Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 27 MIN 1 H 27 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Jana Majerová ]

      Sergej Prokofiev je autorom mnohých majstrovských kompozícií v rámci širokého žánrového spektra, od opery a baletu, cez orchestrálnu tvorbu, až ku komorným dielam. Významnú časť pritom tvoria skladby pre klavír. Tento nástroj počúval už od útleho detstva v interpretácii svojej matky. Neskôr sa sám stal klavírnym virtuózom. Ako skladateľ zároveň klavír využíval ako „laboratórium tvorivých experimentov“ (Igor Vajda). Klavíru venoval Prokofiev svoje prvé aj posledné dielo: Klavírnu sonátu č. 1 f mol, op. 1 z roku 1909 a nedokončenú Klavírnu sonátu č. 10 e mol, op. 137 z roku 1953. Presvedčivo sa dokázal vyjadrovať ako na pôde miniatúr (napr. Sarkazmy, op. 17Prchavé vidiny, op. 22), tak i na ploche rozmernejšie koncipovaných sonát. Klavírny zvuk napokon dokonale spojil aj so svojím umením orchestrácie v piatich klavírnych koncertoch. Obľube sa tešia aj autorove klavírne transkripcie jeho vlastných scénických diel. 

      Diablovo našepkávanie, op. 4 č. 4 patrí medzi Prokofievove najobľúbenejšie klavírne skladby, a to ako medzi interpretmi, tak i poslucháčmi. Sám autor toto dielo rád hrával na vlastných recitáloch a zaradil ho i do programu svojho amerického debutového koncertu v New Yorku v roku 1918. Skladba vznikla ešte počas Prokofievovho štúdia na Petrohradskom konzervatóriu. Keď mu usporiadatelia Večerov súčasnej hudby umožnili po prvýkrát verejne prezentovať svoju tvorbu, Prokofiev zaradil na koncerte 31. decembra 1908 medzi sedem skladieb práve aj Diablovo našepkávanie. Štyri z týchto skladieb neskôr v čiastočne prepracovanej verzii vydal ako svoj Opus 4. Napriek malej ploche je Diablovo našepkávanie dielom silných emócií. Výrazne sa tu prejavuje Prokofievova invencia neobvykle pôsobiacich melódií a novátorských harmónií s odvážnymi disonanciami a bohatým zastúpením chromatiky. Dominantnou zložkou hudby je však najmä neúprosná rytmika a motorika. Prokofiev tu dokonale využíva krajné kontrasty v registroch nástroja i v dynamike. Požadovaná technická virtuozita je však len prostriedkom pre stvárnenie fantastického obrazu zla. 

      Erikovi Satiemu, narodenému vo francúzskej Normandii, ešte ako malému chlapcovi zomrela matka, jeho výchovu prevzali starí rodičia. Od roku 1879 študoval klavír na Parížskom konzervatóriu, avšak s dlhými prerušeniami a diplom sa mu napokon nepodarilo získať. Na živobytie si privyrábal hrou na klavíri v kaviarňach a kabaretoch na Montmartri. Tesne pred štyridsiatkou sa rozhodol pre svoj druhý pokus o štúdium, ktoré aj úspešne dokončil (u Alberta Roussela na parížskej Schole Cantorum). Satieho svetonázor i tvorbu výrazne ovplyvnili spisy Joséphina Péladansa, ktorý sa stal známym najmä vďaka cyklu románov La Décadence Latine. Péladans bol zároveň spoluzakladateľom mystickej sekty Rose Croix, v ktorej Satie niekoľ ko rokov pôsobil ako dvorný skladateľ. Napriek tomu, že Satie nebol veľmi spoločenský, spriatelil sa s mnohými umelcami spätými s Parížom. Výrazne ovplyvnil tvorbu a názory na hudbu Claudea Debussyho i Mauricea Ravela. V niektorých oblastiach kompozície experimentoval ešte skôr než Igor Stravinskij. Stravinskij spomína na svoje prvé stretnutie so Satiem na návšteve u Debussyho: „okamžite sa mi zapáčil. Bola to líška prešibaná – samá lesť a inteligentná zlomyseľnosť.“ Satie spolupracoval aj s viacerými básnikmi a maliarmi (vrátane Pabla Picassa), ako aj so slávnym impresáriom Ruského baletu Sergejom Ďagilevom a filmovým režisérom René Clairom. 

