Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 12 MIN ] [ 1 H 12 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      „Pri všetkej Kodályovej genialite si trúfam povedať, že nebyť nás kamarátov, ktorí sme ho prilákali na chórus dómu, do nášho orchestra, do archívu nôt a nášho muzikantského prostredia, ktovie, či by sa v ňom bol prebudil hudobník, a keď áno, či by sa nebol uspokojil s nejakým tým amaterizmom. Možno, že keby sa Kodály nebol dostal do našich muzikantských krážov, Maďari by dnes svojho Kodálya nemali,“ napísal – nepochybne s istou mierou nadsádzky – v knihe spomienok Úsmevy a slzy Mikuláš Schneider-Trnavský (1881–1958), ktorý s rešpektovaným skladateľom, etnomuzikológom a hudobným pedagógom udržiaval kontakty až do svojej smrti. Zoltán Kodály bol jeho spolužiakom na gymnáziu v Trnave (v tom čase Nagyszombat), kde otec umelca, patriaceho medzi najvšestrannejšie osobnosti maďarskej hudby 20. storočia pôsobil v rokoch 1892–1910 ako prednosta na železničnej stanici. Trnavský vo svojich veselých i vážnych memoároch píše o Kodályovi ako o tichom, inteligentnom a talentovanom samotárovi, ktorého vzťah k hudbe i prvé skladateľské pokusy formovali dómske hudobné produkcie a účinkovanie v spoločnom sláčikovom kvartete. No ku klasickej hudbe mal Zoltán Kodály blízko aj v rodine. Jeho otec bol amatérskym huslistom, matka hrala na klavíri a spievala. Po odchode z domova začal Kodály študovať nemčinu a maďarčinu na univerzite a kompozíciu u Hansa Koesslera na Hudobnej akadémii Ferenca Liszta v Budapešti. Medzi Koesslerových žiakov patrila aj trojica spolužiakov z Kráľovského katolíckeho gymnázia v Bratislave (Pozsony) – klavírny virtuóz, skladateľ, dirigent Ernő Dohnányi (1877–1960), Béla Bartók (1881–1945) a skladateľ, pedagóg Mestskej hudobnej školy a dirigent Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina Alexander Albrecht (1885–1958). Po návrate z niekoľkomesačného pobytu v Berlíne a Paríži (kde sa zoznámil s Debussyho hudbou) sa Kodály stal pedagógom na Lisztovej akadémii (jeho žiakmi boli tiež slovenskí skladatelia Michal Vilec a Radovan Fest Spišiak), kde v tom čase pôsobili aj Bartók a Ernő Dohnányi. Ten v roku 1923 uviedol maďarskú premiéru oratória Psalmus hungaricus, ktorým sa Kodály skladateľsky presadil aj v zahraničí. Ľudovít Rajter (1906–2000), Dohnányiho žiak kompozície a v 30. rokoch 20. storočia ako dirigent spolupracovník v Maďarskom rozhlase, sa po 2. svetovej vojne výraznou mierou zaslúžil o uvádzanie a popularizáciu Kodályových diel na Slovensku. Z trojice hudobníkov (Dohnányi, Bartók, Albrecht) mal Kodály najbližšie k Bartókovi, s ktorým ho spájali záujem o zbieranie ľudových piesní a využívanie folklórnych inšpirácií v kompozičnej tvorbe. Aj Kodály v prvých dvoch dekádach 20. storočia na Slovensku zbieral, zapisoval a nahrával ľudové piesne – najmä na juhu v okolí Trnavy, Nitry, Komárna a Galanty, ale tiež na Honte, Gemeri, Tekove, Zemplíne a v Above. Výsledky etnomuzikologických výskumov a vzťah k Slovensku je prítomný aj v Kodályovej tvorbe: v Dvoch ľudových piesňach spod Zobora pre ženský zbor, Troch ľudových piesňach z Gemera pre detský zbor, no najpopulárnejšími sú nepochybne Tance z Galanty (Galántai táncok). Ešte pred presťahovaním do Trnavy strávila Kodályova rodina sedem rokov v Galante (1885–1892), ktorá pripojením na železničnú trať získala v 19. storočí význam ako dôležitý dopravný uzol medzi Budapešťou a Viedňou a skladateľov otec tu zastával post prednostu stanice. Kodályov pobyt v meste, kde sa v roku 1943 stal čestným občanom, nepripomína len pamätná tabuľa na budove stanice, busta v parku neogotického kaštieľa Esterházyovcov, základná škola a gymnázium, súťaže v zborovom speve s tradíciou siahajúcou do 60. rokov 20. storočia, ale aj jedna z najpopulárnejších orchestrálnych kompozícií na ľudové motívy. Brilantné dielo s delikátnou inštrumentáciou, o ktorom Kodály v predhovore k partitúre vydavateľstva Universal Edition (1934) píše, že je spomienkou na roky detstva v Galante, kde sa pri hre slávnej cigánskej kapely po prvýkrát zoznámil s „orchestrálnou zvukovosťou“, vzniklo a malo premiéru v roku 1933 pod taktovkou Ernő Dohnányiho ako objednávka k 80. výročiu Budapeštianskej filharmonickej spoločnosti. Clivé i temperamentné melódie v tzv. verbunkovom štýle (používané v minulosti pri verbovaní vojakov), prítomné v kompozícii pripomínajúcej rondo, pochádzajú podľa slov autora zo zbierok uhorskej hudby, ktorá vychádzala začiatkom 19. storočia vo viacerých zväzkoch vo Viedni. Jeden z týchto zväzkov obsahuje aj melódie „Cigánov z Galanty“, ktoré Kodály vo svojom diele zvečnil.

