Klavírny recitál IV – Ivo KahánekPiano Recital IV – Ivo Kahánek

[ Autor textu: Jana Majerová ]

V kontexte celej kompozičnej tvorby Antonína Dvořáka nie je jeho klavírne dielo veľmi rozsiahle. Niektoré skladby však dosiahli celosvetový úspech, a to nielen medzi priaznivcami tzv. vážnej hudby – napríklad Humoreska Ges dur, op. 101 č. 7 alebo viaceré zo Slovanských tancov pre štvorručný klavír, ktoré sa často hrávajú aj v najrozmanitejších úpravách. Dvořákova podmanivá Suita A dur, op. 98 patrí k jeho zriedkavejšie uvádzaným klavírnym skladbám, no zasluhuje oveľa viac pozornosti, než koľko sa jej dostáva. Bola dokončená 1. marca 1894, teda v období, kedy Dvořák zastával funkciu riaditeľa Národného hudobného konzervatória v New Yorku. Ako renomovaný európsky skladateľ, ku ktorého kompozičnému štýlu neodmysliteľne patrilo aj využívanie národných prvkov, bol do zámoria pozvaný okrem iného aj preto, aby pomohol nasmerovať domácich skladateľov pri tvorení americkej národnej hudby. Inšpirácia hudbou černošského i pôvodného indiánskeho obyvateľstva sa odzrkadlila aj v Dvořákových vlastných dielach z tohto obdobia – v jeho poslednej Symfónii č. 9 e mol, op. 95 „Z nového sveta“ (ktorá len pár mesiacov pred vznikom Suity A dur zažila veľkolepý úspech pri svojej premiére 16. decembra 1893 v New Yorku), či v Sláčikovom kvartete č. 12 F dur, op. 96 „Americkom“, Sláčikovom kvintete č. 3 Es dur, op. 97, alebo v Sonatíne pre husle a klavír G dur, op. 100. Dokonca aj mnohé hudobné nápady spracované v klavírnych Humoreskách, op. 101, pochádzajú z Dvořákových amerických skicárov, i keď väčšinu kompozičnej práce na nich vykonal počas krátkeho prerušenia svojho amerického pobytu, keď leto 1894 trávil vo svojej milovanej Vysokej v Čechách. V Suite A dur, op. 98 na jednej strane nachádzame typické charakteristiky skladateľovej americkej tvorby, akými sú využitie pentatoniky, synkopovaných rytmov, či malej septimy v molovej tónine. Na druhej strane je pre toto päťčasťové dielo príznačný príklon k výraznej intimite a redukcia prostriedkov – atribúty, ktoré mimoriadne intenzívne vynikajú v cykle Biblických piesní, op. 99, ktoré Dvořák skomponoval taktiež v marci 1894. Dvořákova Suita A dur obsahuje množstvo výrazných motivicko-tematických nápadov, uplatňujú sa v nej rozmanité kompozičné techniky, vyskytujú sa rôznorodé výrazové polohy, napriek tomu si zachováva štýlovú jednotu, ktorú umocňuje aj návrat k úvodnej téme v samotnom závere Suity. Výsledkom toho, že si autor svoju skladbu obzvlášť cenil, je jeho vlastná transkripcia pre orchester, ktorá vznikla len o rok neskôr ako originálna klavírna verzia.

Bedřich Smetana sa ako skladateľ sprvu predstavoval verejnosti najmä ako autor klavírnych kompozícií. Dokonca zamýšľal aj kariéru koncertného klaviristu. Až postupne rozširoval svoje kompozičné diela o ďalšie žánre. Najväčšie penzum jeho klavírnych skladieb tak vzniklo od konca 40. rokov do začiatku 60. rokov 19. storočia. Počas svojho pobytu vo Švédsku, v druhej polovici 50. rokov, sa však viac sústredil na orchestrálnu tvorbu. Po tom, čo sa v roku 1861 vrátil naspäť do Prahy, sa zameral na operné diela, ktoré považoval za ideálne pre napĺňanie zámerov národnej hudby. Výraznejšie sa ku klavírnej tvorbe vrátil po prepuknutí hluchoty v roku 1874 (v lete toho roku prestal počuť na pravé ucho, potom na jeseň 1874 ohluchol úplne). Celkovo v Smetanovej klavírnej tvorbe možno pozorovať dve hlavné línie – intímnejší salónny charakter typický pre jeho rané skladby a brilantné, virtuózne diela určené na koncertné pódiá.

