Koncert bez publika VConcert without audience V

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Existuje nespočetné množstvo skladieb napísaných pre sólový nástroj; práve v nich môže jedinečnosť určitého nástroja vyniknúť v akejsi najčistejšej podobe. Skladateľov však vždy zaujímalo aj to, ako sa dajú hudobné nástroje navzájom kombinovať – či už v menších zoskupeniach, alebo v orchestri. Spôsob inštrumentácie sa niekedy dokonca stáva jedným z charakteristických znakov kompozičného jazyka určitého skladateľa. Istou výnimkou medzi sólovými nástrojmi je organ, ktorý býva považovaný za niečo ako symfonický orchester pre jedného hráča, nakoľko bohaté registračné možnosti organa dovoľujú vytvárať takmer nespočetné množstvo zvukových kombinácií. V duu nie je nezvyčajná kombinácia organa s trúbkou, či organa s husľami. Existujú dokonca originálne skladby aj pre organ s klavírom. Kombinácia organa s flautou patrí medzi tie vzácnejšie. Čím bližšie k súčasnosti, tým viac pôvodných kompozícií pre toto nástrojové obsadenie nachádzame. Okrem iného to súvisí aj s vývojom oboch nástrojov a ich zvukových možností.

Medzi najvýznamnejších organových skladateľov patrí Francúz Louis Vierne (1870–1937). Narodil sa so zrakovou vadou, no aj napriek tomu objavili rodičia chlapcov výnimočný hudobný talent a poskytli mu adekvátne vzdelanie. Jedným z rozhodujúcich momentov na jeho ceste k organu bola udalosť, pri ktorej počul koncertovať Césara Francka, u ktorého neskôr aj študoval. Vierne sa postupne stal známym organistom nielen doma, ale i v zahraničí. Jeho najdôležitejším pôsobiskom bol post titulárneho organistu v katedrále Notre-Dame v Paríži, ktorý zastával od roku 1900 až do svojej smrti. Žiaľ, počas jedného zo svojich mnohých organových recitálov v tomto chráme dostal srdcový infarkt, na ktorý zomrel.

Viernove organové kompozície patria k štandardnému repertoáru organových virtuózov. Medzi obľúbené cykly patrí aj 24 Pièces en style libre, op. 31 z roku 1913. Skladby „vo voľnom štýle“ sú určené pre organ bez pedálového partu alebo pre harmónium, pričom každá z nich je skomponovaná v jednej z dvadsiatich štyroch existujúcich tónin. Ako napovedá celý názov dvadsiatej prvej skladby cyklu – Carillon sur la sonnerie du Carillon de la chapelle du Château de Longpont (Aisne), k jej napísaniu inšpiroval skladateľa zvuk zvonov v kaplnke na zámku v Longporte, ktorý sa nachádza medzi Parížom a Remešom. Vierne tam v letných mesiacoch jazdieval na návštevu k rodine de Montesquiovcov. Škoda, že už o štyri roky neskôr po vzniku tohto diela bola zvonica kaplnky zničená. Vierne skladbu dodatočne venoval svojmu bratovi Renému, ktorý bol zabitý v blízkosti Longportu v roku 1918. Na Koncerte bez publika zaznie kompozícia v úprave Pierra Gouina pre organ aj s pedálovým partom.

Ďalší francúzsky skladateľ, impresionista Claude Debussy (1862–1918), sa vedel nechať očariť jediným okamihom azda viac než ktorýkoľvek iný skladateľ. Jeho jediná skladba pre sólovú flautu Syrinx je toho tiež dôkazom. Vznikla v rovnakom roku 1913 ako Viernov Opus 31 a patrí ku kmeňového flautovému repertoáru. Syrinx predstavovala v gréckej mytológii najkrajšiu arkádsku horskú nymfu, do ktorej sa zaľúbil nevzhľadný boh Pan s polozvieracím zjavom. Keď raz Syrinx pred Panom utekala, jej otec – riečny boh Ladón – ju zachránil tým, že ju premenil na rákosovú trstinu rastúcu pri rieke. Pan, sediac v smútku na brehu rieky, začul tklivú pieseň a pomyslel si, že keď rákosie vydáva také krásne tóny, mohol by z neho byť aj dobrý hudobný nástroj. Keď nástroj vyrobil, pomenoval ho na pamiatku krásnej nymfy „syrinx“, no dnes sa častejšie nazýva „panova flauta“.

