Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
[ 0 H 58 MIN ] [ 0 H 58 MIN ]
- None / Žiadne
- English
- Slovenčina
-
Bulletin
[ Autor textu: Andrej Šuba ]
Balet na mytologický námet s názvom Prometeove stvorenia (Die Geschöpfe des Prometheus) Ludwiga van Beethovena pochádza z obdobia medzi prvými dvomi symfóniami skladateľa. Na diele, označenom v dobe svojho vzniku ako „heroický a alegorický balet“, pracoval Beethoven v rokoch 1800 – 1801 na objednávku talianskeho baletného majstra Salvatoreho Viganò (1769 – 1821), ktorý si získal meno v Benátkach a v Madride, a bol tiež príbuzným Luigiho Boccheriniho u ktorého študoval kompozíciu. Viganò, ktorý sa napriek tomu pri spracovaní prometeovskej témy rozhodol osloviť Beethovena, naplánoval premiéru baletu na 21. marca 1801 vo viedenskom Burgtheatri, uvedenie však muselo byť napokon posunuté o týždeň. Skladateľ z tohto zdržania vinil tanečníka, ktorý si podľa neho neurobil svoju prácu. Ako upozorňuje americký muzikológ Lewis Lockwood, Prometeus v prípade tohto diela nie je spurným Titanom, ktorý priniesol ľudstvu oheň a bol za to kruto potrestaný Diom, nie je ani Prometeom Aischyla, Goetheho či Shelleyho, ktorý sa vzoprie bohom, teda osudu. Je skôr osvietenským filozofom, učiteľom, dobrodincom, tvorcom civilizácie prinášajúcim poznanie a vzdelanie „rousseaovským“ ušľachtilým divochom. Na začiatku Prometeus oživí hlinené sochy muža a ženy, nie je v jeho moci z nich však urobiť rozumné bytosti. Rozhodne sa preto, že ich vystaví „vyššej forme vied a umení“, v druhom dejstve sa tak na scéne objavujú Apolón, deväť múz, grácie, Bakchus, Pan, Orfeus, Amfion a Arion. V závere baletu Melpomené, múza tragédie, zabíja Prometea, no hlavný hrdina je v duchu neoklasickej drámy napokon Tháliou a Panom povolaný naspäť k životu. Kritika označila toto spojenie prometeovského mýtu s príbehom Apolóna a múz za „alegoricko-mytologický nezmysel“. Lockwood si však v prípade tohto Beethovenovho jediného kompletného baletu všíma, že za antickým príbehom sa (minimálne v rovine motivácie spracovať námet) pravdepodobne ukrýva aj ďalší aktuálny spoločensko-historický kontext. Hrdinom Beethovenových dní bol Napoleon, ktorý sa vďaka úspešným vojenským ťaženiam stal v roku 1800 symbolom nádeje na spoločenskú zmenu. Lockwood pripomína, že zvlášť talianski patrioti si od Napoleona sľubovali oslobodenie spod rakúskej nadvlády, takto ho oslávil napríklad taliansky básnik Vincenzo Monti (1754 – 1828) v básni Prometeo. V takomto kontexte nemusí byť potom náhoda, že Beethoven hudbe z finále baletu neskôr našiel miesto vo finále Tretej symfónie, venovanej pôvodne Bonapartovi a nazvanej „Eroica“. V jednom diele sa tak symbolicky stretli mýtický i novodobý hrdina, azda určitá sebaprojekcia skladateľa premietnutá do sveta hudby. Je možné, že Beethoven Prometeom pôvodne ašpiroval na vytvorenie akéhosi svetského pendantu k Haydnovmu oratóriu Stvorenie, ktoré veľmi obdivoval. Hoci celkové vyznenie Beethovenovej kompozície je podľa viacerých autorov výsledkom dobových názorov na baletnú hudbu, ktorá mala byť určená prevažne na zábavu (dobová kritika, naopak, vyčítala skladateľovi „prílišnú učenosť“), táto skladba poskytla Beethovenovi priestor pre experimentovanie s využitím nástrojov (o. i. použitie harfy a basetového rohu) na dosiahnutie pôsobivých dramatických efektov, ktoré neskôr naplno zúročil vo svojich ďalších symfóniách a opere Fidelio.
