Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 01:15:28 ] [ 1st part – 01:15:28 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Eva Planková ]

Zatiaľ čo si v 18. storočí mnohí príslušníci dobovej šľachty na svojich panstvách v záujme aktívneho pestovania hudobnej kultúry udržiavali a živili veľké orchestre či dokonca operné spoločnosti, našli sa aj takí, ktorým vyhovovali – či už z estetických alebo skôr finančných dôvodov – komorné ansámble a telesá. Uvedené tendencie neobišli ani výnimočný zjav svojej doby a najmladšieho z predstaviteľov viedenského klasicizmu, Ludwiga van Beethovena. Štýlovo vychádza z mannheimskej školy a viaceré z jeho diel sa charakterovo ešte približujú k tvorbe Haydna či Mozarta, skladateľ však postupne prechádza zmenami v hudobnom myslení či využívaní výrazových prostriedkov, ktorými predznačuje smerovanie hudby v 19. storočí, k novej epoche romantizmu. Niektoré z neskorších diel poukazujú na Beethovenove rozpory; na jednej strane ešte zviazanie konvenciami 18. storočia a na druhej ich prekonávanie prostredníctvom nových tvorivých koncepcií. Najmarkantnejšie je zmena pozorovateľná práve v jeho symfonickej (prelomovou sa stala práve 3. symfónia „Eroica“) a koncertantnej forme, kde skladateľ rozpracováva jednotlivé prvky sonátovej formy a dovádza ich k prepracovanému majstrovstvu. Paradoxne, na cestu zrelšej tvorby sa Beethoven začal dostávať, až keď ho postihla pre hudobníka osudová rana v podobe postupnej straty sluchu, ktorá sa začala prejavovať okolo roku 1800. Počiatočné úsilie o zatajenie problému sa stalo napokon márnym, nakoľko sa jeho situácia neustále zhoršovala a po tom, ako bol donútený prestať koncertovať, sa nevyhol dokonca ani samovražedným myšlienkam. Časom sa však s novými okolnosťami začal zmierovať a tvorbu vnímať ako poslanie, ktoré systematicky a cieľavedome napĺňal. Po všetkých životných peripetiách, v čase vnútorného dozrievania a vyrovnania tu konečne opätovne nachádzal pocit šťastia, úspechu, harmónie a vykryštalizoval si svoj zmysel života.

Samostatnú kapitolu tvorí Beethovenova komorná tvorba, v ktorej sa vyníma 32 klavírnych sonát, demonštrujúcich zároveň Beethovenovu inklináciu k tomuto nástroju. Popri Sonáte mesačného svitu je Sonáta č. 23 f mol op. 57, známa aj ako Appassionata, azda druhou najpopulárnejšou. Beethoven ju začal komponovať roku 1804, no posledné úpravy skladby spadajú ešte do roka 1806, pričom tému jej finále vytvoril počas prechádzky po okolí Döblingu a venovať sa sonátu rozhodol Franzovi Brunswickovi. Trojčasťové dielo (Allegro Assai, Andante con moto – attacca, Allegro, ma non troppo. Presto) vznikalo prakticky následne po symfónii Eroica a zároveň aj v počiatočných fázach prác už na 5. symfónii či Razumovského kvartetách. V tomto mimoriadne koncentrovanom diele sa odrážajú prvky heroického štýlu prvej dekády nového storočia a vyznačuje sa nevšednou organickou jednotou, čo poslucháčovi umožňuje dielo pomerne ľahko uchopiť. Každopádne, Appassionata je považovaná za jednu z troch najpozoruhodnejších Beethovenových sonát stredného tvorivého obdobia a rozhodne sa vyníma v klavírnom repertoári.

Allegro assai začína témou založenou na dvoch kontrastných motívoch, pričom jeden z nich vzbudzuje dojem revolty a druhý zasa pripomína motív z 5. symfónie. Druhá téma zasa do diania vnáša pokojnú, tichú atmosféru. Andante con moto sa spočiatku vyznačuje vrúcnosťou, láskyplnosťou a intimitou, zatiaľ čo v závere sa atmosféra vygraduje a vyústi attacca do poslednej, na konci priam zúfalo vášnivej až dychvyrážajúcej časti Allegro, ma non troppo. Presto.

Johannes Brahms patril k národným skladateľom a bol jedným z mála hudobníkov svojej doby, ktorí si dokázali intenzívne uvedomovať a vstrebávať kultúru i charakter súčasnosti a zároveň nadväzovať aj na minulosť. Brahms sa narodil v období, kedy hudobník mal komplikovanejšie postavenie v spoločnosti a sám bol presvedčený, že je v pozícii akéhosi „pohrobka“ a že v časoch minulých by bola jeho existencia úplne iná. Jeho začiatky tiež sprevádzali búrka i vzdor, mladícka dravosť ako napr. v prípade Schumanna.

Uvedenie Prvého klavírneho koncertu d mol, op. 15 však skončilo fiaskom, čo ho dosť hlboko zasiahlo. Brahmsa teda charakterizuje búrlivý začiatok, nostalgia za minulosťou, úsilie oživiť ju a následne až akási rezignácia tvorcu, ktorý sa narodil prineskoro, v inej dobe, ako mal.

