Webern / Mozart / StravinskijWebern / Mozart / Stravinsky

[ Andrej Šuba: ]
„Vtedy, na začiatku skladateľskej cesty mnohých z nás, usilovali sme sa prijímaí podnety tvorcov novej hudby, ich hľadačstvo a objavovanie, ochotu vydaí sa na cesty hudobného neznáma, ich silu podstúpiť tieto riziká. Bol to obdiv k ceste, ktorou sa Schönberg, Berg a Webern vydali, aby tak poznamenali veľkú časí hudby nášho storočia. Dnes naďalej ostávam v údive nad tichou a krehkou krásou Webernovej hudby, nad dynamizmom, ale i mysteriózom Schönbergových diel a expresívnou, priam nadromantickou výrazovosťou tvorby Albana Berga,“ napísal slovenský skladateľ Ivan Parík, príslušník silnej skladateľskej generácie avantgardy 60. rokov o význame druhej viedenskej školy. Medzi jej výrazné osobnosti patril rakúsky skladateľ Anton Webern, ktorého Passacaglia, op. 1 stojí na začiatku cesty, o ktorej píše Ivan Parík. Hoci idey, spájané s druhou viedenskou školou, do ktorej Webern, súkromný žiak Arnolda Schönberga (1874 – 1951) z rokov 1904 – 1908, patrí, bývajú často mylne interpretované ako rozchod s tradíciou, Schönberg, Webern i Alban Berg (1885 – 1935) svoju tvorbu chápali ako naplnenie či zavŕšenie dejinnej nevyhnutnosti. Stačí si pozorne prečítať Schönbergove texty, ktoré vyšli v knihe Štýl a idea. Webern bol absolventom hudobnej vedy na Viedenskej univerzite, kde študoval u jednej z kľúčových osobností tohto odboru Guida Adlera (1855 – 1941) a školu skončil v roku 1906 dizertačnou prácou o tvorbe renesančného skladateľa Heinricha Isaaca (c1450 – 1517). Skladateľ neskôr účinkoval ako operný dirigent vo Viedni, Tepliciach, Gdaňsku, Štetíne a Prahe. Od roku 1918 pôsobil opäť vo Viedni, kde dirigoval koncerty Schönbergovho Verein für musikalische Privataufführungen (Spolku pre súkromné uvádzanie hudby), od 20. rokov 20. storočia aj obľúbené hudobné podujatia ľavicovo orientovaných hudobných združení – WienerArbeiter-Symphoniekonzerte a Wiener Arbeiter Singverein, ktorých aktivity boli spojené so Sociálno-demokratickou stranou pracujúcich (Sozialdemokratische Arbeiterpartei, SDAP), neskôr pracoval aj ako lektor vydavateľstva Universal Edition. Webernove sympatie k sociálnej demokracii sa po anexii Rakúska v roku 1938 zmenili na sympatie k národným socialistom. A to aj napriek tomu, že jeho hudba bola obdivovateľom Hitlera bytostne cudzia, že nenávideli židov, medzi ktorými mal Webern viacero priateľov (vrátane svojho milovaného učiteľa Schönberga, ktorý pred nacistami ušiel do USA), a ktorým sa, čo skladateľovi slúži ku cti, snažil počas prenasledovania aj pomáhať.

Kým v minulosti bol Webern vykresľovaný najmä ako obeť tragických udalostí spätých s Treťou ríšou (zomrel ako 61-ročný v posledných dňoch vojny, ktorá mu vzala syna, za dosiaľ nevyjasnených okolností po výstreloch amerického vojaka), od 90. rokov 20. storočia súvďaka prácam Malcolma Hayesa a Kathrin Bailey dobre známe aj jeho prorežimné názory: radosť z víťazstiev nemeckých vojsk v Európe, fantazírovanie osvetovej nadvláde germánskej rasy či pôžitok z čítania Hitlerovej knihy Mein Kampf. Webernov aforistický štýl komponovania, príznačný pre jehododekafonické diela, obdivoval Schönberg, ktorý ho označil za génia a prirovnal k čerstvému vánku, ale imponoval aj Igorovi Stravinskému, ktorý skladateľovu hudbu opísal ako číry diamant.

