Dvořák / Mahler / Hrušovský / SchönbergDvořák / Mahler / Hrušovský / Schönberg

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

Rukopis královédvorský je jednou zo zhmotnených zachovaných snáh o sebaurčenie národov naprieč Európou 19. storočia. Literárna pamiatka obsahujúca štrnásť českých básní, resp. piesní (z toho šesť milostných), tematicky spadá do raného stredoveku. Jej vznik sa najprv datoval do 13. až 14. storočia, čím sa v časoch národného obrodenia považovala za vrchol raného obdobia českej literatúry. Už v priebehu 19. storočia však prišlo k sporom o jej pravosť a dnes je rukopis považovaný, aj na základe laboratórnych testov, za podvrh zo začiatku 19. storočia. Nič to však nemení na literárnej kvalite samotných textov, ktorú oceňovali napríklad aj Karel Hynek Mácha či Jan Neruda a vysoko ju hodnotia aj súčasní spisovatelia a literárni vedci. Antonín Dvořák zhudobnením všetkých šiestich milostných básní rukopisu a vytvorením Písní na slova z Rukopisu královédvorského, op. 7 vyjadril svoje vlastenecké cítenie úprimne a jasne. Po skladateľskej stránke opúšťa inšpirácie nemeckým novoromantizmom a púšťa sa na objaviteľskú cestu vlastného priebojnejšieho prejavu. Prvé tri piesne majú strofický charakter, ďalšie tri sú prekomponované. Úvodná Zezhulice, pôvabne romantická vo výraze, pracuje aj so zvukomalebným napodobnením kukučky v klavírnom sprievode. Pieseň Opuščená prestupuje bolestný výraz až tragickú ponurosť, kontrastného Skřivánka charakterizuje výrazná, modulačne nepokojná melodická línia. Z celej zbierky snáď najkrajšia pieseň Róže opúšťa strofickú pravidelnosť, prináša však vrúcnu, hoci na prvý pohľad pokojnú melodiku. Posledné dve piesne, Kytice a Jahody, sa líšia od predchádzajúcich najmä postupným nadväzovaním melodickej línie bez zjavného stavebného plánu a neustálym preskakovaním z tóniny do tóniny. Zbierka, prvé Dvořákovo tlačené dielo, vo svojej dobe vzbudila pomerne veľký záujem kritiky, hoci posúdenia sa jej dostalo pomerne príkreho. Vytýkali jej najmä „velmi přílišné, téměř nemístné modernisování starobylých těchto písní“ prostredníctvom príliš odvážnej harmonizácie.

Vášnivá a neodolateľná náklonnosť, akou k sebe zahoreli Gustav Mahler a Alma Margaretha Maria Schindler, sa stala hlavnou hnacou silou uzavretia ich manželstva v marci 1902. Zároveň však mal Mahler jednu podmienku, Alma sa mala vzdať komponovania. Vzdelaná a talentovaná dcéra uznávaného viedenského maliara Emila Jakoba Schindlera na túto požiadavku po Mahlerovej argumentácii pristúpila. „Necháp ma zle! Nechcem, aby si verila, že na manželstvo mám filištínsky názor, ktorý vníma ženu ako manželovo rozptýlenie s povinnosťami gazdinej. Snáď nepredpokladáš, že takto rozmýšľam alebo cítim! Jedno je však isté: ak máme byť spolu šťastní, budeš musieť byť‚ ako ťa potrebujem.“ Alma Mahler sa teda komponovania s vidinou takmer rovnocenného vzťahu vzdala. Už onedlho však samu seba našla práve v pozícii manželovej gazdinej a v ich manželstve sa začali množiť nezhody a problémy, ktoré vyvrcholili smrťou ich dcéry Márie v roku 1907. Mahler sa naplno ponoril do tvorby a Alma začala hľadať útechu v náručí iných mužov, čo pokračovalo aj po jeho smrti v roku 1911. Zachovaná zbierka Fünf Lieder z roku 1901 nám prináša pohľad na Almu z čias pred jej vzťahom s Mahlerom. Bol to však paradoxne samotný Mahler, ktorý trval na ich dopracovaní a vydaní. Zvrat v jeho uvažovaní nastal po sedení u psychoanalytika Sigmunda Freuda. Alma si do denníka zapísala: „Bola som na prechádzke s naším dieťaťom. Keď sme sa priblížili naspäť k domu, zostala som stáť ako obarená: počula som svoje piesne ako si ich hrá a spieva. Moje úbohé, zabudnuté piesne!“ Mahler jej neskôr napísal: „Čo som to urobil? Tie piesne sú dobré – sú excelentné. Trvám na tom, aby si na nich pracovala a musíme ich vydať. Nebudem šťastný, kým nezačneš znovu komponovať.“ Piesne čerpajú z poézie fin de siècle, ako je tvorba Richarda Dehmela, Rainera Mariu Rilkeho, Gustava Falkeho a ich predchodcu Heinricha Heineho. Voľba veršov dokazuje, že Alma mala prehľad v súčasnej poézii a svoj literárny vkus pretavila aj do hudobného štýlu. Pozoruhodne smeruje do budúcnosti a využíva pestrú, veľmi liberálnu harmonickú paletu, príbuznú so Zemlinskym či Schönbergom.

