Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na X / Twittri Follow us on X / Twitter

movie 1 H 28 MIN 1 H 28 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Alena Čierna ]

      Koncepcia hudobnej formy koncertu sa v priebehu storočí kontinuálne vyvíjala. Prvotné vyčleňovanie sa skupiny sólistov v barokových concerti grossi postupne dospelo k oddeleniu sólistu od zvyšku orchestra. Dnešný večer budeme svedkami troch rôznych podôb uplatnenia koncertantného princípu.

      Najstaršie dielo – Concerto grosso G dur, op. 6 č. 1, HWV 319 Georga Friedricha Händla poukáže na počiatky chápania princípu sólového hrania. Komplex dvanástich Concerti grossi, op. 6 (HWV 319 – 330) skladateľ vytvoril vpriebehu krátkeho časového rozpätia medzi 29. septembrom a 30. októbrom v roku 1739. Spolu s Bachovými Brandenburskými koncertmi a Vivaldiho L‘estro armonico patria k vrcholným inštrumentálnym dielam barokovej éry. Výrazne v nich cítiť vplyv hudby Arcangela Corelliho, ktorá ho zasiahla ešte dávno predtým, keď v mladosti pôsobil v Taliansku. Okrem zhodného opusového čísla zdieľajú s Corelliho koncertmi i podobné kompozičné princípy. Naproti Vivaldiho a Albinoniho koncertom sa v nich vo väčšej miere uplatňuje polyfonicko-kontrapunktická technika vedenia partov – stille antico. Ďalšiu spojitosť s Corellim vidíme i v zložení ansámblu, sólové concertino sa zhodne skladá z dvojice huslí a violončela.

      Koncerty boli pôvodne vsuvkami v Händlových závažnejších diela, v roku 1735 tak medzi časťami oratórií predvádzal svoje zručnosti organistu (organové koncerty opus 4), čím sa snažil konkurovať kastrátom z konkurenčnej opernej spoločnosti. Po veľkej kríze Händlovej opernej spoločnosti naberal novú silu komponovaním oratórií. Práve v nich mali byť počas páuz prezentované Concerti grossi, op. 6 počas jesennej koncertnej sezóny (1739) divadla Lincoln‘s Inn Fields. Vydavateľ John Walsh predpokladal ich popularitu, preto s Händlom predom spísal kontrakt ku tlači a vybavil aj špeciálnu kráľovskú licenciu.

      Veľa projektov, ktoré bolo potrebné sfinalizovať v krátkom čase prinútilo Händla k využitiu viacerých melódií z diel, ktorými sa v tomto období tiež zaoberal. V prvom koncerte tak využil prvú verziu ouvertúry k trojaktovej opere seria Imeneo, ktorú pripravoval medzi rokmi 1738 – 1740. Muzikológ Alexander Silbiger našiel v poslednej časti koncertu ešte i pasáže podobné so Sonátou č. 2 zo zbierky Essercizi Gravicembalo Domenica Scarlattiho, ktorá bola na prelome rokov 1738/1739 v Londýne vydaná. Komponovanie na známe melódie iných skladateľov či využívanie vlastných diel pri tvorbe nových bolo v baroku bežnou praxou. Zvyku sa netreba čudovať, pri dobových požiadavkách úžitkovej hudby pre rôzne ceremónie a oslavy bolo treba tvoriť rýchlo a nápadito. Práve vďaka veľkému dopytu po nových dielach sa zachovalo tak veľké množstvo opusov z pier skladateľov tvoriacich v priebehu 17. a 18. storočia. Dnešní súčasníci im môžu počty objednávok právom závidieť. (Redakcia SF)

