Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 07 MIN ] [ 1 H 07 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Eva Planková ]

      Dmitrij Šostakovič je významným predstaviteľom hudobnej moderny a zároveň pomerne záhadnou osobnosťou hudobných dejín. Pochádzal z Petrohradu a vyrastal v umeleckom prostredí – otec bol milovníkom hudby a matka vynikajúca klaviristka. Preto niet divu, že sa od detských liet venoval hre na klavíri. Študoval najskôr na Glasserovej hudobnej škole a v roku 1919 sa na základe odporúčania Alexandra Glazunova dostal na tamojšie konzervatórium, kde sa okrem klavíra venoval aj štúdiu skladby, na ktoré si po otcovej smrti musel privyrábať hraním v kinách. Pozoruhodné je, že už jeho absolventská práca, ktorou je Symfónia č. 1 f mol, op. 10 z roku 1925 ho pomerne v krátkom časovom horizonte etablovala v prostredí popredných orchestrov a dirigentov. V danom období sa mu navyše celkom úspešne darilo pôsobiť aj na koncertných pódiách v úlohe klavírneho sólistu.

      Napriek využívaniu vo svojej podstate jednoduchých, no o to pôsobivejších hudobných vyjadrovacích prostriedkov sa Šostakovičova tvorba, oplývajúca hĺbkou a zároveň efektným využívaním kontrastov, nie vždy stretávala s porozumením autorít. Zväz skladateľov ho dokonca dvakrát ostro skritizoval a obvinil ho z formalizmu (najskôr v roku 1936 po premiére Lady Macbeth z mcenského okresu a 1948 na základe Ždanovovej doktríny), vyčítajúc mu miestami priveľmi tragický nádych v diele, čo Šostakovič ako citlivý, vnímavý, ale hlavne zraniteľný tvorca dosť ťažko znášal. V nasledujúcom období sa však situácia upokojila a v Sovietskom zväze ho začali vnímať v pozitívnejšom svetle.

      Concertino pre dva klavíry, op. 94 skomponoval Dmitrij Šostakovič v rokoch 1953–1954 pre svojho talentovaného syna Maxima (podobne ako o tri roky neskôr Klavírny koncert č. 2 op. 102), v tom čase študenta na konzervatóriu v Moskve, aby si mohli skladbu spoločne zahrať. Pomerne stručné, približne deväťminútové dielo, v ktorom skladateľ použil zhustenú trojčasťovú formu, začína tremolami v hlbokom registri a klesajúcimi líniami v molovej tónine. Hudba sa postupne mení a nadobúda rýchlejšie tempo. Kontrastný prvok predstavujú lyrickejšie, hravé tóny oscilujúce v durovej tónine. Po dramatickom rozvedení a žalostne vyznievajúcej pasáži concertino dospeje k záveru priam závratnými pasážami v partoch oboch klaviristov. Každopádne ide o pozoruhodné dielo oplývajúce pôvabom, hĺbkou, vtipom až groteskou, ktoré je navyše v dokonalom súlade s umeleckými a virtuóznymi požiadavkami interpretov.

      Igor Stravinskij je jednou z kľúčových osobností hudby 20. storočia, ako aj pozoruhodným a pomerne zložitým umeleckým zjavom. Vytvoril zásadné diela, ktoré mali silný vplyv nielen na jeho súčasníkov, ale aj na ďalší vývoj skladateľského a všeobecne hudobného smerovania v nasledujúcom období. Jeho tvorba zahŕňa hudbu k baletom, orchestrálne kompozície, koncerty pre rozličné obsadenia, komornú hudbu, ale aj opery, kantátové a oratoriálne diela či jedinečné rozsiahle scénické skladby integrujúce hudobnú, divadelnú, tanečnú, výtvarnú i hereckú zložku.

      Narodil sa v rodine cárskeho operného speváka v petrohradskom Mariinskom divadle. Na klavíri hrával odmalička a už čoskoro sa prejavil jeho talent pre hru z listu či improvizáciu, čo sa stalo vynikajúcim predpokladom aj pre prvé skladateľské pokusy. Napriek zjavnému hudobnému talentu sa však na podnet rodičov pustil najskôr do štúdia práva a skladbe sa do roku 1908 venoval iba na súkromnej báze pod vedením Nikolaja Rimského Korsakova, s ktorým sa zoznámil prostredníctvom jeho syna, pohybujúceho sa taktiež v kruhoch študentov práva. V roku 1907 sa Igor Stravinskij zoznámil so Sergejom Ďagilevom, vďaka ktorému získal príležitosť priameho dotyku a postupného spoznávania umeleckého prostredia v západných krajinách, a to predovšetkým v „Mekke bohémov“ – v Paríži. O tri roky neskôr skladateľ presídlil do Švajčiarska, kde pobudol počas trvania 1. svetovej vojny a následne sa presťahoval do Francúzska, kde neskôr získal aj štátne občianstvo. Poslednou krajinou, v ktorej Stravinskij zakotvil definitívne, boli Spojené štáty americké. Emigroval tam v roku 1939, o šesť rokov neskôr nadobudol tamojšie občianstvo a strávil tam zvyšok života. Po smrti bol však napokon pochovaný v Benátkach.