„Ako najľahšie dosiahnem zrozumiteľnosť? Opakovaním. Na ňom je postavená všetka formotvornosť, všetky formy sú založené na tomto princípe.“ Tento výrok, ktorý možno vztiahnuť aj na variačnú formu barokovej passacaglie, pochádza od Antona Weberna. Passacaglia pre orchester, op. 1 z roku 1908 je prvým Webernovým publikovaným opusom a súčasne posledným, ktorý vznikal ešte pod dohľadom Schönberga. Skladba, uzatvárajúca diela pre tradičný symfonický orchester, patrí k skladateľovým najuvádzanejším a najprístupnejším kompozíciám. V Passacaglii počuť nielen vplyv Schönberga, ale aj Gustava Mahlera (1860 – 1911), ktorého schopnosť komponovať „komornú hudbu“ pre veľký symfonický orchester Webern obdivoval. Viacerí autori zmieňujú ako vzor Schönbergovu Komornú symfóniu, op. 9 (1906) i známe finále z Brahmsovej Štvrtej symfónie, ktoré tiež využíva barokovú variačnú formu s opakujúcim sa basom. V čase, keď Webern komponoval Passacagliu, od premiéry Brahmsovej poslednej symfónie uplynuli približne dve dekády. Navzdory zmieneným vplyvom je Passacaglia, pozostávajúca z 23 variácií, ktoré možno rozdeliť do troch skupín (1 – 11, 12 – 15, 16 – 23), zrelým dielom, v ktorom sú okrem tradícií romantickej hudby zreteľne prítomné aj kvality Webernovej neskoršej tvorby: jasnosť, ekonomickosť v používaní hudobného materiálu a využívanie ticha ako výrazového prostriedku – príkladom môže byť hneď prvá variácia pre flautu, trúbku, harfu, violy a violončelá. Jednotlivé variácie vytvárajú sled dynamických oblúkov, ktoré sa po kulminácii upokojujú, skladba končí kódou ppp decrescendo. V liste Albanovi Bergovi Webern Passacagliu spája so stratou blízkeho človeka: „Všetky diela, počnúc Passacagliou, možno daí do súvisu so smrťou mojej matky…“

Počas cesty do Paríža v rokoch 1777 – 1778 sa Wolfgang Amadeus Mozart aj s matkou zastavil v Mannheime. Vo významnom dobovom hudobnom centre, kde sa hudbe darilo vďaka podpore tamojšieho kurfirsta Karla Teodora Falckého, sa zoznámil s dvorským flautistom Johannom Baptistom Wendlingom (1723 – 1797). Prostredníctvom neho sa dostal do kontaktu s holandským lekárom a amatérskym flautistom Ferdinandom Dejeanom (1731 – 1797), ktorý si od skladateľa za 200 guldenov objednal tri koncerty a flautové kvartetá. Mozart však skomponoval len dva koncerty, jedným z nich je aj Koncert pre flautu č. 1 G dur, KV 313. Druhý koncert (KV 314) je úpravou skladateľovho Hobojového koncertu. V liste otcovi Leopoldovi sa Mozart sťažuje, že mu Dejean odmietol zaplatiť plnú sumu, píše tiež, že nemá na komponovanie pokoj, pracovať môže len v noci, no chce dostáť svoju menu. Vtomto liste sa nachádza aj známa veta, že sa mu zle komponuje pre nástroj, ktorý neznáša. Toto príkre vyjadrenie je však zrejme len výsledkom frustrácie z tlaku, pod ktorým sa skladateľ ocitol. Autograf diela sa nezachoval, všetky edície koncertu vychádzajú zvydania z roku 1803.

„Žiadna hra tónov sa nehrá hravejšie ako Mozartova hudba. Je hudbou, ktorú hrá život. Spieva a tancuje, pýta sa a odpovedá, zmĺkne a opäť sa rozoznie, je veselá i smutná, temná i jasná, tragická i oslobodzujúca, zarmútená i utešujúca – koľko slov a charakteristík by sme pre ňu dokázali nájsť. Koľko pomenovaní pre znejúci zmyslový výraz života, ktorým Mozartova hudba je a ktorý je taký, ako sme my. No my sme jej súčasťou len vtedy, keď nás objíme svojou krásou, vtiahne nás do hry, do krásnej hry, do hry krásna. Ak tomu tak je, je to krásne. Kiež by tomu tak bolo. Bolo by krásne, keby tomu tak bolo,“ napísal o Mozartovej hudbe nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht (1919 – 1999) a tento poetický text sa hodí aj na Mozartov Flautový koncert G dur.

