Slávnostný koncert k 75. výročiu založenia Slovenskej filharmónie (výber)Slovak Philharmonic 75th Anniversary Concert (selection)

[ Marián Turner: ]
Milé dámy a vážení páni,

srdečne vás pozdravujem pri príležitosti otvorenia 76. koncertnej sezóny a zároveň aj osláv 75. narodenín nášho orchestra Slovenská filharmónia. Hoci pre človeka je 75 rokov úctyhodný vek, pre náš orchester ide o juvenilné obdobie, najmä v porovnaní s oveľa staršími symfonickými telesami sídliacimi v okolitých štátoch. Prvý koncert Slovenskej filharmónie zaznel 27. októbra 1949 a aj keď sme odvtedy nadobudli veľa skúseností, patríme k tým mladším národným filharmóniám v stredoeurópskom regióne. Vďaka mimoriadnemu nasadeniu a práci zakladateľských osobností, akými boli Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, Václav Talich a Ľudovít Rajter, mala však Slovenská filharmónia už od svojich začiatkov dobre vybudované základy. Bola profesionálne inštitucionalizovaná a legislatívne ukotvená samostatným zákonom. Získaním stáleho sídla – bratislavskej Reduty, ako aj angažovaním kvalitných hudobníkov, šéfdirigentov a manažmentu, sa orchester rýchlo umelecky rozvíjal a za krátku dobu od svojho vzniku sa stal rešpektovaným telesom s veľkým domácim i medzinárodným renomé.

Jedinečná identita každého národa vyplýva z jeho histórie, kultúrnej úrovne a schopnosti dodržiavať nastavené životné hodnoty. K týmto fundamentom Slovenská filharmónia u nás neodmysliteľne patrí. Je nielen jedným z najvýznamnejších profesionálnych hudobných, ale aj spoločenských reprezentantov našej krajiny. Ohlasuje o nej dobré správy a šíri ich umeleckým jazykom, ktorému doma i vo svete všetci rozumejú aj bez tlmočníka. Dovoľte mi preto poďakovať všetkým bývalým i súčasným členom Slovenskej filharmónie, ktorí sa o tento fenomén zaslúžili.

Jubilujúcej Slovenskej filharmónii želám veľa ďalších úspešných rokov, plných nezabudnuteľných koncertov na domácich i zahraničných pódiách, v spoločnosti špičkových hudobníkov, dirigentov a sólistov. Nech aj naďalej prináša pre svoje publikum hudobné umenie s takou úprimnou láskou a kvalitou, ako to robila doteraz.

Marián Turner
generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie

---

[ Rastislav Havran: ]
Vážené dámy, vážení páni,

prítomnosť finančného domu UNIQA na oslavách 75. výročia vzniku orchestra Slovenská filharmónia má jasný dôvod. Hudba je univerzálny jazyk, ktorému každý vnímavý a otvorený človek podvedome rozumie. Hudba hovorí priamo k duši. Je to zážitok, ktorý nás upokojuje, vnútorne vyživuje a vytvára v nás pocit spolupatričnosti. Či už je to tichá uspávanka spievaná dieťaťu, strhujúca symfónia v koncertnej sále alebo pieseň, ktorú si pospevujeme cestou v aute, hudba nás dokáže spojiť ako máločo iné.

Ako odborníci na financie veríme, že investície do kultúry a umenia sú investíciou do lepšieho života celej spoločnosti. Umenie odjakživa poskytovalo ľudskému duchu útočisko a aj dnes nám pomáha pochopiť seba samých, jeden druhého, vyjadriť, čo znamená byť človekom.

Som nesmierne hrdý, že sme sa podieľali na vzniku nového diela jednej z našich najvýznamnejších hudobných skladateliek Ľubice Čekovskej. Jej Dom hudby vní mam ako metaforu domova. Tak, ako domov poskytuje bezpečie, pohodlie a ľudské teplo, Dom hudby ponúka priestor pre dušu, v ktorom môžeme nájsť útechu, radosť aj inšpiráciu. Pre mnohých z nás je hudba celoživotnou spoločníčkou. Nesie v sebe príbehy o tom, kto sme, kým sme boli a kým sa staneme. Preto sme radi, že si dnes spolu s vami môžeme pripomenúť kúzlo, ktoré vzniká, keď sa spoja talent, kreativita a vášeň.

