Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 01:06:13 ] [ 1st part – 01:06:13 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

Nemecký hudobný skladateľ Georg Friedrich Händel (1685–1759), predstaviteľ vrcholného baroka, strávil okrem svojho rodného mesta Halle a Hannoveru veľkú časť života v Anglicku. Od roku 1712 až do svojej smrti žil a tvoril v Londýne, kde je vo Westminster Abbey pochovaný. Angličania ho dokonca považujú za jedného zo svojich najvýznamnejších skladateľov. Okrem oratórií, opier, suít a komornej hudby zložil aj slávne concerti grossi a sólové koncerty. Jedným z najvýznamnejších je Koncert B dur pre harfu, op. 4 č. 6 (HWV 294). Ide o jedno z prvých koncertných diel skomponovaných originálne pre harfu a dodnes patrí k základnému repertoáru popredných interpretov. Händel napísal Koncert B dur ako medziaktovú hudbu k oratóriu Alexandrova slávnosť. Jeho premiéra odznela 19. februára 1736 v londýnskom kráľovskom Covent Garden Theatre a sólistom bol waleský harfista William Powell. Koncert B dur sa vyznačuje šarmom a pozitívnou náladou. Sólový part harfy je v origináli sprevádzaný dvoma flautami, sláčikovým orchestrom a čembalom (ako basso continuo). Interpretovať sa však môže aj sólovo, bez orchestrálneho sprievodu. Známa je aj autorova neskoršia verzia tohto koncertu pre organ a orchester.

Výnimočné miesto v tvorbe slovenského hudobného skladateľa, dirigenta, klaviristu a hudobného organizátora Milana Nováka (1927) zaujímajú početné skladby venované harfe. Podnet pre ich vznik vzišiel najskôr z domáceho prostredia, nakoľko skladateľova dcéra Kristína sa hre na harfe venovala profesionálne. Keďže dovtedy takmer nikto na Slovensku nekomponoval sólové skladby pre tento nástroj, ide o mimoriadny prínos do slovenskej hudby. V ostatných rokoch sa aktívnou propagátorkou a interpretkou diel Milana Nováka stala sólo-harfistka Slovenskej filharmónie Katarína Turnerová. Naštudovala i štúdiovo nahrala kompletný harfový repertoár skladateľa, ktorý jej viaceré skladby venoval. Najnovšou takou kompozíciou je rondo pre harfu sólo z roku 2017 – O detských láskach. Typické „novákovské“ entrée, využívajúce septimové intervalové postupy, predstavuje akúsi otázku s prvkami nedočkavosti a skrytým temperamentom. Kontrastná lyrická hlavná téma navodzuje pocit radostného a pokojného stavu, aký prežívame v rokoch ešte nezrelých. Prvé očarenie, citový poryv a vzplanutie, ktoré nám nedajú spávať, sú kombinované s pocitom pohody a krásna. Autorom ideálne zvolená rondová forma skladby poslucháčom odhaľuje tajomstvo dvoch originálnych tém, ktoré sú pri svojich návratoch vždy obohacované o ďalšie a ďalšie nuansy prepracovanej harmonickej štruktúry celej kompozície. Sám autor hovorí: *„Rondo pre harfu – O detských láskach bolo, ako ináč, inšpirované pani Katkou, ktorej vďačím za skvelú interpretáciu všetkého, čo som pre harfu napísal. Nehľadajte v skladbe hlbokú filozofiu, je to len prejav radosti 90-ročného skladateľa, že ešte vládze tvoriť a súčasne vyjadriť skladbou svoje sympatie a obdiv k svojej interpretke“.

