Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 14 MIN 1 H 14 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Markéta Štefková ]

      Robert Schumann sa v mladosti dlho rozhodoval medzi poéziou a hudbou, písal básne a romány, fantazíroval na klavíri. Až vo veku 20 rokov sa definitívne rozhodol pre hudbu a klavír, ktorému venoval svoje opusy 1–23, 3 sonáty a celý rad fantazijných skladieb, etúd a pod. Tieto diela sa vyznačujú originalitou štýlu a jedinečne romantickým výrazom. Ešte v roku 1839 Schumann píše, že „piesňové kompozície ... radí za inštrumentálnu hudbu a nikdy ich nepovažoval za veľké umenie.“ Ale už o rok neskôr, keď po dlhom a náročnom boji so svojím učiteľom Friedrichom Wieckom konečne získal istotu, že si proti jeho vôli smie vziať za ženu jeho dcéru Claru, o ktorej veril že mu bola „predurčená osudom“, vytryskla z neho vokálna hudba s neuveriteľnou intenzitou. V roku 1840 vzniklo v horúčkovitom návale nadšenia 138 kompozícií určených pre spev, ktoré tvoria základ jeho piesňovej tvorby. „Ach, Clara, aká je to blaženosť, písať pre spev; dlho som ju postrádal“, zdôveruje sa. „Aké je to pre mňa ľahké, to Ti nedokážem povedať, ani aký som pritom šťastný. Väčšinou skladám postojačky alebo počas chôdze, nie pri klavíri. Je to celkom iná hudba, ktorá nevzniká prostredníctvom prstov – oveľa bezprostrednejšia a melodickejšia.“ Schumannove klavírne skladby majú s piesňou spoločnú malú, lyrikou predchnutú formu, naliehavosť poetického výrazu. Klavírna hra bola pre Schumanna väčšmi než pre ktoréhokoľvek z klasikov spevom, ponorením sa do lyrického, subjektívneho, pevnými formami nespútateľného pocitu; jeho klavírne skladby sú nasýtené melódiou, ktorá sa ďalej rozoznieva v imitáciách a zrkadlových útvaroch a ktorá je zahalená do atmosférických harmónií. Schumannove piesne je možné považovať za naplnenie čohosi, čo naznačujú jeho klavírne miniatúry; básnický prvok, ktorý je v nich taktiež obsiahnutý, volá po slove a hlase. Konfrontácia s básňou je kľúčovou záležitosťou: Schumann, ktorý bol sám takmer básnikom, sa s ňou vyrovnáva oveľa intenzívnejšie a citlivejšie než jeho predchodcovia. Skladateľ napokon dospel k presvedčeniu, že jediný naozaj významný hudobný pokrok v nemeckej hudbe po Beethovenovi bol možný len v piesni, a to z dôvodu „progresívneho básnického umenia“, novej básnickej školy, za ktorej reprezentantov považoval Friedricha Rückerta, Josepha Eichendorffa, Ludwiga Uhlanda a Heinricha Heineho. V Láske básnikovej, op. 48, cykle 16 piesní na texty z texty z Knihy piesní Heinricha Heineho, Schumann s vynikajúcou intuíciou hudobne vyjadril dvojzmyselnosť jeho poézie. Láska je chápaná ako nežné laškovanie a hry fantázie; je tu ale neustále prítomná aj nežná a zastretá poetická melanchólia, hoci sa skrýva za obrazy kvetín a vtákov, ruží, ľalií a slávikov, jarné nálady a romantické snenie. Záver cyklu patrí skladbe s názvom Staré, chmúrne piesne. Potom, ako básnik svoju lásku a bolesť pochoval v hlbinách mora, otvára sa mu jeho pravá vlasť, ríša poézie. Spev mlčí, konečné slovo patrí klavíru a jeho dlhej, pokojne-extatickej dohre, ktorá básnika sužovaného pozemskými útrapami unáša do vyššieho a šťastného duchovného sveta. Tu prehovára skladateľ Kreisleriany, tu je dosiahnutý vrcholný a cieľový bod, v ktorom cesta z ohraničenej oblasti piesňových miniatúr vyústi do nekonečného sveta absolútnej hudby.

