Rimskij-Korsakov / Moreno-Buendía / Puccini / ČajkovskijRimsky-Korsakov / Moreno-Buendía / Puccini / Tchaikovsky

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

V tvorbe viacerých ruských skladateľov nachádzame snahu priblížiť sa slnečným krajinám Európy. Napríklad v Španielskom tanci zo slávneho Labutieho jazera Piotra Iľjiča Čajkovského, alebo v dvoch ouvertúrach Michaila Ivanoviča Glinku. Tie spolu so Španielskou symfóniou Édouarda Lala mohli podnietiť aj Nikolaja RimskéhoKorsakova k skomponovaniu Španielskeho capriccia, op. 34. Rovnako ho k tomu mohli naviesť jeho plavby v službách námorníctva po európskych moriach. Kotvil vo viacerých prístavoch, kde sa mohol oboznámiť s tradičnou hudbou Pyrenejského polostrova. Rodičia sa ho totiž rozhodli nasmerovať na vojenskú kariéru aj napriek jeho prekvitajúcemu hudobnému nadaniu. Stal sa námorným kadetom a mal pokračovať v dráhe námorného dôstojníka. Mladý Korsakov však už počas štúdií vyhľadával čo najviac kontaktov so súdobou umeleckou obcou. Stretával sa s hudobníkmi, chodil na koncerty a pokúšal sa komponovať. Po absolvovaní školy nastúpil do námorných síl a približne dva roky sa plavil širokosiahlými vodami. Viaceré podnety rozmanitých kultúr stále viac prehlbovali jeho túžbu po hudbe. Po návrate do Ruska venoval stále menej pozornosti vojenským povinnostiam a častejšie komponoval. Začal študovať na petrohradskom konzervatóriu, kde si prehlboval svoje teoretické a praktické vedomosti. Zaradil sa k predstaviteľom tzv. Mocnej hŕstky, teda k skladateľom snažiacich sa kodifikovať ruský národný štýl v hudbe. Preto aj on často siahal po národných sujetoch, obrazoch ruskej prírody, literatúre domácich autorov a najmä po bohatstve ľudovej hudby. Komponoval prevažne pre veľké orchestrálne obsadenia. Jeho prirodzený cit pre kolority nástrojov, ich príťažlivé kombinácie, ako aj najlepšie znejúce polohy dokázal bravúrnym umom a citom uplatňovať vo svojich partitúrach, vďaka čomu sa stal po boku Mauricea Ravela jedným z najlepších inštrumentátorov. Popri dielach nesúcich znaky národného štýlu je nepatrnou množinou v jeho kompozičnom odkaze aj hudba inšpirovaná cudzími krajmi. Šeherezáda, op. 35 podmanivým orientom, Neapolské piesne op. 63 spevným Talianskom a Capriccio, op. 34 španielskym temperamentom. Keď v roku 1887 finalizoval svoju Koncertnú fantáziu na ruské témy pre husle a orchester, bol nesmierne spokojný so svojím vypracovaním virtuózneho sólového partu. S veľkou chuťou sa preto pustil do písania ďalšej kompozície pre sólové husle, tentoraz pre zmenu na motívy španielskych ľudových piesní. Jeho ambície, ale narušila nečakaná smrť Alexandra Borodina, ktorý po sebe zanechal rozpracovanú operu Knieža Igor. A keďže už v tej dobe bol jedným z najvyhľadávanejších a najuznávanejších inštrumentátorov, bolo jasné, že sa podujme sfinalizovať dielo svojho priateľa a rozpíše ho z klavírnej verzie do orchestrálnej partitúry. Napokon odložil operu bokom a pokračoval v písaní vlastného opusu. Zásadným spôsobom pozmenil inštrumentáciu, čo ovplyvnilo aj samotný charakter hudby. Vyškrtol sólové husle a dianie zveril výlučne orchestru s rozšírenou sekciou bicích nástrojov. Sólové princípy sú badateľné v častých osamostatnených výstupoch jednotlivých nástrojov orchestra. Často ich sprevádzajú perkusie, čo im dodáva exotickejší kolorit Slnkom zaliatej krajiny. Osobitý španielsky esprit zabezpečujú aj východiskové melódie, ktoré Korsakov čerpal zo zbierky španielskych ľudových tancov Cantos y bailes populares de Esras zostavovateľa Josého Insengiho. Dielo tvorí celkovo päť častí. Prvá, Alborada je živelným oslavným tancom, ktorým vítali vychádzajúce Slnko Astúrčania, kmeň na severozápade Španielska. Druhá časť Variazioni je založená na výraznej téme lesných rohov. Tá následne vo variovanej podobe putuje naprieč jednotlivými sólami nástrojov orchestra. Následne je takmer identicky zapakovaný úvodný astúrsky tanec. Alborada, v poradí tretia časť je však rozdielne inštrumentovaná a umiestnená v inom tóninovom prostredí. Následne naberá dianie rýchly spád. Scena e canto gitano (Scéna a Cigánska pieseň) je založená na pohyblivej figuratívnej téme, ktorú si taktiež postupne osvojujú viaceré nástroje. Jej jednotlivé uvedenia predeľujú spojovacie úseky taktiež vyvierajúce z temperamentného motivického jadra. Následná krátka epizóda trojdobého tanca vzápätí ústi do ešte strhujúcejšieho priebehu poslednej časti Fandango asturiano odvolávajúca sa taktiež na typický tanec Astúrčanov. Snaha skladateľa o typickú zvukovosť španielskej hudby sa prejavuje nielen v uplatnení tradičných nástrojov, kastanetov, ale aj predpisom „kvázi gitara“, pri ktorom husle a violončelá majú svojou hrou čo najvierohodnejšie poňať typický nástroj tohto územia.