Na nezvyčajnej zvukovosti Debussyho diela Syrinx sa podieľajú aj chromatická, celotónová a pentatonická stupnica, ktoré skladateľ rád používal. Debussy dielo pôvodne zložil ako hudbu k scéne z hry Psyché Gabriela Moureyho, v ktorej Pan zomiera. Ako sólová skladba sa Syrinx stala známou vďaka flautistovi Louisovi Fleurymu, ktorý dielo premiéroval a neskôr často koncertne uvádzal.

Trojčasťová Sonáta h mol pre flautu a čembalo, BWV 1030 je spomedzi nemnohých flautových sonát Johanna Sebastiana Bacha (1685–1750) jedinou, ktorá sa zachovala v rukopise samotného skladateľa. Väčšina Bachových komorných diel vznikla v rámci jeho pôsobenia v Köthene v rokoch 1717–1723. Vznik Flautovej sonáty h mol, v ktorej skladateľ kombinuje tradíciu s inováciami, však spadá do neskoršieho lipského obdobia. Okrem iného bol Bach v tom čase aj riaditeľom ansámblu Collegium Musicum, na ktorého koncertoch účinkovali aj skladateľove deti. Predpokladá sa, že aj Sonátu h mol Bach napísal pre potreby ansámblu, dokonca priamo pre svojho syna Johanna Gottfrieda Bernharda, nadaného flautistu. Sonáta h mol patrí popri Suite č. 2 h mol, BWV 1067 (so slávnou Badineriou) k najreprezentatívnejším príspevkom skladateľa do flautového repertoára. Interpretácia čembalového partu v podaní organa ponúka poslucháčovi nový zvukový zážitok z tohto diela.

Jednou z mála originálnych kompozícií pre flautu a organ je aj dielo slovenského skladateľa Ivana Paríka (1936–2005) – Meditácia nad textami Jacopone da Todiho z roku 1997. Talianskemu františkánovi Jacopone da Todimu (1236 – 1306) sa pripisuje autorstvo známej stredovekej sekvencie Stabat Mater dolorosa. Parík skladbu napísal pri príležitosti šesťdesiatin svojich priateľov – flautistu Miloša Jurkoviča a organistu Ivana Sokola. Skladateľ priznáva, že „inšpirácia hrou priateľov, schopných nádherne muzicírovať, práve tak ako krása a hĺbka Todiho textu, mi boli rovnocenným podnetom. Predsa však v pozadí premýšľania a úvah dominuje ono ,Stabat Materʻ, zamyslenie nad utrpením Matky Syna Človeka, ako aj utrpením pozemských matiek človečích, matiek synov a dcér, ku ktorým je Osud neraz až priveľmi krutý. V mojich úvahách hudobníka však nechce dominovať jatrenie rán, skôr hľadanie zmieru a pokoja, či pokory v našich mysliach – hľadanie cesty do Poznania a Odpustenia“.

Sigfrid Karg-Elert (1877–1933) bol nemecký skladateľ, hudobný teoretik, pedagóg, klavirista, organista a hráč na harmóniu. Študoval na Lipskom konzervatóriu – dnešnej Hochschule für Musik und Theater „Felix Mendelssohn Bartholdy“. Jeho prvé skladby boli určené prevažne pre klavír a kladného hodnotenia i odporúčania vydavateľom sa dočkali aj od Edvarda Griega, ktorého Karg-Elert veľmi obdivoval. Neskôr sa viac venoval komponovaniu skladieb pre organ a harmónium. Medzi interpretov jeho diel patrili napríklad aj umelci ako Ferruccio Busoni či Max Reger. Jednočasťovú Sonatu appassionatu fis mol pre sólovú flautu, op. 140 napísal Karg-Elert v roku 1917 (110 rokov po prvom vydaní Beethovenovej legendárnej rovnomennej Klavírnej sonáty č. 23 f mol, op. 57). Bolo to v čase, keď bol v armáde, kde hrával na rôznych nástrojoch vo vojenských hudobných súboroch. Karg-Elertova Sonáta appassionata sa odvíja v intenciách neskorého romantizmu so silným zastúpením chromatiky a interpretovi ponúka možnosť naplno využiť technické i výrazové možnosti nástroja.