Carlos Salzedo (1885–1961) bol významným francúzskym harfistom, klaviristom, skladateľom, dirigentom a pedagógom. Hudobné vzdelanie získal na konzervatóriách v Bordeaux a v Paríži. Sólovú kariéru začal už ako 18-ročný a o šesť rokov neskôr sa presťahoval do USA, kde sa stal sólo-harfistom v orchestri Metropolitnej opery v New Yorku. Popritom intenzívne cestoval a koncertoval ako sólista s mnohými orchestrami či v rôznych komorných zoskupeniach. V roku 1921 založil spolu s Edgardom Varèsom medzinárodný skladateľský spolok (International Composers’ Guild), ktorý bol organizačne a umelecky zodpovedný za premiéry a interpretáciu diel autorov ako Béla Bartók, Alban Berg, Erik Satie, Maurice Ravel, Francis Poulenc, Anton Webern, Charles Ives a ďalší. Salzedo bol aktívnym členom aj ďalších spoločností, ktoré propagovali hru na harfe a prezentáciu novej hudby. Založil letnú harfovú školu v Camdene v štáte Maine, harfový odbor na Curtis Institute of Music vo Filadelfii a stal sa pedagógom na Juilliard School v New Yorku, kde vyučoval do roku 1937. Zaoberal sa aj novými spôsobmi a technikami hry a je tiež autorom Metodiky hry na harfe, ktorá je dodnes aktuálna. Okrem skladieb pre didaktické účely tvoril aj koncertné kompozície. Rané diela nesú ešte znaky impresionizmu, no postupne sú stále viac obohacované o progresívnejšie skladateľské techniky s novými zvukmi a zvláštnymi efektami. Pre tieto skladby vytvoril aj špeciálny model nástroja, tzv. Salzedo harfu. Kompozície a interpretačné majstrovstvo Carlosa Salzeda prispeli k tomu, že sa harfa stala populárnym a virtuóznym hudobným nástrojom. Svojimi inovatívnymi nápadmi s novými zvukmi, farbami a technikami hry inšpiroval mnohých ďalších významných hudobných skladateľov ku tvorbe harfových kompozícií.

Koncertná skladba pre harfu sólo Chanson dans la nuit (Pieseň noci) bola skomponovaná v roku 1927. Najskôr bola súčasťou autorovej Metodiky hry na harfe a určená pre pokročilých hráčov. No pre svoju špecifickú poetickú atmosféru, zvukovú farebnosť a využitie množstva špeciálnych hráčskych techník, dnes patrí medzi obľúbené koncertné skladby mnohých svetových harfistov. Jednotlivé efekty ako hranie tesne pri doske, používanie nechtov, hranie opačnou stranou prstov, glissandá, arpeggia, flažolety či rytmické hranie prstami na ozvučnicu nástroja, sú v diele využité s veľkým vkusom. Idylická harfová impresia Pieseň noci dokumentuje autorovu inšpiráciu jeho malebným adoptívnym americkým domovom v štáte Maine, kde žil, ako aj vidieckou atmosférou oblasti okolo Bordeaux, kde vyrastal.

Anglický harfista, pedagóg a skladateľ David Watkins (*1938) bol nadšený zvukom harfy už od detstva. Počas školskej dochádzky bol členom Národného mládežníckeho orchestra a finalistom súťaže Daily Mirror Competition pre mladých inštrumentalistov. Po štúdiu na Royal Academy of Music v Londýne mu francúzske vládne štipendium umožnilo pokračovať v štúdiu v Paríži a neskôr vo Švajčiarsku. Po návrate do Londýna sa vo veku 26 rokov stal sólo-harfistom orchestra Royal Opera House v Covent Garden, do ktorého si ho na základe konkurzu vybral slávny dirigent Georg Solti. Neskôr sa stal zakladajúcim členom Welsh National Opera Company pod vedením Jamesa Lockharta a po krátkom pôsobení v Royal Philharmonic Orchestra sa stal harfistom v London Philharmonic Orchestra. Ako sólista vystupoval po celom svete, pričom uviedol mnohé kompozície napísané špeciálne pre neho. Koncertoval s najvýznamnejšími orchestrami a dirigentmi. Mnohé z jeho CD nahrávok sa stali bestsellermi. Bol dlhoročným profesorom harfovej hry na Guildhall School of Music & Drama a napísal Metodiku hry na harfe, publikovanú v prestížnom vydavateľstve Boosey & Hawkes. Aj napriek vysokému veku dodnes koncertuje a vyučuje na majstrovských kurzoch v Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku a vo Veľkej Británii.

