča, Jána Slávika a Magdalény Bajuszovej. 

Boli aj súčasťou autorského koncertu k životnému jubileu skladateľa v roku 2017, podobne ako miniatúry The Magic Garden of Casual Delights a Quiet Hommage to my Great-great Grandfather. Intímny výraz a náboj zrkadlí nielen samotný názov, ale aj inštrumentácia, v ktorej je klavírne trio obohatené o zmyselný hoboj. Mimoriadne plodná a aktívna nahrávacia činnosť v tých najprestížnejších svetových štúdiách previedla neustále zvedavého slovenského komponistu naprieč rozmanitou hudbou, pestrými štýlmi, nápaditými rukopismi a najmä jej aranžérskymi predpokladmi. Aranžérske schopnosti Petra Breinera zhmotňuje pozoruhodný album jeho autorských úprav všetkých hymien sveta, aj tých súvisiacich s historickými či inými geograficko-spoločenskými skutočnosťami. Vlastným inštrumentačným rukopisom uchopil aj slávne Mussorgského Obrázky z výstavy či viacero slávnych kusov AntonínaDvořáka. Naposledy v roku 2021 po boku Royal Philharmonic Orchestra upravil jednu z najslávnejších melódií českého svetobežca, druhú časť Largo z jeho Novosvetskej symfónie. 

A podobne ako Antonín Dvořák či jeho vrstovník Johannes Brahms je aj Peter Breiner autorom zbierky tancov. Na rozdiel od majstrov minulých však svoje Slovenské tance, pochabé i smutné napísal rovno v orchestrálnom obsadení so sólovými husľami a klavírom. Podobne, avšak výlučne pre orchester napísal aj Vladimír Godár svoju zbierku, akoby „predskokana“ Breinerových tancov Melodiarium (20 tancov na Nápěvy starých slovenských zpjvanek od urozené pani Anny Szirmay rozené Keczer) z roku 1980. 

Mozaikovité albumy tancov boli v 19. storočí populárnym prejavom hľadania štýlovej identity národov na bohatej kultúrnej mape Európy. Antonín Dvořák napísal dva takéto cykly s osemročným odstupom. Prvý vznikol na podnet slávneho vydavateľa Fritza Shimrocka, ktorému ho odporúčal slávny Johannes Brahms. Po vzore nemeckého velikána, zveril aj Dvořák zbierku tancov pôvodne klavíru a až neskôr orchestru. Veľký úspech podnietil vznik druhej série Slovanských tancov. Zatiaľ, čo prvá čerpá námety prevažne z dedičstva českých tancov s výnimkou druhej ukrajinskej dumky, dramaturgická paleta druhej zbierky je značne viac medzinárodná. Presahujú do nej slovenský odzemok, srbské kolo, poľská polonéza a opäť skladateľom mimoriadne obľúbená ukrajinská dumka. 

Pôvodná inštrumentácia, ako aj znalosť folklóru národov žijúcich v bývalej Habsburskej monarchii sú jednými zo signifikatných znakov Dvořákovej poetiky. Muzikálna vyspelosť, umne využívané prvky folklóru, spevnosť, sýta inštrumentácia a neuveriteľná tvorivosť potvrdzuje jeho pozoruhodný skladateľský odkaz zahrňujúci takmer všetky podoby kompozičného umenia. Symfónie, koncerty, opery, rozsiahle vokálno-inštrumentálne diela zasadené do liturgickej tradície, piesne, zbory a najmä početná komorná tvorba. Práve komponovanie komornej hudby je akýmsi hustým pletivom tvoriacim základ pre profilovanie rukopisu skladateľa, následne sa naplno prejavujúcim vo všetkých rozsiahlych orchestrálnych partitúrach. 

Popri slávnom americkom, v poradí dvanástom sláčikovom kvartete, bohatom klavírnom odkaze či Ronde g mol pre violončelo a klavír je výrazným počinom jeho Klavírne trio č. 4 e mol Dumky. Svojou bravúrnosťou, monumentálnou formovou koncepciou, ako aj bezprostredným a komuniktatívnym spôsobom završuje oblúk písania klavírnych trií. Prvé klavírne Trio B dur skomponoval Dvořák v roku 1875 a ide o jeho prvé zlomové dielo v kontexte komornej hudby. Jeho znalosť nuáns komornej hry sa prejavila aj o rok neskôr napísaním druhého Tria g mol. V porovnaní s prvým je temnejšie, meditatívnejšie. Výraz je nasiaknutý bolesťou v tom istom roku skomponovaného diela Stabat mater. V týchto pochmúrnych výrazových tendenciách pokračuje Dvořák aj tretím Triom f mol z roku 1883. Zatiaľ, čo v prvých troch sa drží typického pôdorysu sonátového cyklu s nepatrnými odchýlkami, posledné – štvrté je megalomanským príbehom šiestich častí. 

