Otvárací koncert 70. koncertnej sezónySlovak Philharmonic 70. Season Opening Concert

[ Autor textu: ​Igor Javorský ]

„Koncerty sú veľmi šťastným médiom, nie náročným, ani ľahkým – sú veľmi brilantné, príjemné pre ucho, bez toho, aby boli prázdne, samozrejme. Tu a tam môže dajaký znalec nájsť čosi, čo ho uspokojí tak alebo onak, ale takisto bežný milovník hudby bude potešený, hoci ani nevie, prečo...“ (Wolfgang Amadeus Mozart v jednom z listov adresovaných otcovi) Wolfgang Amadeus Mozart zasiahol vo svojej rozsiahlej a pestrej tvorbe takmer do všetkých v jeho dobe jestvujúcich hudobných žánrov. V mnohých prípadoch sa stal strojcom nových kompozičných modelov, ktoré ostali záväznými aj pre jeho zdatných nasledovníkov nastupujúcich do aktívneho života skladateľa počas 19. storočia. Napriek svojej univerzálnosti mal aj Mozart svoje preferované oblasti; koncert pre klávesový nástroj a orchester v tomto smere azda dominoval. Mozart už ako jedenásťročný chlapec pochopil, že práve tento útvar mu dokáže uvoľniť ruky aj ako skvelému stratégovi v oblasti symfonického konceptu a zároveň ako bravúrnemu klavírnemu virtuózovi. Sestra Nannerl spomína vo svojom denníku, ako sa jej trojročný braček prikrádal ku klavíru a s nadšením v očiach na ňom vyludzoval terciové intervaly. Tak do jeho mysle a duše prenikala hudba v najrýdzejšej forme a najprirodzenejším spôsobom. Koncertantné projekty pre klavír a orchester ho potom sprevádzali počas celého života. Mozartov posledný Koncert pre klavír a orchester č. 27 B dur, KV 595, vznikol v roku jeho úmrtia, v januári roku 1791. Na celej ceste k vrcholom Mozart dychtivo zdokonaľoval štruktúru koncertantnej skladby a ostrozrako sledoval pomerne búrlivý technický vývoj klávesového nástroja až do štádia zavedenia moderného päťoktávového kladivkového klavíra („Hammerklavier“) zostrojeného nástrojárom Walterom na počiatku osemdesiatych rokov 18. storočia. Dokonalá fúzia princípov hráčskej bravúry so symfonickým zvukom orchestra sa prejavovila už v Klavírnom koncerte číslo 9 Es dur, KV 271, „Jeunehomme“. V nasledujúcich skladbách Mozart lavíroval medzi ideálom virtuózneho diela a novodobého symfonického koncertu. Druhý zo spomenutých vzorov je príznačný predovšetkým dôkladným prepracovaním sekcií orchestra, definitívnym uvedením klarinetov do zostavy tutti, v štrukturálnom a zvukovom zrovnoprávnení sláčikových a dychových nástrojov a napokon v hojnej polyfonickej práci v orchestrálnej sekcii. Obsadenie orchestra je síce premenlivé (Mozart musel vychádzať z reálnych možností, aké mu ponúkali jednotlivé koncertné spoločnosti), v zásade však jeho ambície smerovali k plnohodnotnému obsadeniu orchestrálnych partov. Koncerty boli pre Mozarta akousi výkladnou skriňou jeho majstrovstva a jeho hudobníckej integrity. V liste otcovi z 15. mája 1784 Mozart dokonca naznačuje, že v procese opisovania a kopírovania nôt má väčšie obavy o autorské vlastníctvo Klavírnych koncertov KV 449, 450, 451 a 453, než o autorské právo na novú veľkú Symfóniu C dur, „Lineckú“. Je teda pravdepodobné, že koncertantné skladby pre klavír a orchester boli pre Mozarta samotného dominujúcimi položkami mnohopočetného a žánrovo pestrého katalógu jeho diel. Hoci sa geniálny autor klavírnemu koncertu ako kráľovskému žánru venoval kontinuitne a permanentne, na najvyššie obrátky rozkrútil tvorivý mechanizmus v tejto oblasti po presídlení do Viedne v roku 1782. V rozpätí rokov 1784–1786 to bolo dokonca neuveriteľných jedenásť skladieb tohto druhu. Technické dispozície kladivkového klavíra podnecovali skladateľovu imagináciu a hoci sa musel často prispôsobovať mnohým slabinám týchto nástrojov, sólové party začali nadobúdať črty typické pre prvé dva Beethovenove klavírne koncerty. Problematická bola napríklad akordická hra, ktorú Mozart rafinovane riešil arpeggiami alebo rýchlymi figuráciami ľavej ruky (takzvaný Albertiho bas). Nárast zvukovej hmoty v sólovom parte si logicky vyžiadal aj dôraznejší orchestrálny zvuk. Koncert pre klavír a orchester č. 23 A dur, KV 488 z roku 1786 je z pohľadu procesu postupného vyvažovania princípov sóla a tutti jedným z Mozartových reprezentatívnych opusov. Vznikol v šťastnom období; pre Viedenčanov sa stal idolom a ponuky sa množili. Úspechy opier Idomeneo a Únos zo Serailu (1782) a lukratívna ponuka na _Figarovu svadbu _(premiéra sa konala v máji 1786) Mozartovi dovoľovali hľadieť na svet optimisticky a perspektívne. Hudba Koncertu A dur aj preto prináša od vstupných taktov idylickú atmosféru, vnútornú vyrovnanosť a pozitívnosť. Ani pomalá časť v tónine fis mol, nezvyklej a atypickej pre Mozarta a jeho dobu, nenarúša celkový výraz poetickej a pritom majestátnej skladby. Mozart by však nebol Mozartom, keby si vo svojom diele „nepošpásoval“; v prípade Koncertu A dur sú to napríklad nenápadné, ale o to dráždivejšie disonancie, rafinované a nečakané tonálne triky, inštrumentačné efekty. Za pokojnou fasádou tejto skladby tkvie veľmi dynamické pozadie, ktoré ju napĺňa nezlomnou vnútornou energiou. Málokto by predpokladal, že ešte v tom istom roku 1786 sa tento spokojný a pokojný Mozart prihlási o slovo temným a vášnivým Klavírnym koncertom č. 24 c mol, KV 491 s jeho tragickým podtónom...

​Igor Javorský