Stále žijúci španielsky skladateľ Manuel MorenoBuendía je zástancom idey, že hudba má byť zrozumiteľná. Tejto filozofie sa urputne drží aj vo svojom diele Concierto del Buen Amor (Koncert dobrej lásky), ktorý patrí medzi jeho najznámejšie opusy. Pútavý päťčasťový priebeh koncertu pre gitaru a orchester s príznačnými charakterovými rozdielnosťami je založený na mimoriadnom prepojení sólového a orchestrálneho partu. Každej časti vládnu výrazné motívy formujúce sa do hlavnej témy. Priebeh je následne vystavaný na jej permanentnom variovaní, obmieňaní, dopĺňaní a opakovaní pôvodného znenia. Komunikujú, odpovedajú si, pýtajú sa a zároveň spoločne budujú celé dianie. Prvú časť Ofrenda (Allegreto) otvárajú hravé pizzicatá sláčikov s nádychom poetiky Stravinského, ktorým kontruje sólista. Jeho part permanentne komentujú jednotlivé nástroje orchestra, čím sa ozvláštňuje monotematické východisko. Sugestívnej druhej časti Amatoria (Calmo) dominuje ascendentný motív, vždy dopovedaný gitaristom pomocou melodického sledu tónov. A práve akési „dopovedanie“ sa naplno prejaví v emotívnom vrchole, ktorý predznamenáva sólista zintenzívneným pohybom a naliehavejším výrazom. Tento vrchol sa napokon rozplynie do umierneného dialógu gitary a hoboja. Výrazný uštipačný rytmický motív je charakteristický pre tanečnú tretiu časť Picaresca (Moderato/Allegretto) zrozumiteľne formulovaný sólistom od samotného začiatku. Štvrtá časť Pastoral (Tranquilo molto) zahalí priebeh do zvláštnej intímnosti oscilujúcej medzi sladkým a horkým nábojom. Všetku lahodnosť súzvukov a melódii permanentne narúša pochmúrnosť protipólneho molového prostredia. Otvorený záver s neistým gongom vyústi do pohyblivej poslednej časti, Alegoría (Allegro non troppo). Celé dianie je založené na motíve s permanentne sa opakujúcim tónom a krátkej úsečnej melódii. Jeho imitácia sláčikmi vyústi do postupnej rekapitulácie celého diela a zaujímavej reminiscencii všetkého počutého v príznačnom striedaní jednotlivých charakterov. Záver ovládne samozrejme kadencia sólistu, kde má poslednú šancu predviesť svoje hráčske schopnosti a bravúrne demonštrovať technickú náročnosť sólového partu.