Súčasťou dvadsiatich kompozícií Johannesa Brahmsa, určených pre klavír, je i 14 intermezz, medzi ktorými sa nachádzajú aj tri, označené opusovým číslom 117, skomponované v lete roku 1892. Vychádzajúc z názvu je intermezzo časťou obklopenou ďalšími. Skladateľovým zámerom v podstate ani nebolo koncipovať uvedené klavírne diela na tento spôsob. Vnímal ich skôr ako prestávky od trápení života, ako čas na pozastavenie sa a zotavenie. Tri intermezzá plynú v mimoriadne pokojnej atmosfére, hoci najmä v posledných dvoch je už badateľný náznak temnoty i napätia. Všetky tri skladby však celkom zodpovedne dokumentujú skladateľovu tendenciu, prejavujúcu sa obzvlášť v neskoršej tvorbe, obracať hudbu do pokojných a meditatívnych pozícií. V tomto prípade to však príliš neprekvapí – v roku skomponovania Brahmsovi zomrela sestra Elise a taktiež stratil veľmi dobrú priateľku Elisabeth von Herzogenberg.

Prvé intermezzo v Es dur je v podstate uspávankou a obsahuje dokonca citácie z istej obľúbenej škótskej uspávanky. Skladba začína mäkkou, ľubozvučnou témou, nabádajúcou k rozjímaniu či sneniu. Pokojnou atmosférou sa vyznačuje tiež nasledujúce intermezzo v tónine b mol, v závere ktorého je už citeľný náznak temnoty či napätia. Tretie intermezzo cis mol sám skladateľ nazval „uspávankou všetkého môjho žiaľu“ a zaznievajú v ňom dve témy, exponované v paralelných oktávach. Prvé dve intermezzá mali premiéru krátko po dokončení, č. 1 18. februára 1893 a č. 2 v tom istom roku 30. januára.

Rôznorodosťou a originalitou, i keď nie radikálnou, sa vyznačuje i dielo Bélu Bartóka, jednej z najvýraznejších a najnekompromisnejších osobností hudobného sveta prvej polovice 20. storočia. Jeho temperament bol výbušný a snaha o integritu evidentná. Podarilo sa mu vytvoriť harmonický, diferencovaný hudobný jazyk, vždy v tonálnom usporiadaní, no so zvláštnym dôrazom na hudobnú koloristiku, na ktorej poli sa mu podarilo dosiahnuť pôsobivé efekty. Charakteristickou črtou jeho kompozičného umenia je motivická technika, u Bartóka založená najmä na krátkych, trhaných motívoch. Na druhej strane však dokázal viesť svoju hudbu i do lyrickejších polôh.

Ako klavirista mal Bartók viacero učiteľov – v Bratislave bol žiakom Lászlóa Erkela, syna známeho maďarského operného skladateľa Ferenca Erkela, a po jeho smrti roku 1896 sa následne Bartóka ujal Anton Hyrtl. Od oboch získaval poznatky o klavírnom repertoári, ako aj o tradičných kompozičných technikách. V Budapešti bol zasa jeho učiteľom Lisztov žiak István Thomán a učiteľom kompozície tradicionalisticky zameraný Hans Koessler. Klavírne skladby písal Bartók od deväťdesiatych rokov 19. storočia, pričom mnohé ani neboli publikované. Pre klavír komponoval prakticky až do odchodu do Ameriky roku 1940, a to nielen diela na koncertné uvedenia, ale aj inštruktívne skladby, sústredené do vyčerpávajúcej zbierky Mikrokosmos, pokrývajúcej všetky stupne zručnosti – od začiatočníka až po vyspelého klaviristu.

Pätica skladieb tvoriacich cyklus Bélu Bartóka V prírode (Szabadban), Sz 81 bola skomponovaná počas letných mesiacov roku 1926 a je v nich citeľné pretavovanie ľudových prvkov. Úvodné Síppal, dobbal (S bubnami a píšťalkami) sa vyznačuje perkusívnym nasadzovaním disonancií, spočiatku v najnižšom klavírnom registri, nad ktorými sa objavuje melódia. V Barcarolle (Barkarola) zasa skladateľ prináša asymetrické rytmy a pohráva sa s intervalom kvarty. Musettes (Gajdy) s fragmentárnou melodikou zasa príznačne evokuje zvuk gájd. V Az éjszaka zenéje (Zvuky noci) navodzuje Bartók atmosféru noci klastrami a využívaním konkrétnych rezonančných možností klavíra. Záverečná časť Hajsza (Poľovačka) prináša ako sprievod k melodickým prvkom energické, opakované rytmické figúry v ľavej ruke. Skladbu Bartók venoval svojej druhej manželke, klaviristke Ditte Pásztory Bartók.

Eva Planková

–––––
Bibliografický údaj: PLANKOVÁ, Eva: text ku koncertu 3. 5. 2016 in: Slovenská filharmónia, Klavírny cyklus K4, 67. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2016

0 Páči sa Likes

Klavírny recitál IV. – Magdaléna Bajuszová

Utorok 3. 5. 2016, 19.00 h
K – Klavír a klaviristi, Malá sála Slovenskej filharmónie


Ludwig van Beethoven je často vnímaný ako veľmi expresívny, pasionátny autor. Vo svojej hudbe nahradil po vzore Carla Philippa Emanuela Bacha systematickú, tabuľkovú barokovú afektivitu pravou emóciou. Sonáta f mol je v tomto smere symbolom. Johannes Brahms ponúka takisto silne emočnú hudbu, v jeho prípade je však táto rovina držaná v asketickej intimite. Béla Bartók výrazovosťou v zásade takisto nešetril, vedel však byť aj nežný, pastorálny, bukolický.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav FrkalFrkal zvuksound, svetlálights, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2016A Slovak Philharmonic Production © 2016
  • Klavírny recitál IV. – Magdaléna Bajuszová