      „... oplýva tými najlepšími disonanciami, aké kto mohol kedy vymyslieť, ako aj najumnejšími asymetrickými, polytonálnymi a polyrytmickými plochami a čímkoľvek, čo sa dá len pomenovať.“ Napriek uvedenému citátu Leonarda Bernsteina, balet Svätenie jari, ktorý Stravinskij skomponoval pre Ballets russes (Ruský balet) Sergeja Ďagileva, vstúpil do hudobnej histórie kuriózne okázalým spôsobom. Jeho premiéru v parížskom divadle Théâtre des Champs-Élysées 29. mája 1913 prijal len zlomok odbornej umeleckej verejnosti v súlade s očakávaniami zásadne novátorského diela. Predovšetkým u laického publika sa však kompozícia, inscenovaná navyše v podobne prelomovej choreografii Václava Nižinského, s porozumením jednoznačne nestretla a prvé uvedenie tak vyvolalo mimoriadny škandál. Zásadným novátorstvom diela po hudobnej stránke je využívanie komplikovanejších rytmických štruktúr, ako aj ostrých disonancií. Paradoxne, už o rok neskôr dielo zaznelo v koncertnej podobe a stretlo sa – presne naopak – s obrovským ohlasom. Na dnešnom koncerte skladba zaznie v Stravinského verzii pre dva klavíry.

      Dielo je v podstate symbolickým ukončením „ruského“ vývoja Stravinského tvorby a zároveň prvým výsledkom skutočnosti, že okolo roku 1912 bol skladateľ intenzívne spätý s kultúrnym prostredím vo Francúzsku. V tom čase začínal byť väčšmi v kontakte s významnými osobnosťami nielen z hudobníckych kruhov, ale aj ďalších umeleckých odvetví – popri skladateľoch s básnikmi či výtvarníkmi –, ktorí sa taktiež zapodievali moderným umením a hľadaním nových ciest a spôsobov umeleckého vyjadrenia.

      Námet na Svätenie jari s podtitulom Obrazy z pohanskej Rusi, ktorý pozostáva z dvoch obrazov, Vzývanie zeme a Obeta, členených ďalej vnútorne na niekoľko častí, Stravinskij zostavil v súčinnosti s Nicholasom Roerichom, ktorý bol odborníkom na problematiku ruského folklóru, zvykov a tradícií a pre premiéru navrhol aj scénu a kostýmy. Ako naznačuje podnázov kompozície, ústrednou témou je návrat k ruskému dávnoveku, pohanským zvyklostiam a k prapodstate ľudstva ako takého. Dej predstavuje akúsi rekonštrukciu pohanského jarného rituálu, ktorý končí tancom vyvolenej dievčiny obkolesenej starými mudrcmi, ktorej smrť má získať náklonnosť božstiev a zabezpečiť príchod jari.

      Vychádzajúc z námetu sa Stravinskij pri komponovaní sústredil na východiskovú esenciu hudby a na základe využitia množstva bicích nástrojov vyzdvihol v diele rytmické zložky, eliminujúc, až priam zastierajúc melodický aspekt. „Neotesaný“ charakter tematiky našiel svoj pendant v kompozícii bohatej na polytonálne úseky či disonancie, v ktorej by poslucháč márne hľadal náznaky lyriky či sentimentality. Charakterovo sa teda dielo vyznačuje nekompromisnou tvrdosťou a hrubosťou, ktorú podporuje pulzujúca rytmika a dynamické kontrasty.

      Celkovo prinieslo Svätenie jari – po hudobnej i scénickej stránke – nový pohľad na žáner baletu a preto niet divu, že premiérové publikum, ktorého zázemie tvorili diela romantizmu až neskorého romantizmu, ním bolo šokované. Z choreografického hľadiska sa dokonca samotný Stravinskij prikláňal k neskoršiemu spracovaniu Leonida Mjasina.

      Eva Planková

      –––––
      Bibliografický údaj: PLANKOVÁ, Eva: Text ku koncertu 7. 3. 2017, in: Slovenská filharmónia. Hudba a slovo, cyklus SH, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017.

    Páči sa Likes 0

    Šostakovič / Stravinskij

    Utorok 7. 3. 2017, 19.00 hTuesday, March 07, 2017, 7.00 PM
    Cyklus HS – Hudba a slovo
    Malá sála Slovenskej filharmónie
    HS serie – Music and Words
    Small Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Dmitrij Šostakovič (1906–1975)
      Concertino pre dva klavíry, op. 94 Concertino for two pianos, Op. 94
    Igor Stravinskij (1882–1971)
      Svätenie jari (verzia pre dva klavíry) The Rite of Spring (version for two pianos)
      1. L’Adoration de la Terre (Vzývanie zeme)1. L’Adoration de la Terre (Adoration of the Earth)
      2. Le Sacrifice (Obeta)2. Le Sacrifice (The Sacrifice)

    Po smrti diktátorského Stalina v roku 1953 sa mohol hlbšie nadýchnuť aj Dmitrij Šostakovič. Dlhé roky žil v panickom strachu z „Učiteľa a Vodcu“, takže situácia sa pre tohto výnimočného skladateľa začala vyvíjať o niečo pozitívnejšie. Prejavom relaxu je aj Concertino a mol, ktoré písal Šostakovič pre seba a svojho syna Maxima. Jedným z najväčších škandálov v dejinách hudby bola premiéra baletu Igora Stravinského Svätenie jari v roku 1913. Eruptívna partitúra nadobudla aj podobu skladby pre dva klavíry.

    Výber textov z kníh Solomon Volkov: Svědectví. Paměti Dmitrije Šostakoviče (AMU 2006), Igor Stravinskij: Rozhovory s Robertem Craftem (Supraphon 1967) a Milan Kundera: O hudbě a románu (Atlantis 2014) pripravila a preložila Markéta Štefková.


    VideozáznamVideorecording
    VašoVašo FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2017A Slovak Philharmonic Production © 2017
  • Facebook

    X (Twitter)