Pomalá úvodná časť Lento maestoso so vznešeným i elegickým výrazom, ústi do nástojčivej druhej časti Poco adagio. Krehké i búrlivé Andante je mostom k ďalšiemu pokračovaniu, s príznačným stupňovaním výrazu a pohybu. Štvrté Andante moderato predznamenáva briskné piate Allegro a záverečné Lento maesoto vznešene smutným spôsobom, podobne, ako na začiatku uzatvára celý príbeh Dumiek. 

Naratívnosť diela potvrdzuje aj samotná žánrová špecifickosť ukrajinskej dumky. Ide o epický útvar, ktorý formou balady a rôznych piesňových útvarov vyobrazuje akýsi nárek trpiaceho ľudu. Skladateľ nemiernej hĺbky, ktorý prežil viacero silných osobných tragédií, sa týmto bezprostredne komunikatívnym a nadčasovým dielom rozlúčil so svojou domovinou na koncertných turné pred jeho odchodom do Spojených štátov amerických. Pôsobenie na americkom kontinente v ňom započalo ešte väčšiu spätosť s domovinou a potrebu zušľachťovať národ, z ktorého vzišiel. Každá časť je zápasom, akýmsi večným bojom protichodných tendencií. Elegickosť strieda neústupčivosť, rezignácia zas odhodlanie, smútok radosť a skepsa nádej. Svojím vnútorným hudobným príbehom zrkadlí každého mysľou otvoreného poslucháča. 

Mária Gavalová

ESTHER KIM

Kórejsko-škótska huslistka Esther Kim si užíva hráčsky bohatú kariéru, ktorá ju zaviedla do známych koncertných sál vo Veľ kej Británii (Royal Albert Hall, Royal Festival Hall, Cadogan Hall, Wigmore Hall), ale i do japonskej Suntory Hall či Carnegie Hall v USA.

Ocenenia si odniesla z Medzinárodnej husľovej súťaže Georgea Enescu, Kocian International Competition a mnohých iných, ktoré absolvovala počas svojho štúdia v USA. V tomto období koncertovala s orchestrami ako Palisades Symphony Orchestra, Culver City Symphony Orchestra i Crossroads Chamber Orchestra.

V roku 2020 bola prijatá do skupiny prvých huslí Royal Philharmonic Orchestra, pravidelne však hráva aj so Scottish Chamber Orchestra, BBC Symphony Orchestra, London Philharmonic Orchestra a London Symphony Orchestra.

V roku 2015 ukončila štúdium na Guildhall School of Music & Drama v triede Davida Takenu. V tom čase bola prijatá do akadémie London Symphony Orchestra (String Experience Scheme), vďaka čomu spolupracovala s osobnosťami ako S. Rattle, B. Haitink či M. Tilson Thomas. Ďalej študovala na Royal Academy of Music (So-Ock Kim) a Royal College of Music (M. Messenger). Zúčastnila sa aj majstrovských kurzov s osobnosťami ako S. Chang, P. Amoyal, K. Wegrzyn, M. Quarta, I. Turban alebo M. Kawasaki.

RICHARD HARWOOD

Od svojho koncertného debutu v desiatich rokoch odohral oceňovaný violončelista Richard Harwood mnohé sólové i komorné koncerty po celom svete.\ Ako sólista spolupracoval s dirigentmi ako M.Wigglesworth, C. Scaglione, S. Kochanovsky, O. Kamu či Y. Menuhin, ale i orchestrami The Philharmonia, Royal Philharmonic, Bournemouth Symphony, RTÉ National Symphony či Auckland Philharmonia. Ako komorný hráč spolupracoval s Jerusalem Quartet a Endellion Quartet a hráčmi ako G. Kremer, Y. Bashmet, O. Charlier, G. Braunstein, B. Schmid, A. Baeva, I. Gringolts, P. Kuusisto, V. Frang, M. Roscoe, P. Donohoe či J. Drake. Diskografia zahŕňa debutové CD pre EMI Classics s klaviristom Ch. Bernerom, ale i sólový album koncertných diel z pier skladateľov filmovej hudby či Koncert pre violončelo Ch. Gunninga, ktorý nahral s Royal Philharmonic Orchestra. Pravidelne je sólistom pri tvorbe filmovej hudby, medzi jednu z posledných spoluprác patrí hudba do filmu Vražda v orient exprese (Kenneth Branagh) od Patricka Doylea.

