Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 01:28:22 ] [ 1st part – 01:28:22 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

„Bol by som rád, keby mi ako hlavné napadlo to, čo Dvořákovi napadne len tak mimochodom.“ Johannes Brahms

Na tému jedného z najznámejších a najčastejšie uvádzaných diel Antonína Dvořáka Stabat mater je pomerne náročné napísať niečo nové. O pozadí vzniku tohto diela existujú len dohady a domnienky vyplývajúce zo všeobecne známych životopisných dát. Bol podnetom pre vznik náčrtu skladby smrť jeho novonarodenej dcéry a motiváciou k jej dokončeniu nešťastný skon ďalších dvoch? Pravdepodobne. Inšpirovala ho k výberu textu stredovekej sekvencie hudba, s ktorou bol v kontakte ako organista v kostole u sv. Vojtecha a ktorá zodpovedala princípom cecilianizmu? Vylúčené to nie je. Alebo bola jedným z impulzov aj opätovná snaha o získanie umeleckého štipendia vo Viedni? Mohla byť. Nepopierateľným faktom tak zostáva „len“, že toto dielo sa od svojho prvého uvedenia až dodnes stretáva s nesmiernym úspechom u publika aj interpretov a zaraďuje sa medzi najčastejšie interpretované diela skladateľa. Kantáta sa tak sama o sebe stáva dôkazom Dvořákovho skladateľského génia, ľudskosti a hlbokej, úprimnej zbožnosti.

Text stredovekej sekvencie Stabat mater patrí aj vďaka silnej mariánskej tradícii v katolíckej cirkvi medzi najčastejšie zhudobňované – od jeho zaradenia do liturgie vzniklo viac ako 600 rôznych verzií naprieč všetkými hudobnými štýlmi a smermi, a to aj napriek tomu, že bola z oficiálnej liturgie vyradená počas Tridentského koncilu v roku 1570. Napokon sa do liturgie vrátila až v roku 1727, keď ju pápež Benedikt XIII. zaradil ako oficiálnu sekvenciu na sviatok Sedembolestnej Panny Márie.

Autorstvo textu pripisuje väčšina prameňov františkánovi Jacoponemu da Todimu (1230 – 1306), aj keď posledné výskumy túto teóriu mierne naštrbili na základe nálezu znotovanej sekvencie v graduáli z kláštora dominikánok v Bologni, ktorý pochádza z druhej polovice 13. storočia. Pokiaľ ide o ďalších kandidátov na autora, historici sa najčastejšie prikláňajú k menám ako sv. Bonaventura, pápež Inocent III., či podľa nových náhľadov aj anglický mních John Pecham, ktorý žil vo Francúzsku do roku 1270.

Hoci ide v prvom rade o duchovný text, Stabat mater je zároveň veľmi dojímavým poetickým textom opisujúcim utrpenie matky, ktorá kruto prichádza o milované dieťa. Tento pohľad na obraz ukrižovania je výsostne ľudský. Zdôrazňuje dimenziu priameho spojenia Boha a človeka a je jedným z momentov, ktoré sú súčasťou najväčšieho tajomstva a podstaty kresťanskej viery. Zároveň verše priamo nabádajú poslucháča (aj interpreta) k vcíteniu sa do Máriinho aj Kristovho utrpenia. Následná modlitba je hlbokou prosbou o emočnú a najmä duchovnú účasť na prežití týchto chvíľ.

Dvořák, ktorého jeho súčasníci svorne charakterizujú ako človeka prirodzenej, úprimne jednoduchej a zároveň hlbokej viery, poňal tento text „veľmi pravdivo a pritom úplne nesebecky, ba možno povedať všeľudsky“, ako píše jeho životopisec Otakar Šourek. Sekvenciu zároveň stvárnil s hudobným dramatizmom jemu vlastným, no bez náznaku operného pátosu. Dielo je napriek svojej monumentalite charakteristické ušľachtilosťou zvuku, ktorý ťaží z premyslenej inštrumentácie a farebných možností, ktoré ponúka ľudský hlas.