      V marci 1778 pricestoval Wolfgang Amadeus Mozart v sprievode matky na otcov príkaz po druhýkrát do Paríža. Mesto, ktoré mu pred pätnástimi rokmi ako zázračnému dieťaťu ležalo pri nohách, sa teraz voči mladému géniovi správalo zdržanlivo, ba takmer nepriateľsky. Nie div, že Mozart v Paríži nebol šťastný, francúzskou hudbou pohŕdal a domácich upodozrieval zo zlomyseľných intríg. Navyše, matka v Paríži vážne ochorela a začiatkom júla 1778 zomrela. Mladý skladateľ ostal vo francúzskej metropole sám, trpko sužovaný otcovými výčitkami, že zavinil matkinu smrť. Vtedy pri potulkách Parížom náhodne narazil na krajanov, štvoricu známych dychových inštrumentalistov z Mannheimu, ktorým prisľúbil skomponovať novú skladbu pre ich vystúpenie v rámci prestížnej parížskej koncertnej série Concert Spirituel. Potiaľ fakty, ktoré sú známe zo skladateľovho listu otcovi Leopoldovi. Mozart v ňom píše, že práve dokončil sinfoniu concertante pre sólovú flautu, hoboj, fagot a lesný roh so sprievodom orchestra a dal ju kopistovi na rozpis. Partitúra skladby sa však kdesi stratila (Mozart bol presvedčený, že zámerne). Skladateľ v ďalšom liste otcovi do Salzburgu oznamuje, že ju popamäti napíše znova. Pôvodný rukopis tejto symfónie sa však nikdy nenašiel. Až o storočie neskôr sa objavil opis diela, nie však písaný Mozartovou rukou, kde sólovú flautu nahradil klarinet. Skladbu bádatelia dodatočne zaradili do ďalšieho vydania Köchlovho zoznamu v roku 1862 pod názvom Koncertantná symfónia Es dur, KV 297b (teda hneď za známu Parížsku symfóniu D dur, KV 297), pričom o Mozartovom autorstve dodnes prebiehajú spory. Časť mozartológov tvrdí, že inštrumentácia a celková orchestrálna koncepcia diela nie je pre Mozarta charakteristická, iní (napr. Alfred Einstein) sú presvedčení, že čarokrásna melodická invencia nemôže pochádzať od nikoho iného, len od najväčšieho majstra hudobného klasicizmu. Tak či onak, symfónia sa dnes hráva pod Mozartovým menom a jej popularitu spory o autorstve nijako neoslabujú. Na dnešnom koncerte zaznie v rekonštruovanej verzii Roberta D. Levina, pričom sólovým nástrojom bude flauta. (Archív SF: Ivan Marton)

      Hudba je krásna, pretože sa hrá, a všetky jej obsahy, taktiež nepeknosť a škaredosť, sa javia ako hra a v akcii estetického stotožnenia s celým naším životom, taktiež s vedomím nepekného a škaredého, sme spoluhráčmi jej hry.“ (B. Bartók, Die Musik und das Schöne).

      Osudy maďarského skladateľa Bélu Bartóka sú príkladom toho, že dielo umelca často získa slávu až po jeho smrti. Bartók zomrel krátko po skončení druhej svetovej vojny na leukémiu v New Yorku. V americkom exile žil so svojou druhou manželkou Ditou Pásztoryovou pomerne skromne na základe dotácie štipendia Kolumbijskej univerzity, viazaného na spracovanie zbierky srbochorvátskych ľudových piesní Milmana Parryho, ktoré prepisoval a dopĺňal poznámkami. Len zriedka účinkoval ako klavirista – posledný koncert v jeho podaní zaznel 21. januára 1943.