Jedno zo svojich posledných klavírnych diel – cyklus Sny (Rêves) skomponoval Bedřich Smetana v mesiacoch júl až september 1875 v Jabkeniciach (okres Mladá Boleslav), kde žil a už v hluchote tvoril posledných približne desať rokov v dome rodiny svojej dcéry Žofie. Tu dokončil aj rad svojich majstrovských diel ako opery Hubička, Tajemství, Čertova stěna, sláčikové kvartetá či cyklus symfonických básní Má vlast. Každú zo šiestich charakteristických skladieb klavírneho cyklu Sny z vďaky venoval jednej zo svojich bývalých žiačok aristokratického pôvodu, ktoré ho navštevovali i v ťažkých životných chvíľach. Na jar 1875 usporiadali dobročinný koncert, ktorého výťažok mal Smetanovi pomôcť financovať konzultácie a liečenie u najlepších lekárov vo Viedni a v Nemecku, o ktoré sa v začiatkoch prepuknutia ochorenia ešte všemožne pokúšal. Ako výraz úcty k bývalým zverenkyniam uviedol názvy jednotlivých skladieb, ako aj celého cyklu vo francúzštine. Tretia skladba zo Snov s názvom V Čechách a s podtitulom Vidiecka scéna bola venovaná grófke Seline Nostitz a odzrkadľuje celkovú koncepciu cyklu, ktorá je akousi syntézou základných štýlových charakteristík jednotlivých etáp Smetanovho skladateľského vývoja. Dielo prepája intímnu lyriku raných salónnych kusov s virtuóznym koncertantným charakterom i folklórnymi prvkami. Spolu s dvomi zošitmi Českých tancov (I. – 1877, II. – 1879) patrí k vrcholným cyklom celej Smetanovej klavírnej tvorby.

Gideon Klein sa narodil ako štvrté, najmladšie dieťa do židovskej rodiny v Přerove na Morave. Jeho hudobný talent sa prejavil veľmi skoro a vďaka ochotnej pomoci svojej staršej sestry Elišky, ktorá študovala na Pražskom konzervatóriu, mohol už ako malý dochádzať na prvé hodiny klavíra k uznávanej učiteľke Růžene Kurzovej do Prahy. V roku 1931 sa do Prahy presťahovala celá rodina, aby Gideon mohol navštevovať hodiny pravidelne. V štúdiu klavíra pokračoval od roku 1934 na Pražskom konzervatóriu (súčasne študoval aj na gymnáziu) v klavírnej triede Viléma Kurza, u ktorého pokračoval v majstrovskej triede. Po tom, čo v roku 1939 absolvoval klavírne štúdium Beethovenovým 4. klavírnym koncertom (podľa hodnotenia kritiky jeho vystúpenie po umeleckej stránke ďaleko presahovalo rozmer absolventskej skúšky), začal študovať kompozíciu u Aloisa Hábu a muzikológiu na Univerzite Karlovej (vtedy Deutsche Karlsuniversität Prag), ktorá bola po študentských demonštráciách 17. novembra 1939 spolu s ostatnými českými vysokými školami uzatvorená. Štipendium na prestížnu Royal Academy of Music v Londýne, ktoré mu v roku 1940 ponúkli, nemohol využiť kvôli zákazu opustiť krajinu. Postupne musel utlmiť aj svoju koncertnú činnosť – na verejnosti naposledy vystupoval 30. januára 1940 v Umeleckej besede na koncerte z diel Leoša Janáčka. Potom ešte istý čas hrával pod pseudonymom Karel Vránek, napokon sa však musel uspokojiť len s utajovaným muzicírovaním v domácnostiach. Aj to však bolo v decembri 1941 násilne prerušené, keď bol transportovaný do Terezína (jeho sestra Eliška bola odvlečená tamtiež len o niekoľko mesiacov neskôr). Našťastie sa mu krátko predtým podarilo v kufri uschovať niekoľko rukopisov svojich skladieb v dome rodinného priateľa, doktora Eduarda Herzoga v Prahe. Našli sa až v roku 1990, tento objav priniesol dôležitý obrat vo výskume jeho tvorby. Dovtedy sa totiž predpokladalo, že kompozícii sa začal venovať až v Terezíne. V ťaživom prostredí Terezína sa Klein intenzívne venoval organizovaniu kultúrneho života, komponovaniu a koncertovaniu v rámci daných možností. Pritom spolupracoval s ďalšími známymi, v Terezíne internovanými hudobníkmi, akými boli napríklad skladatelia Hans Krása a Pavel Haas či dirigent Karel Ančerl (podľa jeho neskorších vyjadrení mal Gideon Klein ohromný talent nielen ako skladateľ a klavirista, ale aj ako dirigent, čo sa však nestihlo takmer vôbec rozvinúť). Napokon bol Gideon Klein 16. októbra 1944 deportovaný do Osvienčimu, odkiaľ bol po selekcii preradený do neďalekého pracovného tábora Fürstengrube. Tam ako 26-ročný zomrel pravdepodobne dňa 27. januára 1945 za nie celkom objasnených okolností. Kleinova Sonáta pre klavír patrí medzi jeho vrcholné diela napísané v Terezíne. Jednotlivé časti sonáty vznikali v obrátenom poradí počas roku 1943 (najskôr napísal tretiu časť, potom druhú a prvú). Autor zamýšľal skomponovať aj štvrtú časť, no z nej sa zachovali len tri takty. Štýlovo pripomína Kleinova Klavírna sonáta expresionistický svet Druhej viedenskej školy a niektorých klavírnych diel Arnolda Schönberga, pričom však využíva tradičné princípy sonáty. Dielo je venované jeho sestre Eliške Kleinovej, ktorá ako jedna z mála prežila holokaust, neskôr sa stala uznávanou českou klavírnou pedagogičkou a veľkou mierou sa zasadila o šírenie bratovho skladateľského odkazu.

