Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:33:10 ] [ 1st part – 00:33:10 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 1. časť

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Eugen Suchoň (1908–1993) bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského hudobného umenia. Je autorom prvej slovenskej opery (Krútňava) a ako prvý slovenský skladateľ svojou tvorbou prenikol na zahraničné pódiá. V prípade Krútňavy to bolo napríklad 18 predstavení v Belgicku s belgickými umelcami vďaka slovenskému dirigentovi, organistovi a skladateľovi Jánovi Valachovi. Sólovému organu venoval Suchoň iba jednu skladbu, a to s orchestrom – Symfonickú fantáziu na tému B-A-C-H, op. 21 pre organ, sláčikový orchester a bicie nástroje z roku 1971. Ide o vynikajúcu kompozíciu, ktorá by si zaslúžila, aby bola častejšie uvádzaná, a to nielen na domácich pódiách. Žiaľ, organu ako čisto sólovému nástroju sa Suchoň, ako aj ostatní významní slovenskí skladatelia, vo svojej tvorbe nevenoval. Avšak niektoré jeho skladby pre klavír, napríklad Dve prelúdiá v starom slohu in C boli transkribované (E. Dzemjanová) pre organ a našli uplatnenie v repertoári slovenských organistov. Malá suita s passacagliou je pôvodne klavírna skladba z roku 1931, ktorú skladateľ v roku 1967 upravil pre orchester.

Slávny Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791) síce organ obdivoval – zachovalo sa niekoľko dobových správ o jeho improvizáciách napríklad na pražskom Strahove alebo v Lipsku – ale neinšpiroval ho do takej miery, aby mu venoval viac pozornosti. Podľa neho tomuto nástroju chýbala „sladkosť a výraz“. V Mozartovej dobe bol organ na pokraji záujmu aj u ostatných významných skladateľov. V spoločnosti mal kráľovský nástroj vtedy doslova žalostné postavenie. V Mozartovej tvorbe nachádzame v podstate iba tri závažné sólové organové skladby – Adagio a Allegro in f KV 594, Fantáziu in f KV 608 a Andante in F KV 616. Vznikli na objednávku baróna Josepha Deyma a boli určené pre tzv. Flötenuhr – flautové hodiny, ktoré boli vo svojej dobe obľúbenou hudobnou hračkou. Bol to v podstate stroj s labiálnymi píšťalami, pre ktorý písali ešte aj Haydn a Beethoven. Barón Deym mal takýto nástroj vo svojom mauzóleu, kde sa konala spomienka na rakúskeho poľného maršála Gideona Freiherra von Laudon, ktorý zomrel v roku 1790. Smútočná hudba tu mala znieť každú hodinu a každý týždeň mala byť iná. Podľa dobovej tlače dňa 26. marca 1791 znela v mauzóleu hudba pána kapelmajstra Mozarta. Išlo o Adagio a Allegro in f KV 594. Hoci pre veľký organ Mozart nenapísal žiadnu skladbu, je jeho Fantázia f mol KV 608 považovaná za jednu z najvýznamnejších kompozícií organového repertoáru.

Jon Laukvik je nórsky organista, pedagóg a skladateľ, ktorý od roku 1980 pedagogicky pôsobí na Vysokej hudobnej škole v Štutgarte. Svetoznámym sa stal predovšetkým vďaka svojej pedagogickej činnosti svojou Organovou školou k historickej interpretačnej praxi, ktorú vydal v troch zväzkoch pre obdobie organovej hudby po 18. storočie, obdobie romantizmu a v súčasnosti publikovaného tretieho zväzku zaoberajúceho sa interpretáciou organovej literatúry 20. – 21. storočia. Jon Laukvik je aktívny aj ako organový skladateľ.

Stanislav Šurin

–––––
Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 5. 6. 2016, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, cyklus O4, Bratislava, Slovenská filharmónia 2016

[ 2. časť – 00:45:04 ] [ 2nd part – 00:45:04 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu – 2. časť

[ Autor textu: Stanislav Šurin ]

Pri mene William Byrd si dnes zväčša predstavíme vokálnu hudbu tohto anglického skladateľa neskorej renesancie. Menej známa, avšak významná a pomerne rozsiahla je jeho tvorba pre klávesové nástroje. Byrd v tomto relatívne novom inštrumentálnom žánri uplatnil všetku svoju nápaditosť a virtuozitu, ktorá udivuje aj dnešného poslucháča. Jeho klávesové dielo obsahuje širokú škálu paván, galliárd, chorálov, prelúdií a aranžmánov populárnych piesní.

