Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:49:57 ] [ 1st part – 00:49:57 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Malá suita pre sláčikový orchester, op. 1 Carla Nielsena predstavuje šťavnaté plody jeho mladíckeho temperamentu. Prvý opus dánskeho skladateľa a dirigenta vzbudil v kodanskej hale Tivoli zaslúžený ohlas hneď na premiére 8. septembra 1888. „Mladý muž evidentne disponuje hudobným duchom v tom, čo nám chce povedať. A to, čo nám povedal v sobotu, bolo prezentované v krásnej, výstižnej podobe, skromne a pútavo, vynikajúcim rukopisom a príťažlivou sýtosťou zvuku, ktorá odkrýva vynikajúci zmysel pre strunové nástroje...“ Nielsen na Kráľovskom dánskom konzervatóriu pôvodne študoval hru na husliach; povedľa interpretačných skúseností sa však hudobnícky záber jeho záujmov rozširoval na hru na viole, dirigovanie a kompozíciu. Na premiére Malej suity sedel v orchestri za husľovým pultom; neskôr spomínal, že napriek pochopiteľným očakávaniam a nádejam on sám nečakal až taký frenetický aplauz publika. Niekoľkokrát bol vyvolaný späť na pódium; druhú časť musel školský orchester pre veľký záujem opakovať ako prídavok. Nielsen v ten deň prežíval zrod svojej veľmi úspešnej skladateľskej kariéry. Malá suita je nenápadným, poetickým prielomom v tvorbe významného symfonika prelomu 19. a 20. storočia. K hudbe inklinoval už v útlom detstve. Nemajetní rodičia sa síce aktívne hudbou nezaoberali, mali však nesporný hudobný talent. Otec si privyrábal drevorubačskými prácami a malý Carl ho občas sprevádzal. Sám neskôr spomínal, že počul hudbu aj vo zvuku drevorubačskej píly svojho otca. Po večeroch potom improvizoval a zhmotňoval nevšedné zvukové dojmy do sugestívnych pôvabných skladbičiek. Už ako skúsenejší autor spozoroval počas dovolenkovej návštevy istého baru expresívne charakteristické maľby na stenách, čo viedlo k vzniku Druhej symfónie „Štyri temperamenty“. Tretia symfónia „Sinfonia espansiva“ vznikla na podnet kvílivého zvuku kolies kodanskej električky. Hudba teda pulzovala Carlovi Nielsenovi v krvi. Malá suita je prvým hmatateľnejším dôkazom nevšedného talentu. Dielo nadväzuje na obdobné diela Nielsenových predchodcov Griega, Dvořáka, Čajkovského. Nielsen okrem rešpektu k vzorom už v tomto mladíckom opuse 22-ročného tovariša prezentuje enormne vyvinutý zmysel pre architektúru, pre koncipovanie línií a ich vzájomnej súhry. Malá suita je na jednej strane zvukovo dráždivá a emočne sebestačná, je však aj pevne zomknutá a obdivuhodne koncepčná. Malá suita ponúka ešte „romantický“ emočný svet; asketický trojčasťový skelet však nadväzuje skôr na starú barokovú sonátu.

Na suity a serenády významných autorov 19. storočia a na sonátové skvosty barokových majstrov v roku 1892 efektne nadviazal aj Sir Edward Elgar svojou Serenádou pre sláčikový orchester e mol, op. 20. Opusové číslo dvadsať síce naznačuje, že Elgar už bol v čase vzniku diela pomerne ostrieľaným tvorcom; v zásade je však Serenáda prvým Elgarovým reprezentatívnejším titulom. Podľa najnovších výskumov však ide o dôkladnú revíziu jedného zo skorších titulov, zaradených do kolekcie Ratolesti mladosti. Elgar bol povestný chorobnou nedôverou voči vlastným skladateľským schopnostiam. Jedine vďaka svojej milujúcej manželke Caroline Alice sa v budúcnosti odhodlával k tvorbe. Všetky náležitosti súvisiace s manažovaním uvedenia Elgarových opusov ležali na bedrách duchovne veľmi silnej a oddanej ženy. Aj Serenáda e mol, dedikovaná významnému anglickému strojcovi organov Edwardovi W. Whinfieldovi, vznikla pravdepodobne ako jeden z prejavov lásky a vďaky na adresu jeho „najkrajšej múzy“. Elgar prejavoval rozpaky aj pri uvedení vynikajúcej Serenády; najskôr dielo ponúkol amatérskemu dámskemu orchestru vo Worcestri. Akoby si chcel na nestráženej pôde sám overiť kvality svojho produktu. Až po štyroch rokoch, teda v roku 1896, skladbu oficiálne uviedol v belgických Antwerpách. Stretol sa tam s nadšením zo strany publika i opatrných odborníkov a až v tom okamihu uznal kvality Serenády. On sám považoval tento opus za počiatok svojej skutočnej profesionálnej kariéry. Opojná hudba Serenády mu dáva jednoznačne za pravdu... Emočná hĺbka a senzitivita neskoršieho autora slávnych Variácií Enigma, op. 36 je už v Serenáde „enigmaticky“ a asketicky zakódovaná do archaickej anglikánskej hudobnej morfológie. Elgar ostáva stáť pevnou mysľou na Ostrovoch, vysiela však signály smerom ku stáročnej kontinentálnej tradícii. Lahodný „kokteil“ dvoch kultúr vysoko oceňoval napríklad aj inak rezervovaný Richard Strauss; ten zabezpečil Elgarovi pozíciu v náročnom stredoeurópskom teritóriu.

