Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 2 H 09 MIN ] [ 2 H 09 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Ivan Marton ]

      V čase, keď začal písať svoj klavírny koncert, bol Antonín Dvořák ešte pomerne neznámym skladateľom, ktorý svoju profesionálnu hudobnú kariéru iba začínal. Žil v skromných majetkových pomeroch v odľahlej časti Prahy s manželkou Alenou a tromi deťmi, ktoré však zakrátko v mladom veku zomreli. V bolestnej rodinnej situácii sa naňho usmialo šťastie: požiadal o udelenie štátnej dotácie vypísanej rakúskou vládou pre „mladých, chudobných a nadaných umelcov“, ktorú naozaj získal a dostával po dobu piatich rokov vo výške 400 zlatých. Navyše, v porote, ktorá o udelení dotácie rozhodovala, sedel aj Johannes Brahms a pri prehliadke partitúr mladého autora neskrýval nadšenie. Upozornil na Dvořáka svojho berlínskeho vydavateľa Fritza Simrocka a odporučil mu na vydanie jeho Moravské dvojspevy. Tým viedenský majster položil základy Dvořákovej svetovej slávy, ktorá gradovala až do skladateľových posledných dní.

      Dvořák bol, zrejme, zručným a disponovaným klaviristom, svoje koncertné vystúpenia však obmedzoval na účinkovanie v komorných súboroch a sprevádzanie vokálnych sólistov; o virtuózne predvádzanie sa nemal záujem. Ani sólový part Koncertu pre klavír a orchester g mol, op. 33, komponovaného v rokoch 1876 – 1878, nehýri efektnými, technicky oslnivými pasážami, ktoré by poslucháčov zdvihli zo sedadiel. Zdržanlivá hudobná reč, meditatívna nálada druhej časti a tanečný charakter záverečného Allegra con fuoco kladú dielo do blízkosti Brahmsovej poetiky, hoci je málo pravdepodobné, že Dvořák Brahmsov 1. klavírny koncert v tom čase poznal. Jedno je isté: skladateľ dielo písal s víziou interpretácie talentovaného mladého českého klaviristu Karla Slavkovského (1846 – 1919), ktorý ho 24. marca 1878 v Prahe premiérovo uviedol. Neskôr koncert, ešte za Dvořákovho života, s úspechom interpretovali ďalší českí i svetoví klaviristi, no záujem oň v prvých desaťročiach 20. storočia upadol. O jeho opätovnú renesanciu sa neskôr postaral známy český klavirista Rudolf Firkušný a tiež fenomenálny Sviatoslav Richter.

      Jún 1941 – nacistické vojská vierolomne prepadli Sovietsky zväz a nepripravenú, Stalinovými politickými čistkami zdecimovanú armádu svojho dovtedajšieho spojenca, ktorú spočiatku porážali na celej dĺžke frontu. V dôsledku masívnej prevahy nemecké divízie hladko prenikali do ruského vnútrozemia, pričom v rovnakom čase útočili na Moskvu, Leningrad i na južné oblasti krajiny. Najmä historická severná metropola štátu bola „vodcovi“ symbolickým tŕňom v oku. Hitler, podľa dobových svedectiev, ruský Petrohrad nenávidel a rozhodol sa vymazať ho zo zemského povrchu. Tieto diabolské ciele sa mu, našťastie, nepodarilo naplniť; nemecká armáda sa po úspešnej letnej ofenzíve s nástupom mrazivej zimy zastavila len niekoľko desiatok kilometrov pred Moskvou a Leningrad hrdinsky odolával nacistickej delostreleckej paľbe i masívnemu bombardovaniu. Nemeckým jednotkám sa do mesta vstúpiť nepodarilo, zato ho však nepriedušne obkľúčili a vystavili jeho obyvateľov nesmiernemu utrpeniu. Začala sa dlhá, 900 dní trvajúca blokáda Leningradu, jedna z veľkých a tragických vojenských udalostí moderných dejín, pri ktorej zahynuli státisíce ruských vojakov a civilistov.