„Ó, vy, ľudia, ktorí ma pokladáte a vyhlasujete za nenávistného, spurného alebo mizantropického, ako mi len krivdíte, vy nepoznáte skrytú príčinu toho, čo sa vám takto navonok javí. Moje srdce i moja myseľ boli od detstva naklonené jemnému citu láskavosti, bol som pripravený vykonať veľké skutky, no povážte len, že som už šesť rokov postihnutý nevyliečiteľným neduhom, zhoršeným nerozumnými lekármi, rok po roku klamaný nádejou na zlepšenie a napokon prinútený prijať trvalé ochorenie, ktorého vyliečenie bude trvať roky, ak je vôbec možné. Ja, ktorý som sa narodil s ohnivým temperamentom, prístupný zábavám i spoločnosti, som sa musel tak skoro oddeliť a tráviť svoj život v osamelosti. Keď som sa chcel niekedy nad všetko povzniesť, ach, ako len tvrdo som bol vrhnutý späť smutnou skúsenosťou svojho zlého sluchu – a predsa som nemohol ľuďom povedať: hovorte hlasnejšie, kričte, pretože ja som hluchý! Ako by som len mohol priznať slabosť zmyslu, ktorý by mal byť u mňa dokonalejší než u iných, ktorý som kedysi vlastnil v tej najvyššej dokonalosti, v takej, v akej ho v hudbe majú či mali len máloktorí. To nemôžem. Musíte mi teda odpustiť, keď vidíte, že sa uzatváram do seba vtedy, keď by som sa vám rád priblížil. Moje nešťastie ma dvojnásobne zarmucuje, že som kvôli nemu nesprávne posudzovaný. Pre mňa už v ľudskej spoločnosti niet rozptýlenia, pre príjemné rozhovory, vzájomné odhaľovanie vnútra niet v nej miesta. Som úplne sám. (...) ...chýbalo len málo a sám by som ukončil svoj život – zadržalo ma len umenie. Ach, zdalo sa mi nemožné, aby som opustil svet skôr, kým nevytvorím všetko, k čomu som bol povolaný,“ napísal Ludwig van Beethoven v dokumente známom ako Heligenstadtský závet. Oratórium Christus am Ölberge (Kristus na Olivovej hore) z roku 1803 bolo prvým väčším dielom, ktorým sa Beethoven zaoberal po návrate z Heiligenstadtu, kde toto tragické svedectvo o jeho duševnom rozpoložení spôsobenom problémami so sluchom vzniklo. Je známe, že skladateľ sa obracal k duchovnej hudbe pri mimoriadnych príležitostiach a z osobných dôvodov, tak vzniká v období kríz v 20. rokoch 19. storočia aj jeho Missa solemnis. Beethoven neskôr tvrdil, že práca na oratóriu Kristus na Olivovej hore, na ktorom spolupracoval s redaktorom Wiener Zeitung, autorom divadelných hier a príležitostným libretistom Franzom Xaverom Huberom (1755 – 1814), mu zabrala len dva týždne. Dielo bolo pripravené na uvedenie 5. apríla 1803 v Theater an der Wien a o náhlivosti, v akej vznikalo, svedčí aj fakt, že ešte v ráno premiéry skladateľ dopisoval trombónové party. Viedenskú kritiku skladba rozhodne nenadchla, písala, že dielo obsahuje len málo pozoruhodných pasáží, jeho forma pôsobí vyumelkovaným dojmom a vokálnym partom chýba expresívnosť. Keď v roku 1811 Beethoven revidoval oratórium pre vydavateľstvo Breitkopf & Härtel, o skladbe písal takmer ospravedlňujúco: „Ide o moje prvé dielo tohto druhu a navyše rané... napísané v priebehu dvoch týždňov naplnených rušivými udalosťami a nesmierne nepríjemnými a skľučujúcimi životnými okolnosťami, môj brat v tej dobe trpel ťažkou chorobou. (...) Je úplne isté, že dnes by som vytvoril úplne iné oratórium než vtedy.