      „... v poludňajších hodinách mal deväťročný virtuóz Franz Liszt tú česť predstaviť svoju hru na klavíri v sídle kniežaťa Michaela Esterházyho pred početným zhromaždením vysokej šľachty a viacerými priateľmi umenia. Mimoriadne schopnosti tohto umelca, ako aj rýchlosť pri hre najťažších skladieb – pričom všetko, čo sa pred neho položilo, dokázal predviesť z listu – vzbudili všeobecný obdiv a oprávňujú k tým najvyšším očakávaniam,“ napísali 28. 11. 1820 noviny Pressburger Zeitung na titulnej strane o koncerte umelca. Ešte počas pobytu mladého hudobníka v Bratislave sa uhorská šľachta rozhodla podporiť chlapcov výnimočný talent sumou 600 florénov na obdobie nasledujúcich šiestich rokov. Tieto financie pomohli rodine presťahovať sa do Viedne, kde sa začala Lisztova výnimočná kariéra klavírneho virtuóza, skladateľa a dirigenta. Súčasne vznikol vzťah umelca k mestu, do ktorého sa vracal až do vysokého veku. Na Lisztovu poslednú návštevu v dnešnej Bratislave spomína ešte Ernő Dohnányi (1877–1960): „Stále si živo vybavujem Rubinsteinov recitál, ktorý som navštívil, keď som mal sedem rokov. Nie kvôli programu, z toho si pamätám len Mozartovo Rondo alla turca a nebola to Rubinsteinova hra, ktorá na mňa urobila nezabudnuteľný dojem. Bola to prítomnosť Franza Liszta. Od detstva som o ňom toľko počul, že už len jeho meno na mňa malo magický efekt. A teraz som ho mohol vidieť! Koncert bol vo veľkej sieni Radnice. Zozadu sály som videl Liszta ako stojí naľavo od pódia, pri stene, pod lustrom. Jeho vysoká postava a charakteristický profil boli pre publikum neprehliadnuteľné. Nepamätám si už, či tam stál celú dobu alebo len časť koncertu, ale doteraz si ten obraz živo vybavujem.“ Lisztova Fantázia na maďarské ľudové melódie, S. 123 (známa aj ako Uhorská fantázia) vznikla v roku 1852 ako úprava mimoriadne populárnej Uhorskej rapsódie č. 14 pre sólový klavír. Dielo malo premiéru 1. júna 1853 v Pešti. Ako sólista sa v skladbe pod taktovkou Ferenca Erkela (1810–1893) predstavil známy klavirista a dirigent Hans von Bülow (1830–1894), ktorému je dielo venované. Kompozícia, využívajúca tému piesne Magosan repül a daru (Bocian lieta vysoko) a možno v nej identifikovať vplyvy tradičných maďarských tancov (lassan, friska, czifra), sa začína smútočným pochodom. Efekt tlmeného zvuku tympanov v úvode pripomenie Pochod na popravisko z Berliozovej Fantastickej symfónie. Hudba fantázie však v priebehu skladby získava aj heroický charakter, má v nej miesto hravosť, prameniaca v Lisztovej technickej ekvilibristike, ale tiež v jeho improvizačnej voľnosti, s ktorými súznie voľná forma fantázie a záver efektného rapsodického diela tvorí virtuózna kóda. Skladba patrí od doby vzniku k Lisztovým najpopulárnejším koncertantným dielam, k čomu nepochybne okrem istej hudobnej „exotickosti“ prispela aj skutočnosť, že časť skladateľovej tvorby bola vnímaná ako kultúrny symbol v súvislosti so snahami o národnú sebaidentifikáciu a politickú samostatnosť Maďarov, ktoré vyústili do revolúcie v roku 1848/1849.

