Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 06 MIN ] [ 1 H 06 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Jana Majerová ]

      Igor Stravinskij a Robert Schumann, to sú dve výrazné osobnosti skladateľského Parnasu, ktoré majú mnohé spoločné, no zároveň ich životy a dielo ostro kontrastujú. Obaja boli skladateľmi – klaviristami, aj keď Schumann sa ešte v mladom veku musel dráhy klavírneho virtuóza vzdať. Obaja komponovali tzv. od klavíra, čo malo značný vplyv na ich diela. Obaja skladatelia zanechali nielen hudobné, ale aj slovné texty; Stravinskij najmä v podobe publikácií Hudobná poetika a Kronika môjho života (vydané v jednom zväzku aj v slovenčine v Hudobnom centre, 2002) a Schumann ako jeden z vtedajších najuznávanejších hudobných kritikov publikujúci svoje články plné umeleckej fantázie v časopise Neue Zeitschrift für Musik (často pod pseudonymami Florestan a Eusebius). V osobnostiach i skladateľských poetikách oboch autorov sa však prejavujú dva kontrastné princípy: apolónsky princíp u Stravinského a dionýzovský princíp u Schumanna. Tieto dva umelecké a životné princípy sformuloval Friedrich Nietzsche vo svojom spise Zrodenie tragédie z ducha hudby (v nemeckom origináli Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik, 1872). Apolónsky princíp charakterizuje ako harmonický, racionálny, umiernený, jasný, prehľadný; naopak dionýzovský princíp sa vyznačuje vášnivosťou, nespútanosťou, živelnosťou, mysterióznosťou.

      Igor Stravinskij bol jedným zo skladateľov, ktorých kompozičný odkaz zanechal výraznú stopu na „ceste“ hudobných dejín, a to dielami zo všetkých troch kompozičných období, na ktoré sa jeho tvorba zvyčajne rozdeľuje – ruské (resp. slovanské), neoklasicistické, seriálne. Na rozdiel od mnohých iných skladateľov mali v jeho živote dôležité miesto poriadok, rád, usporiadanosť, sústredenosť, racionalita a pravidelnosť v skladateľskej činnosti. Nebol zástancom názoru, že „tvorivú predstavivosť skladateľa uvádza do pohybu určité emocionálne vzrušenie, všeobecne označované ako inšpirácia“. Domnieval sa, že inšpirácia „v nijakom prípade nie je predpokladom tvorivého aktu, ale [je] časovo druhotným zjavom,“ pričom dodáva, že „inšpirácia, umenie, umelec“ sú slovami „prinajmenšom hmlistými, ktoré nám bránia jasne vidieť v oblasti, kde sú rovnováha a kalkul všetkým […]“. Stravinskij veľmi rád využíval zdroje hudobnej minulosti i súčasnosti k vlastným kreatívnym počinom, či už sa jedná o ruský folklór, hudobné štýly minulosti (najmä barok a klasicizmus), jazz, alebo hudobné citáty pochádzajúce z diel najrôznejších skladateľov (napr. jeho dielo Hra v karty je založené na vzájomnej interakcii rozličných hudobných motívov z hudobnej histórie, od Beethovena po Ravela). Pre spôsob jeho kompozičnej práce je typické využívanie tzv. šablónovej techniky, ktorej základom je priraďovanie a kombinovanie rôznych heterogénnych prvkov, najmä rôznorodých melodických, rytmických, prípadne harmonických elementov. Zo spojenia týchto heterogénnych prvkov vyplýva následne ich nový zmysel.