      Do Spojených štátov amerických emigroval po anektovaní Rakúska, vypuknutí druhej svetovej vojny a po smrti svojej drahej matky, ktorá ho odmala vychovávala ako vdova a ktorú počas jej života nechcel opustiť. Myšlienkou odchodu z Európy sa však zaoberal už dávnejšie, nakoľko predvídal, že Nemci obsadia aj Maďarsko. A tak, hoci bol doma uznávaným klavírnym virtuózom, známym skladateľom, žiadaným hudobným pedagógom i folkloristom na Maďarskej akadémii vied (vyznamenaným za rôzne aktivity) a hoci nekonečne miloval svoju vlasť a národ, rozhodol sa počas koncertného turné v októbri 1940 zostať v USA. O tvorivú skladateľskú prácu sa v exile veľmi nepokúšal – jeho dovtedajšie diela sa tu totiž nehrali, nakoľko pre americké publikum boli príliš náročné. Zo skladateľskej letargie ho dostal blízky priateľ József Szigeti, ktorý podnietil dirigenta ruského pôvodu Sergeja Kusevického (Serge Koussevitsky), aby skladateľa – napriek chorobe – oslovil s požiadavkou napísať pre nadáciu dielo venované pamiatke dirigentovej zosnulej manželky Nathalie. Do sanatória, kde sa Bartók liečil, prišiel dirigent osobne, aby mu odovzdal polovicu honoráru (500 dolárov). Bartók sa nečakane s veľkým odhodlaním a chuťou pustil do práce, akoby tušil, že je to pre neho jedna z posledných umeleckých výziev. Hoci leukémia značne spomalila prácu na dokončení Koncertu pre orchester, na rozdiel od ostatných opusov, prácu na ňom dokončil 8. októbra 1943. (Jeho 3. klavírny koncert [1945], ako aj Koncert pre violu a orchester [1945] dopísal podľa skladateľových rukopisných skíc Bartókov žiak a priateľ Tibor Serly). Béla Bartók zomrel v New Yorku 26. 9. 1945. Jedna z jeho posledných viet, ktorú zaznamenali pred smrťou, bola: „Mrzí ma len to, že musím odísť s plnou batožinou.“

      V poznámke k premiére (1944) jedného zo svojich posledných diel – Koncertu pre orchester, Sz. 116 – Bartók priblížil svoju skladbu takto: „Základný charakter môjho diela – ak odhliadneme od scherzovej druhej časti – je zase pozvoľným prechodom od drsnej a prísnej prvej časti a trudnomyseľným spevom o smrti v tretej časti až k životnému uzmiereniu časti poslednej“.

      Koncertom pre orchester vytvoril Bartók dielo, ktoré je napriek jeho nepriaznivým životným okolnostiam plné elégie, ale aj finálnej vitality a radosti. Skladbu nazval Bartók „koncertom“, no nie v zmysle barokového „concerta“, založeného na zvukových kontrastoch dvoch hudobných telies. Skôr mu išlo o zvukovú a farebnú prezentáciu sólisticky náročných, ba až virtuóznych výkonov orchestrálnych nástrojov tak, aby nepripustil prevahu jedných nad druhými. Týmto majstrovským expresívnym dielom, trvajúcim vyše pol hodiny, sa Bartók chcel symbolicky pokloniť slávnemu Bostonskému symfonickému orchestru, ktorý Koncert po prvý raz i uviedol pod taktovkou svojho šéfa Sergeja Kusevického v New Yorku 1. decembra 1944. Koncert pre orchester je dielo, ktoré pre virtuózne požiadavky (najmä na dychové a početné bicie nástroje) môžu predvádzať iba veľké a kvalitné orchestre. Partitúra predpisuje po troch z drevených dychových nástrojov, 4 lesné rohy, po troch trubkách a pozaunách, tubu, anglický roh, basklarinet a kontrafagot, batériu bicích, cimbal, tam-tam, 2 harfy a sláčiky. Bartókov Koncert pre orchester je krásnou, efektnou, citovo hlbokou i bolestnou skladbou, zhrňujúcou autorov dovtedajší umelecký vývoj. „Bartók, ako každý veľký majster hudbou niečo vypovedá, niečo hovorí, z niečoho sa vyznáva: istý okruh javov súdi, alebo s ním zápasí, a iný zase háji, alebo oslavuje. Jeho hudba má teda obsah, ideovo-emocionálnu náplň. A hlavným záverom v Koncerte pre orchester je veľkolepá syntéza i zovšeobecnenie všetkých zážitkov a prežívaní v emigrácií...“ (J. Volek).