      Okrem operných diel sa nemecký skladateľ Richard Strauss zapísal do dejín aj viacerými symfonickými básňami („poème symphonique“, „Symphonische Dichtung“), pričom on sám preferoval pomenovanie „Tondichtung“, teda „hudobná báseň“. Označenie symfonická báseň použil prvýkrát v roku 1854 Franz Liszt. Ide o programovú orchestrálnu kompozíciu vyjadrujúcu určitý sujet, pričom skladateľ v nej nevyužíva len zvukomaľbu, ale tiež postupy odvodené zo symfonickej hudby (techniky motivicko-tematickej práce, úvod, kódu a i.), ktoré však vo vzťahu k „deju“ možno často vysvetliť ako metafory alebo symboly. Tento hudobný druh predstavoval jednu z možných odpovedí generácie romantických skladateľov na požiadavku, aby aj inštrumentálna hudba dokázala vyjadriť, respektíve sprostredkovať určitý obsah. Pre Straussa, ktorý sa v mladosti priklonil k wagnerovsko-lisztovskej skladateľskej poetike, bola symfonická báseň priestorom, kde mohol využiť inštinkty rodeného dramatika a súčasne bez akýchkoľvek obmedzení prejaviť svoju virtuozitu pri narábaní s orchestrom. Symfonická báseň Don Juan, op. 20 (1887–89) vznikala počas Straussovho pobytu v Taliansku a stala sa prvým veľkým triumfom len 25-ročného skladateľa, ktorý v tom čase pôsobil ako dvorský kapelník vo Weimare. Postava voľnomyšlienkára a zvodcu Dona Juana, priťahujúca pozornosť vitalitou, bezočivou odvahou a zmyslom pre humor, sa v literatúre objavila v Španielsku, kde Tirso de Molina (1584–1648) napísal podľa ľudovej legendy divadelnú hru El burlador de Sevilla (Zvodca zo Sevilly). V hudbe na motívy príbehov tohto obľúbeného „antihrdinu“ vznikol napríklad známy Gluckov balet Don Juan (1761) i slávna Mozartova opera Don Giovanni (1787). V 19. storočí inšpirovala postava Dona Juana v literatúre napríklad satirickú báseň Lorda Byrona (1788–1824), no Strauss vo svojom diele čerpá z posmrtne vydanej poézie rakúskeho spisovateľa Nikolausa Lenaua (1802–1850). V Lenauovej nedokončenej básni, ktorá má v mnohých ohľadoch autobiografické črty, súvisí nevera Dona Juana s jeho hľadaním ideálnej ženy. Keď ju hlavný hrdina nenachádza, upadá do depresie a volí si smrť v dueli. Tento dej reflektuje aj Straussova hudba, ktorá po energickom úvode (a ďalších „dejových“ peripetiách: lyrické sólo huslí, romantická melódia hoboja) prináša v závere ako poslednú z nálad rezignované „morendo“. Premiéru diela, ktoré známy nemecký muzikológ Carl Dahlhaus (1928–1989) nazval „hudobným symbolom modernizmu fin-de-siècle“, dirigoval 11. novembra 1899 skladateľ vo Weimare. K dielu sa Richard Strauss ako dirigent počas svojej kariéry opakovane vracal a v roku 1917 sa táto kompozícia ocitla medzi prvými nahrávkami, ktoré vytvoril.

