Agrippina condotta a morire
(voľný neliterárny preklad Andrej Šuba)
Recitativo
Recitatív
Dunque sarà pur vero,
che disseti la
terra il sangue mio?
E soffrir deggio, o Dio,
che mi trapassi il sen
destra ribelle?
Cruda Roma! Empie stelle!
Barbaro mio destin!
Figlio inumano!
E qual furore insano
a condannar vi spinge
alma innocente?
Ah, cuore! Ah, cuor
dolente! Cuor di madre
tradita e disprezzata,
vuol così la tua sorte:
spira l’anima forte,
vilipesa, schernita,
invendicata!
Tak naozaj príde k tomu,
že moja krv zmáča zem?
A musím trpieť, ó bože,
keď mi meč zradcu
prebodne hruď?
Krutý Rím! Nestále hviezdy!
Strašný osud!
Neľudský syn!
Čo za šialenstvo vás núti
poslať nevinnú
dušu na smrť?
Súžiace srdce,
srdce matky,
matky zradenej
a zatratenej,
to tvoj osud tak chcel:
zomrieš zavrhnutá,
preklínaná,
nepomstená.
Aria
Ária
Orrida, oscura l’etra si
renda e spesso avvampi
col balenar.
E tuoni e lampi,
per mia sventura,
a sparger prenda
nel mio spirar!
Pre moje nešťastie
nech nebo pohltí temnota,
nech nebo vzplanie
strašnými plameňmi
bleskov.
Nech duní hrom a blýska sa
v mojej poslednej hodine.
Recitativo
Recitatív
Ma pria che d’empia morte,
nel misero mio seno,
giunga l’atro veleno;
pria che pallida esangue
sparga ne’fiati estremi
e l’alma e’l sangue;
Giove, Giove immortale,
tu, che vuoti dall’ etra,
sopra il capo de’ rei,
la tremenda faretra,
tu, che fra gli altri Dei,
di provido e di giusto
hai pregio e vanto,
vendica questo pianto,
e la ragion di così acerba pena;
tuona, Giove immortal,
tuona e balena!
No skôr než trpký jed
krutej smrti vstúpi
do biedneho tela,
skôr než bledé a bez krvi
naposledy vydýchne
odovzdajúc dušu,
Jupiter, nesmrteľný bože,
zasyp z nebeskej empory
šípmi hlavu vinníka.
Ty si nad všetkými
múdrosťou
a spravodlivosťou,
pomsti slzy,
príčinu trpkého bôľu.
Hromy a blesky žiadam,
nesmrteľný bože!
Aria
Ária
Renda cenere
il tiranno un tuo
fulmine crudel,
Giove in ciel, se giusto sei!
In vendetta dell’ inganno,
usa sdegno e crudeltà,
per pietà de’ torti miei!
Jupiter na nebesách,
ak si spravodlivý,
zmeň tyrana na popol
svojim bleskom.
Pomsti zradu
krutým hnevom,
zľutuj sa nado mnou.
Recitativo
Recitatív
Sì, sì, del gran tiranno
provi l’alta potenza’l
traditore;
lacero l’empio core,
esca d’augel rapace,
renda sol per mia pace
il suo destino; e sparsa
e palpitante, sopra
le nude arene, miri poscia
ogni fibra il pellegrino;
con pestiferi fiati gli ultimi
suoi respiri avveleni
la terra,
e l’ossa infrante, fra
tormenti severi, pria che
l’anima spiri, servano poi
d’orror a’ passagieri;
mora l’indegno figlio... Ah!
Che a tal nome penso ancor
che son madre, e manca il
mio furor, ne sò dir come.
Áno, nechaj zradcu
okúsiť silu vládcu,
roztrhaj hriešne srdce
dravým vtákom na pokrm,
len tak môžem nájsť pokoj.
Rozhádž jeho pulzujúce
zvyšky
po pieskoch vyprahnutej
púšte,
aby ho videli pútnici.
Kým poslednýkrát vydýchne,
polám mu kosti strašným
mučením,
nech desia okoloidúcich.
Zahub nehodného syna...
Ach! To slovo mi pripomína,
že som tiež matkou,
môj hnev
sa nepochopiteľne stráca.
Arioso
Arioso
Come, o Dio, bramo
la morte a chi
vita ebbe da me?
Bože, či môžem túžiť
po smrti toho,
ktorému som dala život?
Forsennata che parli?
Mora, mora l’indegno!
Che d’empio morte è degno,
chi sol brama godere
al mio periglio!
Ho rossor d’esser madre
a chi forse ha rossor
d’esser mio figlio.
Si šialená, čo to hovoríš?
Nech ten úbožiak zomrie!
On sa raduje z tvojho
nešťastia,
zaslúži si krutú smrť.
Hanbím sa byť matkou toho,
ktorý sa hanbí byť
synom.
Arioso
Arioso
Sì, sì, s’uccida,
lo sdegno grida!
Áno, zabi ho,
môj hnev si to žiada!
E chi? L’amata prole?
