Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 00:54:20 ] [ 00:54:20 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Alena Čierna ]

      Traduje sa, že keď raz Mozarta oslovil jeho obdivovateľ a požiadal ho o výklad jeho diel, majster mu s úsmevom odpovedal: „A odkiaľ to mám vedieť?“

      Leoš Janáček, ktorého umeleckým krédom bolo realistické jadro ako výrazové východisko tvorby, varoval pred cudzími dohadmi a odkazoval na autora ako jedinú autoritu slovami: „Takovým výkladům možno by bylo tehdy dopřáti místa, kdyby byla jejich pravdivost zaručena samým skladatelem. Vtírati se však skladateli nebo písni svou myšlenkou výkladnou, i sebekrásnejší, jest nemístné. Neodkrývají se tím tajnosti ani písně, ani jejího skladatele, ale jen blouznivá nebo básnická mysl pisatelova.“ Napriek tomu, že Janáček vo svojich fejtónoch, autobiografických črtách, listoch i rozhovoroch zanechal lákavé a pútavé náznaky, stále si kladieme otázku: Kto bol Leoš Janáček? Na jednej strane nespútaný barbar, na druhej strane až neskutočne prísny dogmatik; raz citlivý tlmočník ľudskej reči, inokedy jej bezohľadný otrokár. Originálny a nekonvenčný skladateľ, ktorý na sklonku romantickej epochy prišiel s vyhraneným sviežim umeleckým prejavom a umeleckou koncepciou, mnohé svoje skladby z mladosti i zrelého obdobia (hoci aj svoje cvičné úlohy si odkladal) neuznal za hodné svojho mena.

      Tak sa prvou dochovanou inštrumentálnou skladbou stala Suita pre sláčikový orchester JW 6/2 (1877), ktorá vznikla po Janáčkovom návrate z Pražskej organovej školy a ktorá spadá do obdobia tvorby predchnutého národným opojením. Suita je spontánnym prejavom Janáčkovho vrodeného hudobného nadania, pretože až po tejto kompozícii dokončil svoje štúdium v Lipsku. Vedomý si svojich možností, komponoval krátke časti, ktoré však nezvládol bez výhrad. Pôvodné názvy šesťčasťovej suity, vyrastajúcej z dvořákovskej tradície, vychádzali z označenia starej suity a sonátového cyklu (Andante – Prélude, Allemande, Sarabanda, Scherzo, Adagio – Air, Finale – Andante). Tieto označenia, ktoré sú po stránke metrickej i obsahovej nepriliehavé, Janáček neskôr sám zrušil. Prvá časť (Moderato) je na spôsob concerta grossa orámovaná hrdým unisonovým motívom. Táto, i nasledujúca druhá časť (Adagio) českému muzikológovi Vladimírovi Helfertovi pripomínala Wagnerovho Lohengrina, obzvlášť v chromatických postupoch a v záľube vysokej polohy huslí. Tretia časť (Andante con moto) je v podstate skôr malým biedermeierovským obrázkom v štýle gavotty, než zádumčivou sarabandou (čomu napokon zodpovedá aj metrum). Štvrtá časť (Presto), v ktorej Janáček použil Znelku z roku 1875, ani zďaleka nepripomína pôvodne myslené Scherzo.

      Najosobitejšou časťou celého suitového cyklu je piata časť (Adagio), ktorej charakter asi ako jedinej z celého cyklu pripomína pôvodný názov – Air. Adagio je zádumčivým rozhovorom medzi tematicky voľným sólom basov s kvázi-recitatívnym charakterom a mäkkým, upokojujúcim nápevom huslí v hlbokej polohe. Záverečnú časť netradične tvorí Andante, čo by sme neočakávali ako vyvrcholenie orchestrálnej skladby. Mierne archaizujúca a štýlovo nesamostatná hybridná suita si však už pri premiére 2. decembra 1877 v Brne pod taktovkou samotného autora získala obecenstvo, aj kritiku. Samotný autor mal k tomuto dielu neskôr vzťah viac než kritický, hovoriac: „Nestálo za reč.“ Jedno nemožno suite uprieť, a to citovú a umeleckú pravdivosť, ktorá spolu s rozmanitosťou a zvukovou farebnosťou spôsobila, že aj dnes je stálou súčasťou koncertného repertoáru. Melancholická lyrika a romantický mladícky pátos tohto diela podávajú svedectvo o vplyvoch, ktorými Janáček prešiel na svojej umeleckej ceste.