Harwood bol menovaný za prvého violončelistu Royal Philharmonic Orchestra v roku 2018. V minulosti bol prvým violončelistom John Wilson Orchestra a v rovnakej funkcii hosťoval v orchestri Academy of St. Martinin-the-Fields. Hral aj v orchestroch Royal Opera House, London Symphony, London Philharmonic, BBC Symphony, BBC NOW a RTÉ Concert orchestra.

Richard Harwood študoval u osobností ako J. Dickson, S. Doane, D. Waterman, H. Schiff a R. Kirshbaum. Absolvoval majstrovské kurzy s osobnosťami ako M. Rostropovič, J. Starker, S. Isserlis, B. Pergamensčikov, M. Perényi, W. Pleeth, Z. Nelsova či F. Rados. Hrá na violončele Francesco Rugeri (1692).

PETER BREINER

Dirigent, klavirista, skladateľ, aranžér a publicista Peter Breiner je jedným z najnahrávanejších hudobníkov sveta (vyše 250 CD titulov, viac než 2 milióny predaných nosičov a stovky miliónov streamov).

Dirigoval, často zároveň hrajúc na klavíri, renomované orchestre, napr. Kráľovskú filharmóniu v Londýne, Jeruzalemský symfonický orchester, Symfonický orchester Nového Zélandu, Bournemouthský symfonický orchester, Queenslandský symfonický orchester, Národný orchester Lille, Hongkongskú filharmóniu a mnoho ďalších na Slovensku, v Európe, Ázii či v Severnej Amerike. Breinerove skladby a aranžmány sú uvádzané na koncertoch po celom svete a vysielané v stovkách rozhlasových staníc. Je autorom hudby k mnohým filmom slovenskej, kanadskej i americkej produkcie (Anna zo Zeleného domu, Pianistova dcéra, Čarovná flauta). Jeho hudba je často podkladom choreografií popredných baletných súborov (American Ballet Theatre, Houston Ballet, Queensland Ballet, Ballet am Rhein, Ballet Jorgen Canada a iné) a mnohokrát sa objavila aj v populárnych amerických TV programoch.

Ako skladateľ je autorom desiatok sólových, komorných i orchestrálnych diel a aj troch muzikálov. K najväčším projektom patrí suita pre veľký symfonický orchester Slovenské tance, pochabé i smutné, pozostávajúca zo 16 tancov, založených na slovenských ľudových piesňach. Slovenské tance boli v roku 2016 prezentované aj v legendárnej Carnegie Hall v New Yorku a ako celovečerný balet v Slovenskom národnom divadle v sezónach 2015 – 2019 a nahrané Slovenskou filharmóniou pre vydavateľstvo Naxos. Jeho komerčne najúspešnejšími projektmi sú barokové úpravy pop melódií – suity Beatles Go Baroque, Elvis Goes Baroque a Christmas Goes Baroque I., II.

V roku 2018 bolo Breinerovi prezidentom Slovenskej republiky udelené najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

KRISTÍNA PLÁŇAVSKÁ

S hobojom sa prvýkrát zoznámila v roku 2010, kedy sa stala mimoriadnou žiačkou Konzervatória v Žiline (M. Ivaniš). Počas štúdia na konzervatóriu, vo svojich devätnástich rokoch obsadila pozíciu sólo hobojistky Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. O rok neskôr pokračovala v bakalárskom štúdiu na Hochschule für Musik Nürnberg (C. Dent-Bogányi), kde je aktuálne v poslednom semestri magisterského štúdia. 

Je držiteľkou niekoľkých ocenení laureáta a absolútneho víťaza na celoslovenských a medzinárodných súťažiach. Na základe reprezentácie Slovenskej republiky jej ministerstvo školstva, vedy a výskumu udelilo v roku 2016 Pamätný list sv. Gorazda. Počas štúdia bola štipendistkou Talents of new Europe a päťkrát za sebou sa stala držiteľkou Deutschlandstipendium. 

Svoje hudobné vedomosti si neustále rozširuje u svetovo uznávaných hobojistov ako Albrecht Mayer, Jean-Louis Capezzali, Marie-Luise Modersohn, Juri Vallentin, Nora Cismondi, Gregor Witt,… Orchestrálne skúsenosti získala v mládežníckych orchestroch ako European Music Campus Orchestra pod záštitou EUYO, Sistema Europe Youth Orchestra v Miláne, Caracash Youth Orchestra…

Ako sólistka vystúpila so Štátnym komorným orchestrom Žilina, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Hillaris Chamber Orchestra a ďalšími.

V sezóne 2022/2023 pôsobila ako zástupca sólo hoboja v Staatstheater Stuttgart. V súčastnosti spolupracuje s viacerými nemeckými orchestrami ako Bamberger Symphoniker, Staatstheater am Gärtnerplatz v Mníchove, Philharmonie Baden-Baden, Nürnberger Symphoniker, a iné.