      Lyrické skladby Edvarda Griega tvorí spolu 66 autobiografických klavírnych skladieb, ktoré vyšli v desiatich zošitoch v rokoch 1867 – 1901. Už počas Griegovho života si Lyrické skladby našli cestu k širokému publiku. Skladateľovým bezprostredným východiskom boli Schumannove klavírne miniatúry, s ktorými sa dôkladne oboznámil počas svojho štúdia na Konzervatóriu v Lipsku (1858 – 1862), v tom čase najvýznamnejšej hudobnovzdelávacej inštitúcii v Európe, kde sa pestovala tradícia nemeckej hudby od čias J. S. Bacha. Zasnená melódia úvodnej Arietty, op. 12 č. 1 s otvoreným koncom priam vyzýva k vstupu do poetického sveta skladateľových najrozmanitejších zážitkov a intímnych citových rozpoložení, ale aj umeleckých štylizácií rázovitých nórskych ľudových piesní a zemitých tancov. Motýľ, op. 43 č. 1, Vtáčik, op. 43 č. 4 a Na jar, op. 43 č. 6 sú súčasťou 3. zošita Lyrických skladieb, ktorý Grieg zaslal svojmu vydavateľovi Maxovi Abrahamovi s návrhom publikovať ho ako Jarné piesne. Abraham namietal, že pod týmto názvom si bude každý predstavovať úpravy ľudových piesní a nie cyklus originálnych kompozícií pre klavír. Navrhol preto alternatívne názvy ako Jarné kvietky, Jarné lístky, Jarné obrázky, Jarné zvuky, Jarné sny, Jarné pozdravy, Jarné rozprávky atď. Že tieto kvetnaté tituly nezodpovedali Griegovým intenciám, vyplýva z jeho rýchlej odpovede: „Pokiaľ ide o op. 43, navrhujem škrtnúť všetky jarné historky a pomenovať ho jednoducho Lyrické skladbičky, 3. zošit.“ V týchto miniatúrach sa naplno prejavuje Griegova schopnosť hudobne vykresliť prírodné impresie a viditeľné javy, keď napr. vo Vtáčikovi zreteľne počuť čvirikanie, náhlivé pohybovanie krídelkami a drobné poskakovanie. Nejde však o romantickú náladovosť, ale skôr o zvukomalebné skice predznamenávajúce impresionizmus. Významnou súčasťou Lyrických skladieb sú aj výjavy o strašidelných troloch a elfoch zo sveta nórskej mytológie, ku ktorým patrí aj Pochod škriatkov, op. 54 č. 1. Sú to dielka až démonicky divé a zúrivé, zvukovo brilantné, rytmicky úderné a harmonicky drsné.

      Nočná pieseň pútnika II „Nad všetkými vrcholkami je pokoj“, op. 96 č. 3, D768 (1822) je jednou zo Schubertových piesní na text Johanna Wolfganga von Goetheho. Skladateľ bol postavený pred náročnú úlohu, vyjadriť hudbou, ktorej podstatou je pohyb v čase, stav dokonalého pokoja. Vzťah medzi oboma umelcami bol ambivalentný; pokiaľ Schubert uctieval Majstra, ktorý bol od neho starší o 48 rokov a zhudobnil jeho texty v takmer 80 skladbách, tento nemal pochopenie pre Schubertovo novátorstvo. V jeseni 1828 tridsaťročný Schubert zhudobnil texty dvoch severonemeckých básnikov, Ludwiga Rellstaba a svojho vrstovníka Heinricha Heineho, ktoré chcel vydať spoločne ako piesňový cyklus. Po Schubertovej predčasnej smrti tento zámer uskutočnil vydavateľ Haslinger, ktorý doplnil jednu pieseň na text Johanna Gabriela Seidla a cyklus vydal pod názvom Labutí spev, D. 957. V piesni Pobyt, č. 5 na Rellstabov text sa v duchu archetypálneho spojenia prírodný obraz – emocionálna reflexia prítomného už v ľudových piesňach obraz nehostinnej prírody stáva zrkadlom bolesti ľudskej duše. Si mojím pokojom, op. 59 č. 3, D776 (1823) na text Friedricha Rückerta je citovo vrúcnou religióznou piesňou, ktorá je zasadená do prostej strofickej formy. Jednoduchá, postupne stúpajúca melódia je sprevádzaná zdržanlivým sprievodom klavíra. V tretej strofe však melódia dvakrát stúpa až k septime nad mohutne sa otvárajúcim priestorom v klavírnom sprievode a na vrchole je náhle prerušená generálpauzou, akoby sa silný cit chcel vymaniť z okov strohej formy; pieseň však končí v oddanej pokore. Zvukovou kulisou piesne Posolstvo lásky, č. 1 z cyklu Labutí spev opäť na Rellstabov text sú, podobne ako v Schubertovom legendárnom cykle Krásna mlynárka, D. 795, figurácie klavíra vyjadrujúce zurčanie potoka. Nad nimi sa nesie melódia speváka rojčiaceho o svojej milovanej, s ktorou basová línia klavírneho sprievodu vytvára ľúbezný dialóg.