Rodina Pucciniovcov sa po dve storočia starala o cirkevné produkcie v Toskánskom meste Lucca. Aj mladý Giaccomo Puccini nasledoval šľapaje svojich predkov. Po nečakanej smrti otca (mal päť rokov) ho finančne zaopatrilo mesto a sľúbilo mu kantorskú stoličku po dovŕšení plnoletosti. Hudobne sa vzdelával u otcových bývalých žiakov a občasne hrával v malých provinčných kostoloch. Keď vo svojich 18 rokoch počul uvedenie opery Aida Giuseppe Verdiho bol nadšený celou jej komplexnosťou a rozhodol sa pre dráhu operného skladateľa. O štyri roky neskôr odišiel študovať na milánske konzervatórium, ktoré ukončil opusom Capriccio sinfonico. Toto inštrumentálne dielo vzbudilo pozornosť vplyvných hudobných kruhov Milána. On sa ale upriamil na milovanú operu, čo znamená, nerátajúc príležitostné komornejšie diela, že jeho absolventská práca je posledným a zároveň najrozsiahlejším orchestrálnym dielom na jeho tvorivom konte. Už v nej sa zrkadlia nuansy jeho neskoršej typickej vrúcnej puccinovskej poetiky založenej na spojení spevného talianskeho bell canta s wagnerovským spracovaním drámy, v zaobalení špecifickej práce s orchestrom. Práve materiál Capriccia sa stal inšpiračným zdrojom nielen pre jeho prvotné, ale aj neskoršie operné kusy. Napríklad téma objavujúca sa hneď po introdukcii sa o niekoľko rokov neskôr stane úvodnou myšlienkou prvého a štvrtého dejstva slávnej Bohémy. Jeho výrazný talent operného dramatika je prítomný aj v tomto mladíckom inštrumentálnom opuse. Dramatickým vzrušeným pasážam kontrujú lyrické spevné úseky. Všetko sa postupne zauzľuje, vplýva na seba, až kým napokon nevyústi k uspokojivému záveru.

Jasom rozžiarené Talianske capriccio, op. 45 Piotra Iľjiča Čajkovského odzrkadľuje svojou neviazanou rapsodickou povahou typický temperament Apeninského polostrova. Mimoriadna spevnosť Talianov sa neodzrkadľuje len v dodnes populárnych operách, ale najmä v prostej čistote ľudových piesní rozmanitých regiónov. Práve ich spontánnosť a uchu lahodiaca melodika upútala Čajkovského na jeho výlete v Ríme, kam sa šiel v spoločnosti svojho brata zotaviť po katastrofálnom fiasku manželstva. Z talianskej metropoly písal svojej mecenáške Nadežde von Meck tieto riadky: „Už som dokončil svoje náčrty talianskej fantázie na motívy ľudových piesní ... bude to efektné dielo vďaka nádherným melódiám, ktoré som našiel čiastočne v spevníkoch a čiastočne ušami v uliciach ...“ A naozaj od prvého momentu je možné vnímať to, čo počul. Zvolací úvodný motív znel každé ráno z kasární v blízkosti hotela Costanzi, kde bol ubytovaný. Následná pompézna melódia plechov a slákov postupne ustupuje náruživému úseku pripomínajúcemu živelnú taliansku pouličnú kapelu. Ani krátky návrat úvodnej hrdinskej melódie nezabráni nástupu temperamentného pochodu, ktorý pokračuje ešte živšou tarantellou. Celá táto bujará atmosféra diela je ľahko vysvetliteľná. Bratia Čajkovský sa totiž zúčastnili karnevalu, ktorý sa odohrával práve počas ich dovolenky. „... ste presvedčení, že bez ohľadu na to, ako zvláštne sa prejavuje radosť miestneho davu, je predsa úprimná a neobmedzená ...“ A práve toto spontánne prežívanie emócií sa snažil Čajkovskij pretaviť do partitúry. S napísaním diela bol nad mieru spokojný o čom svedčia aj jeho listy rodine: „Napísal som takú malú sladkú taliansku fantáziu pre orchester – rozkošné!“ Popritom ako Čajkovskij finalizoval orchestrálnu partitúru, jasne upresňujúc tempo, napísal aj transkripciu pre dva klavíry, keďže chcel, aby dielo bolo čo najdostupnejšie aj pre širšiu verejnosť.

Mária Gavalová

MIRIAM RODRIGUEZ BRÜLLOVÁ

Miriam Rodriguez Brüllová študovala na Konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Université du Québec a Montréal a na Université Laval v Quebecu (Álvaro Pierri). Postgraduálne štúdium absolvovala na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Ako aktívna účastníčka majstrovských kurzov pracovala so svetoznámymi gitaristami, akými sú Abel Carlevaro, Álvaro Pierri, Luise Walker, Oscar Ghiglia, Pavel Steidl, John Duarte, Hubert Käppel, Costas Cotsiolis, Zoran Dukić, Aniello Desiderio, Laura Young.