      Od čias 1. svetovej vojny až do konca života sa Satie prikláňal k estetike jednoduchosti, striedmosti a všednosti. Stal sa vzorom pre skupinu mladých francúzskych skladateľov – Parížska šestka (najmä pre Dariusa Milhauda a Francisa Poulenca) a ako skladateľský idol ho vyobrazil aj Jean Cocteau vo svojej knihe Le Coq et l’Arlequin (1918). Klavírne miniatúry Trois Gymnopédies, ktoré Satie napísal v roku 1888, patria k jeho vôbec prvým kompozíciám, no dnes sú známe širokému spektru publika. Názov pochádza z gréckeho označenia pre oslavy Sparťanov, ktoré sa každoročne konali v júli, a na ktorých nechýbali tance so zbraňami, hudba a gymnastické cvičenia. Gymnopédiami sa zároveň nazývali aj oslavné spevy a tance predvádzané na počesť bohom a padlým hrdinom. Hudba Satieho Gymnopédií je akýmsi pomalým monológom, smútočnou hudbou s istou dávkou lyriky, avšak v objektívnom svetle, bez sentimentu. 

      Majster impresionistických farieb Maurice Ravel sa venoval tvorbe pre sólový klavír od svojho Opusu 1 (1888) po šesťčasťovú suitu Le Tombeau de Couperin (1914 – 1917). Potom sa v tejto žánrovej oblasti odmlčal a jediné skladby pre sólový klavír z jeho neskoršieho obdobia sú autorovými vlastnými prepismi pôvodne baletných diel. Impulz k práci na balete La valse dal skladateľovi Sergej Ďagilev v roku 1919. Ďagilev so svojou baletnou spoločnosťou žal v Paríži ohromné úspechy a spolupracoval s mnohými umelcami spätými s týmto centrom aktuálneho umeleckého diania. Ravel sa však s myšlienkou skomponovať skladbu typu viedenského valčíka pohrával už v roku 1906. Zamýšľané dielo chcel koncipovať ako poctu Johannovi Straussovi a spomienku na zlaté viedenské časy. Niekoľko rokov po udalostiach 1. svetovej vojny sa teda k tejto myšlienke znovu vrátil a La valse poňal ako dielo, ktoré reprezentuje zrútenie epochy, pre ktorú bol viedenský valčík typický. Ďagilev po tom, čo si Ravelovu novú skladbu vypočul v autorovej interpretácii na klavíri, zhodnotil: „Ravel, toto je majstrovské dielo, ale nie je to balet. Je to portrét […], obraz baletu!“ Ďagilev sa teda baletnej inscenácie La valse nikdy nezhostil, avšak v koncertných sálach malo dielo od svojej parížskej premiéry 12. marca 1920 senzačný úspech. Ravel svoju orchestrálnu verziu La valse dirigoval aj na slávnostnom otvorení novej 3000-miestnej koncertnej siene Salle Pleyel v októbri 1927, kde taktiež zaznela suita z baletu Vták ohnivák pod taktovkou svojho autora Igora Stravinského. Prvého baletného uvedenia sa Ravelov La valse dočkal až v roku 1929. 

      La valse – dielo, ktoré si aj vo verzii pre sólový klavír zachováva orchestrálny charakter, je interpretačne nesmierne náročné. Po úvodnej pasáži zlovestných tónov, ktoré anticipujú tragický záver diela, skladba hodnú chvíľu hýri rôznymi rafinovanými valčíkovými témami. Valčíkovú blaženosť však postupne stále viac a viac narúšajú akosi pokrivené, zdeformované rytmy a harmónie, ktoré hudobný prúd privedú do „fantastického víru, ktorému nikto nemôže uniknúť“ (Ravel). 

      Silný príbeh nešťastnej lásky Romea a Júlie od čias svojho vzniku z pera predstaviteľa anglickej renesancie, Williama Shakespeara, ožíva v neustále nových a nových umeleckých stvárneniach, či už v oblasti literatúry, tanečného, výtvarného umenia, filmu i hudby. Balet Romeo a Júlia, op. 64 z roku 1935 od Sergeja Prokofieva patrí nielen medzi ťažiskové diela autora, ale i celého baletného repertoáru. Avšak podobne ako Ravel so svojím La valse zažíval aj Prokofiev rôzne peripetie, pokým sa v roku 1938 uskutočnila baletná premiéra diela v Brne. Balety začal Prokofiev písať na popud Sergeja Ďagileva, s ktorým sa zoznámil tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny v Londýne, a s ktorým spolupracoval pätnásť rokov až do impresáriovej smrti v roku 1929. 