“ Skladateľ s odstupom času vyjadril tiež veľkú nespokojnosť s libretom, ktoré tiež prešlo revíziou básnika, skladateľa, ale tiež teológa Christiana Schreibera, no ani táto nová podoba Beethovena neuspokojila. Je pravda, že recitatívoch, áriách a zboroch oratória Kristus na Olivovej hore skladateľ vychádza z tradície oratoriálnych diel (ktorú reprezentovali najmä kompozície Händla a Haydna), pričom konvencie žánru a profesionálne štandardy kompozičného remesla prekračuje skôr v častiach než v celku. No hodnotenie amerického muzikológa Lewisa Lockwooda, že kompozícia, ktorej myšlienkovým centrom sú Kristova samota a utrpenie, je len poučným príkladom Beethovenovej schopnosti podložiť text hudbou, a to i pri nedokonalom sústredení, je pravdepodobne príliš prísne. Iný odborník na skladateľov život a dielo, Angličan Barry Cooper, píše, že v hudbe oratória je v symbióze s textom vedome akcentovaná kontemplatívnosť a naratív sa prezentuje najmä v rovine psychologickej drámy. V konečnom dôsledku je tu tak možné stretnúť sa s rovnakými emóciami hrôzy, osamotenia, zápasu, strachu zo smrti, ale i lásky k ľudstvu, túžby po dobre a konečného triumfu ako v Heligenstadtskom závete. Podľa Jana Caeyersa mohol vlažné prijatie diela ovplyvniť aj fakt, že z dvoch Kristových prirodzeností, božskej a ľudskej, sa skladateľ v tomto diele zameral viac na tú druhú. Do dejín recepcie Beethovenovej hudby na Slovensku patrí fakt, že oratórium Kristus na Olivovej hore bolo súčasťou archívu Cirkevného-hudobného spolku v Bratislave, ktorý v Katedrále svätého Martina pravidelne uvádzal aj skladateľovu Missu solemnis.
–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 30. 4. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus AB, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021 -
Životopisy
MARIANA SAJKO
Mariana Sajko študovala operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU v Bratislave. Vzdelanie v odbore operetná špecializácia si doplnila na Konzervatóriu v Bratislave. Pôsobí ako hosťujúca sólistka Opery ŠD Košice, Štátnej opery Banská Bystrica, Opery SND v Bratislave, Opery ND v Brne, Divadla F. X. Šaldy v Liberci, Národného divadla Moravskosliezskeho a Sliezskeho divadla v Opave. V opere SND sa predstavila ako Konstanze v Mozartovom Únose zo Serailu. Jej repertoár zahŕňa celý rad postáv: Kráľovná noci (Čarovná flauta), Donna Anna (Don Giovanni), Fiordiligi (Cosi fan tutte), Violetta (La traviata), Gilda (Rigoletto), Adina (Nápoj lásky), Maria di Rohan (Maria di Rohan), Zerbinetta (Ariadna na Naxe), Desdemona (Otello), Rossina (Barbier zo Sevilly), Marzellina (Fidelio), Morgana (Alcina), Nella (Gianni Schicchi), Arsena (Cigánsky barón), Rosalinda/Adela (Netopier), Diana (Orfeus v podsvetí). Ešte počas štúdií účinkovala ako Serpina v opere G. B. Pergolesiho La serva padrona a Popoluška vo Veselohre na moste B. Martinů.