Poznajúc detailne problematiku hry na harfe začal Watkins už ako študent komponovať skladby pre tento nástroj, často pre vlastné sólistické potreby. V roku 1961 zložil trojčasťovú Petite Suite (Malú suitu) pre harfu sólo, za ktorú získal prvú cenu v Medzinárodnej súťaži kompozícií pre harfu v USA. Prvá časť Prelude je inšpirovaná bukolickou atmosférou skorého rána v okolí rieky Seiny. Druhá časť Nocturne hudobne vyjadruje tmavú oblačnú letnú noc, počas ktorej v jednom momente náhle cez mraky prebleskne svit hviezd, ktoré sa odzrkadlia na vodnej hladine. Skladateľ tu použil harmonický postup z diela Psalmus Hungaricus od Zoltána Kodálya. Napísal mu preto aj osobný list, v ktorom sa mu z tejto inšpirácie vyznal a požiadal o súhlas. Kodály bol taký nadšený, že pozval Watkinsa do Budapešti na koncert a postupne sa z nich stali celoživotní priatelia. Tretia časť Fire Dance (Ohňový tanec) evokuje vzrušené rituálne tance Južnej Ameriky. Táto časť bola skomponovaná ako prvá, aj keď sa hrá ako finále celej suity. Autor sa nechal inšpirovať zvukom malých paraguajských hárf, ktoré sa dodnes používajú v latinsko-americkej tradičnej hudbe, a pre ktoré sú charakteristické ostré zvuky a efekty, spojené s výraznými rytmickými impulzami.

Marián Turner


Nemecký organista a skladateľ Samuel Scheidt (1587–1654) bol jedným z najvýznamnejších reprezentantov raného baroka. Rovnako ako Georg Friedrich Händel pochádzal z mesta Halle, kde neskôr pôsobil ako dvorný organista a kapelník. Významný vplyv na Scheidtov hudobný vývoj mal študijný pobyt u slávneho organistu a skladateľa Jana Pieterszoona Sweelincka v Amsterdame. V oblasti kompozície sa spolu so svojimi rovesníkmi Heinrichom Schützom a Johannom Hermannom Scheinom snažil o syntézu prvkov severoeurópskej a juhoeurópskej hudby. Scheidt komponoval ako duchovnú hudbu určenú najmä pre nemecké protestantské prostredie (je autorom niekoľkých zväzkov Duchovných koncertov), tak i svetské diela. Žánrovo siahali od rozmerných vokálno-inštrumentálnych skladieb, cez komorné diela, až k sólovým kompozíciám, z ktorých vynikajú najmä diela pre klávesové nástroje (napr. významná zbierka Tabulatura nova).

Pojem sinfonia sa začal používať približne od konca 16. storočia a označoval rôzne druhy inštrumentálnych skladieb. Neskôr sa ako sinfonia označovali najmä predohry alebo iné inštrumentálne časti opier či kantát. Často mali slávnostný charakter, ktorý môže zvuk dychových plechových nástrojov vhodne umocniť. Azda preto sa aj viaceré Sinfonie Samuela Scheidta stali predmetom úprav pre súbory dychových plechových nástrojov, vrátane trombónového tria.

Arcangelo Corelli (1653–1713) bol taliansky skladateľ vrcholného baroka a skvelý huslista. Niet divu, že sa vo svojej tvorbe zameral takmer výhradne na skladby pre husle, prípadne iné sláčikové nástroje. Corelli mal historický význam v oblasti triovej sonáty a concerta grossa a jeho virtuózny hudobný štýl zásadne ovplyvnil vývoj husľovej techniky. Je autorom 48 triových sonát usporiadaných po dvanástich pod opusovými číslami 1 – 4, ktoré sú určené pre dvoje huslí a basso continuo (zväčša interpretované čembalom a violončelom). Skladby pritom zahŕňajú oba typy – sonatu da camera i vážnejšiu sonatu da chiesa (chrámovú sonátu). Štvorčasťová Triová sonáta, op. 3 č. 2 patrí k druhému typu sonát. Porovnanie skladby v pôvodnom obsadení pre sláčikové nástroje s mäkšou farbou zvuku a úpravy pre tri trombóny s prieraznejším zvukom bude iste zaujímavé.

