Camerata Philharmonica SlovacaCamerata Philharmonica Slovaca

[ Igor Javorský: ]
Hudobná produkcia poskytuje v súčasnosti množstvo pohľadov na riešenie zvukovosti, respektíve zvukového spektra a aktivity v rámci jednotlivých zvukových registrov. Predsa však kdesi v mýtických hĺbkach podvedomia človeka neustále prevládajú tendencie priorizovať ako dominujúci faktor diskantový part – teda najvyšší zo zúčastnených partov konkrétnej hudobnej štruktúry. Najvýraznejším dôkazom je ľudová hudba – dominujúcim prvkom každej piesne či každého tanca je najvyšší hlas, ktorý býva len z času na čas prepletený vo vzájomných dialógoch s hlbšími hlasmi. Je tu možné použiť paralelu z úkazov v oblasti architektúry či stavebníctva. Človek vníma architektonickú realitu vôkol seba prevažne na základe vonkajšku – fasády toho, či onoho domu, či komplexu stavieb. Tá je reprezentatívnou kvalitou daného objektu. Je akousi vonkajškovou „formou“ tohto objektu. Žiadna fasáda by však nemohla vzniknúť bez toho, aby za ňou nejestvovali skryté fyzikálne zákonitosti, ktoré držia celok pohromade a poskytujú akýsi hĺbkový základ, vnútorný „priestor“ o ktorý sa fasáda môže oprieť. Akoby išlo o tektoniku, o neviditeľný, zato však v zásade rozhodujúci faktor pre existenciu daného objektu. Diskantový hlas v hudobných dielach – vrátane spomínanej ľudovej piesne či nápevu – pôsobí ako fasáda. Inštrumentálny (respektíve vokálny) podklad určuje harmonický priestor a pôsobí v prenesenom zmysle ako hudobná tektonika, pozadie, ktoré zabezpečuje skladbe pevnosť, zvukový objem a priestorovú kompaktnosť. Koncom 16. storočia kompozičný koncept registrov riešený na báze diskantu razantne prenikol z ľudovej hudby aj do „veľkého“ hudobného umenia (monódia, princíp diskant + basso continuo). V nespočetných variáciách a výkladoch sa držal na piedestáli oficiálnej tvorby až do konca 19. storočia, odolal dokonca aj smršti avantgardných a experimentálnych vášní v 20. storočí. Po strhujúcom období hľadania nových alternatív je na prelome 20. a 21. storočia dynamický vzťah diskantového hlasu s harmonickým prostredím opäť v centre pozornosti skúsených hudobníkov.

Viola a trombón: dva nástroje, ktoré sú vďaka ich registru a timbru zvyčajne súčasťou sekcie hudobného pozadia – teda zvukovej a harmonickej „tektoniky“ diel. Viola ideálne kúzli stred zvukové spektra (nie náhodou sa v ruštine nazýva „aľt“), trombón zasahuje od stredných polôh až k polohám nízkym, basovým, kde participuje na vytváraní zvukovej charakteristiky s majestátnou tubou. Violu a trombón preto možno považovať skôr za „tímové“, ansámblové, respektíve typické orchestrálne nástroje. Jestvuje však množstvo diel, v ktorých im je dopriate vyčleniť sa z anonymity a vystúpiť do popredia v úlohe „hlavného hrdinu“ – tvorcu skrytej hudobnej štruktúry danej kompozície. Viola hrala významnú úlohu už v období 16. storočia. Súbor violových nástrojov profiloval v 16. a 17. storočí najmä hudobnú produkciu v Anglicku; takzvané fancies, teda fantázie majú priam hypnotický účinok na ľudskú psychiku. Viole venoval zvýšenú pozornosť Johann Sebastian Bach v niekoľkých sonátach (ktoré však boli zvyčajne transkripciami) a najmä v Šiestom Brandenburskom koncerte, kde v zostave orchestra atypicky absentujú husle. Bachov kmotor Georg Philipp Telemann bol povestný hľadaním nových zvukových možností a aj on sa v niekoľkých komorných dielach v tomto smere spoľahol práve na violu. Český autor Carl Stamitz venoval viole pôsobivý a originálny sólový koncert, Wolfgang Amadeus Mozart zas dve Duetá pre husle a violu a objavné Kegelstatt trio pre klarinet, violu a klavír. Najvýznamnejšia je však Koncertantná symfónia pre husle, violu aorchester. V druhej polovici 18. a počas 19. storočia viola ustúpila ako sólový nástroj de facto do úzadia (Symfónia Harold v Taliansku Hectora Berlioza je jediným titulom pre koncertnú sólovú violu). V oblasti komornej hudby treba spomenúť skladby Roberta Schumanna Märchenbilder a Märchenerzählungen a Violové sonáty Johannesa Brahmsa. Pôsobivý je Koncert pre klarinet, violu a orchester Maxa Brucha.