Ako koncertná speváčka realizovala dosiaľ vyše stovky vystúpení na Slovensku i v zahraničí (Česká republika, Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko, Chorvátsko, Lotyšsko, Japonsko, Martinik). Sólisticky účinkovala o. i. na festivaloch Piešťanské organové dni, Nitrianska hudobná jeseň, Zámocké hry zvolenské, Medzinárodnom hudobnom festivale Petra Dvorského, Medzinárodnom festivale Petra Michalicu Hudba pod diamantovou klenbou, festivalovej prehliadke Nová slovenská hudba, či v rámci cyklu Opery SND Kontinuity. V slovenskej premiére tiež naštudovala sopránový part Requiem Gaetana Donizettiho.
Za sebou má tiež spoluprácu s viacerými renomovanými domácimi orchestrami (Slovenská filharmónia, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Štátny komorný orchester Žilina, Cappella Istropolitana, Solamente Naturali, Metropolitný orchester Bratislava, Orchester Konzervatória v Bratislave), dirigentmi (Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi, Marek Štryncl, Marián Vach, Peter Valentovič, Martin Leginus, Rastislav Štúr, Karol Kevický, Igor Bulla, Ján Procházka, Igor Dohovič, Ondrej Olos, Vinicius Kattah, Peter Breiner), či osobnosťami zo sveta hudby a šoubiznisu (Stanislav Šurin, Martin Babjak, Miroslav Dudík, Marián Bango, Lýdia Eckhardt a pod.). Príležitostne sa venuje i nahrávaniu (o. i. obnovené premiéry duchových árií „zabudnutého“ kremnického skladateľa 18. storočia, Antona Aschnera; premiéry sakrálnych kompozícií súčasných slovenských autorov – Rastislava Dubovského, Petra Grolla, Petra Hochela).
V rokoch 2009 – 2013 absolvovala majstrovské spevácke kurzy Petra Dvorského v Piešťanoch. Je účastníčkou Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina „Iuventus Canti“ vo Vrábľoch (Čestné uznanie, Cena za najlepšiu interpretáciu skladby 20. storočia); v lete 2012 postúpila do semifinále Medzinárodnej speváckej súťaže Hans Gabor Belveder vo Viedni. Je trojnásobnou držiteľkou Ceny literárneho fondu za najlepšie stvárnenú opernú postavu sezóny (Morgana, 2016; Donna Anna, 2018; Desdemona, 2019). V sezóne 2015/2016 bola za naštudovanie Morgany (Alcina) a Kráľovnej noci (Čarovná flauta) domácimi opernými kritikmi nominovaná na „Najlepší ženský výkon“. Za naštudovanie Konstanze (Únos zo serailu) bola v Ankete opernej kritiky označená za „Talent“ a „Skokana“ sezóny 2016/2017. Pôsobí aj pedagogicky.
PAVOL BRŠLÍK
Pavol Bršlík je rodák z Kysuckého Nového Mesta, kde začali aj jeho prvé hudobné kroky. Študoval na konzervatóriu v Žiline u Františka Livoru, kde objavil čaro divadla a opery. V štúdiu pokračoval v triede Emílie Sadloňovej. Počas jeho štúdií sa mu podarilo presadiť na mnohých speváckych súťažiach, ako spevácka súťaž Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, Imricha Godina vo Vrábloch a hlavne na súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského, kde medzi ostatnými oceneniami získal aj cenu operného štúdia CNIPAL v Marseille.