Experiment a vzdor voči chudorľavým normám a kritériám umeleckej tvorby sa na prahu 20. storočia stali záväznými cieľmi aj pre neskrotného „divocha“ Leoša Janáčka. Pochádzal z malebného Valašska, teda z regiónu, kde to doslova kypí etnickými inšpiráciami; svojská architektúra, bohaté remeselnícke tradície a sugestívna hudba si podmania aj súčasného človeka. V Janáčkovom čase však ešte neboli atakované kalom dnešných dní, v ktorých triumfuje ignorantstvo a dešpekt voči týmto hodnotám ducha. Je preto pochopiteľné, že Janáček sa v čase, kedy Európu sužovala všeobecná kríza, spoľahol práve na odveké a večné zdroje tvorivosti. Jeho postoj k folklóru a k hovorovej reči vidiečanov bol doslova vášnivý a maximálne zainteresovaný. Sám o tom písal v nadšených listoch priateľom: „Zaoberám sa štúdiom národnej piesne a národného tanca. Vzhľadom na to, že zo zbierok národných piesní možno vyčítať štýlové pravidlá, ktorými by sa mohla riadiť aj skladba umelá, ak si chce zachovať ráz ľudovej hudby českej, môžeme poznávaním národných tancov očakávať obrodenie našej hudby takisto po stránke harmonickej, tóninovej a obzvlášť formovej“. V inom z listov Janáček písal: „Objavil som čosi nové v ľudovej hudbe, celkom svojrázne. Hodil by sa na to najlepšie názov ,nokturnoʻ. Sú to zvláštne ľudové spevy viachlasé, ľudom zaujímavo harmonizované. Na svojich potulkách krajom som ich zachytil v kraji ľudopiscom ešte neprebádanom. Nemôžem o nich hovoriť, aby som sa nerozochvel! V podvečer, po západe slnka, vychádzajú dievčatá na humná, tá najlepším hlasom obdarená predspevuje, stojac pred všetkými. Predspieva a ostatní vpadávajú, držiac sa rukami pevne pohromade, originálnym spevom, ktorý sa tiahne ponad vrcholy hôr, padá v údolia a zaniká v diaľke za vodou v tmavých lesoch...“. Janáček otvorene hovoril o tom, že ľudový prvok nezohráva rozhodujúcu úlohu výlučne vo folkloristicky zameraných dielach, ale že aj vo vysoko sofistikovaných cieľoch uvoľňuje hudobníkom ducha, myseľ aj ruky. Janáčkove vrcholné symfonické, scénické a komorné opusy aj preto sršia nezdolateľnou energiou a výbušnosťou. Jeho nenapodobiteľná hudobná poetika postupne fascinovala celý svet a Janáček sa popri Smetanovi a Dvořákovi ako inšpiratívny autor zaradil do celosvetovej siene slávy. Suita pre sláčikový orchester, JW VI/2 (1877) stojí na počiatku tejto cesty. 23-ročný Janáček dielo skomponoval ešte pod vplyvom Dvořákovho štýlu. Šesťdielna Suita obsahuje navzájom veľmi kontrastné časti – v niektorých dominuje živelný rytmus, energia, iné nás opantajú vrúcnou lyrikou a emočnou hĺbkou. I keď v tomto diele možno ešte nepočujeme „typického“ Janáčka, je Suita očarujúcim opusom, ktorý obsahuje náznaky skladateľovho budúceho originálneho kompozičného jazyka.