      Markéta Štefková

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta: Text ku koncertu 30. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      ŠTEFAN KOCÁN

      vyštudoval operný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Hany Štolfovej- Bandovej. V štúdiu spevu pokračoval na viedenskom Konzervatóriu pod vedením svetoznámeho ruského basistu Jevgenija Nesterenka. Je laureátom medzinárodných súťaží P. I. Čajkovského v Moskve, Hommage á Lucia Popp v Bratislave, A. Dvořáka v Karlových Varoch, M. Schneidera-Trnavského v Trnave a prestížnej súťaže Belvedere vo Viedni.

      Po štúdiách sa stal členom operného súboru Landestheater v rakúskom Linzi, kde stvárnil celý rad významných basových postáv. V sezóne 2003–2004 získal za stvárnenie úlohy Veľkého inkvizítora vo Verdiho opere Don Carlos ocenenie Eberharda Waechtera za najlepší výkon mladého interpreta v danej sezóne. Následne v tejto úlohe a v úlohe Komtúra v Mozartovej opere Don Giovanni debutoval na scéne Viedenskej štátnej opery, kde sa v nasledujúcich sezónach predstavil v úlohách Sarastra (Čarovná flauta), Banca (Macbeth), Raimonda (Lucia di Lammermoor), Filipa II. (Don Carlos), Padre Guardiana (Sila osudu). Od roku 2006 do roku 2008 bol členom opery vo švajčiarskom Bazileji, kde stvárnil závažné basové postavy ako Filip II., Osmin (Mozart – Únos zo Serailu), Mefisto (Gounod – Faust), Mustafa (Rossini – Talianka v Alžíri) a Roi de Trèfle (Prokofiev – Láska ku trom pomarančom). Ďalšie hosťovania ho zaviedli do Gran Teatro del Liceo v Barcelone, Kráľovskej dánskej opery v Kodani, Opéra de Nice vo francúzskom Nice, Vlaamse Opera v belgických Antverpách, Opéra national de Paris v Paríži, Tokyo Opera Nomori a NHK Hall v japonskom Tokiu, Theater Graz v rakúskom Grazi. Spieval v talianskych divadlách – Teatro Communale v Modene, Teatro Communale vo Ferrare, Teatro Municipal Santiago de Chile v Čile, Aalto Theater v nemeckom Essene, Staatstheater v Kasseli, Staatsoper v nemeckom Hannoveri, Štátnej opere aj Národnom divadle v Prahe a tiež v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Po debute v newyorskej Metropolitnej opere v roku 2009 ako Kráľ (Verdi – Aida) sa na túto scénu každoročne vracia v úlohách Sparafucila (Verdi – Rigoletto) a Veľkého inkvizítora (Verdi – Don Carlos), Ramfisa (Verdi – Aida), Ferranda (Verdi – Trubadúr) a Gremina (Čajkovskij – Eugen Onegin). V roku 2011 debutoval v milánskej La Scale ako Masetto (Mozart – Don Giovanni), po ktorom nasledoval Banco (Verdi – Macbeth), Veľký inkvizítor a Filippo II. (Verdi – Don Carlos). V Bayerische Staatsoper v Mníchove vystúpil v úlohách Zachariasa, Osmina a Komtúra, v Lyric Opera v Chicagu v úlohách Banca a Ramfisa, v Los Angeles LA Phil v úlohách Komtúra a Ramfisa, vo Vlaamse Opera v Antwerpách v úlohách Modrofúza (Bartók – Hrad kniežaťa Modrofúza) a Leporella (Mozart – Don Giovanni). Pravidelne sa venuje aj koncertnej činnosti. Spomeňme veľké vokálnoinštrumentálne diela ako Verdiho, Mozartovo a Dvořákovo Rekviem, 9. symfónia L. van Beethovena, 8. symfónia Gustava Mahlera „Symfónia tisícov“, alebo komorné koncerty s klavírnym sprievodom. V komornom repertoári má piesne a cykly piesní širokého spektra autorov rôznych štýlových období a národností.