      Popri symfonickej, zborovej, piesňovej, komornej a klavírnej tvorbe sa Stravinskij venoval v neobyčajne veľkej miere aj baletom. Vták Ohnivák, Petruška, Svätenie jari, Pulcinella, Agon, to je len niekoľko Stravinského baletov, ktoré patria k najznámejším dielam jeho kompozičného odkazu ako celku. Balet v dvoch obrazoch Apollon musagète skomponoval medzi rokmi 1927 až 1928 a patrí k jeho neoklasicistickým dielam. Námetom sa tento balet radí k viacerým Stravinského dielam, v ktorých čerpal inšpiráciu z antiky. Tematika antiky sa v jeho skladbách objavuje najčastejšie v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch 20. storočia, napr. v opere-oratóriu Kráľ Oidipus, v scénickej melodráme Persefona, či v ďalších baletoch Orfeus a Agon. Apollon musagète vznikol na objednávku washingtonskej Knižnice Kongresu pre festival súčasnej hudby. Finančnú stránku sa ponúkla zabezpečiť americká mecénka Elizabeth Sprague Coolidge, ktorá sa chcela stať klaviristkou, ale kvôli pomerom vo vtedajšej spoločnosti to nebolo možné. Požiadavky zo strany objednávateľa boli v podstate len dve: aby dielo trvalo približne pol hodinu a aby zvolený počet hudobníkov rešpektoval obmedzené možnosti sály. Stravinskij zvolil ako hlavný námet diela postavu antického boha Apolóna, vodcu múz, ktorý do každej z nich vdychuje umenie. Stravinskij pre svoje dielo vybral tri múzy: Kalliopé – predstaviteľku poézie a jej rytmu, Polymniu stelesňujúcu mimiku a Terpsichoré, ktorá predstavuje spojenie rytmu poézie s výrečnosťou gesta a dáva svetu tanec. Balet začína predstavením mýtu o narodení Apolóna. Nasledujú alegorické tance spracované v štýle klasického baletu s tradičnými prvkami ako pas d‘action a pas de deux. V záverečnej apoteóze vedie Apolón múzy na Parnas, ktorý sa má stať ich príbytkom. Po hudobnej stránke vyhovoval Stravinského zámerom homogénny zvuk sláčikového orchestra, ktorý necháva vyniknúť jasné, čisté hudobné línie diela v duchu neoklasicizmu. Choreografiu premiéry baletu Apollon musagète, ktorá sa uskutočnila 27. apríla 1928, pripravil rusko-americký umelec Adolph Bolm. Prvé európske uvedenie Stravinského baletu sa odohralo 12. júna 1928 v Paríži pod vedením slávneho impresária baletných predstavení Sergeja Ďagileva, ktorý vymyslel aj názov diela v dnes ustálenej podobe Apollon musagète. Choreografiu pripravil známy George Balanchine a predstavenie dirigoval sám skladateľ.

      Kariéra mladého Roberta Schumanna sa mala odvíjať celkom iným smerom, než umeleckým, keď bol matkou poslaný študovať právo do Lipska. Napokon sa však v Lipsku namiesto práva venoval štúdiu klavíra u renomovaného pedagóga Friedricha Wiecka. Napriek veľkej túžbe sa však Schumannovi nepodarilo stať sa klavírnym virtuózom, a bolo to paradoxne práve kvôli jeho priveľ kej snahe, nakoľ ko si pri cvičení nenávratne presilil prst na ruke. Schumann sa tak zameral na skladateľskú tvorbu. Aj keď sa sám nemohol stať klavírnym virtuózom, patrila jeho osudová žena Clara Wieck medzi vtedajších najuznávanejších klavírnych interpretov v medzinárodnom meradle. Práve ona mala byť jedným z živých dôkazov pedagogického majstrovstva jej otca Friedricha.

      Schumann sa s Clarou spoznal v roku 1828 na jednom z večierkov umelcov a milovníkov umenia, kde hrala na klavíri. Niekoľkoročné priateľstvo napokon okolo roku 1835 prerástlo v lásku. Ich vzťahu však Clarin otec dlhé roky neprial, ba kládol im nemalé prekážky, pretože Schumanna nepovažoval za vhodného potencionálneho manžela pre svoju dcéru, o ktorej závratnú kariéru klaviristky sa neúnavne staral. Schumann sa s Clarou mohol napokon oženiť až v roku 1840. V tomto šťastnom roku života začal komponovať enormné množstvo piesní, do ktorých mohol umelecky pretaviť svoje konečne naplnené túžby po láske. Predtým Schumann komponoval celé desaťročie len klavírne skladby, z ktorých však mnohé skladateľa preslávili (napr. Tance Dávidových spojencov, op. 6; Toccata C dur, op. 7; Karneval, op. 9; Symfonické etudy, op. 13; Kreisleriana, op. 16 a ďalšie). Svoje nové (nielen) klavírne diela s očakávaním dával na posúdenie Clare, ktorá bola častokrát aj ich prvou interpretkou, a ktorá sama tiež komponovala. Po piesňovom ošiali sa Schumann konečne odvážil vstúpiť aj do vôd symfonickej tvorby, ktorá bola od smrti hudobného velikána Beethovena zahalená akýmsi tajomným oparom nedostupnosti. V roku 1841 skomponoval Schumann svoju 1. symfóniu B dur Jarnú, ako aj Symfóniu d mol, ktorú však neskôr podrobil zásadnej revízii a dnes je známa ako 4. symfónia, op. 120. Skomponoval tiež prvú časť veľmi obľúbeného Klavírneho koncertu a mol, op. 54.