Igor Javorský

–––––
Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 25. 10. 2020, in: Slovenská filharmónia. Cyklus SKO – Slovenský komorný orchester, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia dva roky pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie. V roku 2001 prevzal po Bohdanovi Warchalovi post umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra.

Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, hosťovsky vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, orchestrom PKF – Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkovou filharmóniou Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít s orchestrami a účinkovaním v sólových recitáloch má umelec bohaté skúsenosti aj v oblasti komornej hry, ktoré získal predovšetkým ako primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, od r. 1987 ako spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria. Stál pri zrode Kubínovho kvarteta (na violovom poste) a niekoľko rokov hral tiež v súbore Musica aeterna. V rokoch 1992 – 1996 pôsobil ako umelecký vedúci komorného orchestra mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. V roku 2012 mu bola udelená Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Získal tiež cenu Cieszynit Uznania 2019 za mimoriadnu reprezentáciu regiónu Tešínskeho Sliezska v zahraničí.

Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V r. 2001 viedol interpretačné majstrovské kurzy pre profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra uskutočňuje mnohé zaujímavé projekty, pre slovenské publikum objavuje doposiaľ neuvedené diela svetovej hudobnej literatúry, významnou mierou sa podieľa na uvádzaní nových diel slovenských autorov. Inicioval cyklus koncertov v chrámoch a tiež koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Od roku 2004, stého výročia úmrtia Antonína Dvořáka, opakovane uvádza jeho Biblické piesne v zborovom unisone ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Pod vedením majstra Warchala sa sformoval na popredného predstaviteľa slovenského interpretačného umenia v zahraničí. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. Po prvýkrát na Slovensku predniesol na jednom koncerte kompletné Bachove Orchestrálne suity a Brandenburské koncerty. Postupne uviedol všetky concerti grossi G. F. Händla, A. Corelliho a raritný komplet sláčikových symfónií mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, opakovane uviedol Händlovo oratórium Mesiáš. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako šesťdesiat skladieb, v rámci Roku slovenskej hudby 2016 nahral dva CD nosiče s dielami súčasných slovenských autorov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. Spolupráca so zbormi sa medzičasom rozšírila i do úspešnej kooperácie s neprofesionálnymi komornými orchestrami a v posledných rokoch sa realizuje v celoslovenskom meradle.

Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením; spolupracuje s významnými slovenskými, či zahraničnými sólistami. Okrem toho sa každoročne venuje príprave a realizácii koncertov pre deti a mládež v pravidelných koncertných cykloch Slovenskej filharmónie a v spolupráci s Detskou univerzitou v Bratislave. V marci 2019 premiéroval SKO spolu s Jurajom Kukurom hudobno-dramatické predstavenie „Biblia“ v Divadle Aréna, ktoré uvádzajú aj na rôznych festivaloch na Slovensku a v Českej republike.

V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike. Na zahraničných a domácich pódiách sa orchester predstaví aj v jubilejnej sezóne. 21. februára 2021 na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu založenia SKO uvedie v spolupráci s bývalými členmi orchestra rovnaký program, aký zaznel na prvom koncerte SKO vo februári 1961.

0 Páči sa Likes

Nielsen / Elgar / Janáček

Nedeľa 25. 10. 2020, 16.00 h
SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Dánsky skladateľ Carl Nielsen sa od detstva presadzoval ako zdravo ambiciózny človek a hudobník. Malá suita pre sláčikový orchester, op. 1 je poetickým štartovacím signálom zápasu o najvyššie hodnoty umenia. V tradícii komponovania šarmantných serenád a suít pre komorný orchester pokračoval aj Angličan Sir Edward Elgar. Serenádu e mol, op. 20 dedikoval významnému anglickému strojcovi organov Edwardovi W. Whinfieldovi a považoval ju za počiatok svojej skutočnej profesionálnej kariéry. Po stope komponovania serenád a suít kráčal aj Leoš Janáček; Suita pre sláčikový orchester je ešte ovplyvnená Antonínom Dvořákom, Janáček však už hľadá nové alternatívy.

Huslista a dirigent Ewald Danel pôsobí na poste umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra už od roku 2001. Stal sa nástupcom Bohdana Warchala, zakladateľa orchestra. SKO sa významnou mierou podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Nielsen / Elgar / Janáček