      Pôvabná a nostalgicky pôsobiaca Valčíková sekvencia č. 1 (Walzerfolge No. 1) z roku 1944 je jedným z trojice orchestrálnych diel, ktoré pochádzajú z hudby Straussovej komickej opery Gavalier s ružou (Der Rosenkavalier) – konkrétne z 1. a 2. dejstva diela skomponovaného na libreto Huga von Hofmannsthala (1874–1929). Dej opery, premiérovanej v roku 1911 v Drážďanoch,je situovaný do Viedne 18. storočia, použitie valčíka v tomto kontexte možno chápať v symbolickej rovine.

      Zaujímavosťou je, že Richard Strauss viackrát navštívil Bratislavu a dirigoval tu svoje diela. V roku 1921 Viedenskí filharmonici pod jeho taktovkou odohrali v bratislavskej Redute aj symfonickú báseň Don Juan. V roku 1929 v Slovenskom národnom divadle uviedol svoje opery Elektra a Gavalier s ružou, z ktorej časť tiež zaznie na dnešnom koncerte.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 20.–21. 1. 2022, in: Slovenská filharmónia, CSymfonicko-vokálny cyklus, Cyklus A/B, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      EVA VARHANÍKOVÁ

      Eva Varhaníková absolvovala klavírne začiatky pod vedením Petra Lička. Od roku 1992 študovala na Konzervatóriu v Žiline v klavírnej triede Dariny Švárnej. Konzervatórium ukončila v roku 1998 absolventským koncertom v spolupráci s ŠKO Žilina. V štúdiách pokračovala pod vedením Zuzany Niederdorfer na Fakulte múzických umení AU v Banskej Bystrici. V roku 2009 ukončila doktorandské štúdium na VŠMU v Bratislave v triede Zuzany Niederdorfer.

      Počas štúdií sa aktívne zúčastnila niekoľkých majstrovských interpretačných kurzov – v Brne (J. Skovajsa), Jihlave (K. Seibert, R. Kvapil), v Piešťanoch (E. Indjic), v Sanoku. Je držiteľ kou niekoľ kých ocenení z domácich i medzinárodných klavírnych súťaží. V roku 1999 získala na Medzinárodnej súťaži B. Martinů v Prahe Čestné uznanie. V máji 2002 vystúpila v rámci festivalu Anglo-Czechoslovak Trust na viacerých koncertoch v Londýne. Na tomto festivale jej bola udelená Cena za interpretáciu F. Liszta a J. Cikkera. V roku 2004 získala 3. miesto na Medzinárodnej súťaži B. Smetanu v Plzni.