Poéziu nielen svojich súčasníkov reflektoval aj Ivan Hrušovský. Verše Milana Rúfusa, Milana Krausa a Máše Haľamovej spracoval v diele Tri reflexie. Venoval ich Viktórii Stracenskej, ktorá ich v sprievode Miloslava Starostu priemerovala v roku 1989 v rámci festivalu Nová slovenská hudba. Samotný autor v bulletine ku koncertu napísal: „Tri reflexie pre mezzosoprán a klavír som komponoval na texty autorov rôznych generácií. Napriek tomu ich spoločným menovateľom je meditatívnosť, charakteristická pre všetkých troch básnikov, reflektívnosť, prejavujúca sa sugestívnymi symbolmi a hlboká lyrickosť. Tieto znaky mali vplyv aj na voľbu tempa piesní, formovanie vokálneho partu a najmä na kontakt vokálnej zložky s klavírnou. Spev a klavír sa neustále vyrovnávajú a dopĺňajú v rovnocennom partnerstve. Po štýlovej stránke nie sú medzi piesňami väčšie rozdiely, iba stredná pieseň Oráči je koncipovaná v pomerne konzekventnej dvanásťtónovej technike, ktorá profiluje symbolický, trochu ireálny obsah poézie. Rôznorodejšia voľba materiálu v okrajových piesňach (prvok polyštýlovosti) je vyjadrením snahy o čo najadekvátnejšie tlmočenie a tvarovanie poetického podkladu.“ Ich zaradenie k ostatným veľkým menám dokonale dotvára mozaiku dnešného poetického večera.

Prelom storočí zachytil v skladateľskom rozlete aj Arnolda Schönberga. Jeho cyklus Vier Lieder, op. 2 vznikol pod vplyvom poézie Richarda Dehmela, skladateľovho obľúbeného básnika, inklinujúceho k erotike a panteizmu. Sú zmesou brahmsovského pôvabu a wagnerovskej chromatiky, no ešte majú ďaleko k jeho vrcholným dielam serializmu. Reprezentujú intenzívnu a energickú neskororomantickú tvorbu, v ktorej využíval širokú paletu prvkov rozšírenej tonality a dosahoval úzku štrukturálnu prepojenosť poézie a hudby. Výrazové prvky vychádzajú priamo z textov: „Vaše básne mali rozhodujúci vplyv na môj skladateľský vývoj. Boli prvými, ktoré ma prinútili hľadať novú farbu lyrického zvuku. Či skôr, objavil som ju bez toho, aby som sa vôbec snažil, jednoducho som reflektoval to, čo vo mne vzbudili vaše básne.“ Hutnosť symboliky farieb v Dehmelovom básnickom jazyku inšpirovala Schönberga v hľadaní novej „farby zvuku“. Dehmel napríklad opisoval červenú ako „teplú a intenzívnu“, či zelenú ako „pasívnu a pokojnú“ a pri využití farebných prívlastkov v texte sa k nim skladateľ snažil vytvoriť priamy emocionálny ekvivalent v hudobnom vyjadrení. V rámci cyklu sa tak zdá byť harmonický sprievod oslobodený od akejkoľvek funkcie vo vzťahu k tonálnemu centru – prostredníctvom neúplných kadencií, spomalenia harmonického tempa alebo opakujúcich sa akordov využíva zvuky ako farebné prvky tvoriace štruktúru. V prvej piesni Erwartung (Očakávanie) sa napríklad päťtónový akord vystavaný nad základným tónickým akordom vyskytuje v rôznych podobách vo výrazných momentoch očakávania. Druhá pieseň cyklu, Jesus bettelt (Ježiš žobre), so svojím silne erotickým podtónom rozhodne nemá náboženský obsah. Je to pravdepodobne Schönbergova najintenzívnejšia milostná pieseň. Metaforickosť piesne Erhebung (Pozdvihnutie) sa dá takisto vyložiť aj eroticky a Schönbergov rytmický pohyb v záverečnej fráze vokálnej línie, nehovoriac o exponovanej polohe prvej slabiky slova ‚Sonne‘ naznačujú, že skladateľ pochopil pointu básne. Text záverečnej piesne cyklu Waldsonne napísal Dehmelov súčasník Johannes Schlaf. Hoci v nej tiež možno hľadať erotizmus, nadobúda tu podobu takmer spirituálnej zmyselnosti.

Zuzana Buchová-Holičková

JANA KURUCOVÁ

študovala odbor cirkevná hudba, dirigovanie a spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, pedagogické minimum v opernom speve absolvovala na Konzervatóriu v Bratislave. Následne získala dvojročné štipendium na Universität für Musik und darstellende Kunst v Grazi (A. Kania, G. Hornik). Jej prvými rolami na opernom javisku boli úlohy v Mozartových operách Čarovná flauta (Druhá dáma) a Záhradníčka z lásky (Ramiro). V sezóne 2005/2006 bola členkou Bavorskej štátnej opery pod vedením Zubina Mehtu (Pieskový mužíček – Janíčko a Marienka) a Fabia Luisiho (Dievča – Kráľovské deti).