„Forma symfónie, ako sme ju zdedili z 19. storočia, ma priťahovala veľmi málo,“ spomína vo svojej autobiografii ruský skladateľ Igor Stravinskij, jedna z kľúčových osobností hudby 20. storočia. Slovo symfónia sa v zozname jeho diel objavuje skutočne len v súvislosti s piatimi kompozíciami. Prvá z nich, Symfónia Es dur, vznikla medzi rokmi 1905 – 1907, teda ešte počas Stravinského štúdia u Nikolaja Rimského-Korsakova (1844 – 1908). S dlhším časovým odstupom nasledovala jednočasťová Symfónia pre dychové nástroje (1920). V jej prípade pomenovanie „symfónia“ odkazuje viac na pôvodné významy slova (súzvuk, súznenie), než na formový koncept, ktorý sa sformoval v dielach klasikov.

Ďalšie tri diela (Žalmová symfónia, Symfónia in C, Symfónia v troch častiach) vznikli v rozmedzí pätnástich rokov, teda v období, ktoré býva v Stravinského tvorbe označované aj ako neoklasické. Symfónia v troch častiach, ktorú si od Igora Stravinského v roku 1942 objednala Newyorská filharmónia, mala premiéru v januári roku 1946 v Carnegie Hall pod skladateľovou taktovkou. Celok, ktorý mal byť podľa zadania „symfóniou víťazstva“, skladateľ vytvoril z hudobného materiálu rozličného pôvodu. Prvá časť na spôsob tokáty, v ktorej hrá dôležitú úlohu klavír, vznikla v roku 1942 z hudby zamýšľanej podľa skladateľovho životopisca Alexandra Tansmana ako koncert pre orchester. Druhá, komornejšie ladená časť (Andante – Interlúdium) obsahuje materiál určený do filmu Pieseň o Bernadete (1943) podľa novely Stravinského priateľa Franza Werfela (1890 – 1945), využíva zvuk harfy a fláut. O klavíri a harfe sa skladateľ vyjadril ako o „protagonistoch“ tohto nepokojného diela. Energické finále (Con moto) so záverečnou fúgou smerujúcou do kódy je podľa Stravinského časťou, ktorá obsahuje „vojnovú zápletku“. Hoci komentátori Stravinského skladby hľadali aj na základe tejto indície v hudbe súvis s dobou jej vzniku – prvú časť mal ovplyvniť dokument o japonskej invázii v Číne, finále má podľa Stravinského dôverníka, dirigenta Roberta Crafta (1923 – 2015), parodicky zobrazovať pochod nemeckých vojakov, víťazných Spojencov a záverečný akord porážku Japonska, ergo výbuch atómovej bomby (!). Skladateľ, hoci Symfóniu v troch častiach označoval ako „vojnovú“, však trval na tom, že nejde o programovú kompozíciu. Americký muzikológ Stephen Walsh (1942), autor monografie o Stravinského pôsobení v Spojených štátoch, píše, že Symfónia v troch častiach je kompozíciou, v ktorej skladateľ našiel spôsob ako preniesť štýl baletu Svätenie jari (v roku 1943 sa venoval revízii tohto diela) do abstraktnejšej a koncíznejšej podoby, vhodnej pre koncertné pódiá. Výsledok upúta gestickosťou a vulkanickou, dionýzovskou energiou krajných častí, píše Walsh, s ktorými kontrastuje apolónska stredná časť. „Ozajstná tradícia nie je svedectvom o minulosti. Je to živá sila, ktorá podnecuje a poúča prítomnosť. Tradícia ani zďaleka neznamená opakovanie toho, čo bolo, ale predpokladá skutočnosť toho, čo trvá. Je dedičstvom, ktoré získame pod podmienkou, že skôr, než ho odovzdáme potomkom, ho zveľadíme,“ napísal v Hudobnej poetike Stravinskij a jeho výrok platí pre všetky diela, ktoré dnes na koncerte zazneli.