      35-ročného Šostakoviča, petrohradského rodáka a obyvateľa mesta, zastihla fašistická invázia v ťažkom životnom období. Už po niekoľko rokov bola jeho tvorba terčom stalinskej kritiky, ktorá ju vinila z formalizmu a nadbiehania západnej kultúre. Za obeť sústredenej paľby „kulturträgrov“ režimu v druhej polovici tridsiatych rokov padla skladateľova majstrovská opera Lady Macbeth z Mcenského okresu i jeho Štvrtá symfónia. Šostakovič žil vtedy v neustálom strachu o život a každým dňom očakával svoje zatknutie. Operácia Barbarossa, zákerný fašistický útok na umelcovu vlasť, však situáciu od základu zmenil. Z mnohých „nepriateľov štátu“ sa v priebehu noci stali patrioti, ktorí sa pri obrane krajiny postavili do prvej bojovej línie. Germanista Boris Ejchenbaum, významný, no predtým proskribovaný ruský jazykovedec a literárny kritik, riskoval, podľa svedectva Viktora Šklovského, život, keď sa v prudko bombardovanom Leningrade presunul do budovy rozhlasu, aby predniesol nemeckým vojakom svoje vášnivé protivojnové posolstvo. Mierumilovný prozaik Iľja Erenburg vyzýval v novinových apeloch na neľútostné zabíjanie vojakov Wehrmachtu. „Hlásim sa z frontu“ – oznámil Šostakovič verejnosti v septembri 1941 zo strechy leningradského konzervatória, kde s hasičskou helmou na hlave práve likvidoval požiar. Ale už 1. októbra sedel, spolu s ďalšími významnými kultúrnymi osobnosťami mesta, v lietadle, ktoré ho s celou rodinou dopravilo z obliehaného Leningradu do bezpečného Kujbyševa (dnešnej Samary). So sebou si viezol tri časti novej symfónie, ktorú začal písať ešte v lete a dokončil ju v novom pôsobisku.

      Tak sa zrodila skladateľova legendárna Symfónia č. 7, op. 60 „Leningradská“. Okolnosti jej prvých uvedení sú rovnako fascinujúce ako hudba samotná. Premiéra diela sa konala 5. marca 1942 v Kujbyševe v podaní evakuovaného moskovského orchestra Veľkého divadla pod taktovkou Samuila Samosuda. Na koncerte sa vtedy ako dieťa zúčastnil aj šesťročný Leningradčan Josif Raiskin, otec dirigenta dnešného koncertu. V knihe Jana Brokenna Stedevaart spomína na zážitok, ktorý mu zmenil život: na ohromujúcu silu zvláštnej hudby, na atmosféru historickej udalosti, predstaviteľov strany sediacich v prvých radoch i na zahraničných hostí, na dojatie obecenstva, ktoré malo pri počúvaní na tvári úsmev a v očiach slzy, i na neobratne pôsobiaceho skladateľa, ktorý sa po skončení prišiel poďakovať publiku. Vzápätí mikrofilm partitúry letecky cez Káhiru a Teherán previezli do New yorku, kde ju v júli 1942 s miestnymi filharmonikmi slávnostne uviedol Arturo Toscanini. Po koncerte, ktorý naživo vysielali aj americké rozhlasové stanice, symfónia nastúpila triumfálnu cestu po svetových koncertných pódiách (Stalinovi osobne záležalo na tom, aby dielo pôsobilo ako sovietska propagandistická zbraň). Napokon 7. symfónia za dramatických okolností zaznela v auguste 1942 aj v obliehanom Leningrade. O tejto udalosti pútavo píše americký hudobný publicista Alex Ross v knihe Ostáva len hluk: „Dielo začal nacvičovať silne zdecimovaný Orchester leningradského rozhlasu. Keď sa na prvú skúšku dostavilo len pätnásť hráčov, veliaci generál prikázal, aby sa prihlásil každý schopný hudobník z frontovej línie. Hráči prerušovali skúšku, aby sa vrátili do služby, čo niekedy znamenalo kopanie hromadných hrobov pre obete obliehania. Ešte pred samotným uvedením zomreli od hladu traja členovia orchestra. Generál na nemeckej strane sa o koncerte v predstihu dozvedel a mal v úmysle ho prekaziť, no Sovieti mu v tom zabránili, keď začali ostreľovať nemecké pozície. Plejáda ampliónov potom hrala Leningradskú do ticha územia nikoho. Žiadna hudobná skladba v dejinách ešte nikdy takto nevstúpila do bojovej operácie: symfónia sa stala taktickým úderom na nemeckú morálku.“

      Leningradská symfónia sa krátko po svojom vzniku stala objektom mnohých, často protichodných úvah, analýz, komentárov, ba i odsudzujúcich reakcií (Béla Bartók, žijúci vtedy v americkom exile, dielo prudko odmietol, dokonca ho vo svojom slávnom Koncerte pre orchester skarikoval). Bolo zrejmé, že v danom prípade ide o kompozične majstrovsky napísané, no predsa len o propagandistické dielo.