      MARIAN LAPŠANSKÝ

      upozornil na seba ešte ako študent Konzervatória v Bratislave a následne ako poslucháč Akadémie múzických umení v Prahe (u Františka Maxiána a Jana Panenku), keď sa stal absolútnym víťazom na Smetanovej klavírnej súťaži v Hradci Králové a získal Cenu za najlepšiu interpretáciu diel W. A. Mozarta (1971) a neskôr tiež Cenu Anda-Bührle (1972) na majstrovských kurzoch Gézu Andu v Zürichu. Vo svojom vzdelávaní pokračoval formou postgraduálneho štúdia na Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve v triede Viktora Meržanova. K oceneniam, ktoré prispeli k prudkému vzostupu jeho kariéry koncertného umelca, patrí aj titul laureáta na Medzinárodnej tribúne mladých interpretov UNESCO v rámci BHS. V súčasnosti je Marian Lapšanský pravidelným hosťom na mnohých prestížnych koncertných platformách vo svete, účinkujúc s renomovanými orchestrami. Spolupracoval s dirigentskými osobnosťami ako Václav Neumann, Jiří Bělohlávek, Roberto Benzi, Ken Ichiro Kobayashi, Zdeněk Košler, Libor Pešek, Alexander Rahbari, Ľudovít Rajter, Emmanuel Villaume, Leoš Svárovský a iní. Uskutočnil množstvo sólových recitálov i komorných koncertov na prestížnych festivaloch ako Wiener Festwochen, Salzburger Festspiele, Berliner Festtage, Dresdner Musikfestspiele, Pražská jar, Medzinárodný hudobný festival v Ankare, Letný festival Dubrovník, Bratislavské hudobné slávnosti a ďalších. Marian Lapšanský je nielen vynikajúci sólista, ale stal sa aj jedným z najvyhľadávanejších komorných hráčov na súčasnej scéne. Účinkoval s renomovanými sólistami ako Peter Schreier, Magdaléna Hajóssyová, Peter Dvorský, Dagmar Pecková, Sergej Kopčák, Angelica May, Josef Suk, Jiří Bárta, Shizuka Ishikawa, Jelena Obrazcovová, Raphael Walfish a ďalší.

      Interpretačné umenie M. Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach. Roku 1995 získal spolu s violončelistom Jiřím Bártom Cenu Zlatej harmónie za CD nahrávku so sonátami Rachmaninova, Schnittkeho a Pärta. Roku 1997 získal Cenu Classic za nahrávku roka (Zdeněk Fibich: Nálady, dojmy a upomínky – súbor 12 CD). Roku 1999 dostal Cenu za najlepšiu českú nahrávku roku 1998 (Leoš Janáček: Zápisník zmizelého s Petrom Strakom a Dagmar Peckovou). Okrem spomenutých ocenení za prvotriedne nahrávky získal aj Európsku cenu Gustava Mahlera na rok 2002, ktorú v spolupráci s Európskou úniou každoročne udeľuje Európska únia umenia za kreatívny hudobný čin, nekonvenčný a progresívny prínos do kontextu kultúry a za podporu hudobného umenia. V ostatných rokoch koncertoval v Japonsku, Španielsku, Poľsku, Kanade, Turecku, Grécku, Egypte, Juhoafrickej republike, Maďarsku, Kuvajte, Nemecku, Južnej Kórei, Bielorusku, Taliansku, Holandsku, Dánsku.