      Každý nástroj má svoju históriu, a dejiny drevených dychových nástrojov siahajú hlboko do minulosti k onej zvláštnej činnosti pravekého človeka, ktorou sa snažil na kuse bambusu, slamy či kosti vylúdiť nejaký tón. V sekcii drevených dychových nástrojov zasadených do organizmu orchestra svojím zamatovým tónom púta pozornosť klarinet – potomok šalmajových nástrojov, ktorého obľuba po úpravách francúzskeho nástrojára Denisa Buff et-Augera a jeho pokračovateľov v druhej polovici 19. storočia v Európe rapídne vzrástla. Neobyčajne široký tónový rozsah, nové farebné možnosti a efekty vychádzajúce z technických možností nástroja inšpirovali klasických i romantických majstrov k tvorbe pre tento nástroj. Hoci sa technické kvality drevených dychových nástrojov zvyšovali, koncertná a komorná literatúra až do 20. storočia neoplývala bohatstvom skladieb. Niet preto divu, že riaditeľ parížskeho Konzervatória Gabriel Fauré vyzval Claudea Debussyho napísať dve skladby pre sólový klarinet pre záverečné skúšky dychového oddelenia. Bolo to v rokoch 1909 až 1910, keď sa francúzsky skladateľ (kráčajúci vždy nezávislou cestou podľa vlastných zákonov a zvyčajne sa nestotožňujúci so školskými pravidlami) stal členom dozornej rady dovtedy veľmi konzervatívne vedeného parížskeho umeleckého inštitútu.

      Treba poznamenať, že parížske Konzervatórium, o vznik ktorého sa zaslúžil Napoleon Bonaparte (1793 – Institut National de Musique, 1796 – Conservatoire National Supérieur de Musique de Paris), vďaka tradícii slávnostnej, ceremoniálnej dychovej hudby oplývalo veľmi silnou – početnou a kvalitnou – dychovou sekciou. Už v roku založenia riaditeľ konzervatória Bernard Sarrette, ktorý vyrástol vo vojenskej dychovej škole, prijal na štúdium 104 študentov hry na klarinete, ktorých vyučovalo celkom 26 profesorov. V roku 1796 tu vyučovalo 19 profesorov hry na klarinete (pričom husľová sekcia v tom čase mala len 8 profesorov). Okolo roku 1800 sa Paríž stal dychovým centrom Európy a možno povedať, že týmto centrom zostal aj po prvej svetovej vojne. Program záverečných skúšok v inštrumentálnej hre v tejto inštitúcii pozostával z interpretácie sólovej skladby a z hry z listu.

      V júli 1909 vydal Claude Debussy svedectvo o úrovni nástrojovej hry v liste svojmu vydavateľovi Jacquesovi Durandovi: „Práve som sedel v porote pre skúšku dychových nástrojov (…) a môžem vám podať dobré správy o vysokej úrovni fláut, hobojov a klarinetov; [výkony hráčov na tieto nástroje] rovnako ako fagoty, sú obdivuhodné.“ V jednom z ďalších listov vydavateľovi píše: „Nemáš ani len predstavu o tom, aké veci títo chudáci musia hrať! Najmä Koncertná skladba pre fagot (…) to nie je pre nástroj dobre napísané (…) toto je jedna z mnohých oblastí, kde sú potrebné zmeny.“ Pod vplyvom týchto udalostí sa teda Claude Debussy podujal napísať dve krátke skladbičky pre klarinet. Jednou z nich je Morceau à déchiff rer pour le Concours de Clarinette de 1910 – krátka dvojminútová skladbička pre klarinet, dnes známa pod názvom Petite pièce, ktorá vznikla pre hru z listu krátko pred záverečnými skúškami v júli 1910 (o čom svedčí i štýl skladby). Druhou skladbou bola Rapsódia (Première rhapsodie) pre klarinet a klavír, ktorú skladateľ komponoval dlhšie (od decembra 1909 do januára 1910) a ktorú venoval prominentnému klarinetistovi profesorovi Prosperovi Mimartovi „(…) ako svedectvo skutočných sympatií“.

      Premiéra klavírnej verzie Rapsódie zaznela v niekoľkonásobnom predvedení klarinetistov počas záverečných skúšok inštrumentálnej hry na parížskom Konzervatóriu v júli 1910. O priebehu tejto nástrojovej skúšky Debussy informoval svojho vydavateľa Duranda v liste z 15. júla 1910, kde sa dozvedáme, že: „(…) klarinetová prehrávka prebiehala veľmi dobre, a súdiac podľa výrazov na tvárach mojich kolegov mala Rapsódia úspech (…) Jeden z kandidátov, Vandercruyssen, ju hral od srdca a veľmi muzikálne.“ Na základe týchto výsledkov skladateľ v roku 1911 Rapsódiu pre klarinet, ako aj Petite pièce, inštrumentoval pre orchester. Premiéra orchestrálnej verzie zaznela ešte v tom istom roku v podaní klarinetistu Gastona Hamelina v sále Gaveau v Société musicale indépendante. Potešený výsledkami skladateľ svoje dielo napokon zhodnotil: „Je to jeden z najroztomilejších kúskov, čo som napísal.“ V diele možno nájsť mnoho technicky vďačných miest a súčasne v nej skladateľ ponecháva priestor aj sólovému vyzneniu nástroja v polohe vedúceho hlasu, aj v zvukových kombináciách s orchestrom.