Na tradície violovej tvorby z dávnej minulosti reagovali aj britskí autori York Bowen a Benjamin Dale. Oboch výrazne ovplyvnila osobnosť violistu a pedagóga Lionela Tertisa. Svojou hrou podnietil viacerých skladateľov ku skomponovaniu nových diel pre violu, vďaka čomu sa rozšíril repertoár, ktorému sa dovtedy mnohí vyhýbali. Skladateľ, klavirista, violista, organista, hráč na lesnom rohu a dirigent York Bowen zanechal viac ako 160 autorských opusov. Počas života však väčšina z nich ostala nepublikovaná. Ako prvý nahral Beethovenov Štvrtý klavírny koncert. Ako autor preferoval hudbu Sergeja Rachmaninova, Fryderyka Chopina či Edvarda Griega. Nemal ambície reagovať na avantgardné hnutie. Viole venoval dve sonáty, Koncert pre violu a orchester a Fantáziu pre 4 violy v duchu hrdej britskej tradície.

Jeho rovesník a priateľ Benjamin Dale vstúpil do dejín najmä svojou doslova gigantickou Klavírnou sonátou D dur, viac ako 60 strán tohto diela šokovalo znalcov aj vydavateľov, napokon sa však podarilo dielo publikovať. Dale – tiež v duchu britskej tradície – zameral svoju skladateľskú optiku niekoľkokrát na violu: Suita in D, Fantázia d mol pre violu a klavír sú koncipované v zásade tradične. Introdukcia a Andante z roku 1911 (revízia 1913) je riešená pomerne atypicky pre súbor šiestich viol.

Na lepšie časy však viole zazvonilo až v 20. storočí, melancholický, mäkký tón vyhovoval skladateľom pre vyjadrenie pocitov moderného človeka. Američan John Cage je právom považovaný za jedného z duchovných vodcov hudobnej revolty voči unavenej tradícii. Často poslucháčov šokoval nečakanými riešeniami a prezentoval sa ako skúsený hudobný psychológ. Svedčí o tom aj emočne veľmi pôsobivá, kontemplatívna skladba Dream z roku 1948. Vznikla v podobe pre violu a klavír ako produkt spolupráce Johna Cagea s priekopníkom moderného tanca Merceho Cunnighama ako akési choreografické prelúdium. V sedemdesiatych rokoch vznikla úprava pre sólovú violu a violový ansámbel. Sugestívna melodická línia (akási snová nekonečná melódia prichádzajúca zneznámych hĺbok) je chvíľami pohltená výraznými harmonickými štruktúrami (súzvukmi).

Ilja Zeljenka je jednou z najvýraznejších osobností hudobnej tvorby na Slovensku. Bol mužom mnohých tvárí a v každej zo svojich rolí sa prezentoval suverénne a vysoko profesionálne. Lyrik, epik a dramatik, provokatér a múdry klasik, šibalský extrovert aj filozofujúci introvert, hrajúci sa „chalan“ aj mudrc, experimentátor aj tradicionalista, … Zeljenka bol slobodným duchom a odmietal byť závislý na akomkoľvek sofistikovanom „štýle“. Podobne ako John Cage prenikal do hlbín hudobnosti, neostával na povrchu, len pri fasáde svojich diel. Napĺňal ich radosťou z tvorby a ľudským poznaním. Hudba pre komorné violy z Lipska prezentuje všetky polohy Zeljenkovho unikátneho skladateľského profilu. Uvedenie tohto diela po mnohých rokoch by sa dalo považovať za obnovenú premiéru.