      Ako členka klavírneho dua sa zúčastnila Medzinárodnej súťaže F. Schuberta v Jeseníku, kde sa spolu s Anetou Majerovou umiestnili na 1. mieste. Vo februári 2008 získala ocenenie Zlatý Parnas udeľované najlepším účastníkom Medzinárodného fóra klaviristov v poľskom Sanoku. Eva Varhaníková sa nepretržite venuje koncertnej činnosti na renomovaných pódiách doma aj v zahraničí. Účinkovala napr. v Londýne (Anglicko), Prahe (Česká republika), Klaipede (Litva), Oulu (Fínsko), Florencii (Taliansko), Sanoku a Varšave (Poľsko), Ľvove (Ukrajina), Moskve (Rusko), Ruse (Bulharsko), Reykjavíku (Island), Sapri (Taliansko), Barcelone (Španielsko), Ľubľane (Slovinsko). Spolupracovala s domácimi aj zahraničnými symfonickými orchestrami (Slovenská filharmónia, ŠKO Žilina, Komorný orchester České Budějovice, Symfonický orchester Hudobnej akadémie v Ľvove, Filharmónia v Ruse, Orchester štátnej opery v Banskej Bystrici, Orchester Camerata Novisoliensis Banská Bystrica, Slovenský komorný orchester Bratislava). Ako komorná hráčka pôsobila so špičkovými slovenskými interpretmi – v klavírnom duu so Zuzanou Niederdorfer, v klavírnom kvintete s Daliborom Karvayom, Jozefom Podhoranským, Zuzanou Bouřovou, Jánom Krigovským, v klavírnom triu s Jozefom Podhoranským a Zuzanou Bouřovou.

      Pravidelne koncertuje ako komorná spoluhráčka so spevákom Ivanom Zvaríkom, akordeonistom Michalom Červienkom a gitaristom Adamom Marcom. Je členkou komorného súboru Invention Quartet, ktoré dlhodobo úspešne koncertuje na domácich a zahraničných pódiách. V roku 2020 založila komorný súbor Slovak Nuevo Quintet, ktorý už má za sebou niekoľko domácich aj zahraničných vystúpení. V rámci medzinárodnej spolupráce v oblasti komornej hudby účinkovala s Čajkovského kvartetom z Moskvy. Eva Varhaníková aktívne propaguje v rámci svojich koncertných vystúpení pôvodnú slovenskú tvorbu pre klavír. Nahrala profilové CD z diel slovenských skladateľov a má za sebou množstvo domácich i zahraničných premiér pôvodných slovenských diel. Viedla majstrovské kurzy klavírnej hry v rámci medzinárodného festivalu v Moskve, v Sanoku, vo Varšave, tiež na popredných hudobných umeleckých vysokých školách v Litve, Maďarsku, Taliansku, na Islande. Je aktívnou organizátorkou mnohých umeleckých podujatí – spoluorganizuje medzinárodný festival klavírneho umenia Forum per tasti, medzinárodnú klavírnu súťaž Forum per tasti a národnú súťaž Musica slovaca. Je autorkou niekoľkých projektov zameraných na rozvoj slovenského umeleckého diania a medzinárodnej spolupráce.



      PETER FERANEC

      študoval na Konzervatóriu v Bratislave (Z. Bílek). Absolvoval kurzy na Medzinárodnom seminári a festivale Bélu Bartóka v Szombathely (P. Eötvös), kde sa venoval predovšetkým dirigovaniu súčasnej hudby (Ligeti, Webern, Bartók). V roku 1986 získal štipendium ruského ministerstva kultúry a študoval na Štátnom konzervatóriu v Petrohrade (M. Jansons). Po postgraduálnych štúdiách vo Viedni (K. Österreicher) sa stal dirigentom Opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Ako hlavný dirigent realizoval aj niekoľko operných titulov vo Viedenskej komornej opere (Don Giovanni, Figarova svadba, Predaná nevesta, Eugen Onegin) a dirigoval aj festival v Schönbrunne (1992–1993).

