Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:14:04 ] [ 01:14:04 ]

    • Bulletin

      [ Autor textu: Marek Štrbák ]

      Toccata, adagio a fúga C dur, BWV 564, jedna z najznámejších a najvirtuóznejších organových kompozícií Johanna Sebastiana Bacha, vznikla pravdepodobne v roku 1708, kedy skladateľ pôsobil ako dvorný organista vo Weimare. Rukopis diela sa nezachoval, prvé známe kópie pochádzajú z rokov 1719 – 1727. V nich je skladba nazvaná Toccata ped: ex C, resp. Toccata ex C pedaliter. Tieto názvy odkazujú na v prvej časti integrované rozsiahle pedálové sólo. Úvod skladby pripomína štýlom i štruktúrou Prelúdium, fúgu a chaconnu C dur, BuxXV 137 Bachovho veľkého vzoru Dietricha Buxtehudeho, ktorého niekoľko rokov predtým navštívil a nechal sa jeho tvorbou výrazne ovplyvniť. V ďalšom priebehu je zároveň badateľná inšpirácia talianskym koncertantným štýlom. Zvláštnosťou diela je vsunutie adagia medzi toccatu a fúgu. Je možné, že Bach nad takouto netradičnou formou premýšľal častejšie – aj raná verzia Prelúdia a fúgy C dur, BWV 545 – pôvodne v B dur – obsahovala pomalú strednú časť, ktorá sa neskôr stala súčasťou Triovej sonáty C dur, BWV 529. Samotnú toccatu uvádzajú brilantné manuálové pasáže, ktoré sa trikrát snaží „umlčať“ najhlbší tón v pedáli. Vzápätí nasleduje technicky náročné a v Bachových časoch dozaista ohromujúce pedálové sólo. Posledná časť je venovaná kontrapunktickému spájaniu niekoľkých motívov (bez vzťahu k predošlým pasážam), kde v textúre možno jasne vnímať koncertantný princíp striedania skupín tutti a sólistov. Adagio pozostáva z nežnej, priam zasnenej melódie v jednoduchom generálbasovom sprievode a pedálom v kvázi pizzicate, čo opäť vykazuje veľký taliansky vplyv. Melódia sa v závere časti premení na akordické Grave, pripomínajúce talianske toccaty durezze et ligature, pozostávajúce z pomalých akordov v chromatických postupoch. Tému fúgy tvorí akoby husľová téma tanečného charakteru v 6/8 takte. Jej spracovanie opäť pripomína taliansky koncertantný štýl. Finále časti zaujme virtuóznou pasážou, pripomínajúcou koncertnú kadenciu s lakonicky krátkym, no presvedčivým záverečným akordom.

      Louis Victor Jules Vierne sa narodil v Poitiers a odmalička trpel ťažkou zrakovou poruchou. Ako desaťročný počul hrať v parížskom kostole Sainte-Clotilde Césara Francka a tento kľúčový moment svojho života nazval v memoároch ako „zjavenie“. Od roku 1889 u svojho veľkého vzoru aj študoval. Po Franckovej smrti sa jeho učiteľom na parížskom Konzervatóriu stal Charles-Marie Widor. Ten ho v roku 1892 vymenoval za svojho zástupcu v kostole Saint-Sulpice. O dva roky neskôr sa Vierne stal aj Widorovým asistentom v jeho organovej triede. V roku 1900 prevzal post titulárneho organistu v parížskom Notre-Dame, na ktorom zotrval až do svojej smrti. Ako asistent Widorovho nástupcu Alexandra Guilmanta a neskôr profesor parížskej Scholy cantorum vychoval plejádu neskorších významných francúzskych organistov (M. Duruflé, A. Schmitt, L. Boulanger, A. Fleury a ď.). Viernove Pièces de Fantaisie (Fantazijné kusy) predstavujú zbierku štyroch suít po šiestich skladbách. Názvy niektorých sú konvenčné – Prelude, Toccata, Andantino, iné inšpirované textami – Requiem aeternam, Clair de lune) a ďalšie obrazmi – Sur le Rhin, Cathedrales. Výnimky tvoria napr. Carillon du Westminster a Les Cloches de Hinckley – komponované na známe melódie, Résignation – opis vlastných pocitov alebo Dédicace (Venovanie). Prvé dve suity vznikli v roku 1926 – druhú písal Vierne pravdepodobne počas svojho koncertného turné v USA, keďže dve jej skladby sú venované spolupracovníkom americkej organovej firmy Skinner Organ Company. Suitu č. 3, op. 54 Vierne skomponoval v priebehu júla a augusta 1927 počas letnej dovolenky v juhofrancúzskom Luchone. Dédicace (Venovanie) je venované Rodmanovi Wanamakerovi, synovi zakladateľa slávnych obchodných domov v New Yorku a Philadelphii. Skladba vyniká množstvom chromatických postupov a komplexnosťou harmónie. Napriek zmenám dynamiky, nerozvedeným disonanciám a chromatickým sekvenciám je po výrazovej stránke skôr zdržanlivá. Impromptu Vierne venoval francúzskemu organistovi André Marchalovi so slovami: „Chcel by som vyjadriť najväčší obdiv k Vášmu talentu a touto hommage uctiť neskonalú láskavosť, ktorou ste moju hudbu a mňa podporovali, kedykoľvek ste mohli.“ Skladba je charakteristická šestnástinovými, akoby improvizovanými figuráciami bez tonálneho centra. Spontánnu atmosféru prerušia dva kontrastné homofónne vstupy s ostinátnym basom. Vierne napriek svojej nevidomosti dokázal vnímať určité svetelné impulzy a farby. Je zaujímavé a inšpiratívne sledovať, ako napriek svojmu obmedzeniu dokáže vo viacerých skladbách opísať vizuálne fenomény.