      Balet Romeo a Júlia komponoval Prokofiev krátko po tom, čo sa po rokoch života v USA, Nemecku a Paríži natrvalo vrátil do Ruska. Skladateľ vytvoril viacero majstrovských prepisov svojich vlastných baletných alebo operných diel v podobe suít pre orchester alebo pre klavír, aby sa diela mohli uvádzať aj v koncertných sieňach. Hudobný materiál baletu Romeo a Júlia spracoval Prokofiev až v troch rôznych orchestrálnych suitách (op. 64a, op. 64b, op. 101), pričom dve z nich mali úspešnú premiéru skôr než samotná baletná verzia diela. Pre klavír upravil skladateľ Desať skladieb z baletu Romeo a Júlia, op. 75. Tento opus patrí k najobľúbenejším klavírnym dielam 20. storočia vôbec. 

      Prokofiev v Romeovi a Júlii využíva príznačné motívy, ktoré charakterizujú jednotlivé postavy, ako aj abstraktné témy ako lásku či smrť. Leitmotívy prechádzajú v priebehu skladby rôznymi premenami, ktoré súvisia s vývojom deja, so zmenou nálady či psychickým rozpoložením postáv. Niektoré príznačné motívy sa naopak opakujú takmer nezmenené. 

      V tejto skladbe veľkej melodickej invencie a zvukovej vynachádzavosti nachádzame päť hlavných línií, ktoré Prokofiev vo vzťahu k vlastnému dielu vytýčil vo vlastnej autobiografii, v rovnováhe: línia klasická, moderná, motorická, lyrická a fantazijná. Podľa Alexa Rossa tu dosahuje „Prokofievov tonálny jazyk maximálnej rafinovanosti“, pričom prekrásne melódie sú často obohacované „množstvom prelietavých poltónových kolízií“, aby im dodali „natrpklú, drsnú príchuť a zabránili sentimentalite a gýčovosti“

      Súčasný autor Marc-André Hamelin, pochádzajúci z kanadského Montrealu, sa etabloval nielen ako skladateľ, ale aj ako veľmi žiadaný klavirista. Publikum i kritika oceňuje ako jeho neochvejnú techniku a vycibrenú muzikalitu pri interpretácii zavedeného pianistického repertoáru, tak aj jeho záujem o zriedkavejšie uvádzané diela 19. – 21. storočia (N. Kapustin, Ch.-V. Alkan, L. Godowsky, H. Villa-Lobos, K. Szymanowski, N. Medtner a ď.). Hamelin vystupuje po celom svete s poprednými orchestrami a dirigentmi a koncertuje vo významných koncertných sálach a na prestížnych festivaloch. Jeho diskografia pre prestížnu spoločnosť Hyperion Records obsahuje vyše 70 albumov. 

      Vo svojej kompozičnej činnosti sa zameriava najčastejšie na tvorbu pre klavír. Ako uvádza renomovaný Klavier-Festival Ruhr, „jeho vlastné náročné skladby svedčia ojeho nesmiernom klavírnom umení, štýlovej istote a ochote experimentovať“. Väčšinu z jeho doposiaľ skomponovaných diel – vrátane skladby Toccata on L’homme armé, napísanej na objednávku prestížnej Medzinárodnej klavírnej súťaže Van Cliburn – vydalo známe vydavateľstvo Edition Peters. Medzi jeho skladbami nájdeme aj viacero variačných cyklov, vrátane Pavane Variée, ktorú zložil na objednávku renomovanej Medzinárodnej hudobnej súťaže ARD v roku 2014. Dielo je založené na pavane Belle qui tiens ma vie, ktorej autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou francúzsky renesančný skladateľ Thoinot Arbeau. Na tému, ktorú sám Hamelin charakterizuje ako „nápadne krásnu ľúbostnú pieseň“, nadväzuje rad variácií, ktoré zahaľujú pôvodnú tému hudobným prúdom väčšinou enormnej technickej náročnosti v rozmanitých štýloch a výrazových polohách. 