      Marian Lapšanský zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, o. i. ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis a prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela v Bratislave. Od roku 2004 zároveň pôsobí ako generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie, kde organizuje aj festival Bratislavské hudobné slávnosti. Je často pozývaný ako člen do porôt medzinárodných klavírnych súťaží, o. i. F. Liszta v Budapešti, L. v. Beethovena v Bonne, A. Skriabina v Grossete, Prix Amadeo v Aachene, Premio Giuliano Pecar v Gorizii, Medzinárodnej súťaže komornej hry vo Frankfurte, Súťaže Pražskej jari a ďalších. Jeho študenti získali už viac ako 30 rôznych ocenení na medzinárodných interpretačných súťažiach. Je pedagógom na AU v Banskej Bystrici. Do roku 2012 pôsobil aj na AMU v Prahe a do roku 2019 na VŠMU v Bratislave.

      –––––
      Bibliografický údaj: Text ku koncertu 30. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Libreto

      Heinrich Heine: Dichterliebe / Básnikova láska

      Im wunderschönen Monat Mai

      Im wunderschönen Monat Mai,
      Als alle Knospen sprangen,
      Da ist in meinem Herzen
      Die Liebe aufgegangen.
      Im wunderschönen Monat Mai,
      Als alle Vögel sangen,
      Da hab’ ich ihr gestanden
      Mein Sehnen und Verlangen.

      Aus meinen Tränen sprießen

      Aus meinen Tränen spriessen
      Viel blühende Blumen hervor,
      Und meine Seufzer werden
      Ein Nachtigallenchor.
      Und wenn du mich lieb hast, Kindchen,
      Schenk’ ich dir die Blumen all’,
      Und vor deinem Fenster soll klingen
      Das Lied der Nachtigall.

      Die Rose, die Lilie

      Die Rose, die Lilie, die Taube, die Sonne,
      Die liebt’ ich einst alle in Liebeswonne.
      Ich lieb’ sie nicht mehr, ich liebe alleine
      Die Kleine, die Feine, die Reine, die Eine;
      Sie selber, aller Liebe Wonne,
      Ist Rose und Lilie und Taube und Sonne.

      Wenn ich in deine Augen seh'

      Wenn ich in deine Augen seh’,
      So schwindet all’ mein Leid und Weh’;
      Doch wenn ich küsse deinen Mund,
      So werd’ ich ganz und gar gesund.
      Wenn ich mich lehn’ an deine Brust,
      Kommt’s über mich wie Himmelslust;
      Doch wenn du sprichst: ich liebe dich!
      So muss ich weinen bitterlich.

      Ich will meine Seele tauchen

      Ich will meine Seele tauchen
      In den Kelch der Lilie hinein;
      Die Lilie soll klingend hauchen
      Ein Lied von der Liebsten mein.
      Das Lied soll schauern und beben,
      Wie der Kuss von ihrem Mund,
      Den sie mir einst gegeben
      In wunderbar süsser Stund’.

      Im Rhein, im heiligen Strome

      Im Rhein, im heiligen Strome,
      Da spiegelt sich in den Well’n
      Mit seinem grossen Dome,
      Das grosse, heilige Köln.
      Im Dom da steht ein Bildnis,
      Auf gold’nem Leder gemalt;
      In meines Lebens Wildnis
      Hat’s freundlich hineingestrahlt.
      Es schweben Blumen und Eng’lein
      Um unsre liebe Frau;
      Die Augen, die Lippen, die Wäng’lein,
      Die gleichen der Liebsten genau.

      Ich grolle nicht

      Ich grolle nicht, und wenn das Herz auch bricht,
      Ewig verlor’nes Lieb! ich grolle nicht.
      Wie du auch strahlst in Diamantenpracht,
      Es fällt kein Strahl in deines Herzens Nacht.
      Das weiss ich längst. Ich sah dich ja im Traume,
      Und sah die Nacht in deines Herzens Raume,
      Und sah die Schlang’, die dir am Herzen frisst,
      Ich sah, mein Lieb, wie sehr du elend bist.
      Ich grolle nicht.

      Und wüßten's die Blumen, die kleinen

      Und wüssten’s die Blumen, die kleinen,
      Wie tief verwundet mein Herz,
      Sie würden mit mir weinen,
      Zu heilen meinen Schmerz.
      Und wüssten’s die Nachtigallen,
      Wie ich so traurig und krank,
      Sie liessen fröhlich erschallen
      Erquickenden Gesang.
      Und wüssten sie mein Wehe,
      Die goldenen Sternelein,
      Sie kämen aus ihrer Höhe,
      Und sprächen Trost mir ein.
      Sie alle können’s nicht wissen,
      Nur eine kennt meinen Schmerz:
      Sie hat ja selbst zerrissen,
      Zerrissen mir das Herz.