      Alena Čierna

      –––––
      Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena (Archív SF) – MARTON, Ivan (Archív SF) – Redakcia SF: Text ku koncertu 12. 5. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Hudba troch storočí, Cyklus D/E, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023

    • Životopisy

      CYRIL ŠIKULA

      Cyril Šikula študoval hru na flaute na konzervatóriu v Žiline v triede Jozefa Sršňa. Neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Miloša Jurkoviča. Počas štúdia a neskôr sa zúčastnil majstrovských kurzov (Maxence Larrieu, Marzio Conti). Ako orchestrálny hráč postupne pôsobil v Štátnom komornom orchestri Žilina, Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, komornom orchestri hlavného mesta Bratislava Cappella Istropolitana a od roku 2006 ako 1. flautista orchestra Slovenská filharmónia. Ako sólista vystúpil v rámci festivalu BHS a tiež v Rakúsku, Nemecku, Španielsku, Taliansku, Českej republike. Ako komorný hráč spolupracuje s viacerými zoskupeniami, ako Moyzesovo kvarteto, Veni ensemble, Melos Ethos Ensemble, komorný súbor Opera Aperta.


      MATÚŠ VEĽAS

      Matúš Veľas študoval hru na hoboji u Štefana Sklenku na Konzervatóriu v Košiciach a následne na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave pod vedením Petra Kosorína. Počas štúdií získal viacero ocenení z domácich a medzinárodných interpretačných súťaží. Ako sólista spolupracoval so Štátnou filharmóniou Košice, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, s komorným orchestrom Cappella Istropolitana a so Slovenskou filharmóniou. Prvý profesionálny post získal v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, kde v rokoch 2011 – 2016 zastával funkciu prvého hobojistu. V Slovenskej filharmónii je 1. hráčom i vedúcim skupiny hobojov. Okrem orchestrálnej a sólovej literatúry sa venuje aj komornej tvorbe (spolupracoval napr. s Daliborom Karvayom, Igorom Karškom a ď.) a je členom Albrechtovho tria.


      PETER KAJAN

      Peter Kajan študoval na Konzervatóriu v Bratislave u Mariána Hlavačku a na VŠMU v Bratislave u Jána Martanoviča. Doktorandské štúdium absolvoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa na Medzinárodnej fagotovej súťaži Lea Weidingera v maďarskom Pécsi, Medzinárodnej súťaži dychových kvintet v Marseille a na Medzinárodnej hudobnej súťaži Pražská jar. Absolvoval majstrovské kurzy u Gábora Janotu. Pôsobil ako člen mládežníckeho orchestra Europa Philharmonie a spolupracoval s orchestrami a súbormi ako Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, Slovenský komorný orchester, Štátny komorný orchester Žilina, Melos Ethos Ensemble, Ostravská banda a Slovenské dychové kvinteto. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne. Účinkoval na festivaloch ako Viva Musica!, Bratislavské hudobné slávnosti, Košická hudobná jar, Orfeus, Večery novej hudby, Melos-Étos, Konvergencie, Pražská Jar, Moravský podzim, Ostravské dni novej hudby a ď. Repertoár Petra Kajana siaha od renesancie po hudbu 20. a 21. storočia, pričom premiéroval viacero diel slovenských autorov. Od roku 2004 je sólovým fagotistom Slovenskej filharmónie.


      RÓBERT KIS

      Róbert Kis rodák z Debrecínu študoval u osobností ako Gábor Zsupos (Kodály Filharmónia Debrecen), Gergely Sugar (Wiener Symphoniker) a Thomas Jöbstl (Vienna Philharmonic). V súčasnosti je 1. hráčom skupiny lesných rohov v orchestroch Slovenská filharmónia a Vereinigte Bühnen Vienna. Zároveň je členom Synchron Stage Vienna a posledné tri roky spolupracuje aj s Brucknertage St. Florian, kde tiež vystupuje ako sólový hráč.