      Sergej Ďagilev zohral zásadnú rolu aj v kariére „vynálezcu hudby“ – Igora Stravinského, ktorý sa s ním po prvýkrát stretol v roku 1909. Prvý skvelý úspech výsledku ich spolupráce prišiel o rok na to s baletom Vták ohnivák. Onedlho nasledovali balety Petruška (1911) a Svätenie jari (1913). Hudobný materiál baletu Petruška zamýšľal Stravinskij najskôr využiť v koncertantnej skladbe pre klavír a orchester. Keď si to však Ďagilev vypočul, presvedčil Stravinského, aby z toho vytvoril balet. Pôvodný zámer sa však odrazil v tom, že klavír je súčasťou orchestra nielen ako jeden z orchestrálnych nástrojov, ale hrá aj náročné sólistické pasáže. Úspešná premiéra baletu sa konala 13. júna 1911 v Paríži. 

      Dej baletu môžeme v skratke zhrnúť takto: Na jarmoku sa objaví kúzelník s troma bábkami – pôvabnou balerínou, vznetlivým Maurom a nemotorným Petruškom. Bábky však v zákulisí, keď sa nikto nepozerá, ožívajú. Petruška je zamilovaný do baleríny, no tá má oči len pre Maura. Milostný trojuholník sa končí tragicky, keď po žiarlivostnom výstupe a bitke medzi oboma konkurentmi Maur Petrušku zabije. Kúzelník následne davu ukazuje, že sa predsa jedná len o bábku a bezvládnu ju vlečie preč. Na to sa však zjavuje Petruškov duch, aby kúzelníka potupil. Zatiaľ čo Vták ohnivák bol ešte inšpirovaný francúzskym impresionizmom, je hudba Petrušku oveľa progresívnejšia. Skladateľ využíva bitonalitu, polyrytmiku, princíp montáže a strihu, využíva rozmanité štýly od pouličných odrhovačiek, triviálnej hudby, cez ľudovú hudbu až k sakrálnej hudbe. Pre jednotlivé postavy sú tiež príznačné charakteristické hudobné motívy.

      V roku 1921 pretvoril Stravinskij niektoré časti baletu do trojčasťového klavírneho diela Tri časti z baletu Petruška (Trois mouvements de Pétrouchka), ktoré napísal pre Arthura Rubinsteina. Stravinskij však jasne uvádza, že sa nejedná o klavírny výťah, ale o svojbytné dielo pre klavír. Po technickej stránke patrí skladba k najnáročnejším klavírnym kompozíciám. Autorovi sa však zároveň podarilo vytvoriť dielo až orchestrálnej farebnosti. 

      Po bujarej prvej časti Danse russe (Ruský tanec) – obľúbeného čísla z prvej scény baletu – nasleduje druhá časť Chez Pétrouchka (Petruškova komôrka), v ktorej sa predstavuje Petruška a balerína. Dochádza k chvíľkam nemotorného dvorenia, nesmelým zblíženiam a napokon definitívnemu odmietnutiu. Tretia časť La semaine grasse je obrazom búrlivého tanečného veselia na fašiangovej ľudovej veselici.

      Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 25. 10. 2022, in: Slovenská filharmónia, Klavír a klaviristri, Cyklus K, 74. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      CHI HO HAN

      pochádza z juhokórejského Soulu, no v posledných rokoch našiel nové zázemie v Nemecku. Repertoár jedinečného mladého interpreta má široký rozptyl. V roku 2011 vyhral 2. cenu na 12. ročníku medzinárodnej súťaže Franza Schuberta, kde hral spolu s Dortmundskou filharmóniou Beethovenov Klavírny koncert č. 4. Tento koncert hral aj v Bonne, kde získal 2. cenu a Cenu publika na 4. ročníku medzinárodnej klavírnej súťaže Ludwiga van Beethovena. Úspechy na najvýznamnejších svetových súťažiach pokračovali aj v ďalších rokoch. Chi Ho Han získal na ARD International Music Competition (2014, Nemecko) Cenu publika a Cenu za najlepšie predvedené vybrané súťažné dielo, na Kórejskej súťaži Seoul International Music Competition vyhral 1. cenu. Ocenený bol aj na súťaži v Belgicku Queen Elisabeth Internacional Competition (2016) a na francúzskej súťaži zameranej na interpretáciu súčasnej hudby Orléans Piano Competition, kde získal 3. cenu a Cenu Isanga Yuna. 