SIMONA PINGITZER

Študovala hru na flaute na Konzervatóriu v Bratislave (Viktor Vavro) a neskôr pokračovala na Akadémii múzických umení v Prahe pod vedením Jiřího Válka(2005 – 2010). Vysokoškolské štúdium ukončila v roku 2013 doktorandským titulom v odbore Interpretácia a teória interpretácie. Počas štúdií absolvovala viaceré majstrovské interpretačné kurzy u renomovaných flautových osobností (Jean-Claude Gérard, Peter-Lukas Graf, Carlo Jans a i.) a úspešne sa zúčastnila domácich i zahraničných súťaží ako Medzinárodná súťaž Pražská jar, Carl Nielsen International Flute Competition, International Flute Competition Krakow a ďalšie.

V rokoch 2009 – 2019 zastávala post sólovej flautisky Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK. Od sezóny 2013/2014 je prvou flautistkou vorchestri Slovenská filharmónia. Pingitzerová sa venuje tiež sólovej a komornej hre. Ako sólistka účinkovala so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom hlavného mesta Prahy FOK, Slovenským komorným orchestrom, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Severočeskou filharmóniou Teplice, so súbormi Sukův komorní orchestr, Capella da Camera, Barocco sempre giovane, Albrecht trio, Moyzesovo kvarteto a inými hudobnými telesami. Bola tiež členkou Berg Orchestra a hosťovala v orchestroch Česká sinfonietta a Českom národnom symfonickom orchestri. V roku 2018 realizovala štúdiovú nahrávku Koncertu pre flautu a orchester Alexandra Moyzesa.

V rokoch 2016 – 2020 bola pedagógom hry na flaute na Konzervatóriu v Bratislave. Zároveň tiež bola členkou poroty naMedzinárodnej súťaži Concertino Praga (2014) a členkou komisie pre výber kandidátov do medzinárodnej flautovej súťaže (2019) vrámci festivalu Pražská jar. Ako sólistka a členka rôznych komorných zoskupení účinkovala na domácich a zahraničných festivaloch apodujatiach.

MARIÁN LEJAVA

Dirigent, skladateľ a pedagóg Marián Lejava patrí k najvýraznejším a najvýznamnejším osobnostiam svojej generácie a súčasnej slovenskej hudobnej scény. Ako hlavný dirigent formoval ansámble VENI ensemble, Melos Ethos Ensemble, Ensemble Prague Modern a stal sa iniciátorom a umeleckým vedúcim Bratislava Contemporary Players.

V roku 2010 inicioval a stál pri zrode projektu VENI ACADEMY pod hlavičkou slovenskej sekcie ISCM, súboru, ktorý sa venuje výchove najmladšej generácie hudobníkov. V rokoch 2010 – 2015 v ňom pôsobil ako dirigent a lektor. S ansámblom realizoval nahrávky dvoch významných albumov – VENIACADEMY: Rolling Tones / In zarter Bewegung (Radio_Head Award 2013, najlepšia nahrávka roka/vážna hudba) a Elliot Sharp: Dispersion, vydaný prestížnym americkým vydavateľstvom Mode Records.

Lejava spolupracoval aj s Ensemble Opera Diversa v Brne, s ktorým vydal tri CD albumy. Dlhoročná spolupráca s huslistomMilanom Paľom vyústila do spoločnej nahrávky husľových koncertov K. Szymanowského a A. Berga (Radio_Head Award 2016, nahrávka roka/vážna hudba). Významným počinom Lejavovej dirigentskej iniciatívy bolo v roku 2022 založenie medzinárodného ansámblu CODEnsemble, ktorý na jar 2024 nahral husľový koncert Quad od Pascala Dusapina s huslistom Milanom Paľom. Spolu s koncertom Aufgang tak vytvorili svetový unikát – prvé spoločné uvedenie oboch diel na jednom albume. Marián Lejava od počiatku profesijného formovania kráčal cestou, kde sa skladba a dirigovanie prelínali v jedinečnej symbióze. Počas štúdia na VŠMU vBratislave pod vedením V. Bokesa, B. Režuchu, R. Stankovského, S. Macuru a O. Lenárda sa súčasne zdokonaľoval na zahraničných medzinárodných kurzoch a akadémiách u ikon hudobného sveta (P. Eötvös, Z. Nagy, I. Fisher, E. Urbanner, T. Murail a i.). Od roku2010 učí orchestrálne dirigovanie a skladbu na VŠMU, od septembra 2024 je vedúcim Katedry skladby a dirigovania.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A.Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početnýchzahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Scheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvovalturné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore.

V sezóne 2024/2025 realizuje Slovenská filharmónia niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavila sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpila na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patrili koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.