Byrd žil a tvoril v alžbetínskom období za vlády Alžbety I. (1558–1603). Táto epocha je považovaná za zlatý vek v anglických dejinách a okrem Byrda bola v umení reprezentovaná takými osobnosťami ako William Shakespeare a Christopher Marlow v oblasti divadla a literatúry. Byrd bol v roku 1563 (ako 19-ročný) menovaný organistom Katedrály v Lincolne. V roku 1569 nastúpil na prestížny post do Kráľovskej kaplnky ako organista, kde pôsobil spoločne so svojím učiteľom Thomasom Tallisom. Striedanie panovníkov na anglickom tróne prinášalo so sebou v tom čase aj striedanie preferovania katolíckeho alebo protestantského vierovyznania. Byrd, ako aj jeho učiteľ Thomas Tallis boli katolíci, ale písali ako katolícku, tak aj anglikánsku chrámovú hudbu. V roku 1575 im kráľovná Alžbeta I. udelila monopol na import, tlač, publikovanie a predaj hudby ako aj monopol na výrobu notového papiera. V tomto istom roku vydali obaja skladatelia spoločné dielo – zbierku motet Cantiones Sacrae.

V roku 1603 nastúpil na trón katolícky kráľ Jakub I. V tomto období vydal Byrd množstvo skladieb pre katolícku liturgiu (napr. Dve knihy graduálií, zbierku Psalmes).

V období renesancie nebola ešte klávesová hudba vymedzená na konkrétne klávesové nástroje. Prvou zbierkou klávesovej literatúry určenej exaktne pre organ boli Fiori musicali Girolama Frescobaldiho z roku 1635. Išlo totiž o zbierku určenú pre liturgiu. Byrdova hudba pre virginaly, ako ju nazýval, obsahovala nástroje, ktoré dnes samostatne vnímame ako čembalo, spinet a virginal. Jednoznačne najlepšie tieto skladby znejú na dobových inštrumentoch alebo ich kópiách. Kompletné Byrdovo klávesové dielo na takýchto nástrojoch nahral významný anglický čembalista a organista Davitt Moroney.

The Battle (Bitka) bola vo svojej dobe najpopulárnejšou z Byrdových skladieb pre klávesové nástroje. Ide o typický prípad deskriptívnej renesančnej hudby. Skladateľ sa snaží vytvoriť zvuky vojny imitujúc zvuky trúbky, bubnov, pochodu a iných vojenských zvukov. Bitka, ktorú takto hudobne popisuje v častiach Predvolanie vojaka, Pochod pešiakov, Pochod koní, Írsky pochod, Flauta a bubon, Pochod do bitky zrejme nebola veľmi úspešná, pretože končí časťou Ústup. Galliarda je renesačný tanec v 6/4 rytme, ktorý údajne rada tancovala anglická kráľovná Alžbeta I. To vysvetľuje aj vznik Galliardy pre kráľovnú Alžbetu. Ako hudobná forma sa rozšírila potom, čo samotný tanec vyšiel z módy.

César Franck sa narodil 10. decembra 1822 v belgickom meste Liège. Jeho matka bola Nemka. César bol mimoriadne hudobne nadaný a bol považovaný za zázračné dieťa. Jeho otec chcel mať zo syna klavírneho virtuóza a tak ho poslal študovať na parížske konzervatórium. Popri hre na klavíri tu začal študovať aj kompozíciu a hru na organe.

Jeho učiteľom bol Francois Benoist (1794–1878), ktorý bol prvým profesorom organovej hry na parížskom konzervatóriu. Franck pôsobil v Paríži na troch organistických postoch. Prvým bol kostol Notre-Dame-de-Lorette v roku 1846.

V roku 1851 nastúpil ako organista do kostola Saint-Jean-Saint-Francois. Tu mal k dispozícii dvojmanuálový 18-registrový organ geniálneho staviteľa organov Cavaillé-Colla. Je známy Franckov výrok, ktorý vyjadruje jeho vzťah k tomuto nástroju: „Môj organ je môj orchester“. Tento citát anticipuje budúce osudové prepojenie dvoch géniov. Organové dielo geniálneho skladateľa je dokonale prepojené so zvukovým a estetickým ideálom nástroja geniálneho organára, tvorcu symfonických nástrojov. A čo viac, Franck ako zakladateľ francúzskeho organového romantizmu a symfonizmu predáva túto štafetu ďalej a ďalší organisti-skladatelia inšpirovaní nástrojmi Cavaillé-Colla píšu v duchu tejto úžasnej tradície.

