Mendelssohn / Rimskij-KorsakovMendelssohn / Rimsky-Korsakov

[ Autor textu: Ivan Marton (Mendelssohn), Zuzana Buchová-Holičková (Rimskij-Kosrsakov) ]

Felix Mendelssohn-Bartholdy pochádzal z rozvetveného rodu duchovne otvorených a všestranne aktívnych židovských intelektuálov, ktorý dal nemeckej zemi nemálo významných osobností. Starý otec Moses Mendelssohn (1729–1789) si získal meno ako výrazný predstaviteľ osvietenskej filozofie, medzi jeho priateľov patril aj dramatik Gotthold Lessing, ktorého inšpiroval k napísaniu známej hry Múdry Nathan. Otec Abraham bol bankárom, svoje deti, dcéru Fanny a syna Felixa, nechal pokrstiť ako protestantov a vychoval ich v kresťanskej viere; aj on sám s manželkou konvertoval k protestantom a pridal k svojmu pôvodnému menu priezvisko Bartholdy (ani to však skladateľovi v období Tretej ríše nepomohlo, nacisti vydali na uvádzanie jeho diel totálne embargo a jeho sochu, ktorá stála pred lipským Gewandhausom už desaťročia, odstránili). Vďaka rodinnému zázemiu mladý Felix nikdy netrpel biedu, v Berlíne, kam sa rodina presťahovala z Hamburgu, sa mu dostalo excelentného vzdelania a už ako 19-ročný začal hojne cestovať po Európe: britské ostrovy navštívil vari desaťkrát (bez týchto návštev by nebola vznikla slávna Škótska symfónia a predohra Hebridy), podnikol aj výjazdy do Viedne, Milána, Ríma, Florencie či Neapola, istý čas strávil aj vo Švajčiarsku a Francúzsku. V roku 1821 mal príležitosť predstaviť sa básnikovi Goethemu, ktorý jeho mimoriadny hudobný talent prirovnal k Mozartovmu. Silné priateľské puto skladateľa spájalo aj s rovesníkom Robertom Schumannom, hoci ten na jeho úspešnú umeleckú dráhu spočiatku trochu žiarlil. Mendelssohnove tvorivé roky však boli spočítané – ešte pred dovŕšením štyridsiatky ho skolila náhla, zrejme genetickou deformáciou zapríčinená mozgová príhoda, ktorá preťala život obom jeho rodičom, milovanej sestre Fanny i starému otcovi Mosesovi.

Prvé náčrtky k Symfónii č. 4 A dur, op. 90 Talianskej vznikli počas skladateľových ciest do Talianska v rokoch 1829–31. Mendelssohna atmosféra miest i celej apenínskej krajiny očarila, nadšený písal odtiaľ otcovi: “Nádherné Taliansko! Takto som si vždy predstavoval radosť zo života. Prežil som rušný deň a teraz, keď prišiel večer, musím si usporiadať svoje myšlienky. Za toto šťastie som vám, drahí rodičia, nesmierne vďačný.“ A z Ríma zasa oznamoval sestre Fanny: „Pri komponovaní Talianskej symfónie napredujem. Bude to najzábavnejšia skladba akú som kedy napísal, najmä v záverečnej časti.“ Dielo dopísal v marci 1833 v Berlíne a o dva mesiace neskôr ho premiérovo sám dirigoval v Londýne. Napriek búrlivému prijatiu však so symfóniou nebol spokojný a odmietal partitúru vydať tlačou; dokonca plánoval napísať nové verzie druhej, tretej i štvrtej časti – k tomu však nikdy nedošlo. Symfóniu otvára Allegro vivace, plné životného optimizmu a radosti. Hudobné pradivo sa akoby bez zastavenia rinie napred, bravúrna inštrumentácia dáva vyniknúť predovšetkým sláčikovým nástrojom, ktoré svojou krehkou virtuozitou pripomínajú predohru k Snu noci svätojánskej. Druhá časť, Andante con motto, je žánrovým obrazom pútnickej procesie. Spevnú tému, ktorú vraj skladateľ, podľa svedectva priateľa Moschelesa, začul kdesi nôtiť českých pútnikov, sprevádza monotónny rytmus hlbokých sláčikov. Melódia sa objavuje a zasa stráca až napokon uprostred nápevu zaniká. Nasleduje podmanivý menuet v duchu schubertovského ländlera navodzujúci romantickú atmosféru nemeckých lesov: tú akcentuje aj Trio s loveckými názvukmi lesných rohov. Strhujúcu južanskú atmosféru vyžaruje záverečné bujaré Saltarello, rozvíjajúce ľudový motív tanca, ktorým sa Mendelssohn nechal inšpirovať v uliciach Neapola.