Trombón či pozauna je z historického hľadiska najstarším dychovým nástrojom vyrobeným z kovu. Jeho dejiny siahajú približne do 15. storočia, pravdepodobnou domovinou tohto impozantného nástroja je Španielsko. Moderný trombón sa vyvinul z jeho predchodcu zvaného sackbut. Postupne vzniklo niekoľko typov trombónu, dnes sa však používajú len tri (altový, tenorový a basový). O obľúbenosti sackbutu v dávnejších časoch svedčí okrem iného množstvo chrámových nástenných malieb, fresiek a obrazov zachytávajúcich chorus anjelov hrajúcich na nástroji podobného druhu. V období renesancie askorého baroka išlo o veľmi frekventovaný nástroj. Neskôr ustúpil do úzadia a do pozornosti skladateľov a hudobníkov sa dostal až na prelome 18. a 19. storočia. Legendárne a na svoju dobu ojedinelé je trombónové sólo v Rekviem Wolfganga Amadea Mozarta (Tuba mirum). Ludwig van Beethoven začlenil trombón do štandardnej zostavy symfonického orchestra. V Symfónii C dur „Veľkej“ udelil Franz Schubert skupine trombónov sugestívnu sólovú pasáž v prvej časti. Ako sólový, respektíve komorný nástroj sa však trombón začal aktivizovať takisto až v 20. storočí, v čase kedy skladatelia hľadali nové zvukové možnosti. Úrodnou pôdou pre trombón je bezpochyby džezová a tanečná hudba.

Z dôvodu nedostatku dochovaných diel minulosti si skúsení hráči na trombóne vytvárajú aranžmány, transkripcie a úpravy diel, čím výrazne rozširujúdramaturgický potenciál a interpretačné možnosti. Okrem toho, najmä hráči na lesnom rohu a na trombóne, sú povestní akousi „stavovskou hrdosťou“ a spolupatričnosťou. Produkujú hudbu, ktorá má túto hrdosť prezentovať aj verejne. Nemecký skladateľ Johann Christoph Pezel sa už vo svojej dobe preslávil ako vynikajúci huslista a trubkár. V priebehu osemnástich rokov (1669 – 1686) publikoval veľké množstvo skladieb zaraďovaných ako bývalo v tom čase obvyklé do kolekcií: Musica vespertina lipsica, Musicalische Seelenerquickungen, Deliciae musicale, Musica curiosa lipsiaca. Pezel je neprávom obchádzaným autorom, mal veľký vplyv na vývoj modernej inštrumentálnej aj orchestrálnej hudby.

Impozantnou postavou nemeckých dejín je Moritz Landgraf von Hessen. Vzdelaný, kultivovaný a osvietený šľachtic a štátnik bol jednouz vedúcich postáv vývoja v Hessensku v prvej polovici 17. storočia. Svoj výnimočný osobnostný profil dotváral štúdiom polymelodickej hudby skladateľov franko-flámskej tradície a diel jeho súčasníkov Johna Downlanda, Michaela Praetoriusa čiHeinricha Schutza. Neuspokojil sa s pasívnym štúdiom ich diel, sám bol kompozične činný a poskytol hudobnej verejnosti vHessensku množstvo atraktívnych titulov, napríklad slávnostný rituálny španielsky tanec Pavana. Po nástupe baroka sa pozície trombónu viac-menej oslabili (výnimkou je strhujúca záhrobná scéna z opery Orfeo Claudia Monteverdiho). Renesancia nastala v 20. storočí. Pre trombonistov bol a stále je mimoriadne inšpirujúcou postavou uruguajský hráč na tomto nástroji, aranžér askladateľ Enrique Crespo. Študoval architektúru a hudbu, napokon sa však rozhodol pre hudobnícku kariéru. Po presídlení do Nemecka rozprúdil tento muž s ohňom v srdci v tejto krajine dynamický proces žánrovej a interpretačnej regenerácie. Založil svetoznáme Nemecké Brass kvinteto. Jeho doménou síce bol džez, respektíve etnická hudba, spolu so svojím ansámblom uvádzal brilantné úpravy diel Johanna Sebastiana Bacha a iných majstrov „vážnej“ hudby, okrem iných aj hudbu Antona Brucknera. Skladbou Bruckner Etude (1996) si uctil pamiatku skladateľa, ktorý vo svojich kolosálnych symfóniách venoval špeciálnu pozornosť tube – zvukovo najhlbšiemu nástroju. Pôvodne bola skladba určená štyrom tubám, respektíve štyrom trombónom. Neskôr vznikla verzia pre šesť trombónov, respektíve päť trombónov a tubu.