      Das ist ein Flöten und Geigen

      Das ist ein Flöten und Geigen,
      Trompeten schmettern darein;
      Da tanzt wohl den Hochzeitsreigen
      Die Herzallerliebste mein.
      Das ist ein Klingen und Dröhnen,
      Ein Pauken und ein Schalmei’n;
      Dazwischen schluchzen und stöhnen
      Die lieblichen Engelein.

      Hör' ich das Liedchen klingen

      Hör’ ich das Liedchen klingen,
      Das einst die Liebste sang,
      So will mir die Brust zerspringen
      Von wildem Schmerzendrang.
      Es treibt mich ein dunkles Sehnen
      Hinauf zur Waldeshöh’,
      Dort löst sich auf in Tränen
      Mein übergrosses Weh’.

      Ein Jüngling liebt ein Mädchen

      Ein Jüngling liebt ein Mädchen,
      Die hat einen andern erwählt;
      Der andre liebt eine andre,
      Und hat sich mit dieser vermählt.
      Das Mädchen nimmt aus Ärger
      Den ersten besten Mann,
      Der ihr in den Weg gelaufen;
      Der Jüngling ist übel dran.
      Es ist eine alte Geschichte,
      Doch bleibt sie immer neu;
      Und wem sie just passieret,
      Dem bricht das Herz entzwei.

      Am leuchtenden Sommermorgen

      Am leuchtenden Sommermorgen
      Geh’ ich im Garten herum.
      Es flüstern und sprechen die Blumen,
      Ich aber wandle stumm.
      Es flüstern und sprechen die Blumen,
      Und schau’n mitleidig mich an:
      „Sei unsrer Schwester nicht böse,
      Du trauriger, blasser Mann.“

      Ich hab' im Traum geweinet

      Ich hab’ im Traum geweinet,
      Mir träumte, du lägest im Grab.
      Ich wachte auf, und die Träne
      Floss noch von der Wange herab.
      Ich hab’ im Traum geweinet,
      Mir träumt’, du verliessest mich.
      Ich wachte auf, und ich weinte
      Noch lange bitterlich.
      Ich hab’ im Traum geweinet,
      Mir träumte, du wär’st mir noch gut.
      Ich wachte auf, und noch immer
      Strömt meine Tränenflut.

      Allnächtlich im Traume

      Allnächtlich im Traume seh’ ich dich
      Und sehe dich freundlich grüssen,
      Und laut aufweinend stürz’ ich mich
      Zu deinen süssen Füssen.
      Du siehest mich an wehmütiglich
      Und schüttelst das blonde Köpfchen;
      Aus deinen Augen schleichen sich
      Die Perlentränentröpfchen.
      Du sagst mir heimlich ein leises Wort
      Und gibst mir den Strauss von Zypressen.
      Ich wache auf, und der Strauss ist fort,
      Und’s Wort hab’ ich vergessen.

      Aus alten Märchen

      Aus alten Märchen winkt es
      Hervor mit weisser Hand,
      Da singt es und da klingt es
      Von einem Zauberland;
      Wo bunte Blumen blühen
      Im gold’nen Abendlicht,
      Und lieblich duftend glühen,
      Mit bräutlichem Gesicht;
      Und grüne Bäume singen
      Uralte Melodei’n,
      Die Lüfte heimlich klingen,
      Und Vögel schmettern drein;
      Und Nebelbilder steigen
      Wohl aus der Erd’ hervor,
      Und tanzen luft’gen Reigen
      Im wunderlichen Chor;
      Und blaue Funken brennen
      An jedem Blatt und Reis,
      Und rote Lichter rennen
      Im irren, wirren Kreis;
      Und laute Quellen brechen
      Aus wildem Marmorstein.
      Und seltsam in den Bächen
      Strahlt fort der Widerschein.
      Ach, könnt’ ich dorthin kommen,
      Und dort mein Herz erfreu’n,
      Und aller Qual entnommen,
      Und frei und selig sein!
      Ach! jenes Land der Wonne,
      Das seh’ ich oft im Traum,
      Doch kommt die Morgensonne,
      Zerfliesst’s wie eitel Schaum.