      Rapsódia je poňatá ako rad voľných variácií. V úvode zaznievajú v pianissime sóla huslí a violy s con sordino sprievodom prvých huslí a fláut s chromatickými postupmi spolu s úvodným motívom klarinetu. Po niekoľkých taktoch nastúpi hlavná téma v sólovom klarinete, ktorý harfa, lesné rohy a sláčiková skupina sprevádzajú figuráciami a pizzicatom. Počiatočnú snovú „faunovskú“ náladu čoskoro vystrieda hybnejšie tempo Poco mosso s prípravou kontrastnej časti Modere animé (Scherzando) v klarinete. Nasleduje prvá voľná hravá variácia s triolami, po ktorej prichádza ďalší úsek s typickými koncertantnými šestnástinami. Určujúcim je scherzandový charakter hudobného toku skladby. Počas nasledujúceho priebehu možno postupne sledovať meniace sa farebné nástrojové kombinácie – obzvlášť kombinácie dychových nástrojov s harfou predstavujú ukážku dokonalo znejúcej impresie, dýchajúcej jemným oparom. Popri dychových nástrojoch funkciu nositeľa zvukových farieb majú aj delené sláčiky. Nástup hlavnej témy v klarinete v závere skladby pôsobí ako žiaduci kontrast. Od tohto momentu už všetko speje k rýchlemu koncu – klarinet sa ujme svojej virtuóznej úlohy až napokon celú scherzandovú kompozíciu ukončí niekoľkotaktová kóda.

      Americký skladateľ, dirigent a klavirista Aaron Copland bol najmladším z piatich detí Harrisa a Sarah Copland, litovských židovských emigrantov, ktorí vlastnili obchodný dom v Brooklyne. Do trinástich rokov sa štúdiu hudby vôbec nevenoval, ale začal písať krátke hry. Napriek tomu sa namiesto lekárskeho štúdia zapísal na hudobnú teóriu a kompozíciu k R. Goldmarkovi a na hru na klavíri k V. Wittgensteinovi a C. Adlerovej. Roku 1921 odišiel do Paríža, kde študoval u R. Viñesa a N. Boulangerovej a súčasne si po tri roky osvojoval starú i novú európsku hudobnú kultúru. Obdivne vzhliadal nielen k Stravinskému, Milhaudovi, Faurému či Mahlerovi, ale aj k ďalším skladateľom, ako bol A. Gide. Niet teda divu, že bol pevne spätý s avantgardnými tendenciami európskych hudobných centier aj po návrate do USA v roku 1924. V ranej etape ho ovplyvnila hudba Skriabina, Debussyho a Ravela, no záujem o adaptáciu jazzovej techniky, ľudových či populárnych prvkov v klasickej hudbe ho priviedli k profilácii vlastného hudobného prejavu.

      Ak sa započúvame do ktorejkoľvek z tucta filmových skladieb, spoznáme v synkopovaných rytmoch, charakteristických sólach pre trúbku a v široko rozložených akordoch sláčikových nástrojov nepopierateľné a charakteristické znaky Coplandovej hudby. K tomuto štýlu Copland dospel od raných skladieb postupným procesom zjednodušovania. Platí to aj o Koncerte pre klavír a orchester z roku 1926, ktorý sám označuje za „symfonický jazz“ a na jeho adresu poznamenáva, že „(…) sa v ňom pokúšal o nastolenie typicky amerických možností a uplatňoval prvky, ktoré prevládajú v americkom živote“.

      Svedčia o tom i jeho najpopulárnejšie skladby El salón México, Ródeo a najmä balet Apalačská jar, kde zámerne používa ľudové i populárne prvky, ako napríklad slávnu melódiu náboženskej sekty Shakerov. Ideálom Aarona Coplanda bolo tvorivým umením zjednotiť priemyselnú Ameriku. Americká verejnosť jeho diela už od začiatku prijímala s prekvapujúco pozitívnym ohlasom. Hoci sa v ďalšom tvorivom období obrátil k seriálnej technike a k iným progresívnym technikám, jeho hudba nikdy nestratila svoj pôvodný charakter.