V Corelliho 12 concerti grossi, op. 6 tvoria sólovú skupinu nástrojov (concertino) opäť dvoje husle, violončelo a čembalo, ktoré sa striedajú so sláčikovým orchestrom (tutti). Veľmi známe je Concerto grosso g mol, op. 6 č. 8 Vianočné. Z Corelliho 12 sonát pre husle a basso continuo, op. 5 je najobľúbenejšia posledná dvanásta sonáta. Variačne spracováva populárnu tému, respektíve rytmicko-melodicko-harmonický model La folia, ktorý sa stal základom mnohých variačných diel (nielen) barokových skladateľov, okrem iného aj Jean-Baptistu Lullyho, Marin Maraisa, Alessandra Scarlattiho, Antonia Vivaldiho, Francesca Geminianiho a ďalších. Medzi najznámejšie a najosobitejšie uplatnenie La folie v dielach autorov neskorších epoch patrí Španielska rapsódia pre klavír od Franza Liszta a Variácie na Corelliho tému, op. 42 pre klavír od Sergeja Rachmaninova, ktoré priamo odkazujú na Corelliho dvanástu sonátu z opusu 5. Zaujímavé sú aj viaceré gitarové spracovania La folie od prominentných skladateľov pre tento nástroj, akými sú Mauro Giuliani, Fernando Sor, Miguel Llobet, či Manuel María Ponce. Arcangelo Corelli sa stal veľaváženým hudobníkom už počas svojho života, o čom svedčí aj fakt, že bol pochovaný v Panteóne v Ríme vedľa slávneho renesančného maliara a architekta Raffaela.

Raymond Premru (1934–1998) bol americký trombonista, skladateľ a pedagóg. Po absolvovaní Eastman School of Music v Rochesteri v štáte New York presídlil do Londýna, kde tridsať rokov pôsobil ako bastrombonista v Philharmonia Orchestra. Výrazne sa presadil aj v jazzovej hudbe. Bol spoluzakladateľom jazzového orchestra Bobby Lamb/Ray Premru Big Band a vyše štvrťstoročie spolupracoval s popredným súborom Philip Jones Brass Ensemble. Jeho hru na trombóne si môžeme vychutnať na nahrávkach slávnych kapiel, akými sú The Beatles (album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band), The Rolling Stones či Pink Floyd. Spolupracoval aj s osobnosťami ako Frank Sinatra, Ella Fitzgerald, Oscar Peterson a ď. Ako pedagóg pôsobil na svojej alma mater, ďalej na Guildhall School of Music & Drama v Londýne a napokon od roku 1988 až do svojej smrti na Oberlin College and Conservatory of Music v štáte Ohio v USA.

Ako skladateľ sa Premru nevenoval len kompozíciám pre súbory dychových plechových nástrojov a jazzové ansámble, ale aj repertoáru klasickej hudby, vrátane veľkých symfonických diel. Jeho skladby interpretovali svetové orchestre ako Cleveland Orchestra, Philadelphia Orchestra, Pittsburgh Symphony Orchestra, London Symphony Orchestra pod taktovkou majstrov ako Vladimir Ashkenazy, Lorin Maazel, Riccardo Muti či André Previn. Jeho komorné dielo Two Pieces for Three Trombones je jednou z nemnohých originálnych kompozícií pre trombónové trio. Na melodickú prvú časť Felicity (v preklade šťastie, blaženosť alebo pôvab) nadväzuje druhá časť Episode, v ktorej sa viac do popredia dostávajú motívy s ostrejšou rytmikou.

George Gershwin (1898–1937) patrí medzi najznámejších amerických skladateľov. Narodil sa v Brooklyne v New Yorku ako syn ruských židovských imigrantov s pôvodným menom Jacob Gershovitz. Do histórie klasickej hudby sa zapísal najmä vďaka svojim dielam s jazzovými prienikmi. Medzi najpozoruhodnejšie z nich patria napr. Rapsódia v modrom, Klavírny koncert F dur či Američan v Paríži, ale aj diela menšieho rozsahu, ako napr. Tri prelúdiá pre klavír. Je tiež autorom svetoznámej opery Porgy a Bess (odkiaľ pochádza aj pieseň Summertime), ktorá približuje chudobný život obyvateľov černošských get v Amerike. Okrem toho sa Gershwin presadil aj ako skladateľ muzikálov na Broadwayi, pričom spolupracoval i so svojím bratom Irom Gershwinom. Neskôr sa presťahoval do Hollywoodu, kde pôsobil ako skladateľ filmovej hudby. Filmoví režiséri radi siahali po Gershwinových dielach i po jeho smrti (napr. Woody Allen použil vo filme Manhattan z roku 1979 takmer výhradne len Gershwinovu hudbu). Viacero z Gershwinových piesní sa stalo doslova evergreenmi a medzi ich najpopulárnejších interpretov patrili slávne osobnosti ako Ella Fitzgerald, Frank Sinatra, Billie Holiday či Miles Davis. Britský skladateľ, aranžér, klavirista a saxofonista Dennis Armitage (1928–2005) v zbierke Gershwin for Three upravil šesť známych Gershwinových piesní pre tri trombóny. Na tomto koncerte zaznejú štyri z nich (The Man I Love, I Got Rhythm, Summertime, ’S Wonderful). Napriek tomu, že George Gershwin zomrel predčasne na následky nevydarenej operácie zhubného nádoru na mozgu, jeho hudba si získala trvalé miesto u širokého spektra poslucháčov.