Klavírne dielo Leoša Janáčka nie je čo do rozsahu obsiahle, no zaujíma veľmi významné miesto v jeho skladateľskom odkaze písanom vysoko originálnym jazykom, v ktorom hrajú nezastupiteľnú úlohu inšpirácie moravskou ľudovou hudbou a pozorovaním hovorenej reči v rozmanitých životných situáciách. Živo sa zaujímal aj o zvukové prejavy zvierat, najmä vtákov, ako aj o sonoristickú stránku prírodných javov a rôznych predmetov. Inšpirácia reálnym svetom sa odzrkadlila v akejsi zvláštnej pravdivosti jeho hudobnej tvorby. Vrcholné skladby pre sólový klavír skomponoval medzi rokmi 1900 – 1912: Po zarostlém chodníčku, Sonáta 1. X. 1905 a V hmlách. Štvorčasťový cyklus V hmlách napísal v roku 1912 vo svojom záhradnom dome pri organovej škole v Brne, publikovaný bol o rok neskôr. Avšak po prvom pražskom uvedení diela v decembri 1922 sa skladateľ, spolu s interpretom Václavom Štěpánom, rozhodol uskutočniť revíziu skladby. V tejto podobe, ako poslednej autorizovanej samotným Janáčkom, bolo dielo vydané v roku 1924. Janáčkov cyklus V hmlách je počuteľne ovplyvnený Debussyho impresionizmom. Jedným z možných impulzov pre vznik diela bol koncert 28. januára 1912, ktorý sám organizoval a na ktorom klaviristka Marie Dvořáková uviedla aj skladby Odblesky na vode (z cyklu Obrazy) a Doctor Gradus ad Parnassum (z cyklu Detský kútik). Janáček Debussyho diela podrobne študoval. Rovnako sa zaujímal aj o výtvarný impresionizmus. Tá istá interpretka premiérovala aj Janáčkov cyklus V hmlách 2. decembra 1912 pred komisiou skladateľskej súťaže brnianskeho Klubu priateľov umenia. Prvé verejné uvedenie diela hrala opäť Marie Dvořáková 7. decembra 1913 v Kroměříži. Janáčkov klavírny cyklus nesmierne zaujal aj Maxa Broda, popredného českého židovského spisovateľa píšuceho po nemecky, ktorý sa zásadne zaslúžil o publikovanie diel a pamätí svojho priateľa Franza Kafku. Brod v novembri 1917 píše nadšene Janáčkovi: „Vaša skladba ,V hmláchʻ je nádherná, hrám ju denne!“ Max Brod bol totiž aj skladateľom piesní a klavírnych diel, ktorý presadzoval Janáčkove opery v zahraničí. Je taktiež autorom nemeckého prekladu libriet niekoľkých Janáčkových najvýznamnejších opier. Janáčkov osobitý impresionizmus je, podobne ako u iných českých skladateľov (Josef Suk, Vítězslav Novák), odlišný od francúzskeho, najmä kvôli tomu, že čerpal inšpiráciu z jeho srdcu blízkej moravskej ľudovej hudby. Klavírny cyklus V hmlách patrí spolu s operami Výlety pána Broučka a Príhody líšky Bystroušky k najvýznamnejších prejavom Janáčkovho pojatia impresionizmu. Klavirista Karel Hoffmeister sa v súvislosti s týmto dielom vyjadril o „atmosférickom a poetickom vyžarovaní“. Jednotlivé časti cyklu sú navzájom motivicky prepojené. Majú do určitej miery improvizačný charakter, avšak závažný obsah a skladateľ v nich dosahuje maximálny výraz pomocou minimálnych prostriedkov. Dielo je jednou z najosobnejších reflexií skladateľových vnútorných pocitov. Je akýmsi vyrozprávaním sa z osobnej krízy a pochybností o sebe samom, ktoré pramenilo z dlhodobého zaznávania jeho tvorby. Zároveň je určitým zrkadlením autorových životných tragédií, ktoré vyvrcholili smrťou milovanej dcéry Olgy v roku 1903. Odkazom k tejto smutnej udalosti je aj alúzia na skladbu Sýček neodletěl z cyklu Po zarostlém chodníčku v poslednej časti cyklu V hmlách.