      Počas ciest po Latinskej Amerike začal Copland na objednávku svetoznámeho prominentného klarinetistu Bennyho Goodmana komponovať Koncert pre klarinet a orchester (1947), ktorý skompletizoval až o rok neskôr počas pobytu v Tanglewoode. Dielo Copland písal pod vplyvom viacerých inšpiračných zdrojov – prvú časť (Slowly and expressively) ovplyvnila brazílska ľudová hudba, kým druhá časť (Rather fast) vychádza z interpretačného štýlu a pre javu Bennyho Goodmana (návrhy a škrty v Coplandovom rukopise svedčia o snahe autora, čo najviac sa prispôsobiť Goodmanovej interpretačnej technike a štýlu). Obe časti sú spojené dlhšou kadenciou sólistu. Širokodychú meditatívnu rapsodickú atmosféru prvej časti vystrieda v druhej časti živý melodický a rytmický hudobný materiál, inšpirovaný jazzom – Copland tu jazzový charakter vystupňuje hrou v tzv. „slap-string“ štýle. Premiéra koncertu zaznela 6. novembra 1950 v interpretácii Bennyho Goodmana a NBC Symphony Orchestra. Počiatočné ohlasy neboli veľmi priaznivé. Podstatne priaznivejšie prijalo publikum Koncert pre klarinet v nasledujúcom roku, a to v podobe hudobného podkladu k baletu The Pied Piper choreografa Jerome Robbinsa.

      Alena Čierna

      –––––
      Bibliografický údaj: ČIERNA, Alena: Text ku koncertu 22. 1. 2017, in: Slovenská filharmónia. Slovenský komorný orchester, cyklus SKO3, 68. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    [ 2. časť – 00:34:05 ] [ 2nd part – 00:34:05 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

      PlayPrehrať
    00:00
    00:00
    • Off
    • Subtitles
    • Titulky

    Hommage à Bohdan Warchal

    Nedeľa 22. 1. 2017, 16.00 h
    SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Leoš JanáčekLeoš Janáček (1854–1928)
      Suita pre sláčikový orchester, JW VI/2 Suite for string orchestra, JW VI/2
      ModeratoModerato
      AdagioAdagio
      Andante con motoAndante con moto
      Presto – Andante – PrestoPresto – Andante – Presto
      AdagioAdagio
      AndanteAndante
    Claude DebussyClaude Debussy (1862–1918)
      Rapsódia pre klarinet a sláčikový orchester Rhapsodie for Clarinet and String Orchestra
    Aaron CoplandAaron Copland (1900–1990)
      Koncert pre klarinet a sláčikový orchester Concerto for Clarinet and String Orchestra
      Slowly and expressively – CadenzaSlowly and expressively – Cadenza
      Rather fastRather fast
    PrestávkaIntermission
    Piotr Iľjič ČajkovskijPyotr Ilyich Tchaikovsky (1840–1893)
      Serenáda C dur pre sláčikový orchester, op. 48 Serenade for Strings in C major, Op. 48
      Pezzo in forma di sonatina. Andante non troppo – Allegro moderatoPezzo in forma di sonatina. Andante non troppo – Allegro moderato
      Valse. Moderato – Tempo di ValseValse. Moderato – Tempo di Valse
      Elegia. Larghetto elegiacoElegia. Larghetto elegiaco
      Finale (Tema russo). Andante – Allegro con spiritoFinale (Tema russo). Andante – Allegro con spirito

    Claude Debussy bol od mladosti nespútaným rebelom, ktorý sa odmietal poddať vtedajšiemu akademickému vzdelaniu. Napriek tomu ho jeho chápavý učiteľ Gabriel Fauré „inštaloval“ za pedagóga na Parížskom konzervatóriu. Prvou úlohou pre Debussyho bolo napísať skladby pre klarinet v súvislosti so skúškami mladých hudobníkov. Aaron Copland je symbolom hudobnej produkcie v Spojených štátoch amerických. Jeho Klarinetový koncert vznikol koncom štyridsiatych rokov 20. storočia na podnet slávneho džezového klarinetistu Benny Goodmana. Serenáda Piotra Iľjiča Čajkovského je jednou z výsostne pozitívnych inšpirácií ruského skladateľa. Najmä jej prvá časť je zároveň poctou tvorbe Wolfganga Amadea Mozarta.


    • VideozáznamVideorecording
    • VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2017A Slovak Philharmonic Production © 2017
    • Hommage à Bohdan Warchal