      Po úvodnej expozícii nastupuje v prvej časti tzv. invázna epizóda: jednoduchá pochodová téma, ktorá sa opakuje a za permanentného ostinata malého bubienka hrozivo naberá na dynamike. Téma, aj podľa autorovho vyjadrenia, zobrazuje vpád Nemcov do zeme, pričom cituje melódiu známej árie z operety Veselá vdova F. Lehára a napokon vrcholí v brutálnom, takmer vulgárnom reve orchestrálneho pléna. Elegická druhá časť, Moderato, poco allegretto, sumarizuje skladateľove spomienky na rodné mesto v mierových časoch a nasledujúce Adagio je zasa typickou ukážkou prenikavých hĺbok vrcholného šostakovičovského symfonizmu. Záverečné Allegro non troppo hudobne vyjadruje vieru v konečné víťazstvo.

      Hoci Leningradská symfónia je v hudobnej historiografii ponímaná ako jednoznačné protivojnové dielo, spájané s bojom národa proti votrelcom, Šostakovič v posmrtne vydanej knihe pamätí uvádza, že pri jeho písaní nemal na mysli iba nemecký fašizmus, ale tiež „všetky formy teroru, otroctva a zotročenia ducha“, teda aj stalinské represálie. Ostáva na poslucháčovi, ako si tento autorský odkaz dešifruje.

      Ivan Marton

      –––––
      Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 10. 10. 2021, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      LUKÁŠ VONDRÁČEK

      „Klavirista Lukáš Vondráček je majstrom dokonale profilovaných lineárnych textúr“ (The Straits Times, jún 2015)

      Po absolvovaní debutov so symfonickými orchestrami Chicaga, Pittsburghu a Londýna čaká Lukáša Vondráčka sezóna naplnená pozoruhodnými udalosťami. V sezóne 2021/2022 bude debutovať s Filharmóniou Los Angeles v Hollywood Bowl. Opätovne vystúpi s renomovanými symfonickými orchestrami ako Baltimore a Chicago, vedené dirigentom Marinom Alsopom. Okrem toho sa Lukáš Vondráček predstaví so Štátnym orchestrom Lille pod taktovkou Lionela Bringuiera, ako aj s Varšavskou filharmóniou či symfonickými orchestrami Turku a Malmö. S recitálmi bude hosťovať na Klavírnom festivale Rudolfa Firkušného v pražskom Rudolfíne a na letnom festivale v Kissingeri. V nadchádzajúcej sezóne bude rezidenčným umelcom Janáčkovej filharmónie v Ostrave a bude pokračovať v projekte nahrávok všetkých Rachmaninovových koncertov so Symfonickýcm orchestrom hlavného mesta Prahy FOK.

      V ostatnom desaťročí Lukáš Vondráček precestoval celý svet spolupracujúc so symfonickými orchestrami z Philadelphie, Tasmánie a Sydney, s Tokijským metropolitným symfonickým orchestrom, Frankfurtským symfonickým rozhlasovým orchestrom, s Philharmonia Orchestra, s Antwerpským symfonickým orchestrom, filharmonickými orchestrami Osla a Holandska. Recitály ho zaviedli do sály hamburskej Labskej filharmónie, Flagey v Bruseli, lipského Gewandhausu, viedenského Konzerthausu, do Concertgebouw v Amsterdame, ako aj na slávne festivaly ako Menuhin Festival Gstaad, PianoEspoo vo Fínsku, Pražská jar a Klavírny festival v Lille.

