Chačaturian / JanáčekKhachaturian / Janáček

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

Hoci v priebehu štvrťstoročia po smrti skladateľa Arama Chačaturiana jeho hviezda vybledla, počas jeho života sa jeho hudbe dostalo rovnakej pozornosti ako dielam Prokofieva či Šostakoviča. Okrem iného aj vďaka jeho častému pôsobeniu na poste dirigenta.

Aram Chačaturian sa narodil v súčasnom hlavnom meste Gruzínska Tbilisi arménskym rodičom. Vášnivý naturel jeho hudby v sebe nezaprie folklórne tradície Arménska, Gruzínska či Azerbajdžanu, v ktorých vyrastal. Rovnako ako jeho predchodca Rimskij-Korsakov, aj Chačaturian zbieral ľudové piesne a uprednostňoval exotické farby a výrazné inštrumentálne efekty.

Spočiatku to na kariéru skladateľa a dirigenta nevyzeralo, ako dieťa nezískal žiadne formálne hudobné vzdelanie. K štúdiu hudby sa dostal až v roku 1921, keď sa presťahoval do Moskvy. Napriek nedostatku hudobného vzdelania ho najprv prijali na prestížny Gnessinov inštitút, kde tri roky študoval hru na violončelo a následne kompozíciu. V štúdiách pokračoval na moskovskom konzervatóriu, ktoré ukončil v roku 1934 prácou v podobe jeho prvej symfónie spájajúcej klasickú štruktúru s materiálom arménskej hudby. O dva roky neskôr získal uznanie klavírnym koncertom, po ktorom nasledoval balet Gajané a o rok neskôr Koncert pre husle a orchester d mol, op. 46.

Husľový koncert napísal v priebehu leta a jesene v roku 1940 v poryve náhlej inšpirácie. „Bolo to ako písať hudbu na vlne šťastia. Celé moje bytie bolo naplnené šťastím, lebo som očakával narodenie syna. A tento pocit, táto láska k životu, sa preniesla aj do hudby.“ Dielo venoval svojmu kolegovi, hviezdnemu huslistovi Davidovi Ojstrachovi, ktorý ho premiéroval v novembri 1940. Ešte dlho po premiére bol Chačaturian nadšený, že si umelec Ojstrachovho kalibru napísal vlastnú kadenciu, úplne odlišnú od jeho pôvodnej, a v liste mu za ňu vzdáva veľký hold: „Podľa mňa, keby sa ti môj koncert nepáčil, nenapísal by si k nemu takú úžasnú kadenciu. Považujem ju za lepšiu než je moja. Tvoja kadencia je fantáziou na moje témy a je presvedčivá vo svojej forme. Dokonale pripravuje obecenstvo na reprízu použitím prvkov a rytmu prvej témy. Považujem ťa za epochálneho huslistu a umelca. ... Preto je pre mňa cťou, že som vyprovokoval tvoju tvorivú predstavivosť.“

Chačaturianov Husľový koncert je viac než len defilé virtuóznych bonbónikov so sprievodom orchestra. Nezameniteľná modalita arménskeho folklóru a ohnivá orientálna umelecká pieseň tvoria manévrovaciu plochu sólového partu, či už v kadenciách alebo náročných orchestrom sprevádzaných úsekoch. Tri časti koncertu poháňa nákazlivý synkopický rytmus ľudových tancov. Úvodné Allegro con fermezza sa začína vášnivou témou v unisone, ktorá sa postupne rozvinie do druhej, lyrickej témy. Hypnotický, improvizačný štýl potulných arménskych muzikantov charakterizuje orientom voňajúci úvod druhej časti Andante sostenuto. Záverečná časť Allegro vivace a jej charakter ľudového tanca vyžaduje od sólistu nielen technickú zručnosť a brilantnosť, ale vzhľadom na svoju dĺžku aj ohromnú výdrž. Hviezdna kariéra Arama Chačaturiana dostala vážnu trhlinu, keď sa jeho meno v roku 1948 dostalo na neslávne známy Ždanovov dekrét spolu s Prokofievom, Šostakovičom či Kabalevským, ktorých spolu s ďalšími skladateľmi obvinili z „formalistických tendencií“, čo sa rovnalo zákazu činnosti. „Protiľudovosť“, nezrozumiteľnosť pre široké masy a tým nesúlad s presadzovaným socialistickým realizmom vytýkali jeho Tretej symfónii, ktorú, paradoxne, napísal pri príležitosti 30. výročia Veľkej októbrovej revolúcie. Po smrti Ždanova bol ešte v tom istom roku rehabilitovaný a o šesť rokov neskôr menovaný „Umelcom ľudu“. Od 50. rokov po dokončení baletu Spartakus sa stále menej venoval kompozícii, pôsobil ako dirigent, pedagóg a najmä vo viacerých vysokých funkciách v oblasti kultúry.

