Schubert / Kančeli / StravinskijSchubert / Kancheli / Stravinsky

[ Autor textu: Andrej Šuba (Kančeli, Stravinskij), Archív SF (Schubert) ]

„Dlhé, dlhé roky som spieval piesne. Ak som chcel spievať o láske, menila sa mi v bolesť. A keď som chcel spievať o bolesti, zmenila sa mi v lásku. Tak sa delila o mňa láska a bolesť.“ (Franz Schubert)

Celý svoj krátky, no plodný a umelecky vrchovato naplnený život prežil Franz Schubert vo Viedni, kde naňho už od útlej mladosti pôsobili bohaté hudobné tradície rakúskej metropoly. Vo svojej ranej symfonickej tvorbe sa takmer bezvýhradne prihlásil k odkazu vrcholných majstrov viedenského klasicizmu, z ktorých najmä tvorbu Ludwiga van Beethovena mal pred očami ako nedosiahnuteľný vzor mravnej čistoty a umeleckej dokonalosti. Najzreteľnejšie stopy vplyvu viedenských klasikov nesú Schubertove mladícke symfónie z rokov 1813–1818, písané pre skromné obsadenie amatérskeho komorného orchestra, hrávajúceho v dome skladateľovho otca. V nich sa mladému autorovi podarilo skĺbiť črty rozmarnej haydnovskej ľudovosti, mozartovskej spevnosti a tiež beethovenovského monumentalizmu. V týchto symfóniách niet smútku či nostalgie, hudobný tok napreduje nenútene, s hravým humorom. Zato Symfónia č. 7 h mol, D.759 Nedokončená z roku 1822 nás vovádza do nového, celkom odlišného sveta. Ak si skladateľ predtým kládol za cieľ vyrovnať sa s dedičstvom hudobného klasicizmu a suverénne ovládnuť jeho štýlotvorné a výrazové prostriedky, touto symfóniou už vstúpil na pôdu výsostne romantického symfonizmu, ťažiaceho viac z fantazijnej uvoľnenosti foriem ako z konvencie sledu tradičného symfonického cyklu. Vo vývoji symfonického žánru reprezentuje Schubertova Nedokončená z tohto hľadiska doslova priekopnícky čin. Tu sa prestáva narábať so základnými stavebnými princípmi brilantného štýlu: niet tu náladového kontrastu medzi hlavnou a vedľajšou myšlienkou sonátovej formy, niet ani ich príslovečného zápolenia v rozvedení. Formový skelet symfónie poslúžil skladateľovi len ako model na pretlmočenie lyrického obsahu. Nevedno, prečo Schubert prácu na diele zanechal. Možno zistil, že v prvých dvoch častiach zašiel výrazovo priďaleko a nebolo by ľahké na ne nadviazať (z tretej časti, Scherza, ostalo iba deväťtaktové torzo). Symfónia je však len zdanlivo nezavŕšená: obe časti sú zovreté do obdivuhodne kompaktného celku, ideálne sa dopĺňajú a vo svojej celistvosti tvoria jeden z najvzácnejších klenotov hudobnej literatúry minulého storočia. Johannes Brahms s obľubou hovorieval, že keby všetky diela boli natoľko dokončené ako Nedokončená, žili by sme v hudobnom raji. Definitívnosť dvojčasťovej podoby cyklu potvrdzujú aj mnohí hudobní teoretici. Známy je poetizujúci výklad nemeckého muzikológa Arnolda Scheringa, ktorý sa hudobný tok Nedokončenej pokúsil dešifrovať pomocou autentického Schubertovho literárneho textu s názvom Môj sen. Najsilnejším dôkazom uzavretosti diela je samotná Schubertova hudba, plod rýdzej a spontánnej inšpirácie. Pri jej zrode stál nepochybne silný citový zážitok – natoľko intenzívny, že spôsobil prekvapujúci, vo svojej dobe šokujúci rozvrat ustálenej formovej štruktúry. Hoci symfónia vznikla v roku 1822, premiérovo zaznela až v roku 1865 – 37 rokov po autorovej smrti! Razom si získala srdcia viedenských poslucháčov a dodnes patrí k Schubertovým najhrávanejším a najznámejším dielam.