Súčasný anglický skladateľ Brian E. Lynn (*1954) začal už ako päťročný hrať na husliach a vo svojich jedenástich rokoch nastúpil na štúdium na Junior Academy prestížnej londýnskej Royal Academy of Music. Približne v tom čase sa mladý hudobník začal zaujímať o trombón a hra na pozaune sa čoskoro stala jeho hlavným predmetom štúdia. Tri roky bol členom National Youth Orchestra of Great Britain. Jeho ďalšie štúdiá ho zaviedli do triedy Denisa Wicka a Petra Ganea na Guildhall School of Music & Drama v Londýne. Následne pôsobil v Škótskej opere, Škótskom komornom orchestri a Kent Opera a ako umelec na voľnej nohe spolupracoval s viacerými poprednými britskými orchestrami. Taktiež hral a písal i aranžoval množstvo repertoáru pre Taverner's Trombones pod vedením Johna Kennyho. Od roku 1988 hrá v Anglickej národnej opere a pokračuje v komponovaní a aranžovaní skladieb pre zbor, orchester a súbory dychových plechových nástrojov. Okrem toho už od svojich siedmich rokov spolupracuje aj s organizáciou Royal School of Church Music.

Jednotlivé časti päťdielneho cyklu BA-DEE-DOO-DUP, ktorý Brian E. Lynn napísal v roku 1977, sú navzájom kontrastné. V niektorých skladateľ vsadil viac na chytľavé rytmické štruktúry, v iných dominuje podmanivá melodika. Na koncerte zaznejú štyri časti – 1. Ba-Dee-Doo-Dup, 2. Respite (v preklade pozhovenie, úľava, oddych), 3. Waltz a 5. March.

Jana Majerová

–––––
Bibliografický údaj: Bibliografický údaj: TURNER, Marián – MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 2. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, cyklus Koncerty bez publika, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Sovenská filharmónia 2020

  Životopisy

KATARÍNA TURNEROVÁ

študovala hru na harfe na žilinskom konzervatóriu v triede Tibora Kováča a na Akadémii múzických umení v Prahe pod vedením Karla Patrasa a Renaty Kodadovej. Už ako konzervatoristka sa prejavila ako výrazný talent, keď sa v rokoch 1985 a 1988 stala víťazkou viacerých slovenských interpretačných súťaží (Žilina, Bratislava) a nositeľkou Ceny Slovenského hudobného fondu. Počas vysokoškolského štúdia v Prahe začala pôsobiť aj profesionálne ako sólo-harfistka v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu v Bratislave. Tento post zastávala v rokoch 1990 – 1995. Od roku 1995 sa stala sólo-harfistkou Slovenskej filharmónie, kde pôsobí dodnes. V rokoch 1994 – 1997 zároveň hrala i v medzinárodnom orchestri United Philharmonic Vienna. V roku 1999 sa zúčastnila na 7. svetovom harfovom kongrese v Prahe, kde okrem absolvovania majstrovských kurzov a seminárov mala možnosť vystúpiť ako sólová a komorná hráčka. V rokoch 1999 – 2001 pôsobila pedagogicky na bratislavskej VŠMU, kde v súčasnosti realizuje doktorandské štúdium.