V rokoch 2006 – 2009 pôsobila v divadle v Heidelbergu. Predstavila sa ako Cherubín vo Figarovej svadbe, Idamante v Idomeneovi, Sesto v La clemenza di Tito, Charlotta vo Wertherovi, Rosina v Barbierovi zo Sevilly a mnohých ďalších rolách. Účinkovala na zimnom barokovom festivale v Schwetzingene, kde spievala Vivaldiho nohavicové postavy. Koncertne sa predstavila na Heidelberskom zámockom festivale s Essenskou filharmóniou, v Antverpách v Queen Elisabeth Hall či na Classic Open Air na Gendarmentmarkt v Berlíne.

Od septembra 2009 je sólistkou Deutsche Oper Berlin, kde stvárňuje množstvo postáv a spievala prvýkrát rolu Maffia Orsiniho v Donizettiho opere Lucrezia Borgia po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka. Od sezóny 2019/2020 je stálou členkou Štátnej opery v Hamburgu, kde sa doteraz predstavila ako Cherubín (Figarova svadba), Brigitta (Die tote Stadt) a Hänsel (Hänsel und Gretel). V roku 2020 spievala v Opere v Grazi (Donna Elvira) a Semperoper v Drážďanoch (Dorabella). Taktiež sa zhostila roly Anjela v Schumannovom oratóriu Raj a Peri v Slovenskej filharmónii.

V roku 2021 pracovala na koncertnom cykle ARTE Concert Europe@Home po boku Daniela Hopa, kde predstavila Slovensko rôznymi piesňami. V Deutsche Oper v Berlíne debutovala v role Preziosilla v titule Sila osudu.

STEPHAN MATTHIAS LADEMANN

objavil svoju vášeň pre komornú hudbu a spolupracovanie so spevákmi počas štúdia na Hochschule für Musik Carl Maria von Weber v Drážďanoch. Na túto oblasť sa zameriava od roku 1989. Domovom umelca je od roku 1997 Viedeň. Lademann bol umeleckým partnerom tenoristu Siegfrieda Jerusalema, spolupracoval aj s renomovanými spevákmi ako Paul Armin Edelmann, Mathias Hausmann, Diana Damrau, Edita Gruberová, Sibylla Rubens, Chen Reiss, Günther Groissböck, Daniela Fally, Robert Holl, Marlis Petersen či Robert Dean Smith. Vystupoval v mnohých koncertných sálach, okrem iného v Alte Oper vo Frankfurte, Musikvereine vo Viedni, Semperoper v Drážďanoch, Berlínskej filharmónii, Nemeckej štátnej opere v Berlíne, Carnegie Hall či La Scale v Miláne. Často hosťuje na medzinárodných festivaloch ako KlangBogen vo Viedni, Schubertiade v Schwarzenbergu, Rheingau Musik Festival, Schleswig-Holstein Musik Festival, Salzburg Festival, Kissinger Sommer, Münchner Opernfestspiele a Ludwigsburger Schlossfestspiele. Medzi nahrávkami klaviristu môžeme objaviť i recitál s Dianou Damrau zo Salzburgského Festivalu (2005), ale aj svetovú premiéru originálnej klavírnej verzie cyklu Chlapcov zázračný roh i Piesní o zemi vo verzii pre tenor, barytón a klavír skladateľa Gustava Mahlera. Diskografia tiež obsahuje CD Talianskych piesní so sopranistkou Chen Reiss a v roku 2018 získalo vo Francúzsku prvé CD z trilógie „Dimensionen“ s Marlis Peterson ocenenie Diapason d’or.

ŠTEFAN BUČKO

absolvoval štúdium herectva na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU, odbor technika reči, neskôr odbor javiskovej reči a umeleckého prednesu. Po ukončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1981 hrať na scéne Činohry SND. Na VŠMU prednáša teóriu javiskovej reči a umelecký prednes.

Okrem hereckej práce, prednesu poézie a pedagogickej činnosti sa Štefan Bučko venuje aj moderovaniu kultúrnych a spoločenských programov. Pôsobí v dabingu, televízii a v rozhlase. V roku 1998 bol členom, neskôr, do roku 2010, predsedom Rady Slovenskej televízie (STV). Bol členom správnej rady Nadácie na podporu Katolíckej univerzity v Ružomberku a laureátom Ceny Fra Angelica Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku.

V rokoch 2008 – 2010 bol riaditeľom Činohry Slovenského národného divadla. V roku 2011 mu vyšla debutová básnická zbierka Tušené ostáva v tieni, s reedíciou v roku 2013. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Krištáľová ruža – najvyššieho česko-slovenského ocenenia za celoživotné majstrovské interpretovanie a šírenie poézie (2013), Cena Literárneho fondu za postavu Adama v inscenácii hry Lúče otcovstva (2015) a Osobnosť Bratislavy (2017).