      Lukáš Vondráček účinkoval verejne po prvýkrát už ako štvorročný. Získal svetové renomé ako víťaz mnohých medzinárodných súťaží, napríklad Grand Prix na Súťaži kráľovnej Elisabeth v Bruseli roku 2016, prvé ceny na Medzinárodných klavírnych súťažiach Hilton Head, San Marino, Unisa v Pretórii (Južná Afrika), ako aj Mimoriadnu cenu Raymonda E. Bucka na Medzinárodnej klavírnej súťaži Van Cliburna v roku 2009.


      DANIEL RAISKIN

      je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.

      Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

      Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

      Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi a orchestrami v Miláne, Madride a v Moskve.

      Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

      Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

      Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

      Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

      V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valery Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA, Ománe a Dubaji.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstaví na turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.), na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

    Páči sa Likes 0

    Záverečný koncert 56. ročníka Bratislavských hudobných slávností

    Nedeľa 10. 10. 2021, 19.30 hSunday, October 10, 2021, 7.30 PM
    Cyklus BHS – Bratislavské hudobné slávnosti
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    BHS serie – Bratislava Music Festival
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Antonín Dvořák (1841–1904)
      Koncert pre klavír a orchester g mol, op. 33 Piano Concerto in G minor, Op. 33
      Allegro agitatoAllegro agitato
      Andante sostenutoAndante sostenuto
      Finale. Allegro con fuocoFinale. Allegro con fuoco
    Dmitrij Šostakovič (1906–1975)
      Symfónia č. 7 C dur „Leningradská“, op. 60 Symphony No. 7 in C major, Op. 60 “Leningrad”
      AllegrettoAllegretto
      Moderato (poco allegretto)Moderato (poco allegretto)
      AdagioAdagio
      Allegro non troppoAllegro non troppo

    „Vážené dámy, vážení páni, každé uvedenie 7. symfónie Dmitrija Šostakoviča je mimoriadnou udalosťou. „Leningradská“ symfónia je ohromujúcim symbolom odvahy, vzdoru, ľudskej tragédie, ale predovšetkým nádeje. Pred takmer osemdesiatimi rokmi, 5. marca 1942, sa môj otec ako šesťapolročný chlapec vo svojom rodnom meste Kujbyšev (Samara) zúčastnil na svetovej premiére tohto monumentálneho diela. Tento zážitok v mnohom predurčil celý jeho život, a tým aj život mňa a mojej rodiny. Josif Raiskin, uznávaný muzikológ a hudobný kritik, je dnes s nami prítomný v tejto nádhernej koncertnej sieni. Je pre mňa veľkou poctou a privilégiom, že za prítomnosti svojich rodičov môžem aktuálny ročník Bratislavských hudobných slávností uzavrieť spolu so Slovenskou filharmóniou práve uvedením 7. symfónie Dmitrija Šostakoviča.“

    Daniel Raiskin, šéfdirigent Slovenskej filharmónie
    _____

    Kým husľový a najmä violončelový koncert Antonína Dvořáka patria medzi klenoty svetovej koncertantnej literatúry a sú dodnes pevnou súčasťou repertoáru vrcholných svetových interpretov, skladateľov Koncert pre klavír a orchester z roku 1876 ostal tak trochu, hoci neprávom, v ich tieni. Dvořák skomponoval koncert pre talentovaného českého klaviristu Karla Slavkovského, ktorý dielo premiérovo uviedol v marci 1876 v Prahe. Neskôr sa o renesanciu koncertu zaslúžili významní klavírni interpreti 20. storočia (Sviatoslav Richter, András Schiff). Na BHS si dielo vypočujeme v interpretácii vynikajúceho Lukáša Vondráčka, víťaza mnohých medzinárodných súťaží; z tých najprestížnejších spomeňme Grand Prix na Súťaži kráľovnej Alžbety v Bruseli (2016). Siedma symfónia Leningradská Dmitrija Šostakoviča patrí k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším dielam ruskej symfonickej tvorby 20. storočia. Skladateľ ju začal písať bezprostredne po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom a jej legendárna premiéra v Kujbyševe v roku 1942 vyvolala celosvetovú odozvu.

    Slovenská filharmónia uzavrie program 56. ročníka BHS pod taktovkou svojho šéfdirigenta Daniela Raiskina.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald kamerycamera, striheditor, svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021

    Facebook

    X (Twitter)