Skladateľská kariéra Leoša Janáčka mala takmer opačný vývoj ako kariéra prvého skladateľa dnešného večera. Ako jedenásťročný nastúpil vďaka svojmu hudobnému talentu do augustiniánskej kláštornej školy pre nadaných chlapcov z chudobných rodín v Brne. Hoci v citovo chladnom prostredí, no Janáček predsa len získal výborné hudobné aj všeobecné vzdelanie. Po štúdiu na učiteľskom ústave začal pôsobiť ako regenschori, onedlho ako zbormajster remeselníckej besedy a začal komponovať. Na hudobnú dráhu sa definitívne vydal štúdiom na pražskej organovej škole. Janáček bol počas svojho pôsobenia v Brne nesmierne činný. Pôsobil ako dirigent, zbormajster, klavirista, pedagóg, skladateľ, vzdelanie si doplnil aj v Lipsku a vo Viedni, stal sa riaditeľom brnianskej organovej školy, založil a redigoval prvý moravský hudobný časopis Hudební listy a začal sa venovať štúdiu ľudových piesní, odkiaľ nebolo ďaleko k jeho snahe zaznamenať „napěvky mluvy“, ktoré sa stali jadrom jeho opernej a vokálno-inštrumentálnej tvorby.

Kým sa však zbavil nálepky skladateľa a čudáka provinčného charakteru a získal uznanie nielen doma, ale aj v zahraničí, na chrbte mu pribudlo šesť krížikov. Prijatia u pražského publika sa dočkal až premiérou opery Její pastorkyňa v Národním divadle v roku 1916. Potom sa začali diať veci! O dva roky neskôr mala opera premiéru vo Viedni, v roku 1924 dokonca v New Yorku. Posledná dekáda jeho života bola najplodnejšia a vznikli počas nej jeho ťažiskové diela. K jeho neutíchajúcej energii možno prispelo nadšenie zo vzniku novej Československej republiky, možno to bola jeho hlboká platonická láska ku Kamile Stösslovej, ktorá mu bola posledné roky múzou. Nech už bol zdroj jeho sily akýkoľvek, prispel k vytvoreniu diel Taras Bulba, Káťa Kabanová, Příhody lišky Bystroušky, Sinfonietta, Věc Makropulos, Z mrtvého domu a tiež k vzniku Glagolskej omše.

„Staroslovanská mše? To víte, jak o mně napsali – věřící stařec. Tehdy jsem se ale rozzlobil a povídám: ...za prvé nejsem žádný stařec a věřící – no to už teprve ne! Až se přesvědčím. To mně Vám tak něco napadlo. Co ten rok 1928 nemá. To ovzduší cyrilometodějské! To zde chybělo a tím chci připojit svoje dílo k tomu roku. Já už to mám vlastně od r. 1926. Bylo to v Luhačovicích – tam bylo hrozně. Pršelo den co den, denně večer jsem seď, nalinýroval – a bylo to ve třech týdnech. Chtěl jsem zde zachytit víru v jistotu národa na podkladě ne náboženským, ale na tom mravném, silném, který si bere Boha za svědka,“ vyjadril sa Janáček na margo inšpiračného zdroja Glagolskej omše.