Petr Eben (1929–2007) patrí k najhranejším českým skladateľom druhej polovice 20. storočia. Svojimi dielami zasiahol do mnohých žánrov (opera, balet, orchestrálne i komorné diela). Ťažisko jeho tvorby však spočíva najmä vo vokálnych a organových kompozíciách, ktoré získali aj medzinárodný ohlas. Mnohé Ebenove skladby nesú hlboké duchovné či filozofické posolstvo. Jeho štrnásťčasťový cyklus Labyrint světa a ráj srdce pre recitátora a organ vznikol ako výsledok Ebenovho celoživotného záujmu o rovnomenné dielo Jana Amosa Komenského. Skladba sa stala veľmi obľúbenou po tom, čo ju niekoľko rokov doma i v zahraničí interpretoval sám skladateľ (v Čechách aj v spolupráci so synom Marekom Ebenom). Jednalo sa skôr o vopred pripravenú organovú improvizáciu, než o presne zapísanú kompozíciu. Kvôli rastúcemu záujmu o interpretáciu tohto diela napokon skladateľ dielo kodifikoval v notovom zápise. Ebenov spirituálny cyklus nadväzuje na sugestívnu atmosféru knihy, pričom skladateľ pracuje nielen s vlastným hudobným materiálom, ale aj s citátmi chorálov z Komenského Amsterdamského kancionálu, či moravskej ľudovej piesne.

Ďalšou pôvodnou skladbou pre flautu a organ je Rapsódia z roku 1967 od súčasného amerického skladateľa a organistu Johna Weavera (*1937). Autor spolu so svojou manželkou – flautistkou Marianne Weaver – uvádzal v rámci svojich recitálov aj diela pre flautu a organ od iných skladateľov. Umelecká spolupráca s manželkou Weavera inšpirovala k vytvoreniu niekoľkých originálnych skladieb pre toto nástrojové obsadenie. Lyrická zádumčivá _Rapsódia_ ponúka poslucháčovi zážitok z objavovania nezvyčajných harmonických i zvukových kombinácií.

Suite Antique (1979) napísal súčasný anglický skladateľ John Rutter (*1945) pre Cookham Festival na koncert, na ktorom mal účinkovať aj flautista Duke Dobing a súbor London Baroque Soloists. Medzi iným bol na programe aj _Brandenburský koncert č. 5_ Johanna Sebastiana Bacha. Rutter sa rozhodol skomponovať plnokrvnú, pozitívne ladenú skladbu s rovnakým nástrojovým obsadením – flauta, čembalo a sláčiky – a_ „vzdať hudobnú poctu formám a štýlu Bachových dní“_. Na dnešnom koncerte zaznejú tri zo šiestich častí Suite Antique (_Prelude_, _Aria_ a _Ostinato_) v úprave Mareka Vrábela pre flautu a organ.

Jana Majerová

IVICA GABRIŠOVÁ

študovala hru na flaute na bratislavskom Konzervatóriu. Bola mimoriadnou žiačkou Akadémie Franza Liszta v Budapešti v triede Gyulu Csetényiho. Denné magisterské štúdium (koncertný smer) vyštudovala na Universität Mozarteum v Salzburgu pod vedením renomovaného umelca Michaela Martina Koflera. Doktorandské štúdium absolvovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici v triede Václava Kunta.

Orchestrálne skúsenosti získala ako členka – praktikantka Orchestrálnej akadémie pri Mníchovskej filharmónii. Spolupracovala aj s ďalšími orchestrami ako Mozarteum Salzburg, Junge Philharmonie Salzburg, Salzburger Kammerphilharmonie, Cappella Istropolitana, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Virtuosi Brunenses, Czech virtuosi či ŠKO Žilina. Dve koncertné sezóny pôsobila v orchestri Slovenskej filharmónie.

Venuje sa sólovej i komornej hre. Spolupracuje s významnými komornými zoskupeniami a domácimi i zahraničnými umelcami, ako napríklad s violončelistom Michalom Sťahelom, s klaviristami Jordanou Palovičovou, Ladislavom Fančovičom a s organistom Marekom Vrábelom. S klaviristom Marošom Klátikom uviedla množstvo recitálových vystúpení v rámci významných hudobných festivalov a koncertných cyklov po celom Slovensku. Ako sólistka vystúpila s orchestrami Junge Philharmonie Salzburg, Münchener Kammerorchester, Cappella Istropolitana, s Orchestrom Štátnej opery v Banskej Bystrici, Pressburger Philharmonie, Sinfonietta Györ a ďalšími telesami. Má bohatý repertoár recitálových skladieb. Spolupracuje so Slovenským rozhlasom, pre ktorý realizovala niekoľko nahrávok. S renomovanou slovenskou gitaristkou Miriam Rodriguez Brüllovou tvoria Duo Cordefiato a výsledkom ich spolupráce je okrem bohatej koncertnej činnosti aj CD „Pictures“. Koncertné cesty ju zaviedli do mnohých krajín Európy, do Ruska, Japonska, Južnej Kórey a Číny.