Ako sólistka i komorná hráčka účinkuje Katarína Turnerová pravidelne na domácich i zahraničných koncertných pódiách a hudobných festivaloch, kde spolupracuje s poprednými inštrumentalistami, vokalistami, speváckymi zbormi, komornými súbormi i orchestrami. Je oddanou propagátorkou sólovej harfovej hry, ktorá je na Slovensku stále veľmi ojedinelým odborom. Mnohé skladby harfového repertoáru slovenských i svetových autorov u nás nielen premiérovo uviedla, ale i nahrala na CD/DVD nosiče, ako aj pre potreby vysielania významných verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií ako RTVS, ORF, BBC či NHK. Medzi jej najúspešnejšie profilové CD albumy patria „Royal Harp“ – harfové koncerty 18. storočia, „Nocturne“ – romantické a impresionistické skladby pre flautu a harfu, „Mozart – Reinecke“ – koncerty pre harfu, flautu a orchester, ako aj „Canto Amoroso“ – skladby pre harfu Milana Nováka. V ostatných rokoch stále častejšie participuje aj na nahrávkach filmovej hudby pre významné európske, austrálske, ázijské a americké kinematografické spoločnosti. Slovenské koncertné umenie často reprezentuje v zahraničí, v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Veľkej Británii, Belgicku, Švédsku, Českej republike, Poľsku, Bulharsku, Maďarsku, Taliansku, Švajčiarsku, Španielsku, Mexiku, Japonsku, Ománe i v Turecku. Za svoju umeleckú činnosť bola nominovaná na prestížne spoločenské ocenenie Slovenka roka 2019.

ALBERT HRUBOVČÁK

študoval hru na trombóne na Konzervatóriu v Žiline u J. Bukača a na VŠMU v Bratislave u J. Gašparoviča. Je laureátom viacerých interpretačných súťaží. V rokoch 1990 – 1992 účinkoval v Transvaal Philharmonic Orchestra v Juhoafrickej republike a v rokoch 1994 – 1995 pôsobil ako prvý trombonista v symfonickom orchestri BRTN Philharmonic v Bruseli. V súčasnosti zastáva post prvého trombonistu v Slovenskej filharmónii. Viedol majstrovský kurz v Taipei pre členov Youth Taiwan Symphony Orchestra. Albert Hrubovčák je nielen skúseným orchestrálnym, no aj vyhľadávaným komorným i sólovým hráčom. Úspešne koncertoval s renomovanými slovenskými orchestrami (SKO, SF, Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, ŠKO Žilina a i.). Realizoval viacero nahrávok pre Slovenský rozhlas a SABC Johannesburg. Jeho debutovou CD nahrávkou je „Brass Baroque Delights,“ na ktorej spolupracoval s Jurajom Bartošom a Bratislavskými komornými sólistami. V súčasnosti pôsobí aj pedagogicky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

BRANISLAV BELORID

pochádza z Čadce. V školskom roku 1992/1993 bol mimoriadnym žiakom Konzervatória v Žiline, kde následne (1993 – 1997) pokračoval v riadnom štúdiu u J. Bukača. Na VŠMU v Bratislave študoval v rokoch 1997 – 2002 v triede J. Gašparoviča.

V rokoch 1998 – 2002 bol prvým trombonistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave, s ktorým vystúpil aj ako sólista. Od roku 2003 je členom orchestra Slovenskej filharmónie. V sezóne 2006 – 2007 pôsobil ako bastrombonista v Cape Town Philharmonic Orchestra v Juhoafrickej republike. V rokoch 2007 – 2011 bol umeleckým šéfom big bandu Slovak Young Swing Generation so sídlom v Žiline. Od roku 2014 vedie svoj vlastný 16-členný jazzový orchester Braňo Belorid Big Band. Spolupracoval s takmer všetkými významnými hudobnými telesami na Slovensku (orchester SND, Cappella Istropolitana, Solamente naturali, ŠKO Žilina, Melos Ethos Ensemble, VENI Ensemble, Quasars Ensemble, Big Band Pavla Zajáčka, Big Band Gustava Broma, Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band a. ď.). Je tiež vyhľadávaným komorným hráčom.

Ako trombonista a bandleader spolupracoval v rôznych projektoch s osobnosťami ako Jiří Bělohlávek, Libor Pešek, Vladimir Fedosejev, Pinchas Steinberg, Zsolt Nagy, Mischa Maisky, Montserrat Caballé, Andrea Bocelli, Adriana Kučerová, Juraj Bartoš, Matúš Jakabčic, Peter Lipa, Michel Legrand, Stewart Copeland, Benny Golson, Sarah Connor, Jamelia a ď. Okrem pôsobenia v Slovenskej filharmónii patrí v súčasnosti k jeho najdôležitejším angažmánom aj účinkovanie v jazzovom zoskupení Fats Jazz Band, ktoré sa špecializuje na autentickú interpretáciu jazzovej hudby 20. a 30. rokov minulého storočia.