Janáček sa od mladosti zaoberal myšlienkou na veľkú slovanskú omšu. Inšpiráciou mu zrejme boli cyrilometodské slávnosti na Velehrade, na ktorých sa v roku 1869 ako žiak kláštornej školy zúčastnil. Na diele začal pracovať v roku 1920, no nedokončil ho a k myšlienke sa vrátil v roku 1926 po stretnutí s olomouckým arcibiskupom Leopoldom Prečanom pri príležitosti odhalenia Janáčkovej pamätnej tabule na rodnom dome v Hukvaldoch. Omša mala premiéru v decembri 1927 v Brne v podaní stoštyridsaťčlenného zboru Besedy brněnské a orchestra brnianskeho Národního divadla pod vedením Jaroslava Kvapila. Koncert mal ohromný úspech, o čom svedčí aj dobová kritika, ktorá vyzdvihla svojrázne spracovanie omšového textu, ktorý Janáček „rozřešil zcela svým způsobem: naprosto bez tradice, ba proti tradici“. Janáček už predtým ukázal ako má podľa neho vyzerať moderné kvarteto, koncert či symfónia. Tu ukázal ako si predstavuje svoju štýlovo, výrazovo aj formálne netradičnú omšu. Nenadviazal na ustálenú omšovú formu, čo dalo vzniknúť dielu až buričskému, plnému svetskej slávnostnosti. Janáček vidí svojho Boha v prírode a nie v mystickom pološere kostola. Aké príznačné pre odchovanca chladnej kláštornej školy... Ako sám píše: „Slyším v tenorovém sólu jakéhos velekněze – v sopránovém dívku-anděla, ve sboru lid náš. Svíce, vysoké jedle v lese a zažehnuty hvězdami; a v obřadu, tam kdesi vidinu knížecí sv. Václava. A jazyk věrozvěstců Cyrila a Methoda.“

Zuzana Buchová-Holičková

IRMINA TRYNKOS

BBC Music Magazine ju označil za „intenzívnu a charizmatickú novú hviezdu“ a „fenomenálny talent“. Gramophone ju jednoducho označil za „excelentnú“, The Strad Magazine zas chváli jej „expresivitu, ktorá zodpovedá jej zmyslu pre silu a presvedčenie“. Jej nahrávka s Vladimírom Aškenazym a Oxfordskou filharmóniou pre Chandos Records, Husľový koncert Nimroda Borensteina, získal 5 hviezdičiek magazínu BBC Music v kategórii „Concerto Choice”.

Od jej prelomového vystúpenia s dirigentom Neemem Järvim patria k jej vrcholom účinkovania v Berlínskej i Slovenskej filharmónii, debut v amsterdamskom Concertgebouw, kde mala najmenej šesť standing ovations a tiež koncerty v Cadogan Hall, Wigmore Hall, Queen Elizabeth Hall, Toronto Centre for Arts či Shanghai Concert Hall.

Debutové CD s Royal Philharmonic Orchestra patrilo medzi best-seller CD vydavateľstva NAXOS a dostalo sa do rebríčka Top 20 Specialist Classical Charts. Jej nahrávky sú vysielané v medzinárodných rádiách, okrem iného v BBC3, Radio 4 Netherlands, Kol Ha Musica, Concertzender, KulturRadio, Radio New Zealand a ďalšie. Renaissance Magazine označil Irminu Trynkos za „Umelca roka“, jej hru prostredníctvom BBC Xtra sledovalo viac ako 36 milónov ľudí.

„Irmina hrá prirodzene, vydá zo seba maximum a publikum ohúri jej interpretáciou a hrejivou senzitivitou. Miluje byť na pódiu, čo vidieť na jej spôsobe hry i komunikácii s poslucháčmi,“ povedala uznávaná huslistka Lydia Mordkovitch. Jej grécko-poľský pôvod a nezvyčajná životná cesta predurčili Irminu Trynkos ako vhodnú hráčku na prácu s mladým a novým publikom. Spolupracuje s mnohými žijúcimi skladateľmi a rada objavuje zabudnuté a opomínané skladby pre husle.