      Nasledujúci rok 1842 býva v Schumannovej skladateľskej tvorbe označovaný ako rok komornej hudby. Okrem raného Klavírneho kvarteta c mol, WoO 32 (1829) Schumann dovtedy neskomponoval žiadne komorné dielo. V prvej polovici roku 1842 sa Schumann pustil do intenzívneho štúdia komorných skladieb Haydna, Mozarta a Beethovena, ktoré ho podnietili k impozantnej produkcii v oblasti tohto žánru: z roku 1842 pochádzajú tri Sláčikové kvartetá, op. 41; Klavírne kvarteto Es dur, op. 47; Phantasiestücke, op. 88 pre klavírne trio, ako aj dnes interpretované Klavírne kvinteto Es dur, op. 44. Schumannovo Klavírne kvinteto Es dur napísané pre sláčikové kvarteto (dvoje huslí, viola, violončelo) a klavír je jedným z prelomových diel v oblasti komornej hudby. Zatiaľ čo sa sláčikové kvarteto, ako aj klavírne trio a klavírne kvarteto etablovali už v klasicizme, ostávalo klavírne kvinteto doposiaľ v úzadí. Navyše viaceré diela, ktoré pre klavírne kvinteto dovtedy vznikli, boli napísané pre iné obsadenie: husle, viola, violončelo, kontrabas a klavír (napr. klavírne kvintetá J. L. Dusíka, J. N. Hummela, F. Riesa, ako aj Schumannom obdivované Klavírne kvinteto Pstruh Franza Schuberta). Práve Schumannovo Klavírne kvinteto Es dur, op. 44 sa stalo inšpiráciou pre vznik ďalších klavírnych kvintet, a to nielen čo sa týka obsadenia nástrojov; spomeňme aspoň klavírne kvintetá Johannesa Brahmsa, Antonína Dvořáka, Césara Francka, Gabriela Faurého, Maxa Regera, Edwarda Elgara, Ernesta Blocha, Bohuslava Martinů, Dmitrija Šostakoviča, Alfreda Schittkeho.

      V Schumannovom Klavírnom kvintete Es dur, op. 44 sa odzrkadľuje rýdzi romantický štýl prvej polovice 19. storočia. Skladbu venoval svojej manželke Clare. Práve ona mala byť interpretkou klavírneho partu na prvom súkromnom predvedení kvinteta, ktoré sa uskutočnilo 6. decembra 1842. Kvôli Clarinmu ochoreniu však napokon dielo prvý krát hral Felix Mendelssohn Bartholdy, nemecký skladateľ – klavirista a Schumannov rovesník a priateľ, ktorému dovoľoval navrhovať revízie vo svojich dielach, vrátane Klavírneho kvinteta Es dur: „Mendelssohnov názor je pre mňa najdôležitejší, zo všetkých žijúcich hudobníkov má najprenikavejší postreh“. Po vtedy už zosnulom Mendelssohnovi pomenovali Schumannovci aj svoje najmladšie z ôsmych detí, syna Felixa (1854 – 1879). Clara napokon hrala Klavírne kvinteto na verejnej premiére 8. januára 1843 v Lipskom Gewandhause a počas svojej dlhotrvajúcej kariéry klaviristky toto dielo interpretovala ešte mnohokrát. Klavírne kvinteto bolo prvýkrát publikované na Clarine narodeniny 13. septembra 1843.