      Ako sólista sa kreatívny klavirista predstavil na festivaloch. Seoul Arts Center Symphony Festival, International Klavier-Festival Ruhr, Kissinger Sommer International Music Festival, International Rheingau Music Festival, Lake Como Piano Festival a ďalších. Vďaka širokému repertoáru koncertov Chi Ho Han účinkoval po boku orchestrov ako Austrian Radio Symphony Orchestra, Bavarian Radio Symphony Orchestra, National Orchestra of Belgium, Dortmund Philharmonic Orchestra, Köln Sinfonietta, Korean Symphony Orchestra, Lviv National Philharmonic, Munich Chamber Orchestra, Philharmonic Orchestra of Marseille, Royal Flemish Philharmonic a ďalšími. Na konte má i profilový album Chopin & Schumann: Piano Works (Acousence Classics, 2017) a s kolegom violončelistom Taegukom Munom pre Warner Classics nahrali album Songs of the Cello (2019).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Klavírny recitál I – Chi Ho Han

    Utorok 25. 10. 2022, 19.00 hTuesday, October 25, 2022, 7.00 PM
    Cyklus K – Klavír a klaviristi
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    K serie – Piano and pianists
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Sergej Prokofiev (1891–1953)
      Diablovo našepkávanie, op. 4 č. 4 Suggestion diabolique, Op. 4 No. 4
    Erik Satie (1866–1925)
      Gymnopédia č. 1 Gymnopédie No. 1
    Maurice Ravel (1875–1937)
      La valse pre klavír La valse for piano
    Erik Satie (1866–1925)
      Gymnopédia č. 3 Gymnopédie No. 3
    Sergej Prokofiev (1891–1953)
      Desať skladieb pre klavír z baletu Romeo a Júlia, op. 75 (výber) Ten Pieces from Romeo and Juliet, Op. 75 (selection)
      I. Ľudový tanecI. Folk Dance
      II. Ulica sa prebúdzaII. Scene
      III. Menuet. Príchod hostíIII. Minuet
      IV. Júlia ako mladé dievčatkoIV. Young Juliet
      VIII. MercutioVIII. Mercutio
      VI. Capuletovci a MontekovciVI. Montagues and Capulets
    Marc-André Hamelin (1961)
      Pavane Variée Pavane Variée
    Erik Satie (1866–1925)
      Gymnopédia č. 2 Gymnopédie No. 2
    Igor Stravinskij (1882–1971)
      Tri časti z baletu Petruška Trois mouvements de Petrouchka
      Ruský tanecDanse Russe (Russian Dance)
      Petruškova komôrkaChez Pétrouchka (Petrushka’s Room)
      Fašiangová veselicaLa semaine grasse (The Shrovetide Fair)
    PrídavkyEncores
    Felix Mendelssohn Bartholdy (1809–1847)
       Sen noci svätojánskej: Variácie na Svadobný pochod A Midsummer Night’s Dream: Wedding March and Variations
    Franz Liszt (1811–1886)
      Réminiscences de Don Juan, 3ème Nocturne, Deux études de concert, Caprice poétique No.3, Morceau de salon-étude 1850 Réminiscences de Don Juan, 3ème Nocturne, Deux études de concert, Caprice poétique No.3, Morceau de salon-étude 1850

    Francúzska a ruská klavírna tvorba z prelomu 19. a 20. storočia bude vytvárať pestrú hudobnú paletu, ktorá odhalí paralely i inakosti tvorby klaviristov a skladateľov v jednej osobe. Počas koncertu zistíme, či prenikli do hudby ruských skladateľov Sergeja Prokofieva a Igora Stravinského počas ich pobytu v Paríži prvky francúzskej hudby. Gymnopédie provokatéra Erika Satieho budú tvoriť akoby intermezzá, ktoré nás dovedú k slávnemu La Valse Maurica Ravela. Pôvodne orchestrálne dielo skladateľ transkriboval i pre sólový klavír a dokonca existujú i vlastné aranžmány klavírnych virtuózov ako Glenn Gould či Sean Chen. Súčasnú kompozičnú prax pripomenie dielo kanadského klaviristu a komponistu Marca Andrého Hamelina, ktorý bol za svoje umelecké výkony už jedenásťkrát nominovaný na Grammy Awards. Mladý tridsaťročný kórejský klavirista Chi Ho Han, ktorý sa usadil v Nemecku, bol za svoje umelecké výkony ocenený na viacerých medzinárodných súťažiach a na svojom konte má už aj dva albumy.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022

    Facebook

    X (Twitter)