      Die alten, bösen Lieder

      Die alten, bösen Lieder,
      Die Träume bös’ und arg,
      Die lasst uns jetzt begraben,
      Holt einen grossen Sarg.
      Hinein leg’ ich gar manches,
      Doch sag’ ich noch nicht was;
      Der Sarg muss sein noch grösser,
      Wie’s Heidelberger Fass.
      Und holt eine Totenbahre
      Und Bretter fest und dick;
      Auch muss sie sein noch länger,
      Als wie zu Mainz die Brück’.
      Und holt mir auch zwölf Riesen,
      Die müssen noch stärker sein
      Als wie der starke Christoph
      Im Dom zu Köln am Rhein.
      Die sollen den Sarg forttragen,
      Und senken ins Meer hinab;
      Denn solchem grossen Sarge
      Gebührt ein grosses Grab.
      Wisst ihr, warum der Sarg wohl
      So gross und schwer mag sein?
      Ich senkt’ auch meine Liebe
      Und meinen Schmerz hinein.

      Johann Wolfgang von Goethe: Wandrers Nachtlied II

      Über allen Gipfeln
      Ist Ruh’,
      In allen Wipfeln
      Spürest du
      Kaum einen Hauch;
      Die Vögelein schweigen im Walde.
      Warte nur, balde
      Ruhest du auch.

      Ludwig Rellstab: Aufenthalt

      Rauschender Strom, brausender Wald,
      Starrender Fels mein Aufenthalt.
      Wie sich die Welle an Welle reiht,
      Fliessen die Tränen mir ewig erneut.
      Hoch in den Kronen wogend sich’s regt,
      So unaufhörlich mein Herze schlägt.
      Und wie des Felsen uraltes Erz
      Ewig derselbe bleibet mein Schmerz.

      Friedrich Rückert: Du bist die Ruh

      Du bist die Ruh,
      Der Friede mild,
      Die Sehnsucht du,
      Und was sie stillt.
      Ich weihe dir
      Voll Lust und Schmerz
      Zur Wohnung hier
      Mein Aug’ und Herz.
      Kehr’ ein bei mir,
      Und schliesse du
      Still hinter dir
      Die Pforten zu.
      Treib andern Schmerz
      Aus dieser Brust.
      Voll sei dies Herz
      Von deiner Lust.
      Dies Augenzelt
      Von deinem Glanz
      Allein erhellt,
      O füll’ es ganz.

      Ludwig Rellstab: Liebesbotschaft

      Rauschendes Bächlein, so silbern und hell,
      Eilst zur Geliebten so munter und schnell?
      Ach, trautes Bächlein, mein Bote sei du;
      Bringe die Grüsse des Fernen ihr zu.
      All’ ihre Blumen im Garten gepflegt,
      Die sie so lieblich am Busen trägt,
      Und ihre Rosen in purpurner Glut,
      Bächlein, erquicke mit kühlender Flut.
      Wenn sie am Ufer, in Träume versenkt,
      Meiner gedenkend, das Köpfchen hängt;
      Tröste die Süsse mit freundlichem Blick,
      Denn der Geliebte kehrt bald zurück.
      Neigt sich die Sonne mit rötlichem Schein,
      Wiege das Liebchen in Schlummer ein.
      Rausche sie murmelnd in süsse Ruh,
      Flüstre ihr Träume der Liebe zu.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Koncert s publikom IV – Kocán / Lapšanský