Ahi! Tolga il ciel
che chiuda i lumi
ai rai del sole;
viva benche spietato,
si, viva!
E si confonda,
con esempio d’amor,
un cuore ingrato.
Zabi ho, zabi... Zabiť,
kohože to?
Moje milované dieťa?
Ach! Nebesá nedovoľte, aby
navždy zavrel oči pred
slnečným svitom.
Nechajte ho žiť, hoc nemá
srdce, nechajte ho žiť, aby
nevďačník ostal zmätený
dôkazom lásky.
A me sol giunga
la morte,
Che saro costante
e forte.
Nech ma smrť navštívi
samotnú,
nebudem sa báť,
budem silná.
Incauta e che mai dissi?
Non vuò che Roma
apprenda,
che cinta d’oro e d’ostro io
fui bastante a partorire un
mostro.
Nerozvážna žena, čo to
hovoríš?
Nechceš, aby sa Rím
dozvedel,
že si dala život monštru
odetému v purpure a zlate.
Arioso
Arioso
Cada lacero e svenato,
mora sì, mora
l’indegno che nemico a me
si fè!
Nech padne, krvácajúc,
nech zhynie, nevďačník,
čo si zo mňa urobil
nepriateľa!
Sparga quel sangue istesso,
che sol per mio diletto
trasse tenero infante
nella materne viscere
concetto. Pera l’empio
Neron, sì, pera...
Ah! Come in si fiero
periglio torni su i labbri
miei nome di figlio.
Nech je preliata
krv toho, čo bol kedysi
nežným dieťaťom.
Zahub hriešneho Nera,
musí zomrieť...
Ach! Ako to,
že meno syna
vyslovujem
v takom hneve!
Arioso
Arioso
Come, o Dio, bramo la
morte a chi
vita ebbe da me?
Bože, ako môžem túžiť
po smrti toho,
ktorému som dala život?
Sì, sì, viva Nerone,
e sol de la sua madre
servan l’ossa in
sepolte a gli aratri
d’inciampo;
beva l’arido campo, bevan
le selve incolte, tratto dal
cor che langue il più vitale
e spiritoso umore;
indi tutta rigore passi
l’alma infelice,
là ne’ più cupi abissi;
ivi apprenda empietà,
poscia ritorni a funestar
d’un figlio ingrato i giorni.
Nech teda Nero žije,
len o nepochované
kosti matky,
zavadí farmárov pluh.
Neúrodné polia, divé lesy
budú piť život
zo zmierajúceho srdca.
Potom, studená sťa ľad,
zostúpi nešťastná duša
do najtemnejších hĺbok,
aby sa poučila
zo skazenosti,
a mohla sa vrátiť
za nevďačným synom.
Aria
Ária
Se infelice al mondo vissi,
ne’ profondi e cupi abissi,
infelice ancor sarò.
Ma vendetta almen farò!
Ombra nera, e larva
errante,
di rigor furia, Baccante,
chi m’offese agiterò!
Nežila som šťastne na tomto
svete, v hlbokých temných priepastiach
tiež nebudem šťastná.
Ale aspoň budem mať pomstu:
sťa čierny tieň, bludný duch,
keď chlad sa zmení na hnev,
ako divá bakchantka
budem prenasledovať muža, čo mi ublížil.
Recitativo
Recitatív
Trema l’ingrato figlio di
plauso
trionfal sponde gemmate;
stridan le
ruote aurate, e superbo, e
tiranno di
tal vittoria altero giunga
cinto d’alloro
in Campidoglio!
Che l’ultrici saette io di
Giove non voglio
a fulminare il contumace
orgoglio!
Io sola, ombra dolente,
se vuol barbaro
Ciel che si m’accora,
che’il colpevole viva,
e’l giusto mora.
Nech môj nevďačný syn
triumfujúc
uchopí zdobené oťaže voza
a pozlátené kolesá
sa rozbehnú.
Nech je pyšný tyran hrdý
na svoje víťazstvo,
korunovaný, ovenčený
na Kapitole.
Netúžim po šípoch pomsty
Jupitera,
potrestám svojhlavú pýchu
sama ako žialiaci tieň,
keď si to tak neľútostné
nebo želá.
Nech vinou žije a tak
i zomrie.
Aria
Ária
Su lacerate il seno,
ministri,
e che si fa?
Usate ogni rigore,
morte vi chiede il core,
e morte date almeno
a chi non vuol pietà!
Poďte už, rozorvite mi
hruď.
Prečo váhate?
Mučte ma na tisíc spôsobov,
moje srdce túži po smrti.
A vy mi ju môžete dopriať,
nežiadam milosť!
Recitativo
Recitatív
Ecco a morte già corro,
e d’un figlio
ingrato sarà pur vanto,
che si nieghi a la madre,
e l’onor della tomba,
e quel del pianto.
Ponáhľam sa v ústrety
smrti,
aby sa môj nevďačný syn
mohol chváliť,
že odoprel matke
dôstojný rov i slzy.