Odvtedy pôsobí predovšetkým v zahraničí. Prvé kroky ho viedli na scénu Berlínskej štátnej opery, kde sa ako člen ansámblu predstavil hlavne v mozartovských postavách ako Ferrando v Così fan tutte, Don Ottavio v Donovi Giovannim, Belmonte v Únose zo Serailu a Tamino v Čarovnej flaute. Svoje spevácke umenie rozširoval aj ako Nemorino v Nápoji lásky, Kudrjáš v Káti Kabanovej, Jacquino vo Fideliovi a Steuermann v Bludnom Holanďanovi. Po úspechoch v Berlíne mohli jeho lyrický tenor obdivovať na scénach ako sú Metrotolitná opera New York, Londýnska Covent Garden, festival v Salzburgu a v Glyndebourne, Viedenská štátna opera, Opera v Sydney, Seouli, Tokiu... Zoznam miest, kde vystupoval, sa postupne rozširoval rovnako ako jeho repertoár. Jeho Gennaro v Lucrezii Borgii po boku našej divy Edity Gruberovej v Mníchovskej štátnej opere ho posunul ďalej vo vodách bel canta a s úspechom sa predstavil ako Roberto Devereux v rovnomennej opere od G. Donizettiho, Leicester v Marii Stuarde po boku Diany Damrau a ako Edgardo v Lucii z Lammermooru. Popri bel cante do svojho repertoáru zaradil aj postavy slovanských a francúzskych skladateľov. Po už spomínanom Kudrjášovi v Janáčkovej Káti Kabanovej to bol Števa v Jej pastorkyni, Lensky v Čajkovskom Eugenovi Oneginovi, Faust v Gounodovom Faustovi a Margaréte, Nadir v Lovcoch perál, Romeo v Romeovi a Júlii, alebo v operách Richarda Straussa ako Narraboth v Salome, Spevák v Gavalierovi s ružou a Henry Morosus v Mlčanlivej žene. Popri účinkovaní na svetových scénach si svoje spevácke umenie zdokonaľoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici v triede Vlasty Hudecovej, u ktorej po úspešnom doktoráte dodnes pokračuje v cibrení svojho hlasu. Jeho srdce si podmanila aj pieseň a stal sa vyhľadávaným interpretom piesní na koncertných pódiách. So svojimi dvornými klaviristami Robertom Pechancom a Amirom Katzom sa po recitáloch v Berlíne, v La Monnaie v Bruseli, vo Wiener Konzerthaus, v Štrasburgu a na Mníchovskom letnom festivale predstavil aj na prestížnej Schubertiade v Schwarzenbergu, kde ho publikum môže počuť pravidelne. Už počas štúdia v Marseille sa začala aj jeho spolupráca s najväčšími dirigentmi našej doby. Na festivaloch, v koncertných sálach a na doskách operných domov sa predstavil pod taktovkou Kurta Masura, Daniela Barenboima, Sira Colina Daviesa, Sira Simona Rattlea, Ricarda Mutiho, Christiana Thielemana, Kirila Petrenka a iných. S počtom vystúpení sa rozrastá aj jeho diskografia. Okrem DVD, z ktorých môžeme spomenúť Idomenea na počesť znovuotvorenia divadla Cuvilliés v Mníchove, Eugena Onegina z Londýnskej Kráľovskej opery, Mozartovu Čarovnú flautu z festivalu v Baden Baden, Bergovu Lulu zo Salzburského festivalu, alebo Lucreziu Borgiu z Bavorskej štátnej opery, nahráva aj ako sólista. Ako prvé sólové CD vyšli piesne Mikuláša Schneidera- Trnavského vo vydavateľstve Viva Musica! Records. Ďalej vo vydavateľstve Orfeo nasledovala Schubertova Krásna mlynárka, Mozartove árie, nahrávka Schubertovej Winterreise z koncertu na festivale Schubertiade vo Schwarzenbergu a jeho zatiaľ poslednou je nahrávka Janáčkovho Zápisníka zmizelého. Pre Supraphon naspieval Dvořákove Cypřiše. Kedykoľvek mu to čas dovolí, vedú jeho kroky na rodné Slovensko, takže ho môže počuť a vidieť aj naše publikum.