    Utorok 30. 6. 2020, 19.00 hTuesday, June 30, 2020, 7.00 PM
    Cyklus KSP – Koncerty s publikom
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    KSP serie – Concerts with audience
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Robert Schumann (1810–1856)
      Dichterliebe / Láska básnikova, op. 48, piesňový cyklus (1840) Dicherliebe / A Poet’s Love, Op. 48, song cycle (1840)
      Im wunderschönen Monat Mai (V krásnom mesiaci máj)Im wunderschönen Monat Mai
      Aus meinen Tränen sprießen (Z mojich sĺz vyklíči)Aus meinen Tränen sprießen
      Die Rose, die Lilie (Ruža, ľalia, holubica, slnko)Die Rose, die Lilie
      Wenn ich in deine Augen seh’ (Keď do tvojich očí pozriem sa)Wenn ich in deine Augen seh’
      Ich will meine Seele tauchen (Ponoriť svoju dušu chcem)Ich will meine Seele tauchen
      Im Rhein, im heiligen Strome (Na Rýne, v rieke svätej)Im Rhein, im heiligen Strome
      Ich grolle nicht (Nehnevám sa)Ich grolle nicht
      Und wüssten’s die Blumen (A keby tie malé kvety vedeli)Und wüssten’s die Blumen
      Das ist ein Flöten und Geigen (To flauty a husle hrajú)Das ist ein Flöten und Geigen
      Hör’ ich das Liedchen klingen (Keď tú pesničku počujem)Hör’ ich das Liedchen klingen
      Ein Jüngling liebt ein Mädchen (Mládenec dievča miluje)Ein Jüngling liebt ein Mädchen
      Am leuchtenden Sommermorgen (Za žiarivého letného rána)Am leuchtenden Sommermorgen
      Ich hab’ im Traum geweinet (Vo sne plakal som)Ich hab’ im Traum geweinet
      Allnächtlich im Traume (Každú noc vo sne)Allnächtlich im Traume
      Aus alten Märchen (Zo starých rozprávok zamáva)Aus alten Märchen
      Die alten, bösen Lieder (Staré, zlostné piesne)Die alten, bösen Lieder
    Edvard Hagerup Grieg (1843–1907)
      Lyrické skladby (výber) Lyric Pieces (selection)
      Arietta, op. 12 č. 1Arietta, Op. 12 No. 1
      Motýľ, op. 43 č. 1Butterfly, Op. 43, No. 1
      Vtáčik, op. 43 č. 4Little bird, Op. 43 No. 4
      Na jar, op. 43 č. 6To the Spring, Op. 43 No. 6
      Pochod škriatkov, op. 54 č. 3March of the dwarfs, Op. 54 No. 3
    Franz Schubert (1797–1828)
      Nočná pieseň pútnika II „Nad všetkými vrcholkami je pokoj“, op. 96 č. 3, D768 Wanderer’s Nachtlied II „Über allen Gipfeln ist Ruh“, Op. 96 No. 3, D768
      Pobyt, č. 5 z cyklu Labutí spev D957 Aufenthalt, Schwanengesang D957, No. 5
      Si mojím pokojom, op. 59 č. 3, D776 Du bist die Ruh, Op. 59 No. 3, D776
      Posolstvo lásky, č. 1 z cyklu Labutí spev D957 Liebesbotschaft, Schwanengesang D957, Nr. 1
    Prídavok: Franz Schubert (1797–1828)
      Serenáda D889 Ständchen D889

    Koncert sa koná v spolupráci so Slovenským inštitútom vo Viedni.

    Romantická nemecká pieseň je výdobytkom 19. storočia. Dovtedy mali piesne charakter nezávažnej miniatúry, ktorej skladatelia venovali pozornosť len okrajovo. Ich úlohou bolo vynájsť prosté melódie s úsporným klavírnym sprievodom tak aby hudba nedominovala nad básnickým slovom. Zrod piesne ako plnohodnotného umeleckého útvaru sa spája s menom Franza Schuberta, autora viac než 600 piesní. Jeho zásluhy v oblasti piesne sú také zásadné, že dlhú dobu zatláčali do úzadia jeho inštrumentálnu tvorbu. Rozkvet piesne úzko súvisel s rozvojom dobových hudobných prostriedkov. V melodike sa organicky spája klasická línia, ľudová strofickosť, talianska kantabilita s pátosom slovnej deklamácie, ktorá je niekde na polceste medzi recitatívom Bachovho Evanjelistu a Wagnerovho Sprechgesangu. Jedinečné formy sú inšpirované ľudovými strofickými piesňami, baladou, áriou, kantátou, ale aj formami absolútnej hudby, predovšetkým rondom a sonátovou formou Beethovenovskej proveniencie. Klavír, ktorý sa medzičasom vyvinul zo sprievodného nástroja na virtuózny a výrazovo nesmierne bohatý sólový nástroj, sa stal rovnocenným partnerom spevu.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Facebook

    X (Twitter)