      Organové dielo Franza Schmidta je na Slovensku málo známe, čo pôsobí paradoxne pri pohľade na skutočnosť, že tento rakúsky skladateľ sa narodil v dnešnej Bratislave a strávil v nej prvých štrnásť rokov svojho života. Práve tu okrem svojej matky, vynikajúcej klaviristky, nachádzal svoje prvé hudobné impulzy aj u pátra Feliciána Jozefa Môcika, ktorý bol v onej dobe známym skladateľom, zbormajstrom, organizátorom hudobného života, organistom a františkánom v tunajšom Františkánskom kostole. V roku 1888 sa jeho rodina presídlila do Viedne. Schmidt študoval na tamojšom Konzervatóriu Spoločnosti priateľov hudby (okrem iného aj kontrapunkt u Antona Brucknera). Po úspešnom pôsobení u Viedenských filharmonikov a v Dvornom opernom orchestri sa stal profesorom, neskôr aj rektorom Viedenskej hudobnej akadémie (dnešnej Univerzity pre hudby a herecké umenie vo Viedni). Ako pedagóg klavíra, violončela, kontrapunktu a kompozície vychoval mnoho neskorších renomovaných interpretov, dirigentov a skladateľov. Patrí medzi najvýznamnejších rakúskych neskororomantických skladateľov. Jeho najznámejším dielom je oratórium Kniha so siedmimi pečaťami na témy z novozákonného Zjavenia apoštola Jána. Takmer všetky skladateľove organové diela vznikli v poslednom období jeho tvorby a ich individuálna estetická výpoveď je dôstojným reprezentantom repertoáru organovej hudby zo začiatku 20. storočia. Vznikali v období, kedy bol „organový svet“ rozdelený na dva tábory. Konzervatívnym zástancom ideálov barokovej hudby pripadala Schmidtova hudba príliš odvážna. Skladateľ na druhej strane ostro polemizoval so zástancami romantických tendencií a estetiky. Ak hľadáme „organový protipól“ Maxa Regera, nachádzame ho práve v Schmidtovi. Pre skladateľove organové skladby sú typické rýchle striedania harmónií a bohatá enharmonika, po výrazovej a dynamickej stránke sa odvíjajú na veľkých plochách a ostávajú prísne ukotvené v tonálnom systéme. Prelúdium a fúga Es dur patrí do cyklu Štyroch malých prelúdií a fúg z roku 1928 a má oslavný charakter. U Schmidta sa podľa očakávania vymyká z kontextu neskororomantickej štýlovosti a pôsobí skôr neoklasicisticky. Svedčí o tom napríklad jej dĺžka, ktorá je v porovnaní s vrcholnými neskoro-romantickými skladbami podobného charakteru pomerne krátka. Neoklasické prvky sa odrážajú aj v harmonickej štruktúre skladby. Vzďaľovaním sa od tonálneho centra a vyhýbaním sa použitiu hlavných harmonických funkcií v poslucháčovi umocňuje dojem atonality. Napriek tomu však dielo pôsobí harmonicky veľmi pestrofarebne, čím sa jeho motivický materiál stáva akoby druhoradým. Prelúdium pozostáva z troch častí, v ktorých dominuje charakteristický bodkovaný rytmus. Päťhlasná, relatívne krátka fúga obsahuje motivický materiál, ktorý je známy už z prelúdia. Výrazovo pokojná fúga v miernom tempe je päťhlasná a prebieha na relatívne krátkej ploche. V jej závere zaznieva téma v širokých akordoch a v zahustenej sadzbe. Posledné štyri takty sú reminiscenciou na začiatok prelúdia.

      Suita č. 4, op. 55 od Louisa Vierna vznikla v rovnakom čase a na identickom mieste ako Suita č. 3. Názov Aubade použil skladateľ vo svojom œuvre dvakrát – okrem tejto aj v klavírnej Suite bourguignonne, op. 17. Význam tohto slova možno preložiť ako „pieseň pre milencov pri rannom brieždení“. Krásu a krehkosť okamihu Vierne zachytáva motívom v 3/8 takte. Spracovanie pôsobí priam hypnoticky a pozornejší z nás zachytia aj intímny dialóg zaľúbencov v strednej časti. Résignation je venovaná autorovmu žiakovi a priateľovi Henrimu Gagnebinovi. Podľa Gagnebinových slov celé Viernove dielo „odzrkadľuje vzostupy a pády skladateľovho vnútorného života; temné a utrápené stránky s trpkou chromatikou popri radostnejších a entuziastickejších skladbách.“ Je pravdepodobné, že práve tu sa stretávame s Viernovou hlbokou osobnou výpoveďou. Napriek názvu skladba pôsobí melancholicky, čisto, nevinne, ba miestami v nej cítiť aj drobný závan optimizmu.