Získala najvyššie ocenenia na gitarových súťažiach na Slovensku, ako aj vo Viedni, Kutnej Hore, španielskej Torroelle de Montgrí a nemeckom Weikersheime. Ako sólistka vystúpila pod taktovkou renomovaných dirigentov s viacerými známymi hudobnými telesami, napr. s Jerusalem Symphony Orchestra, Brandenburským štátnym orchestrom Frankfurt, Orchestra Fondazione Arena di Verona, Orchestra Sinfonica di Roma, Orquesta Filarmónica de Bogotá, Universal Philharmonic Seoul, Hankyung Philharmonic Orchestra, Podkarpatskou filharmóniou Rzeszów, Filharmóniou Artura Rubinsteina Lodž, Virtuosi di Praga, Talichovým komorným orchestrom, Virtuosi Pragenses, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Štátnou filharmóniou Košice, Slovenským komorným orchestrom, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Filharmóniou Bohuslava Martinů, Severočeskou filharmóniou, s orchestrami Cappella Istropolitana, Camerata Seoul a ďalšími. Koncertovala aj s poprednými sláčikovými kvartetami ako Zemlinského kvarteto (ČR), Aeolus Quartet (USA), Kallaci Quartet (Južná Kórea), Stamicovo kvarteto (ČR), Mucha Quartet, Moyzesovo kvarteto.

Predstavila sa v známych koncertných sálach, ako napríklad v pražskom Rudolfine, berlínskom Konzerthause, kórejskom Seoul Art Center, rímskom Auditoriu Conciliazione, veronskom Teatro Filarmonico a ďalších. Okrem vystúpení na Slovensku hrala v mnohých štátoch Európy, v Južnej i Severnej Amerike, Afrike a v Ázii. Intenzívne sa venuje aj komornej hre v rozličných zoskupeniach, najmä s poprednými slovenskými, českými a maďarskými umelcami. Viedla majstrovské kurzy doma i v zahraničí (Praha, Moskva, Lima, Pretória, Hersbruck a ď.). Nahráva pre Slovenský rozhlas.

Jej CD vydali PragaDigitals (Francúzsko), Arco Diva (ČR) a Pavlík Records (Slovensko). Je iniciátorkou a umeleckou riaditeľkou medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská komorná gitara (od 2005), Medzinárodnej gitarovej súťaže pre deti a mládež (od 2015) a Vyšehradských majstrovských kurzov (od 2018). Pedagogicky pôsobila na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, v súčasnosti učí na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Hrá na nástrojoch od svetoznámeho nemeckého majstra Gernota Wagnera, Petra Matouška a Hansa van den Berga.

RICARDO CASERO

Ricardo Casero patrí medzi popredných španielskych dirigentov. V súčasnosti zastáva post umeleckého vedúceho a dirigenta v Orquesta Reino de Aragón, ktorý je rezidenčným orchestrom Auditorio de Zaragoza. Po ukončení 28-ročnej sólovej a hráčskej kariéry pretavil Ricardo Casero svoju vášeň pre hudbu do dirigovania. Začínal ako asistent dirigenta v Palau de les Arts vo Valencii, spolupracoval so Zubinom Mehtom na príprave Aidy a Turandot, s Lorinom Maazelom na Simonovi Boccanegrovi a Traviate a s Riccardom Chaillym na Bohème. Odvtedy dirigoval viaceré významné španielske orchestre: Orquesta Nacional de España, Bilbao Orkestra Sinfonikoa, Orquesta Sinfónica de Castilla y León, Orquesta de la Comunidad Valenciana, Orquesta de Valencia, Orquesta Ciudad de Granada, Orquesta Sinfónica de Extremadura, Orquesta Sinfónica Región de Murcia, Real Filharmonía de Galicia, Orquesta Sinfónica de Córdoba, Orquesta Filarmónica de Oviedo a ďalšie.

V rámci medzinárodných spoluprác viedol orchestre ako Staatskapelle Halle, Sinfonietta Cracovia, Orchestra Națională Radio Romania, Orchestre Philharmonique de Marseille, Filharmónia Artura Rubinsteina Lodž, Danubia Symphony Orchestra of Budapest, Transylvania State Philharmonic Orchestra, Sinfonica di Sanremo, Toledo Symphony Orchestra v USA a ďalšie. Tento rok ho čaká debut so Slovenskou filharmóniou i Filharmonickým orchestrom Szczecin, Orquesta Filarmónica de Bogotá, Lappeenranta City Orchestra vo Fínsku, rumunskými Oradea State Philharmonic Orchestra a Timisoara Philharmonic. V nasledujúcej sezóne 2024 dostal pozvanie do Teatro Real de Madrid a Gran Teatro del Liceu de Barcelona.

Casero je i vášnivým operným dirigentom, dirigoval La Traviatu, Carmen, Bohému, Čarovnú flautu a Goyescas v Auditoriu Zaragoza, Národnej opere Albánska, ukrajinskej Národnej Opere v Plovdive a ďalších.

Počas kariéry spolupracoval so sólistami ako Maxim Vengerov, Natalia Gutman, Sarah Chang, Andrey Baranov, Alexandra Tirsu a i.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.