V tvorbe rodáka z malého mestečka Polička, Bohuslava Martinů, ktorý vo svete patrí medzi najuznávanejších českých skladateľov, má klavír svoju nezastupiteľnú úlohu. Aj keď bol skladateľ sám primárne huslistom, vedel hrať obstojne aj na klavíri, a čo je najdôležitejšie – ako skladateľ veľmi dobre rozumel možnostiam nástroja a klavírnej techniky. Čo do farby a zvuku ho považoval za nenahraditeľný nástroj, čoho dôkazom je jeho bohaté využitie tohto nástroja aj v komornej a orchestrálnej hudbe. Napriek tomu sa ešte stále nedostáva jeho tvorbe pre sólový klavír toľko pozornosti, koľko si zasluhuje, i keď jej osobitá skladateľská poetika je zvyčajne rozlíšiteľná už po pár taktoch. Jej základnými piliermi sú zmysel pre formu, záľuba v pregnantných rytmoch i rytmických nepravidelnostiach, spevnosť, lyrickosť i charakteristická harmonická farba. Sonáta pre klavír, H. 350 patrí k vrcholným dielam klavírneho odkazu Bohuslava Martinů, ako aj k najdôležitejším skladbám jeho poslednej tvorivej etapy. Autor dielo napísal počas novembra a decembra 1954 v Nice vo Francúzsku, kde sa so svojou manželkou Charlotte usadil po tom, čo sa v roku 1953 rozhodol vrátiť z emigrácie v USA naspäť do Európy (do USA sa vrátil už len na niekoľko mesiacov v roku 1955 a až do svojej predčasnej smrti kvôli rakovine v roku 1959 žil najmä vo Francúzsku, Taliansku a Švajčiarsku). Martinů venoval svoju Sonátu, H. 350 klavírnemu virtuózovi, profesorovi klavíra na Curtis Institute of Music vo Filadelfii a svojmu priateľovi, Rudolfovi Serkinovi. Nakoľko však istý čas trvalo, kým sa Serkin dielo odhodlal verejne interpretovať, predbehla ho v prvom uvedení Eliška Nováková, ktorá Sonátu zaradila na svoj koncert v brnianskom Besednom dome 3. decembra 1957. Klaviristka bola manželkou Jana Nováka, taktiež klaviristu, ktorý u Martinůho v zámorí niekoľko mesiacov študoval kompozíciu, a s ktorým skladateľ udržiaval pravidelnú korešpondenciu až do svojej smrti. Martinů manželom Novákovcom poslal svoju Klavírnu sonátu na konzultáciu s prosbou o prípadné návrhy na opravu príliš náročných alebo zle hrateľných pasáží. Serkin napokon Klavírnu sonátu Bohuslava Martinů uviedol v americkej premiére len s jednodňovým meškaním – 4. decembra 1957 v newyorskej Carnegie Hall. Samotnému Martinů však dielo súkromne zahral už skôr, keď ho navštívil v Bazileji. Serkin totiž Sonátu, H. 350 nechcel verejne uviesť skôr, než sa k jeho interpretačnému stvárneniu vyjadrí sám autor. V nasledujúcom období zvykol Serkin Martinůovu Klavírnu sonátu zaraďovať na svojich recitáloch pred Beethovenovou Sonátou č. 29 B dur, op. 106 „Hammerklavier“. Sonáta pre klavír Bohuslava Martinů vznikla medzi jeho významnými neskorými dielami, akými sú 6. symfónia „Symfonické fantázie“, symfonické Fresky Piera della Francesca, či 4. klavírny koncert „Inkantácie“. Podobne ako v týchto veľ kých kompozíciách záverečného kompozičného obdobia, má aj Klavírna sonáta fantazijný charakter, pričom nespútane pôsobiaca výrazová stránka diela je prepájaná s prvkami tradičnej hudobnej formy. Prvky jednotlivých štýlov, typických pre autorove predošlé skladateľské etapy – od impresionizmu, cez neofolklorizmus až k neoklasicizmu, sa dostávajú no nových interesantných kontextov. Technicky náročné, výrazovo nesmierne bohaté a pútavé dielo Bohuslava Martinů predstavuje nielen jedno z jeho najpozoruhodnejších klavírnych diel, ale je aj zásadným prínosom do žánru klavírnej sonáty 20. storočia.