      Priebeh Schumannovho Klavírneho kvinteta sa odohráva na pôdoryse klasickej štvorčasťovej formy s jasnou štruktúrou. Jeho hudobný obsah je však vskutku romantický, plný kontrastov, náhlych zvratov, prekypujúci bohatstvom melódií, rôznymi náladovými odtieňmi a zvukovou farebnosťou. Základom prvej časti (Allegro brillante) sú dve kontrastné témy: prvá energická, odvážna s veľkými intervalovými skokmi, a druhá s výrazovým predpisom dolce, ktorú striedavo prednáša klavír a dueto violončela a violy. V druhej časti (In modo d‘una marcia. Un poco largamente), koncipovanej ako pohrebný pochod (marche funèbre), sa pochodová téma strieda s kontrastnými epizódami na spôsob ronda. Tretej časti (Scherzo. Molto vivace) dominujú stupnicové behy v kombinácii s akcentovanými bujarými akordmi. Kontrast prinášajú dve triá. Prvé trio je lyrickým kánonom pre husle a violu. Téma tohto tria pochádza od Clary a Schumann ju využil už vo svojich Impromptách, op. 5. Druhé trio je akýmsi perpetuum mobile s niekoľkými zvláštnymi zvukovými efektmi. Prikomponovať druhé trio bol Mendelssohnov nápad. Vyvrcholenie celého kvinteta prichádza vo veľkolepej štvrtej časti (Allegro, ma non troppo). Gradáciu v jej závere umocňuje Schumann vsunutím dvojitej fúgy, v ktorej úchvatným spôsobom kombinuje hlavnú tému prvej časti s hlavnou témou finále. Návratmi hudobných myšlienok, respektíve ich anticipáciou často len v podobe jemnej alúzie, Schumann zintenzívňuje celistvosť diela, a to nielen v Klavírnom kvintete Es dur, ale aj v mnohých ďalších skladbách. Niektoré témy z tohto kvinteta boli použité aj vo filmoch, ako napr. Fanny a Alexander (Ingmar Bergman, 1982), alebo Čierna mačka (réžia Edgar G. Ulmer, 1934). Na dnešnom koncerte zaznie Schumannovo Klavírne kvinteto Es dur, op. 44 v úprave E. Danela s pripísaným kontrabasovým partom.

      Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 25. 2. 2018, in: Slovenská filharmónia, Cyklus SKO, 69. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia, 2018

    Páči sa Likes 0

    Stravinskij / Schumann

    Nedeľa 25. 2. 2018, 16.00 hSunday, February 25, 2018, 4.00 PM
    Cyklus SKO – Slovenský komorný orchester
    Malá sála Slovenskej filharmónie
    SKO serie – Slovak Chamber Orchestra Concerts
    Small Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Igor Stravinskij (1882–1971)
      Apollon musagète Apollon musagète
      Naissance d’ApollonNaissance d’Apollon
      Variation d’Apollon (Apollon et les Muses)Variation d’Apollon (Apollon et les Muses)
      Pas d’action (Apollon et les trois muses: Calliope, Polymnie et Terpsichore)Pas d’action (Apollon et les trois muses: Calliope, Polymnie et Terpsichore)
      Variation de Calliope (l’Alexandrin)Variation de Calliope (l’Alexandrin)
      Variation de PolymnieVariation de Polymnie
      Variation de TerpsichoreVariation de Terpsichore
      Variation d’ApollonVariation d’Apollon
      Pas de deux (Apollon et Terpsichore)Pas de deux (Apollon et Terpsichore)
      Coda (Apollon et les Muses)Coda (Apollon et les Muses)
      ApothéoseApothéose
    Robert Schumann (1810–1856)
      Klavírne kvinteto Es dur, op. 44 Piano Quintet in E Flat Major, Op. 44
      Allegro brillanteAllegro brillante
      In modo d’una marcia. Un poco largamenteIn modo d’una marcia. Un poco largamente
      Scherzo: Molto vivaceScherzo: Molto vivace
      Allegro ma non troppoAllegro ma non troppo

    Igor Stravinskij bol skladateľom mnohých tvárí. Ako mladík šokoval svet drsnou jarmočnou baletnou story o Petruškovi a šamanskými scénami Svätenia jari, aby o 15 rokov neskôr publikum prahnúce po balete nežne pohladkal antickým príbehom Apolóna – boha hudby, mecenáša Múz. Hudba pre 34 sláčikových nástrojov je v porovnaní s inými Stravinského dielami poetická, akoby utkaná z hodvábu. Ideál antickej krásy uctieval aj Robert Schumann. V mladosti ho čakala kariéra klavírneho virtuóza; frenetické technické cvičenie však spôsobilo defekt jedného z prstov pravej ruky, takže jeho sny sa rozplynuli. Napriek tomu sa s klavírom nerozlúčil. Ušľachtilé Klavírne kvinteto Es dur je jedným z absolútnych vrcholov Schumannovej tvorby.


    VideozáznamVideorecording
    VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, VašoVašo FrkalFrkal kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2018A Slovak Philharmonic Production © 2018
  • Facebook

    X (Twitter)