LINDA BALLOVÁ

sa spevu venuje už od detstva. Počas štúdia na evanjelickom bilingválnom lýceu navštevovala hodiny u svetoznámej pedagogičky Ruthilde Boesch vo Viedni. Následne študovala na Konzervatóriu v Bratislave (D. Livorová). Štúdium na Vysokej škole múzických umení začala ako mezzosopranistka (Z. Livorová). Už počas štúdia bola úspešná na viacerých súťažiach (3. miesto na Rhodos International Music Festival and Competition, 1998; laureátka UVENTUS CANTI) a získala aj niekoľko ocenení. Ako študentka debutovala na doskách SND úlohou Druhého chlapca v Mozartovej Čarovnej flaute (2003), v Národnom divadle Košice zas stvárnila Siebel v Gounodovom Faustovi (2006/2007). Zásadným obratom v jej umeleckom vývoji bola zmena hlasového odboru na soprán. Správnosť tohto kroku potvrdzuje jej obsadenie do roly Milady v Smetanovom Daliborovi (2009/2010), s ktorou zaznamenala veľký úspech na festivale Smetanova Litomyšl a neskôr aj v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave.

V roku 2015 sa v Opere SND s mimoriadnym úspechom zhostila hlavnej postavy v inscenácii Janáčkovho diela Vec Makropulos (P. Konwitschný). K ďalším úspechom patrí niekoľkoročné angažmán v Aachene, kde stvárnila postavy ako Rusalka (2013), Jenůfa (2014), Elisabeth vTannhäuserovi (2015), Giorgetta a Sestra Angelika v Pucciniho Triptychu (2016) či Ariadna v Straussovej Ariadne na Naxe (2017). V roku 2019 v Brne naštudovala rolu Elisabetty de Valois (Verdi, Don Carlos) a predstavila sa tiež ako Cio-Cio San v Madama Butterfly a ako Tatiana v Eugenovi Oneginovi, ktorej premiéra bola vysielaná ako live stream na ČT art. V sezóne 2022/2023 debutovala s veľkým úspechom a mimoriadnym ohlasom odbornej verejnosti v postave Salome (R. Strauss) v Národnom divadle Brno. V aktuálnej sezóne sa predstaví v Národnom divadle Košice (Tannhäuser) i v SND (Bohéma, Rusalka, Madama Butterfly).

JARMILA VANTUCHOVÁ

sa etablovala ako predstaviteľka operných rolí a tiež interpretka koncertného repertoáru. Mezzosopranistka pravidelne spolupracuje s uznávanými súbormi barokovej hudby ako sú Collegium 1704, Solamente naturali či Musica Aeterna. Doma i v zahraničí spolupracovala taktiež s renomovanými umeleckými telesami: Filharmonie Brno, Janáčkova filharmonie Ostrava, Filharmonie Bohuslava Martinů Zlín, Opera Diversa, Czech Virtuosi orchestra, Accademia nazionale di Santa Cecilia v Ríme, Bamberskí symfonici a iné. Svoju umeleckú cestu započala v Národním divadle moravskoslezském v Ostrave, kde sa predstavila v dvoch rolách Triptychu G. Pucciniho. Na javisku Štátnej opery v Banskej Bystrici sa objavila v Rossiniho opere Otello (Emilia), Mascagniho Cavallerie rusticane (Lola) a vo Foerstrovej opere (Zuzka).