Skladba gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho Nu.Mu.Zu, ktorý viackrát navštívil Slovensko, vznikla ako emotívna reakcia na svet násilia, v ktorom, ak majú mať naše životy zmysel, musí prevážiť nádej. Dielo malo premiéru v roku 2015 v Bruseli pod taktovkou Andreja Borejka. Autor v sprievodnom texte o kompozícii napísal: „V sumerskom jazyku, ktorý už neexistuje, Nu.Mu.Zu znamenalo ‘neviem‘. Ilúzia, že niečo viem, sa postupne vytrácala, a ako sa blížim k osemdesiatke, vedomie života prežitého uprostred protikladov mi prináša len ďalšie zmätenie. To, čo sa deje vo svete, ma postupne pripravuje o nádej, bez ktorej život stráca význam. Neviem, čo sa stane v budúcnosti. No aj keď som stratil nádej, stále snívam o svete, v ktorom nebudú dominovať fanatizmus, sektárstvo a násilie.“

Vták ohnivák bol prvým z trilógie úspešných ruských baletov (Vták ohnivák, Petruška, Svätenie jari), ktoré Igor Stravinskij napísal na objednávku pre Ruský balet impresária Sergeja Ďagileva. Choreografiu vytvoril Michail Fokin, autormi scény boli León Bakst a Alexander Golovin. Stravinskij komponoval hudbu na motívy ruských ľudových rozprávok od novembra 1909 do mája 1910, triumfálna premiéra baletu sa uskutočnila v parížskej Opere 25. júna toho istého roku. Pôvodne mal hudbu na tento námet napísať Anatolij Ľadov (1855–1914), partitúru však nedokončil a umožnil tak, aby sa dvadsaťosemročný Stravinskij prostredníctvom diela stal v krátkom čase slávnym nielen v Paríži, jednom z najdôležitejších centier hudobného umenia tej doby, ale aj v Európe. Skladateľovi na skladbe mimoriadne záležalo: „Celú zimu som zanietene pracoval na svojom diele a vďaka tomu som bol v neustálom kontakte s Ďagilevom a jeho spolupracovníkmi. (...) Vždy som sa zúčastňoval na skúškach spolu so súborom a po nich sme ja, Ďagilev a Nižinskij zakončili deň štedrou večerou a dobrým vínom z Bordeaux.“ O kvalitách Stravinského hudby sa v súvislosti s baletom Vták ohnivák s uznaním vyslovil Claude Debussy (1862–1918), ktorý začiatkom 20. storočia predstavoval uznávanú autoritu pre progresívne zmýšľajúcich skladateľov: „ ... z určitých hľadísk ide o vynikajúcu skladbu, pretože tu hudba nie je len poslušnou slúžkou tanca. A miestami počuť aj úplne neobvyklé kombinácie rytmov.“ Aj keď v partitúre cítiť vplyv Stravinského učiteľa Nikolaja Rimského-Korsakova (skladba je venovaná jeho synovi Andrejovi, Stravinskij v nej využíva Korsakovove témy a ťaží z brilantných orchestrálnych efektov, ktorými bol Korsakov známy) a čiastočne aj Alexandra Skriabina, v porovnaní s nimi je hudba Vtáka ohniváka na viacerých miestach oveľa modernejšia, anticipujúca svojou nekonvenčnosťou škandalóznu premiéru Svätenia jari o dva roky neskôr. Sujet baletu je vytvorený podľa báje o Vtákovi ohnivákovi, ktorý reprezentuje dobro a o zlom čarodejníkovi, démonovi Kaščejovi Nesmr teľnom. Na jednej poľovačke Ivan Cárovič vyslobodí Vtáka ohniváka z pasce a daruje mu život, pričom vták mu prisľúbi pomoc pri odkliatí 13 princezien a rytierov, ktorí sa princezné pokúšali vyslobodiť. Len Vták ohnivák vie, že Kaščejova nesmrteľnosť je ukrytá v kačacom vajci, a pomôže, aby sa do začarovanej krajiny vrátil život a mladý princ sa stretol so svojou Cárovnou. Zlý Kaščej a jeho mágia sú v hudbe zobrazené pomocou chromatiky a disonancií (napr. Pekelný tanec kráľa Kaščeja), kladné postavy prostredníctvom diatoniky a ľudových nápevov (Chorovod princezien). Stravinskij vytvoril za účelom koncertného predvádzania diela, ktoré po celý život patrilo medzi jeho najobľúbenejšie, tri suity (1911, 1919, 1945). No mal i chvíle, kedy ho popularita tohto diela dráždila a vtedy ho nazýval „lízatkom pre publikum“.

Andrej Šuba (Kančeli, Stravinskij), Archív SF (Schubert)

DANIEL RAISKIN

„Je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v Sankt-Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štuttgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005– 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008–2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).