Dovoľte mi poďakovať sa umelcom, umelkyniam a pracovníkom Slovenskej filharmónie za ich službu umeniu. Svojou prácou sa dotkli mnohých životov a budú inšpirovať aj ďalšie generácie. Dnešný večer je viac než len koncert. Je to oslava tvorivosti, odolnosti, sily ľudského prejavu a neobmedzeného potenciálu toho, čo je pred nami.

Rastislav Havran
generálny riaditeľ UNIQA

---

[ Ivan Marton: ]
75 rokov orchestra Slovenská filharmónia

Sedemdesiatpäťročný príbeh Slovenskej filharmónie, spojený s mnohými ikonickými vrcholmi, ale aj pádmi, sa začal odvíjať v posledných októbrových dňoch roku 1949. Vtedy, vo večerných hodinách dňa 27. októbra 1949, sa v dnešnej historickej budove Slovenského národného divadla na slávnostnom koncerte pod taktovkou dirigenta Ľudovíta Rajtera začala písať história domáceho národného profesionálneho orchestrálneho telesa, ktoré slovenská hudobná kultúra naliehavo potrebovala. Ustanovením orchestra Slovenská filharmónia tak vyvrcholili dlhoročné snahy našich hudobných dejateľov o založenie národnej koncertno-symfonickej inštitúcie. Paradoxne sa tak udialo na prahu obdobia brutálnej politickej neslobody našej krajiny, keď sa „zdivočená“ zem ponárala do čoraz hlbšieho teroru a surového potláčania ľudských práv. Československá republika, kedysi ostrov demokracie v stredoeurópskom priestore, vtedy už zažívala prvé dôsledky tzv. „víťazného“ Februára, spojené s prenasledovaním a trýznením stoviek svojich občanov v pracovných táboroch či väzniciach a mala za sebou už aj prvé popravy odbojných politických protivníkov.

Otcovia-zakladatelia, pripravujúci zrod filharmónie (patrili medzi nich najmä vrcholní predstavitelia domácej hudobnej moderny Eugen Suchoň či Alexander Moyzes, no tiež osvietený vtedajší povereník školstva, vied a umení Ladislav Novomeský), však v novej povojnovej republike išli premyslene za svojou víziou. Využili spoločenskú a politickú objednávku vládnucej komunistickej verchušky a tlak nového režimu na založenie nových kultúrnych inštitúcií (je známe, že v danom období vznikli aj nové umelecké vysoké školy a spoločenskovedné ústavy) a podarilo sa im dosiahnuť svoj cieľ. Vzápätí sa stalo čosi nevídané: funkciu umeleckého šéfa začínajúceho orchestra ponúkol povereník Novomeský legendárnemu českému dirigentovi Václavovi Talichovi. Ten v povojnovej Prahe čelil hlbokej nepriazni a zákazu umeleckej činnosti zo strany vtedajšieho ministra školstva a kultúry Zdeňka Nejedlého, nesmel dirigovať české orchestre. Odvážnu ponuku slovenského politika však Talich prijal a na Slovensko prišiel s koncepciou komorného orchestra, ktorej filharmonici veľkoryso vyšli v ústrety. Česká dirigentská ikona sa v Bratislave zanietene pustila do práce, pričom domáca politická moc ju umelecky či ideologicky nijako nelimitovala (o dvadsať rokov neskôr, v čase nastupujúcej „normalizácie“, sa táto situácia v kultúrnej oblasti čiastočne zopakovala). Vďaka netradičnému pedagogickému prístupu sa dirigentovi v krátkom čase podarilo dosiahnuť u mladého súboru jednoliaty zvuk a markantne zvýšiť jeho technickú hráčsku úroveň. Trojročné Talichovo pôsobenie v Slovenskej filharmónii zavŕšilo v roku 1952 slávnostné uvedenie Beethovenovej 9. symfónie v Košiciach (nemnohí žijúci pamätníci si pripomínajú, že basové sólo vo vokálnom kvartete vtedy spieval neskorší populárny člen činohry SND František Zvarík).