Hlavný predmet hru na flaute vyučuje na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Je lektorkou na medzinárodných letných kurzoch Bystřická letní flétna v Bystřici pod Hostýnem (ČR). Pravidelne prednáša a vyučuje v rámci Slovenska a tiež na európskych hudobných akadémiách a významných medzinárodných podujatiach (Poľský flautový kongres Lodž 2019, Janáčkova konzervatoř Ostrava, Akadémia Franza Liszta v Pécsi, Hudobná akadémia v Záhrebe a pod.).

Dramaturgicky pripravuje cyklus letných hudobných podvečerov v rodnej Devínskej Novej Vsi. Je riaditeľkou a spoluorganizátorkou medzinárodnej súťaže FLAUTIADA určenej mladým hráčom na priečnej flaute.

MAREK VRÁBEL

patrí k najvýraznejším reprezentantom slovenského organového umenia. Hru na organe absolvoval v roku 1998 na VŠMU v Bratislave v triede Jána Vladimíra Michalka. V rámci zahraničných majstrovských interpretačných kurzov si svoje vzdelanie ďalej rozširoval u Jeana Guillou, Susan Landale a Reitze Smitsa. V doktorandskom štúdiu na VŠMU ho viedli Ivan Sokol a Ján Vladimír Michalko.

Je držiteľom niekoľkých národných i medzinárodných cien a diplomov z rôznych prehliadok a súťaží. Poslednými oceneniami boli Cena Sebastian od Ars ante portas za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha, Cena Fra Angelica Rady KBS za osobný prínos do kresťanských hodnôt v hudobnom umení na Slovensku a Cena Frica Kafendu Hudobného fondu za výnimočné interpretačné výkony a sústavnú prezentáciu slovenskej organovej tvorby doma i v zahraničí.

Ako sólista vystúpil so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou Bystríka Režuchu, Stanislava Macuru a Mariána Vacha, so Štátnym komorným orchestrom v Žiline s Róbertom Stankovským, so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Petra Feranca, Emmanuela Villauma a Petra Altrichtera.

Na Slovensku a v zahraničí doposiaľ úspešne uskutočnil vyše 190 samostatných recitálov. Podnikol 74 koncertných ciest v 20 európskych a ázijských štátoch, kde účinkoval na rôznych prestížnych organových festivaloch (Bern, Brašov, Budapešť, Bukurešť, Caen, Frankfurt nad Mohanom, Helsinki, Katovice, Kišiňov, Krakov, Lahti, Ľubľana, Ľublin, Mníchov, Praha, Sibiň, Štokholm, Tampere, Taškent, Varšava, Viedeň a ďalšie).

Je vyhľadávaným komorným hráčom a spolupracuje s mnohými významnými slovenskými aj zahraničnými umelcami. Nahral 7 CD, okrem iného kompletné sólové organové dielo Štefana Németha-Šamorínskeho pre Diskant.

Je činný aj v oblasti publicistiky. Pravidelne premiérovo uvádza diela súčasných slovenských skladateľov, napr. Ľuboša Bernátha, Norberta Bodnára, Petra Breinera, Ivana Hrušovského, Víťazoslava Kubičku, Milana Nováka, Mareka Piačeka a ďalších. Viacerí skladatelia mu svoje diela aj venovali. V rámci doktorandských koncertov uviedol v Slovenskom rozhlase slovenské premiéry organových diel Petra Ebena. Nahráva pre RTVS, ČT, vydavateľstvo MSP Records, Inedita Austria, Diskant a iné.

Je riaditeľom Bratislavského organového festivalu a členom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS. Externe pôsobí aj na VŠMU v Bratislave. Zasadá v porotách medzinárodných organových súťaží. Jeho študenti získali viacero prestížnych zahraničných ocenení. Od roku 1997 vyučuje organovú hru na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako riaditeľ školy.