PETER MIKULÁŠ
Peter Mikuláš študoval na VŠMU v Bratislave. Je laureátom viacerých speváckych súťaží: Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1978), Piotra Iľjiča Čajkovského v Moskve (1982) a Miriam Helinovej v Helsinkách (1984). Od roku 1978 pôsobí ako sólista Slovenského národného divadla, kde stvárnil viac ako päťdesiat operných postáv, napr.: úlohu Leporella (Don Giovanni), Jacopa Fiesca (Simon Boccanegra), Dulcamaru (Nápoj lásky), Philippa (Don Carlos), Mefistofela (Faust, Mefistofeles), či Falstaffa v rovnomennej opere. Popri účinkovaní v Opere SND hosťuje aj v pražskom Národnom divadle (Don Giovanni), v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Holandskej opere v Amsterdame, v Metropolitnej opere v New Yorku a na ďalších operných scénach. Popri opernom má aj bohatý koncertný repertoár. Ako sólista vystupoval s etablovanými orchestrami ako napr.: Viedenskí filharmonici, Česká i Slovenská filharmónia, Royal Philharmonic Orchestra, Orchestre de Paris, Gewandhaus Orchester Leipzig, Torino RAI Orchester, Bruckner Orchester Linz a ď. pod vedením svetových dirigentov ako: J. Bělohlávek, S. Byčkov, Sir Ch. Mackerras, G. Solti, H. Rilling, C. M. Giullini, R. Hickox, S. Rattle, Ch. Dutoit, K. I. Kobayashi, G. Prêtre či V. Ashkenazy. Hosťoval na popredných medzinárodných festivaloch v Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Portugalsku, v USA, Japonsku a ďalších krajinách.
RASTISLAV ŠTÚR
absolvoval štúdium orchestrálneho dirigovania na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde dnes pôsobí aj ako pedagóg.
V roku 1996 debutoval v Opere SND v Boitovom Mefistofelovi, čo mu otvorilo rad ďalších možností. Naštudoval tu opery Dcéra pluku (Donizetti), Maškarný bál, Trubadúr a La traviata (Verdi), ktorú dirigoval aj na turné v Japonsku v roku 2004 (so sólistami Petrom Dvorským a Mariou Guleghinou), Barbier zo Sevilly (Rossini), Čarovná flauta (Mozart), Predaná nevesta (Smetana), Nabucco (Verdi), Andrea Chénier (Giordano), Panna Orleánska a Piková dáma (Čajkovskij), Faust a Margaréta (Gounod), Manon Lescaut a Triptych (Puccini), balety Andersen (Nedbal), Spartakus (Chačaturian), Sylfída (Lovenskjold), Romeo a Júlia (Prokofiev). Diriguje tu opery Tosca (Puccini), Così fan tutte (Mozart), Falstaff (Verdi), Lucia di Lammermoor (Donizetti), Werther (Massenet) a mnoho ďalších.
Od roku 1999 pravidelne spolupracoval s Petrom Dvorským v celom rade predstavení v Opere SND a v rámci koncertov s najvýznamnejšími orchestrami na Slovensku, v Čechách a Rakúsku. Dirigoval Dvorského spoločné vystúpenia s Montserrat Caballé (2000), Gabrielou Beňačkovou (2002), Ilonou Tokody (2003) a Anatolijom Kotschergom (2006), ako aj spoločný koncert Evy Urbanovej a Jeleny Obrazcovovej v roku 2002. S PKF – Prague Philharmonia a Petrom Dvorským nahral CD „Vivere“. V roku 2017 dirigoval koncert v Smetanovej sále v Prahe so sólistami Bryanom Hymelom a Irinou Kyriakidou.