Keď sa v roku 1844 narodil do rodiny šľachtica a gubernátora Nikolaj Rimskij-Korsakov, mal prakticky predurčenú kariéru námorného dôstojníka. Námornú akadémiu v Petrohrade, kam nasledoval svojho staršieho brata, začal navštevovať už ako zdatný klavirista a nadšený, hoci ešte nevybrúsený skladateľ. V sedemnástich rokoch ho jeho učiteľ klavíra zoznámil s Milijom Balakirevom, neskorším ideovým lídrom skupiny skladateľov známej ako Mocná hŕstka/Mocná päťka, ktorí sa zameriavali na zachovanie ruskej národnej hudby – Nikolaj Rimskij-Korsakov, César Kjui, Modest Musorgskij, Alexander Borodin. Na nátlak rodiny sa však stal dôstojníkom námorníctva a viac ako dva roky strávil na mori. Nemožno však hovoriť o stratenom čase – jeho cesty do Spojených štátov, na Blízky Východ či do Ázie ohromne podnietili jeho predstavivosť a stali sa mu cennými zdrojmi inšpirácie. Počas pobytu v Londýne nevynechal jedinú príležitosť navštíviť operné predstavenia v Covent Garden. Po svojom návrate do Petrohradu obnovil kontakt s Balakirevom a v roku 1865 na jeho podnet uviedol premiéru svojej prvej symfónie. Hoci naďalej zostával námorným dôstojníkom a nemal formálne hudobné vzdelanie (teoretickým odborom sa však systematicky venoval v rámci samoštúdia), v roku 1871 začal vyučovať na petrohradskom konzervatóriu skladbu a inštrumentáciu a postupne sa etabloval ako uznávaný skladateľ. Keď vo februári 1887 nečakane zomrel jeho priateľ Alexander Borodin, Korsakov sa rozhodol zachrániť a dokončiť jeho operu Knieža Igor. Práca na dokončení Borodinovho diela, odohrávajúceho sa na ruskej stepi, plného očarujúcej, nevšednej hudby, pravdepodobne vyprovokovala Korsakovovu predstavivosť a zrodil sa nápad vytvoriť orchestrálnu suitu s vlastnými exotickými melódiami inšpirovanými prastarými orientálnymi príbehmi Tisíc a jednej noci. Zrodila sa Šeherezáda.

Jednotlivé časti sa mali pôvodne volať jednoducho Prelude, Ballade, Adagio a Finale, upozorňovanie poslucháčov na mimohudobný program Rimského-Korsakova nikdy nenadchlo. Prial si, aby poslucháči vnímali suitu ako symfonickú hudbu s orientálnymi motívmi evokujúcimi dobrodružstvá z rozprávky. Napokon sa však nechal presvedčiť, aby názvy zmenil, no tie len náznakovo odkazujú k niektorým z príbehov. Jediný rámcový program, uvedený aj samotným autorom, je príbeh samotnej Šeherezády a sultána Šahrijára, ktorý po svadobnej noci necháva sťať každú zo svojich neviest. Zachrániť sa podarí len Šeherezáde, ktorá sultánovi každú noc začne rozprávať príbeh, no dokončí ho až nasledujúcu noc. V hudobnom materiáli sú zároveň motívy sultána a Šeherezády jediné, ktoré dielo zjednocujú ako mozaiku či kaleidoskop rozprávkových obrazov a náčrtov orientálneho charakteru. More a Sindibádov koráb sa začína majestátnym motívom sultána, krutého a neúprosného. Mäkké akordy drevených dychových nástrojov pripravia vstup zvodného a nežného hlasu Šeherezády v husľovom sóle, neskôr často sprevádzanom harfou ako analógiu k antickými rozprávačom. Mohutné vlny hudby striedané pokojnými úsekmi vtiahnu poslucháča na dobrodružnú plavbu po mori, končiacu snovým obrazom lode na pokojnej hladine nekonečného oceánu.