      Vo februári 1995 debutoval vo Veľkom divadle (Boľšoj teatr) v Moskve predstavením Figarova svadba, kde následne ako šéfdirigent naštudoval celý rad titulov – Lucia di Lammermoor, Bohéma, Traviata, Piková dáma, Aida, ako i Láska ku trom pomarančom.

      So Symfonickým orchestrom Veľkého divadla bol dvakrát na turné v USA (1995, 1997). Od roku 1999 bol prvým hosťujúcim dirigentom Petrohradskej filharmónie. V septembri 2001 bol menovaný šéfdirigentom opery Slovenského národného divadla v Bratislave (naštudovania: Verdi Luisa Miller, Korsakov Zlatý kohútik, dvojtitul Schönberg Očakávanie a Pucciniho Plášť). V rokoch 2007–2009 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie a následne sa stal umeleckým riaditeľom Michajlovského divadla v Petrohrade.

      Počas svojej bohatej umeleckej kariéry spolupracoval Peter Feranec s poprednými orchestrami ako WDR Orchestra, London Philharmonic, Moscow Philharmonic, Tokyo Symphony Orchestra, Kammerorchester Pforzheim, Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Košickou filharmóniou, Ostravskou filharmóniou či Štátnym komorným orchestrom Žilina a pod.

      Realizoval mnohé hosťovské vystúpenia a naštudovania v operných domoch v Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Osle, Kodani, Zürichu, Buenos Aires, Lisabone, Prahe, Toulouse, Mexico City, Istanbule, Brne, Štokholme, Ludwigshafene, Ľubľane... Spolupracoval na CD nahrávkach pre vydavateľstvá BMG, Melodija a Opus. Od roku 2021 je riaditeľom Slovenského inštitútu v Moskve.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011– 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Kodály / Liszt / Strauss

    Piatok 21. 1. 2022, 19.00 hFriday, January 21, 2022, 7.00 PM
    Cyklus A/B – Symfonicko-vokálny cyklus
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    A/B serie – Symphonic-Vocal Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Zoltán Kodály (1882–1967)
      Tance z Galanty Dances of Galánta
    Franz Liszt (1811–1886)
      Fantázia na maďarské ľudové melódie pre klavír a orchester, S. 123 Fantasia on Hungarian Folk Tunes, S. 123
    Richard Strauss (1864–1949)
      Don Juan, symfonická báseň, op. 20 Don Juan, Op. 20
      Valčíková sekvencia č. 1 z opery Gavalier s ružou, op. 59 Waltz Sequence No. 1 from Der Rosenkavalier, Op. 59

    Maďarský skladateľ Zoltán Kodály sa spolu s Bélom Bartókom významne zasadil o zozbieranie množstva ľudových piesní a ich novátorské využitie v modernej hudbe, čoho výsledkom sú aj Tance z Galanty, kde Kodály niekoľko rokov žil. Uhorské rapsódie pre klavír patrili už v dobe svojho vzniku k najpopulárnejším dielam Franza Liszta, preto niet divu, že sa viacero z nich dočkalo orchestrácie. Základom Lisztovej Fantázie, S. 123 sú témy z Uhorskej rapsódie č. 14. Neskororomantická expresivita, intenzívny dramatizmus, postwagnerovské harmónie i mimoriadny zmysel pre inštrumentáciu, to sú niektoré charakteristiky kompozičného štýlu titana nemeckej hudby Richarda Straussa, ktorý sa preslávil práve na pôde symfonickej básne a opery.

    Klaviristka Eva Varhaníková pravidelne koncertuje na domácich i zahraničných pódiách. Je zakladateľkou súboru Slovak Nuevo Quintet a zanietenou propagátorkou pôvodnej slovenskej tvorby. Dirigent Peter Feranec spolupracuje s poprednými orchestrami a opernými domami. V súčasnosti pôsobí najmä v Rusku, kde zároveň zastáva post riaditeľa Slovenského inštitútu v Moskve.


    VideozáznamVideorecording
    VašoVašo FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022

    Facebook

    X (Twitter)