So zahraničnými orchestrami často uvádza významné diela českej hudby. V roku 1999 naštudoval s Orchestre Philharmonique de Strasbourg Smetanovu Predanú nevestu v Opera National du Rhin s vybranými sólistami z celého sveta. V roku 2005 dirigoval Dvořákovo oratórium Svatební košile so São Paulo Symphony Orchestra (Eva Urbanová, Ľudovít Ludha, Peter Mikuláš). Spolu s čínskym orchestrom NCPA (National Centre for the Performing Arts) naštudoval Dvořákovu Rusalku (2016). Išlo o historicky prvé uvedenie českej opery v Číne a o prvé predvedenie opery s použitím 3D technológie na svete.
Na konte má bohatú spoluprácu so zahraničnými orchestrami, opernými domami a poprednými sólistami. Absolvoval turné po Španielsku s orchestrami Czech Virtuosi (2001) a Janáčkovou filharmóniou Ostrava (2003). V roku 2004 dirigoval v opere v Grazi (Nápoj lásky; Donizetti), v Giessene (Barbier zo Sevilly; Rossini), v Essene (Così fan tutte; Mozart), koncertoval s Juhozápadnou nemeckou filharmóniou v Kostnici a sólistom Heinrichom Schiffom a s Moskovskou filharmóniou. Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, s ktorým absolvoval koncerty v Norimbergu (2003), Vroclave (2004) a Merseburgu (2005), turné po USA a vystúpenia v rámci festivalov Emy Destinnovej v Českých Budějoviciach (2008) a v Šanghaji (2013). S Českým národným symfonickým orchestrom a Ute Lemper vystúpil na festivale Prague Proms 2008, s Gabrielou Beňačkovou a Evou Urbanovou v berlínskom Konzerthause (2008), s Lawrencom Brownleem a Mojcou Erdmann v Prahe (2012). V roku 2014 dirigoval koncerty s Josephom Callejom v Prostějove a v Čajkovského sále v Moskve. Simon Keenlyside a Štefan Kocán boli sólistami koncertu s Českou filharmóniou, s ktorou sa predstavil v Smetanovej sále v Prahe 2015. Koncertoval aj s Cairo Symphony Orchestra v Káhire (2010) a s Ruským štátnym akademickým symfonickým orchestrom J. F. Svetlanova vo Veľkej sále Konzervatória v Moskve (2017).
Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou v rámci rôznych koncertných cyklov, absolvoval s ňou aj koncerty v Kolíne nad Rýnom (2003 a 2005), v Interlakene (2005), Ingolstadte so sólistom Mischom Maiskym (2010), turné po Španielsku (2010 a 2016), koncert v Tonhalle v Zürichu s Editou Gruberovou, Pavlom Bršlíkom a Jozefom Bencim (2012), v Bruseli s Jolanou Fogašovou a Štefanom Kocánom (2016) a v Berlíne a Ríme s Daliborom Karvayom (2016). S orchestrom realizoval aj CD nahrávky s áriami v podaní Jolany Fogašovej (2000), s hudbou Georgea Gershwina a sólistom Marcelom Štefkom (2013) a s klavírnymi koncertmi Johanna Nepomuka Hummela a sólistom Andrewom Brownellom (2013). Je držiteľom Ceny Frica Kafendu 2011 za vynikajúce dirigentské výkony doma i v zahraničí, ako aj Krištáľového krídla za rok 2017 v kategórii Hudba. Dva roky viedol operu SND v Bratislave (2018 – 2020).
JOZEF CHABROŇ
ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch.
V sezóne 2019/2020 spolupracoval s Konzerthausorchester Berlin a dirigentom Christophom Eschenbachom na uvedení Mahlerovej 8. symfónie v Berlíne. Pripravil SFZ na spoluprácu s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku (Dvořák: Rekviem) a Plzeňskou filharmóniou (Beethoven: Missa solemnis) v Čechách.
V úvode súčasnej sezóny uviedol spolu so Slovenskou filharmóniou Beethovenovu 9. symfóniu na festivale v Piešťanoch. Dirigoval samostatný koncert SFZ na festivale v Nových Zámkoch a SFZ pripravil pre novú produkciu opery Eugen Onegin Viedenskej štátnej opery.