Oratórium tvorí desať uzavretých čísel s vlastným tematickým materiálom, okrem posledného, v ktorom je citovaný materiál z prvej časti a uzatvára tak veľkolepý oblúk vystavaný na rôznych spôsoboch vyjadrenia bolesti, utrpenia a zároveň nádeje a viery v život. Práve v prvej časti Stabat mater sa odohráva najväčšia dráma, pokiaľ ide o stvárnenie emočného prežívania. Ako spomína Dvořákov zať, skladateľ Josef Suk, pri vytváraní koncepcie Stabat mater mal Dvořák neustále v mysli predstavu kríža. Túto predstavu napokon zhmotnil do tónu fis stúpajúceho z hĺbky nahor a z neho v ťaživých poltónoch klesá lamentózna melódia ako obraz bolesti. Po orchestrálnom úvode postupne nastupuje zbor a kvarteto sólistov, aby sa v neustále opakovanej gradácii plnej kontrastných dynamík vracal zúfalý výkrik v plnej sile zboru aj orchestra.

V nasledujúcom priebehu diela sa strieda kvarteto, sólisti a zbor. V druhej časti, v kvartete Quis est homo, Dvořák sólové hlasy postupne polyfonicky vrství v naliehavej snahe vzbudiť súcit u adresáta otázok. Tretia, veľmi efektná zborová časť Eja mater evokuje smútočný pochod charakteristickým vzlykavým motívom, neustále prítomným nad „kráčajúcim“ ostinatom orchestra. Dynamickými kontrastmi zároveň evokuje emočné poryvy od tichej vnútornej modlitby až po extatické prosebné výkriky, ktoré sa stále znova rútia do vysileného piana.

Basové sólo štvrtej časti Fac, ut ardeat cor meum je obrazom úprimnej prosby vyvierajúcej z hĺbky srdca. Efektným, takmer nadpozemským kontrastom k tejto „pozemskej“ hĺbke mužského sólového je ženský zbor s organom.

Zboru v piatej časti Tui nati vulnerati je opäť zverená úloha vyjadriť naliehavosť prosby „mať podiel“ na bolestiach krista na kríži, aj keď nie v tak vypätej polohe ako v Eja mater. Zvláštny ostinátny pulz má tanečný nádych, no v nadväznosti na text vyjadruje stupňovanie vnútornej tenzie pri opakovanej naliehavej prosbe. Šiestej časti Fac me vere tecum flere dominuje tenorové sólo s ozvenou mužského zboru. Jednoduchá sólová melódia evokuje predspevovanie kňaza alebo kantora s odpoveďami ľudu, resp. antifonálny spôsob čítania žalmov.

V nasledujúcej nežnej zborovej časti Virgo virginum praeclara má zbor možnosti preukázať mnohé výrazové nuansy a farebnosť.

Krehkú atmosféru vystrieda dueto tenoru a sopránu v ôsmej časti Fac, ut portem Christi mortem vystavané takmer na spôsob bachovskej triovej sonáty: dva imitačne sa prepletajúce spevné hlasy sprevádza ostinato orchestrálneho sprievodu. Predposledná časť, altové sólo Inflammatus et accensus, je jednou z najznámejších častí diela, keďže býva pomerne často interpretované ako samostatná koncertná ária. Ide o efektnú, naliehavú skladbu plnú hudobného aj obsahového napätia, ktorá pripravuje návrat úvodného ťažiskového motívu v poslednej časti, no tentoraz nevyústi do obrazu smrti a utrpenia, ale obracia sa na zobrazený kríž s nádejou na večný život. Efektná, neúnavne a odhodlane gradujúca posledná časť Quando corpus morietur je jedným mohutným, neprerušeným tokom hudby a energie, ktorý vrcholí záverečným slávnostným, zdanlivo nekonečným Amen, ktoré je veľkolepou katarziou a zadosťučinením po prežitej bolesti. Posledným vrcholom skladby je návrat textu Quando corpus morietur v mohutnom, priam extatickom a cappella choráli, nasledovanom postupným doznievaním silných emócií, ktoré sa v samom závere rozplynú v mäkkom pianissime orchestra.