Ako hosť Národního divadla v Brne naštudovala niekoľko rolí: Rychtárka z Janáčkovej opery Její pastorkyňa, Polina z opery Piková dáma P. I. Čajkoského či Kosinská z Janáčkovej opery Osud, ktorú pre ND Brno a Janáček festival 2020 naštudoval slávny režisér R. Carsen. Nasledovali naštudovania ďalších postáv, tretia Dáma z Čarovnej flauty (Mozart) i Aljeja z opery Z mrtvého domu (Janáček), ktorú režíroval J. Heřman a dirigoval J. Hrůša. V SND debutovala ako Káča v opere Čert a Káča (Dvořák). V Prahe účinkuje v inscenácií Rusalka Z. Trošky v role Kuchtíka a debutovala tiež na doskách Stavovského divadla ako Cherubino vo Figarovej svadbe (Mozart). Medzi jej najväčšie doterajšie úspechy patrí debut na festivale Salzburger Festspiele 2022 v role Varvary z opery Káťa Kabanová (Janáček) v réžií Berrie Koskyho. Zaujímavosťou je použitie Vantuchovej nahrávky Habanery z opery Carmen (v podobe remixu) v záverečnom diele druhej série slávneho amerického seriálu Emily in Paris (Netflix).

TOMÁŠ JUHÁS

študoval na Konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU v triede Roberta Szücsa. V SND debutoval v roku 2002 ako Tony v McNallyho Majstrovskej lekcii Marie Callas. Svoje spevácke a herecké dispozície preukázal v nasledujúcich sezónach ako Boris v Káti Kabanovej (Janáček), Malcolm v Macbethovi (Verdi), Ismael v Nabuccovi, Alfredo v La traviate či Lenskij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Má za sebou hosťovania v Národnom divadle v Prahe, parížskej Opéra Bastille či v Teatro Real Madrid. V poslednom období ho mali bratislavskí diváci možnosť vidieť v postavách Rodolfa (Bohéma), Vojvodu (Rigoletto), Nemorina (Nápoj lásky), Ponga (Turandot), ale aj v operetnej postave Camille de Rossillon z Lehárovej Veselej vdovy. Zo slovenskej opernej tvorby interpretoval postavu Záboja v Suchoňovom Svätoplukovi.

V úlohe Jeníka sa úspešne prezentoval na koncertnom predvedení Smetanovej Predanej nevesty v londýnskej koncertnej sieni Barbican Hall za sprievodu BBC Symphony Orchestra pod taktovkou českého dirigenta Jiřího Bělohlávka (2011). Vydavateľstvo Harmonia Mundi vydalo nahrávku tejto produkcie na CD. Okrem toho sa Tomáš Juhás podieľal na nahrávke Janáčkovej Glagolskej omše s dirigentom Tomášom Netopilom pre Supraphon. Na viedenskom festivale Wiener Festwochen sa predstavil v La traviate a v opere Trubadúr (Theater an der Wien). Spolupracoval aj s Metropolitnou operou v New Yorku (Eugen Onegin, Lenský). Pracoval s významnými režisérmi ako Robert Wilson, Peter Konwitschny, Deborah Werner. Je stálym hosťom Národného divadla a Štátnej opery Praha, Národného divadla Brno a sólistom Slovenského národného divadla.

PETER MIKULÁŠ

študoval na VŠMU v Bratislave. Je laureátom viacerých speváckych súťaží: Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1978), Petra Iľjiča Čajkovského v Moskve (1982) a Miriam Helinovej v Helsinkách (1984). Od roku 1978 pôsobí ako sólista Slovenského národného divadla, kde stvárnil viac ako päťdesiat operných postáv, napr.: úlohu Leporella (Don Giovanni), Fiesca (Simon Boccanegra), Dulcamara (Nápoj lásky), Philippa (Don Carlos), Mefistofela (Faust, Mefistofeles), či Falstaffa v rovnomennej opere. Nedávno sme ho mohli vidieť v titulnej postave Svätopluka v rovnomennej opere E. Suchoňa. Popri účinkovaní v Opere SND hosťuje aj v pražskom Národnom divadle (Don Giovanni), v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Holandskej opere v Amsterdame, v Metropolitnej opere v New Yorku a na ďalších operných scénach.