V sezóne 2021/2022 SFZ pripraví na účinkovanie v operných produkciách vo Viedenskej štátnej opere, ako aj na koncerty v Rakúsku, Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku.
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.
Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.
Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.
Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.
SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR
je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991 – 2001) a Jan Rozehnal (1991 – 2003). V sezóne 2003/2004 bol umeleckým vedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. V rokoch 2005 – 2014 zastávala post hlavnej zbormajsterky Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu.
Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean-Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dmitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko, Japonsko a Omán. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Londýn, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).
Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť OPUS, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.
Začiatkom sezóny 2019/2020 sa zbor predstavil na otváracom koncerte Berlin Konzerthausorchester v Berlíne v Mahlerovej 8. symfónii s dirigentom Christophom von Eschenbachom. Následne sa prezentoval na koncertoch s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku a s Plzenskou filharmóniou v Čechách. V dôsledku pandémie zaznamenal SFZ najmä v druhej polovici sezóny zrušenie významných umeleckých spoluprác (Praha, Belehrad, Dortmund, Neuberg an der Mürz, Mannheim).
V úvode sezóny 2020/2021 sa SFZ predstavil so Slovenskou filharmóniou v Piešťanoch na uvedení Beethovenovej 9. symfónie. V októbri účinkoval vo Viedenskej štátnej opere v novej opernej produkcii Eugen Onegin.
V sezóne 2021/2022 sa SFZ opätovne predstaví vo Viedenskej štátnej opere v opernej produkcii Eugen Onegin a v máji 2022 v opernej produkcii Boris Godunov. V apríli 2022 bude zbor účinkovať na koncerte s Brucknerorchester Linz. V júni ho čakajú zájazdy do Nemecka a Srbska s Dortmundskou filharmóniou, s ktorou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu. Mužská časť SFZ sa v závere sezóny predstaví vo Švajčiarsku v diele Kráľ Oidipus Igora Stravinského.
SF / SFZ / Štúr / Chabroň/ Sajko / Bršlík / Mikuláš – Beethoven
SF / SFZ / Štúr / Chabroň/ Sajko / Bršlík / Mikuláš – Beethoven
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Ludwig van Beethoven
Piatok 30. 4. 2021, 19.00 hFriday, April 30, 2021, 7.00 PMCyklus KBP – Koncerty bez publika
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieKBP serie – Concerts without audience
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Balet na mytologický námet s názvom Prometeove stvorenia (Die Geschöpfe des Prometheus) Ludwiga van Beethovena pochádza z obdobia medzi prvými dvomi symfóniami skladateľa (1800 – 1801). Prometeus v prípade tohto diela nie je spurným Titanom, ktorý priniesol ľudstvu oheň a bol za to kruto potrestaný Diom, je skôr osvietenským filozofom, učiteľom, dobrodincom, tvorcom civilizácie prinášajúcim poznanie a vzdelanie.
Oratórium Kristus na Olivovej hore (Christus am Ölberge) z roku 1803 bolo prvým väčším dielom, ktorým sa Beethoven zaoberal krátko potom, ako v dokumente známom ako Heiligenstadtský testament podal tragické svedectvo o svojom duševnom rozpoložení spôsobenom problémami so sluchom a zdôveril sa so aj svojimi samovražednými úmyslami. V hudbe oratória je v symbióze s textom možné stretnúť sa s emóciami hrôzy, osamotenia, zápasu, strachu zo smrti, ale i lásky k ľudstvu, túžby po dobre a konečného triumfu rovnako ako v Heligenstadtskom testamente.
SF / SFZ / Štúr / Chabroň/ Sajko / Bršlík / Mikuláš – Beethoven
SF / SFZ / Štúr / Chabroň/ Sajko / Bršlík / Mikuláš – Beethoven
Foto © Alexander Trizuljak, 2021
Foto © Alexander Trizuljak, 2021