Výnimočným majstrom v trombónovej interpretačnej oblasti je moravský hudobník Mojmír Bártek. Ako člen legendárneho džezového orchestra Gustáva Broma sa Mojmír Bártek samozrejme zaoberal najmä džezom (viac ako 200 skladieb). Jeho pozornosti však neunikla ani orchestrálna tvorba (Painting, Scout Dancing, Playing Dice). Jeho skladby uviedli na hudobných festivaloch v Moskve, Varšave či Norimbergu. Pán Bártek sa venuje aj deťom a mládeži, spontánnym spôsobom v nich pestuje zdravý vzťah k hudbe. Reminiscenie sú pôvabnou drobnosťou v „light“ džezovom štýle. Svedčia o profesionalite a o majstrovstve ich autora.

Na nedostatok hudobníckej aktivity sa nemôže sťažovať ani slovenský hráč na trombóne Michal Motýľ, v súčasnosti člen trombónovej sekcie Slovenskej filharmónie (basový trombón). V minulosti však účinkoval aj v renomovaných džezových ansámbloch a orchestroch a s touto činnosťou sa dodnes nerozlúčil (napr. Česko-slovenský big band Matúša Jakabčica). Interpretačný profil dotvára tvorbou pre trombónové ansámble rôzneho druhu. Letný deň je džezovo ladená miniatúra v opojnom valčíkovom štýle.

„Letný deň som napísal na podnet Alberta Hrubovčáka, keď našej trombónovej skupine predostrel ponuku zahrať si na komornom koncerte Slovenskej fllharmónie. Písal som ho v auguste 2024, keď som mal doma 35°C – preto mi nijaký iný/lepší názov nenapadol. Ponuka napísaí skladbičku pre päť trombónov a tubu bola pre mňa lákavá, je to veľmi zaujímavé obsadenie, veľmi dobre sa preň píše. Mal som výhodu, že celú zostavu poznám už skoro 30 rokov a vedel som, čo si môžem dovoliť, čo sa týka nárokov na hráčov.“

Švédsky skladateľ, dirigent, klavirista a aranžér Stig Rybrant bol všestrannou hudobníckou osobnosťou. Je autorom symfonických aj baletných diel, piesní a množstva komorných opusov. Spolupracoval ako výnimočný aranžér aj ako dirigent so Švédskym rozhlasom. Suverénne sa pohyboval aj na džezovej scéne, bol klaviristom a aranžérom známej švédskej vokálnej formácie Kvartetten Synkopen. O jeho univerzálnosti sa poslucháči môžu presvedčiť aj vďaka rozkošnému titulu Deep Brass Joke.

CAMERATA PHILHARMONICA SLOVACA

Camerata Philharmonica Slovaca vznikla v roku 2024 z iniciatívy generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Turnera. Je komorným zoskupením s variabilným obsadením, zloženým z popredných inštrumentálnych hráčov Slovenskej filharmónie. Hlavnou náplňou a poslaním komorného združenia je podpora a rozvoj spoločného muzicírovania, spojená s uvádzaním náročných titulov slovenskej a svetovej komornej tvorby na našich i zahraničných koncertných pódiách.

VIOLOVÁ SKUPINA

Violová skupina orchestra Slovenská filharmónia sa skladá zo štrnástich členov, v poslednom roku sa niekoľko z nich vymenilo za mladších hráčov, presnejšie hráčky – Astghik Siradeghyan a Viktória Šandala. Aktuálna zostava drží pevne pokope a podporuje sa v umeleckom i osobnom raste, k čomu dopomáha aj stály kontakt s bývalými členmi, spoločná vysokohorská turistika a veľké množstvo špecifického violistického humoru. Skupina zároveň tvrdí, že v sebe skrýva okrem tých hráčskych aj mimohudobné talenty. Husliar Tomáš Kaiser vie pomôcť s výberom správneho nástroja či jeho opravou. Vedúci skupiny Martin Ruman sa okrem fotografie stále intenzívnejšie venuje programovaniu, následkom čoho vznikol napríklad už web s odvážnym názvom Klub priateľov violy. Tropické ovocie vie v Bratislave dopestovať napriek premenlivým klimatickým podmienkam aj „nestor“ skupiny Ladislav Maršovský. Alice Karbanová nedávno dokončila doktorát z experimentálnej lingvistiky na univerzite v Brne. Júliu Bolebruchovú a Romana Rusňáka môžete počuť aj v zoskupeniach, ktoré prekračujú žáner klasickej hudby. Dimitrij Kopčák je v súčasnosti inšpektorom orchestra Slovenská filharmónia, čo iste podporuje dobrú náladu a nastavenie skupiny. Na koncerte účinkujú i stáli členovia Karol Vontszemü a ZuzanaVojtáneková. Pri obnovenej premiére Zeljenkovej kompozície sa predstaví i Rastislav Sokol, dlhoročný vedúci kontrabasovej skupiny Slovenskejfilharmónie.