V roku 1859 postavil Cavaillé-Coll trojmanuálový organ so 46 registrami do novopostavenej baziliky sv. Klotildy. Franck tu už rok predtým dostal miesto kapelmajstra. Postavením organa sa tu stáva organistom a na tomto poste zostáva až do svojej smrti v roku 1890. Organ v bazilike sv. Klotildy ovplyvnil Francka najviac. Registračné pokyny ku svojim skladbám písal Frank veľmi presne a viažu sa práve k technickým a zvukovým možnostiam tohto nástroja. Hoci Franckovo organové dielo tvorí iba nepatrnú časť jeho tvorby, sú to práve jeho organové kompozície, ktoré majú obrovský hudobno-dejinný význam. Odhliadnuc od niekoľkých menších skladieb pre liturgické použitie tvorí podstatu Franckovho organového diela 12 skladieb, ktoré skladateľ skomponoval po nástupe na post organistu u sv. Klotildy: Six Pièces (1856–1864), Trois Pièces (1878) a Trois Chorals (1890). Názov zbierky Tri chorály (E dur, h mol a a mol) by mohol evokovať, že ide o skladby tradične spracúvajúce témy prevzatých chorálov. V katolíckom prostredí by sa predpokladalo využitie gregoriánskeho chorálu. Franck však nikdy vo svojich skladbách gregoriánsky ani protestantský chorál necitoval.

Tri chorály sú vo svojej podstate skôr organové symfónie a každý z nich má špecifickú formu. Chorál č. 2 h mol napríklad začína formou passacaglie a obsahuje aj quasi fúgovú časť v g mol. V súvislosti s doteraz neobjasnenými citovými vzťahmi skladateľa sa traduje výrok Jeana Langlaisa, ktorý bol jedným z Franckových nástupcov u sv. Klotildy: „Chorál h mol môže dobre zahrať iba ten, kto prežil 40 rokov nešťastnej lásky“. Ak je tento citát pravdivý, mali by študenti organa pre úspešné zvládnutie tejto skladby čo najskôr začať nielen so štúdiom hry na kráľovskom nástroji.

Tri chorály sú poslednými Franckovými skladbami. Písal, respektíve dokončoval ich po ťažkom úraze pľúc, ktorý utrpel po zrážke s kočom začiatkom júla 1890. Manuskript Chorálu E dur obsahuje dátum 7. august 1890, Chorálu h mol 14. september a Chorálu a mol 30. september 1890 a dokazujú, že ich skladateľ dokončoval tesne pred smrťou. Zomrel na následky zranenia 8. novembra 1890.

Igor Stravinskij napísal balet Petruška v roku 1911. O desať rokov neskôr vznikli Trois mouvements de Petrouchka pre klavír. Sám Stravinskij sa dištancoval od toho, že ide iba o transkripciu. Trois mouvements de Petrouchka je trojčasťová klavírna skladba, ktorá používa hudobný materiál z baletu. Napísal a venoval ju slávnemu klavírnemu virtuózovi Arthurovi Rubinsteinovi, aby ho inšpiroval k uvádzaniu svojej hudby. Stravinskij predložil Rubinsteinovi skladbu, ktorá bola pre neho z pohľadu technickej náročnosti výzvou a zároveň bola dostatočne hudobne závažná. Skladba reflektuje Stravinského zámer. Je známa pre svoju technickú a hudobnú náročnosť. Všetky tri časti obsahujú divoké a rýchle skoky v rozsahu nad dve oktávy, polyrytmické pasáže, extrémne rýchle stupnice, mnohonásobné glissandá a tremolá.

Stanislav Šurin

–––––
Bibliografický údaj: ŠURIN, Stanislav: Text ku koncertu 5. 6. 2016, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, cyklus O4, Bratislava, Slovenská filharmónia 2016

0 Páči sa Likes

Organový recitál IV – Bernadetta Šuňavská

Nedeľa 5. 6. 2016, 16.00 h
O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Organ a hudba pre kráľovský nástroj sa viaže prevažne na sakrálne, chrámové prostredie (Mozart, Franck). Vďaka ambicióznym skladateľom a organistom však vznikajú pozoruhodné transkripcie a úpravy iných skladieb a repertoár sa postupne rozširuje a stáva materiálom pre koncertné uvedenie.


  • VideozáznamVideorecording
  • VáclavVáclav FrkalFrkal zvuksound, svetlálights, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka postprodukciapost-production, VáclavVáclav Frkal ml.Frkal jr. kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2016A Slovak Philharmonic Production © 2016
  • Organový recitál IV – Bernadetta Šuňavská
  • Organový recitál IV – Bernadetta Šuňavská