Šeherezádin hlas otvára aj druhú časť, O cárovičovi Kalenderovi. V stredovekom islamskom svete bol Kalender potulný mystik, askéta, ktorý žil z milodarov. Idea princa – Kalendera vyznieva preto paradoxne. V zbierke Tisíc a jednej noci sa nachádzajú až tri príbehy princov Kalenderov, z ktorých každý sa narodil ako princ, no vinou série neuveriteľných nešťastí sa z nich stanú žobráci. Nie je jasné, ktorý konkrétny príbeh mal Rimskij-Korsakov pri tejto časti na mysli, no charakter hudby by sa mohol hodiť ku každému z nich. Určiť konkrétny príbeh je prakticky nemožné aj pri tretej časti Láska cároviča a princeznej. Láska je častým motívom Rozprávok tisíc a jednej noci a táto časť je zo všetkých štyroch najlyrickejšia. Šeherezádin hlas sa vynára v druhej polovici, akoby chcela príbeh okomentovať a vzápätí sa plynulo vrátiť späť do deja. Vášnivý vrchol časti nezobrazuje len mladých milencov, ale aj Šeherezádu a sultána. Záverečná časť nesie názov Sviatok v Bagdade. Stroskotanie korábu. Začína sa ako prvá, motívom sultána, tentoraz netrpezlivého dozvedieť sa, ako sa príbeh skončí. Sme naspäť na lodi, no pokoj prvej časti je zničený vlnami a búrkou. Loď trieštiaca sa o útes symbolizuje koniec sultánovho zámeru zavraždiť každú zo svojich manželiek, jeho hudobný motív vytláčajú prepletené témy príbehov predchádzajúcich častí až kým sa znova neozve Šeherezádin hlas ako pripomienka rozprávkového víťazstva nad krutosťou jej manžela. Prvýkrát po takmer troch rokoch môže naozaj pokojne zaspať.

Ivan Marton (Mendelssohn), Zuzana Buchová-Holičková (Rimskij-Kosrsakov)

OLIVER DOHNÁNYI

Dirigoval na začiatku roka 2021 dva zaujímavé opusy – operu Cremonský husliar (J. Hubay) a Teta Simona  (E. Dohnányi), ktoré sa stali súčasťou repertoáru Maďarskej štátnej opery. V októbri 2020 tu pri príležitosti otvorenia nového priestoru Eiffel Art Studios dirigoval Mahlerovu ôsmu Symfóniu tisícov. Od januára 2021 spolupracuje  s Bulharskou národnou operou v Sofii, kde diriguje Toscu a minulý rok koncertne naštudoval Verdiho Macbetha.

Od sezóny 2015/2016 do roku 2020 zastával post šéfdirigenta Uralskej opery v ruskom Jekaterinburgu. Jeho prvá naštudovaná inscenácia (Ph. Glass Satyagraha) získala v roku 2015 dve Zlaté masky – najvyššie ruské divadelné ocenenie. Zlatú masku Dohnányi získal aj v roku 2018 v kategórii Najlepšia práca dirigenta v opere, kedy bol vybraný spomedzi 85 dirigentov z operných divadiel v Rusku (M. Weinberg – Pasažierka). Na Zlatej maske 2020 získala opera Tri sestry (P. Eötvös), na ktorej naštudovaní sa Dohnányi podieľal, cenu Najlepšia operná inscenácia roku.

Oliver Dohnányi po štúdiu na Hudobnej akadémii v Prahe (V. Neumann) a na Akadémii hudby vo Viedni (O. Suittner) zvíťazil v konkurze na pozíciu dirigenta orchestra Československého rozhlasu/ SOČR, kde pôsobil sedem rokov. Po prvej inscenácii v SND (G. Rossini Barbier zo Sevilly) sa stal ako 28-ročný historicky najmladším šéfdirigentom prvej slovenskej opernej scény. Kariéra sa neskôr rozvíjala v Prahe, kde mu bolo po úspešnom naštudovaní Pucciniho Bohémy ponúknuté miesto šéfdirigenta v Národnom divadle (1993–2007).

Dohnányi stál za dirigentským pultom v mnohých svetových operných domoch:  Anglická národná opera (Falstaff, Mefistofeles, Veselá vdova), Opera North v Leeds (Carmen, La Gioconda, Rusalka, Andrea Chénier, Hamlet, La traviata, Predaná nevesta), Opera v Seattli (Káťa Kabanová), Teatro Verdi v Trieste (Das Liebesverbot), Teatro Colon v Buenos Aires, a ď. Za naštudovanie Normy v* Leeds* získala cenu British Opera Award (The Theatre Award 2012 and Achievement in Opera 2012). Okrem toho je i laureátom Európskej ceny Gustava Mahlera (2011) a Ceny Európskej únie pre umenie (2011).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007– 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).