      KASPAR ZEHNDER

      Kaspar Zehnder je od sezóny 2018/2019 šéfdirigentom Filharmónie Hradec Králové. Rovnakú pozíciu zastával medzi rokmi 2012 – 2022 v Sinfonie Orchester Biel Solothurn. Bol hudobným riaditeľom Zentrum Paul Klee (2004 – 2012) a medzi rokmi 2005 – 2008 viedol orchester PKF – Prague Philharmonia. Viac ako dvadsať rokov bol hudobným riaditeľom Murten Classics Summer Festival a vo svojom rodnom meste Riggisbergu vedie medzižánrový festival KlanGantrish.

      Od jeho úspešného dirigentského debutu v La Scale (2007) viedol už mnohé významné európske orchestre: English Chamber Orchestra, Lucerne Symphony Orchestra, Basel Symphony Orchestra, Bern Symphony Orchestra, Orchestre de Chambre de Lausanne, ale aj orchestre v mestách Montpellier, Marseille, Lille, Cannes, Metz, Pays de Loire či Île-de-France.

      Študoval hru na flaute u Heidi Indermühle a dirigovanie u Ewalda Körnera na Hochschule der Künste v Berne. Ďalšie významné impulzy získal od Aurèla Nicoleta, Ralfa Weikerta, Manfreda Honecka a Charlesa Dutoita v Zürichu, Bazileji, Paríži, Siene a na European Mozart Academy.

      Pravidelne diriguje Slovenskú filharmóniu, Symfonický orchester Bukureštského rozhlasu, Sinfoniu Varsovia a orchestre v Španielsku, Nemecku, Francúzsku a Škandinávii. Spolupracuje so sólistami ako Patricia Kopatchinskaja, Viviane Hagner, Claire Huangçi, Francesco Piemontesi, Louis Lortie, Rafael Aguirre , Judith Jauregui, Alison Balsom, Alena Baeva, Nicola Benedetti, Henri Demarquette, Augustin Dumay, Maria João Pires, Isabelle van Keulen, Abdel Rahman El Bacha, Antoine Tamestit, Alexandre Thara Gaudemard, Serguey Khatchatryan. Dirigoval English Chamber Orchestra na benefičnom galakoncerte v prítomnosti princa Charlesa. Mimoriadne úspešným bolo jeho vystúpenie na La Folle Journée Tokyo 2018.

      Ako flautista hrá mnoho rokov s ansámblom Mit Vier a Ensemble Paul Klee. Pravidelne účinkuje na významných festivaloch ako komorný hráč i ako sólista.

      Kaspar Zehnder je často na koncertných pódiách zároveň dirigentom i sólistom flautistom, tak sa predstavil i na CD Slovenskej filharmónie – Mozart/Reinecke a tiež na CD vydavateľstva ArcoDiva s hudbou židovských skladateľov (Klepper, Weiner, Bloch, Schulhoff).


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Händel / Mozart / Bartók

    Piatok 12. 5. 2023, 19.00 hFriday, May 12, 2023, 7.00 PM
    Cyklus D/E – Hudba troch storočí
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    D/E serie – Three Centuries of Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic



    Pri slove koncert v klasickej hudbe si asi väčšina ľudí predstaví sólistu, ktorého sprevádza orchester.  Čo ak by sa ale sólisticky predstavil celý orchester? S touto myšlienkou sa v časoch klasicizmu zaoberal Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý do popredia stavia štyroch hráčov na dychové nástroje. Myšlienku naplno rozvinul v 20. storočí Béla Bartók, ktorý v roku 1944 v Bostone odpremieroval svoj Koncert pre orchester. Sólistami sú postupne jednotlivé sekcie orchestra.

    Dve desaťročia viedol Kaspar Zehnder Murten Classic Summer Festival, no môžeme ho poznať aj ako bývalého šéfdirigenta PKF Prague filharmonia a je pravidelným hosťom našich koncertných sezón. Na koncerte sa sólovo predstaví i štvorica prvých hráčov orchestra Slovenská filharmónia.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2023A Slovak Philharmonic Production © 2023
    Tu majú byť odkazy, ktoré overujú, že sa koncert uskutočnil. Tlač, web, sociálne siete...

    Facebook

    X (Twitter)