MICHAL MOTÝĽ

študoval na Štátnom konzervatóriu v Košiciach v triede Pavla Takáča. Počas štúdia získal na súťažiach slovenských konzervatórií viacero ocenení: 1. cenu v 1. kategórii v rokoch 1983 a 1985; 2. cenu v 2. kategórii v roku 1987. VŠMU absolvoval v triede J. Gašparoviča (1988 – 1992). V roku 1989 získal na súťaži Amati Kraslice 2. cenu, na Interpretačnej súťaži mladých umelcov v Bratislave 3. cenu (1990) a v roku 1992 na súťaži Pražská jar Cenu pre najúspešnejšieho kandidáta z vtedajšej ČSFR.

Michal Motýľ bol členom viacerých orchestrov, ako napr. Tanečného orchestra Československej televízie (bastrombón) pod taktovkou Siloša Pohanku, Bratislavského Big Bandu pod vedením Jána Štubniaka (1. trombón), Big Bandu Radio Bratislava (1. trombón), pre ktorý aj komponoval a aranžoval, Bratislavského trombónového kvarteta, s ktorým účinkoval vo Viedni, Karlsruhe a iných európskych mestách. Od roku 1992 je členom trombónovej skupiny Slovenskej filharmónie (bastrombón) a členom Matúš Jakabčic CZ-SK Big Bandu, s ktorým sa zúčastnil na rôznych jazzových festivaloch (napríklad v Přerove, Hradci Králové, Košiciach, Prešove, Bratislave, Viedni). V rokoch 1996 – 2005 príležitostne spolupracoval s Big Bandom Gustava Broma, s ktorým od roku 2006 účinkoval ako člen súboru. V súčasnosti hrá na bastrombóne v NikiStein Jazz Sextete (s Erikom Rothensteinom, Nikolajom Nikitinom, Lubošom Šrámkom, Mariánom Ševčíkom, Vladom Máčajom), v Erik Rothenstein Jazz Quintete, Soul for Seven (fusion, pop). Od roku 2018 je aj členom Cotatcha Orchestra. V roku 2013 založil Michal Motýľ Tentet, s ktorým nahral CD Sunflowers. V roku 2017 realizoval s Ondrejom Jurašim CD nahrávku Brass Concept.

–––––
Bibliografický údaj: Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 2. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, cyklus Koncerty bez publika, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Sovenská filharmónia 2020

0 Páči sa Likes

Koncert bez publika VIII

Utorok 2. 6. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Dramaturgia ôsmeho Koncertu bez publika SF korešponduje s myšlienkou, že protiklady sa priťahujú. V prvej polovici koncertu totiž bude účinkovať sólová harfa, ktorej zvuk väčšinou pôsobí akosi nadpozemsky, étericky. V druhej polovici sa naopak predstaví trio zvukovo prierazných trombónov. Harfistka Katarína Turnerová i všetci traja trombonisti Albert Hrubovčák, Branislav Belorid a Michal Motýľ sú členmi orchestra Slovenskej filharmónie. Majú za sebou mnohé vystúpenia ako sólisti, komorní hráči i členovia popredných klasických orchestrov i džezových zoskupení. Koncert B dur Georga Friedricha Händla patrí k prvým koncertantným dielam napísaným originál pre harfu. Tento Koncert sa môže hrať s orchestrálnym sprievodom i bez neho. Skladateľ ho neskôr prepísal aj pre organ. Dielo slovenského autora Milana NovákaO detských láskach vzniklo v roku 2017 ako prejav jeho obdivu k interpretačnému umeniu Kataríny Turnerovej. Chanson dans la nuit francúzskeho harfistu a skladateľa Carlosa Salzedu zaujme uplatnením množstva špeciálnych hráčskych techník v kombinácii s poetickou atmosférou. Trojčasťová skladba Petite Suite anglického autora Davida Watkinsa vyhrala v roku 1961 prvú cenu na Medzinárodnej súťaži kompozícií pre harfu v USA.

Zvuk pozaunového tria si budeme môcť vychutnať v hudbe barokovej éry (Samuel Scheidt, Arcangelo Corelli) i v dielach 20. storočia; a to jednak v skladbách skomponovaných priamo pre tri trombóny (Raymond Premru, Brian E. Lynn), jednak v úprave štyroch piesní (The Man I Love, I Got Rhythm, Summertime, ’S Wonderful) priekopníka modernej hudby Georga Gershwina, ktoré preslávila (okrem iných) aj Ella Fitzgerald.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Koncert bez publika VIII