Oratórium napriek svojim nepopierateľným kvalitám čakalo na prvú premiéru tri roky od dokončenia, až do 23. decembra 1880. Uviedla ho v Prahe Jednota umělců hudebních, ktorej bolo dielo venované, pod vedením Adolfa Čecha. Okamžite sa stretlo s nadšeným prijatím tak u publika ako aj u interpretov. Aj nasledujúce uvedenia sa stretli s vrelými reakciami, no prelomovým bolo uvedenie oratória 10. marca 1883 v londýnskej Royal Albert Hall. úspech bol tak mimoriadny, že pozvali Dvořáka, aby dielo v Albert Hall dirigoval. Na uvedení 13. marca 1884 mal k dispozícii hudobné telesá priam obrích rozmerov, 840-členný zbor a vyše 150-členný orchester. Samotný autor zážitok opísal v liste priateľovi takto: „V pondělí večer byla I. zkouška se sborem v ,Albert Hall‘ (je to ohromná budova, může tam pohodlně sedět 12 000 !!! lidí (amfiteátr). Jak jsem přišel k pultu, byl jsem uvítán hromovým dlouhotrvajícím potleskem a dlouho to trvalo, než opět trochu klidu nastalo. Byl jsem hluboce dojat tou ovací, takže jsem ani slova promluvit nemohl […]. Abych Vám tedy v krátkosti řekl, jak silný je orkestr a sbor. Prosím Vás, nelekejte se! Sopr 250 – Alt 160 – Tenor 180 – Bas 250. 840 hlasů. Orkestr 24 I., 20 II., 16 viol, 16 cell, 16 bassů. Když všichni spustějí, je Vám to strašný rámus, ale jak krásně vše to zní! Ta pp – cresc – ff – vše jde jak na drátkách. Zkrátka lepší si to nemohu přát.“

Úspech bol mimoriadny a pre Dvořáka to bol prvý a zďaleka nie posledný veľký skladateľský aj dirigentský triumf mimo vlasti, ktorý mu otvoril dvere k ďalším dlhoročným zahraničným spoluprácam. Dielo v priebehu nasledujúcich dvoch rokov uviedli napríklad v Birminghame, Worcestri, Pittsburgu, New Yorku, Záhrebe a Mannheime. V samotnom Anglicku zaznievalo dielo vždy vo veľkolepých obsadeniach. Napriek tomu Dvořák chcel, aby zaznelo aj v kostole, kam podľa neho patrilo viac ako na koncertné pódiá. Osobitne spomínal na druhé uvedenie diela v Mladej Boleslavi: _„[…] tenkráte, když jsem v Boleslavi slyšel své ‚Stabat mater‘ v kostele, tedy pouze bez orkestru, byl jsem tak hluboce dojat.“ _

Za svoje zahraničné úspechy bol okrem iného odmenený udelením čestného doktorátu na Univerzite v Cambridgei, v predvečer ktorého opäť dirigoval svoju Stabat mater, ktorá mu k nim otvorila dvere. Po rokoch spomínal na udeľovanie takto: „Nikdy nezapomenu, jak mi bylo, když mne v Anglii povýšili na doktora: samá ceremonie a samý doktor! Všechny obličeje byly vážné a zdálo se, že žádný nezná mluvit jinak než latinsky! Poslouchal jsem napravo i nalevo a nevěděl jsem, koho mám poslouchat. A když jsem poznal, že mluví ke mně, byl jsem jako opařen a styděl jsem se, že neumím latinsky. Ale když si na to dneska vzpomenu, musím se smát a myslím si, že zkomponovat Stabat Mater je přece jenom víc než umět latinsky.“

Zuzana Buchová Holičková

–––––
Bibliografický údaj: BUCHOVÁ HOLIČKOVÁ, Zuzana: Text ku koncertu 6. 10. 2019, in: Bratislavské hudobné slávnosti. 55. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2019.

  Libreto

Stabat mater / Stála Matka bolestivá

Stabat mater dolorosa

juxta crucem lacrimosa,
dum pendebat Filius.

Stála Matka bolestivá 
vedľa kríža ľútostivá,
keď na ňom Syn milý pnel.   

Cuius animam gementem,
contristatam et dolentem
pertransivit gladius.

Ach, tej Matke prežalostnej, 
zarmútenej a bolestnej 
sedmorý meč v duši tkvel.

O quam tristis et afflicta
fuit illa benedicta,
mater Unigeniti!

Ó, jak smutná, doráňaná 
bola ona požehnaná 
Matka Syna Božieho.

Quae moerebat et dolebat,
pia Mater, dum videbat
nati poenas inclyti.

Jak plakala a trpela 
svätá Matka, keď videla 
muky Syna milého.

Quis est homo qui non fleret,
matrem christi si videret
in tanto supplicio?

Ktože by z nás nezaplakal, 
keby videl, bolesť aká
je v jej srdci nevinnom.

Quis non posset contristari
Christi Matrem contemplari
dolentem cum Filio?

Kto by nebol rozžialený, 
pozorujúc bolesť Ženy, 
ako trpí so Synom.

Pro peccatis suae gentis
vidit Iesum in tormentis,
et flagellis subditum.

Pre hriech ľudu bezbožného 
vidí Syna mučeného,
jak ho človek zbičoval.