      Fantázia a fúga d mol, op. 135b patrí medzi posledné dokončené diela Maxa Regera a tiež jeho poslednú veľkú kompozíciu pre organ. Jej vznik je úzko spätý so skladateľovými dvoma Requiem (jedno z nich nedokončené), čo badáme najmä v obdobnej elegickej melodickosti. Zaznamenať môžeme aj väčšiu priehľadnosť štruktúry, ku ktorej sa Reger v posledných rokoch svojho života dopracoval. Skladba vznikla vo februári 1916 a je venovaná Richardovi Straussovi. Vydavateľstvu Simrock skladateľ ohlásil „organové dielo najväčšieho štýlu, ale nie príliš dlhé“, s čím sa vydavateľ nestotožnil a skladba musela byť skrátená – pravdepodobne aj po konzultácii s autorovým blízkym priateľom a interpretom jeho organových diel Karlom Straubem – o celé štyri strany. V súčasnosti sa hrávajú obidve verzie, pričom musíme podotknúť, že neskrátená má omnoho väčší emocionálny náboj a výrazovú hĺbku. Na začiatku Fantázie sa striedajú jemné arpeggiá s akordickými pasážami, v ďalšom priebehu sa stane dôležitým motív pozostávajúci zo štyroch klesajúcich osminových nôt. Prvá téma fúgy začína v pomalých štvrťových notách, plná zadumanej lyriky. Rytmické hodnoty sa postupne menia na trioly a šestnástiny, až sa zjaví druhá, veľmi elegantná téma v staccate a 12/8-ovom takte, ktorú autor – vôbec nie prekvapujúco – rôznymi spôsobmi kombinuje s prvou témou. Reger sa v celej kompozícii dotýka hraníc tonality, nikdy ich však neprekročí. Fúga obsahuje dve – pre Regerov vtedajší kompozičný štýl typické – rozsiahle a kolosálne crescendá od najnežnejšieho pianopianissima až po burácajúce fortefortissimo. Nemožno si predstaviť ešte veľkolepejší a monumentálnejší odkaz od jedného z najvýznamnejších skladateľov pre tento kráľovský nástroj.

      Marek Štrbák

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 20. 11. 2022, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna, Organové koncerty, Cyklus O, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      STEFAN DONNER

      študoval hru na organe, klavíri a dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Magisterský diplom z hry na organe získal na Konzervatóriu v Amsterdame. Zúčastnil sa aj kurzov, ktoré viedli významní organisti ako Olivier Latry, Joris Verdin či Edoardo Bellotti. V akademickom roku 2014/2015 získal Fulbrightove štipendium na štúdium v New Yorku, kde na Eastman School of Music na University of Rochester študoval organ a čembalo.

      Stefan Donner je držiteľom viacerých ocenení, napríklad získal prvú cenu na Organovej súťaži Franza-Schmidta (2010, Rakúsko) a tretiu cenu na Medzinárodnej organovej súťaži v Dubline (2011). Okrem rôznych nahrávok pre rozhlas a televíziu nahral Stefan Donner aj profilové sólové albumy. Jedno z CD nahrával v kostole St. Salvator vo Viedni (Dacci 1741), ďalšie nahral na organe, ktorý je súčasťou Viedenského technologického múzea (Buckow 1862). Umelec často koncertuje v Európe, ale i Turecku, Izraeli, USA a Austrálii.

      V predchádzajúcich rokoch zastával pozíciu organistu a hudobného riaditeľa v Klosterneuburg Abbey pri Viedni. Popri bohatej koncertnej činnosti Stefan Donner vyučuje klavír a hudobnú teóriu na dvoch hudobných školách.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Organový recitál I. – Stefan Donner

    Nedeľa 20. 11. 2022, 16.00 h
    O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Johann Sebastian Bach a jeho tvorba sú dodnes nekonečným zdrojom inšpirácií, preto nečudo, že jeho dielo je zaradené aj do tohto recitálu. Dve suity francúzskeho organistu a skladateľa Louisa Vierneho, ktorý takmer štyridsať rokov zastával post organistu v Notre-Dame, budú stáť medzi skladbami, ktoré vychádzajú z nemeckej organovej tradície. Budú nimi Prelúdium a fúga bratislavského rodáka Franza Schmidta a Fantázia a fúga nemeckého organistu Maxa Regera.

    Organista, klavirista, čembalista a dirigent Stefan Donner je vyťažený najmä koncertným životom, no v Rakúsku zastáva i pozíciu učiteľa hudobnej teórie.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022