Popri opernom má aj bohatý koncertný repertoár, zahŕňa diela klasikov (Bach, Beethoven, Verdi, Dvořák, Brahms), ale i široké spektrum hudby 20. storočia, medzi iným celý rad skladieb slovenských skladateľov. Ako sólista vystupoval s etablovanými orchestrami ako napr.: Viedenskí filharmonici, Česká i Slovenská filharmónia, Royal Philharmonic Orchestra, Orchestre de Paris, Gewandhaus Orchester Leipzig, Torino RAI Orchester, Bruckner Orchester Linz pod vedením svetových dirigentov ako J. Bělohlávek, S. Bychkov, Sir Ch. Mackeras, G. Solti, H. Rilling, C. M. Giullini, R. Hickox, S. Rattle, Ch. Dutoit, K. I. Kobayashi, G. Pretre či V. Ashkenazy. Hosťoval na popredných medzinárodných festivaloch v Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Portugalsku, v USA, Japonsku a ďalších krajinách. V roku 2024 získal prezidentskú cenu Rad Ľ. Štúra za rozvoj v oblasti kultúry a umenia a šírenie dobrého mena v zahraničí.

MAREK ŠTRBÁK

rodák zo Spišskej Novej Vsi v rokoch 1992 – 1998 študoval cirkevnú hudbu a klavír na košickom Konzervatóriu v triede Emílie Dzemjanovej. V rokoch 1998 – 2004 absolvoval štúdium koncertnej hry na organe na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (M. Radulescu), kde bol vyznamenaný Cenou univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru.

V rokoch 2004 – 2008 pokračoval v štúdiu na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u Christophe Mantouxa, zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Štuttgarte u profesora Ludgera Lohmanna. V rokoch 2009 – 2014 absolvoval doktorandské štúdium na Katedre hudby PF UKF v Nitre a v rokoch 2015 – 2019 umelecké doktorandské štúdium na VŠMU v Bratislave. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave, UKF v Nitre a Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Patrí medzi vyhľadávaných sólových i komorných hráčov.

JAROSLAV KYZLINK

Český dirigent vyštudoval zborové a orchestrálne dirigovanie na Janáčkovej akadémii múzických umení. Od roku 1992 pôsobil v brnianskej opere: najskôr ako zbormajster, od roku 1996 ako dirigent, v rokoch 2001 – 2003 stál na čele súboru ako šéfdirigent a umelecký šéf. So súborom Janáčkovej opery naštudoval a uviedol celý rad inscenácií. V rokoch 1999 – 2001 bol Kyzlink hosťujúcim dirigentom Štátnej opery Praha, od roku 2002 pravidelne hosťuje v opere Národného divadla v Prahe, kde v rokoch 2003 a 2004 naštudoval dve inscenácie v rámci projektu Český triptych. V roku 2003 nadviazal spoluprácu s Operou Slovenského národného divadla v Bratislave (z tohto obdobia pochádza jeho a Smolíkove nekonvenčné inscenačné poňatie Smetanovej opery Hubička). V Opere SND ďalej pôsobil v rokoch 2004 – 2006 ako šéfdirigent. V roku 2004 naštudoval operu J. B. Foerstera Eva na Wexford Festival Opera (Írsko) a začiatkom roku 2005 sa podieľal ako dirigent na novej produkcii Janáčkovej Její pastorkyňe v Lotyškom národnom divadle v Rige. Kyzlink pravidelne spolupracuje s poprednými českými a slovenskými symfonickými i komornými orchestrami, podieľal sa na mnohých projektoch na koncertných pódiách a festivaloch v Českej republike, ale tiež v mnohých krajinách Európy a v Japonsku. Je častým členom porôt dirigentských a vokálnych súťaží, od roku 2006 externe spolupracuje s Hudobnou fakultou VŠMU v Bratislave. V rokoch 2014 – 2019 bol šéfdirigentom Slovinského národného divadla v Ľubľane a v rokoch 2016 – 2022 zastával post hudobného riaditeľa Opery Národného divadla v Prahe.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, sktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Maribore, Záhrebe a Murtene. Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. HerasCasado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).