Vidit suum dulcem Natum
moriendo desolatum,
dum emisit spiritum.

Vidí, ako Syn milený 
dokonáva opustený; 
dušu Otcu odovzdal.

Eia, Mater, fons amoris
me sentire vim doloris
fac, ut tecum lugeam.

Ó, ty, Matka, žriedlo lásky, 
nech prežívam bôľ tvoj ťažký 
a nech s tebou nariekam!

Fac, ut ardeat cor meum
in amando christum Deum
ut sibi complaceam.

Nech mi srdce láskou planie 
ku Kristovi neprestajne,
veď on je môj Boh a Pán.

Sancta Mater, istud agas,
crucifixi fige plagas
cordi meo valide.

Svätá Matka, Krista rany, 
ktorými bol doráňaný, 
hlboko mi v srdce vtlač.

Tui Nati vulnerati,
tam dignati pro me pati,
poenas mecum divide.

Na bolestiach Syna tvojho,
za mňa z lásky trpiaceho, 
nech mám podiel, v srdci plač.

Fac me tecum pie flere,
crucifixo condolere,
donec ego vixero.

Daj, nech s tebou plačem,
kvílim a nech s Kristom spolucítim, 
kým len tuná budem žiť.

Juxta crucem tecum stare,
et me tibi sociare
in planctu desidero.

Pod krížom stáť s tebou túžim, 
k tebe v žiali sa pridružím
a chcem s tebou žalostiť.

Virgo virginum praeclara,
mihi iam non sis amara,
fac me tecum plangere.

Panna panien prevznešená, 
aj pre mňa si zúbožená, 
preto s tebou nariekam.

Fac, ut portem christi mortem,
passionis fac consortem,
et plagas recolere.

Daj, nech Kristovu smrť nosím
a na kríži účasť prosím,
rany jeho uctievam.

Fac me plagis vulnerari,
fac me cruce inebriari,
et cruore Filii.

Raň ma bôľmi Krista Pána,
svätým krížom opoj aj mňa 
aj krvou Nevinného.

Flammis ne urar succensus,
per te, Virgo, sim defensus
in die iudicii.

A pred večným ohňom chráň ma,
pomáhaj mi, svätá Panna,
v deň súdu posledného.

Christe, cum sit hinc exire,
da per Matrem me venire
ad palmam victoriae.

Nech je mi kríž útočišťom,
Kristova smrť – život s Kristom; 
vyprosuj mi milosti.

Quando corpus morietur,
fac, ut animae donetur
paradisi gloria.

A keď moje telo skoná,
daj, nech moja duša spozná 
život rajskej radosti.

Amen.

Amen.
0 Páči sa Likes

Antonín Dvořák – Stabat mater

Nedeľa 6. 10. 2019, 19.30 h
BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Popularita Dvořákovej tvorby sa koncom 19. storočia neobmedzovala na rodné Čechy. V roku 1884 skladateľa pozvali do Londýna, kde triumfálne ako dirigent uviedol svoje oratórium Stabat mater a založil tak svoju umeleckú slávu na britských ostrovoch. Povzbudený týmto úspechom zveril v októbri 1891 premiérové uvedenie svojho ďalšieho symfonicko-vokálneho diela, Rekviem, orchestru a zboru v anglickom Birminghame. O rok neskôr už prijal pozvanie do USA a stal sa profesorom newyorského konzervatória. Stabat mater skomponoval v rokoch 1876–1877, v čase keď prežíval v dôsledku úmrtia troch detí svoje najtragickejšie životné obdobie.

Aj tento rok privítame na BHS dirigenta svetového renomé Juraja Valčuhu a medzinárodné kvarteto renomovaných sólistov.


At the end of the 19th century the popularity of Dvořák’s music was not limited to his native Czech lands. In 1884 he was invited to London where he triumphally conducted his oratorio Stabat Mater and thus triggered his artistic fame in the British Isles. Encouraged by this success he entrusted the premiere of another symphonic-vocal work, the Requiem, to orchestra and choir in Birmingham in October 1891. A year later he accepted the invitation to the USA and became a professor of the New York conservatory. Stabat Mater was composed in 1876–1877, in the time when he experienced the most tragical period in his life due to the death of his three children. The conductor of world fame Juraj Valčuha and an international quartet of soloists are welcome guests of the BMF.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, VáclavVáclav Frkal ml.Frkal jr. kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2019A Slovak Philharmonic Production © 2019
  • Antonín Dvořák – Stabat mater