TROMBÓNOVÁ SKUPINA

Trombónová skupina orchestra Slovenská filharmónia sa v posledných rokoch skladá z hráčov, ktorých dnes budete môcť vidieť i počuť. Najmladším členom zostavy je Branislav Belorid, v orchestri hrá od roku 2003. V rokoch 2007 – 2011 bol umeleckým šéfom big bandu Slovak Young Swing Generation so sídlom v Žiline. Od roku 2014 vedie svoj vlastný 16-členný jazzový orchester Braňo Belorid Big Band. Okrem pôsobenia v Slovenskejfilharmónii patrí v súčasnosti k jeho najdôležitejšim angažmánom aj účinkovanie v jazzovom zoskupení Fats Jazz Band, ktoré sa špecializuje na autentickú interpretáciu jazzovej hudby 20. a 30. rokov minulého storočia.

Jazzu sa venuje aj Michal Motýľ, ktorý je členom orchestra od roku 1992. Motýľ bol členom viacerých orchestrov (Tanečný orchester Československej televízie, Bratislavský Big Band, Big Band Radio Bratislava), v súčasnosti je členom Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band. Aktuálne hrá na bastrombóne aj vNikiStein Jazz Sextet, Erik Rothenstein Jazz Quintete, Soul for Seven či Cotatcha Orchestra. V roku 2013 založil Michal Motýľ Tentet, s ktorým nahral CDSunflowers.

Stabilnou oporou a prvým hráčom skupiny je Michal Jaško. Dlhé roky sa popri práci v orchestri taktiež venuje hre v menších zostavách a Big Bandoch.Predtým pôsobil aj v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a päť rokov ako principál v Transvaal Philharmonic Orchestra v Juhoafrickej republike.

Dvaja trombonisti Slovenskej filharmónie sa venujú aj interpretácii starej hudby. Juraj Mitošinka účinkoval v súboroch starej hudby ako Chorus angelorumensemble, Cornamusica, Musica Aeterna, Solamente Naturali či Music for a While, ktoré pri interpretácii používajú kópie dobových historických nástrojov. Juraj Mitošinka hrá na altovom, tenorovom a basovom trombóne, ako aj na kópii historického nástroja (sackbutt). Je zakladateľom a vedúcim súboru Festival Brass Quartet.

Vedúci trombónovej skupiny, Albert Hrubovčák, sa zaoberá interpretáciou starej hudby taktiež. V minulosti pôsobil v Transvaal Philharmonic Orchestra v Juhoafrickej republike a neskôr ako sólový trombonista v rozhlasovom symfonickom orchestri BRTN Philharmonic v Bruseli. Je spoluzakladateľom komorného zoskupenia Slovak Brass Quintet a Filharmonického trombónového tria. Debutovou nahrávkou je CD Brass Baroque Delights, na ktorej spolupracoval s Jurajom Bartošom a Bratislavskými komornými sólistami.

K trombónovej skupine patrí aj tubista Nikolaj Kanišák. Rodák z Užhorodu bol hráčom Ústrednej hudby Ministerstva vnútra i orchestra Opery SND, príležitostne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a s Bratislava Hot Serenaders. Členom orchestra Slovenská filharmónia je od roku 2001. Rok 2004 sa zapísal do jeho osobnej i filharmonickej histórie, keď po prvýkrát v histórii orchestra hrala tuba v pozícii sólového nástroja, na programe bol koncert Ralpha Vaughana Williamsa.

Na jedno číslo sa ku skupine pridá i multižánrový huslista Stanislav Palúch. Mimoriadny improvizátor s charizmatickým prejavom,ktorý je výrazný rovnako v klasickej hudbe, jazze, country, worldmusic či v ľudovej hudbe. Môžete ho poznať z formácií akoPaCoRa či Triango a dnes sa netradične predstaví v pozícii hráča na bicie.