Jana Majerová

IVO KAHÁNEK

si ako interpret nevšednej emocionálnej sily a hĺbky získal povesť jedného z najpôsobivejších umelcov svojej generácie. Svoj dar okamžite nadviazať citovú väzbu s publikom dokáže náležite zúžitkovať v skladbách od baroka po modernu, s ťažiskom v romantickom repertoári. V cudzine ho tiež považujú za špecialistu na interpretáciu českej hudby. V roku 2004 sa stal absolútnym víťazom medzinárodnej hudobnej súťaže Pražská jar a už predtým získal ocenenia na mnohých ďalších súťažiach. Po úspešných debutoch na festivaloch Beethovenfest v Bonne a Pražskej jari, dostal pozvanie od Symfonického orchestra BBC k účinkovaniu na festivale BBC Proms v londýnskej Royal Albert Hall. Tam v auguste 2007 pod taktovkou Jiřího Bělohlávka predviedol Koncert pre klavír č. 4 Bohuslava Martinů, ktorý naživo prenášala televízia a rádio BBC i česká stanica Vltava. Kahánka si vybral na spoluprácu k dvom vystúpeniam s Berlínskou filharmóniou aj Sir Simon Rattle (2014). Po Rudolfovi Firkušnom sa tak Kahánek stal len druhým českým klaviristom, ktorý vystupoval po boku tohto svetoznámeho telesa. Okrom toho Kahánek pravidelne spolupracuje s Českou filharmóniou a má za sebou úspešné vystúpenia s Mahler Chamber Orchestra, Wiener Symphoniker, BBC Scottish Symphony Orchestra Glasgow, Essener Philharmoniker a ďalšími.

Ivo Kahánek podpísal v roku 2007 exkluzívnu zmluvu s vydavateľstvom Supraphon Music, odvtedy nahral pätnásť CD s dielami Chopina, Dvořáka, Janáčka, Martinů, Kleina, Kabeláča, Francaixa, Iberta a ďalšie. Za nahrávku Klavírnych koncertov Antonína Dvořáka a Bohuslava Martinů (Bamberger Symphoniker, Jakub Hrůša) získal prestižne ocenenie BBC Music Magazine Award a toto CD získalo okrem iných i Cenu Anděl v kategórii Klasika. Nahrávky kompletného klavírneho diela A. Dvořáka boli nominované na cenu ICMA a získali aj cenu Anděl.