Po Talichovom odchode sa umeleckého vedenia orchestra ujal Ľudovít Rajter, noblesný a profesionálne dokonale pripravený odchovanec viedenskej dirigentskej školy. Sekundovali mu dvaja poslední Talichovi bratislavskí žiaci: introvertný, praktizujúci katolík Zdeněk Bílek a dynamický a impulzívny Ladislav Slovák, ktorý sa k Slovenskej filharmónii pripojil po absolvovaní postgraduálneho dirigentského štúdia u Jevgenija Mravinského v Leningrade. Trojica sa osobnostne i umelecky významne dopĺňala: Rajter orchestru vštepoval základy interpretácie nemeckého hudobného klasicizmu a romantizmu, Bílek rozvíjal meditatívne črty moderného českého symfonizmu (najmä v dielach Josefa Suka a Vítězslava Nováka) a Slovák zoznamoval naše publikum s poslednými orchestrálnymi dielami Dmitrija Šostakoviča (v Leningrade sa so slávnym skladateľom osobne zoznámil) a tiež s veľkými symfonicko-vokálnymi freskami hudobnej histórie, s ktorými mal skúsenosť ešte ako zbormajster Miešaného zboru Československého rozhlasu (za všetky treba uviesť niekoľkonásobné veľkolepé uvedenie Honeggerovho oratória Jana z Arku s nezabudnuteľnou Emíliou Vášáryovou v hlavnej úlohe).

V uvoľnenej spoločenskej atmosfére šesťdesiatych rokov minulého storočia renomé Slovenskej filharmónie stúpalo aj v medzinárodnom kontexte. Frekvencia výjazdov orchestra do zahraničia sa zvýšila, jeho umelecká úroveň rástla a za filharmonickým dirigentským pultom sa začali objavovať majstri taktovky svetového mena (Kurt Masur, Dean Dixon, Franz Konwitschny, János Ferencsik, Serge Baudo a najmä Claudio Abbado). Omamné šesťdesiate roky vyvrcholili v lete 1968 koncertným zájazdom orchestra do sicílskej Taorminy, na ktorom sa spolu s hráčmi zúčastnili (dovtedy nevídaná vec!) aj rodinní príslušníci hudobníkov. Práve tam filharmonikov zastihla správa o okupácii krajiny. Návrat do vlasti bol dramatický a plný chaosu, trauma sa podpísala aj na koncertnej sezóne 1968/69, keď došlo k tvrdému bojkotu hudobných skladieb ruskej a sovietskej proveniencie.

V máji 1969 stál v Bratislave po prvýkrát za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie Zdeněk Košler, český dirigent medzinárodného formátu, účastník renomovanej dirigentskej súťaže Dimitra Mitropoulosa v USA, na ktorej zvíťazil spoločne s Claudiom Abbadom. Košler na protest proti invázii vojsk Varšavského paktu do Československa opustil na jeseň 1968 lukratívne miesto hlavného dirigenta berlínskej Komickej opery a vrátil sa do Prahy, kde však pre neho nebolo uplatnenie, zodpovedajúce jeho umeleckým kvalitám. Bratislava mu v osobe riaditeľa SF Ladislava Mokrého ponúkla vzácnu umeleckú príležitosť na sebarealizáciu. Post šéfdirigenta filharmonického orchestra bol však v tom čase obsadený, Košler teda prijal rovnakú funkciu v opere SND. Zároveň sa začal intenzívne zapájať do procesu zvyšovania umeleckej úrovne SF, najmä v oblasti interpretácie diel českej národnej hudby. Plodom tejto dlhoročnej spolupráce boli nielen výnimočné symfonické koncerty, ale aj frekventované nahrávky pre domáce a zahraničné hudobné vydavateľstvá. Košlerovo meno otvorilo orchestru nové príležitosti aj na medzinárodnej hudobnej scéne: Slovenská filharmónia pod Košlerovým vedením po prvýkrát vycestovala do Japonska a koncertné turné absolvovala premiérovo aj v teritóriách, kde dosiaľ neúčinkovala.

Gradujúca umelecká úroveň orchestra začala do Bratislavy lákať aj ďalšie dirigentské osobnosti európskeho formátu. V máji 1971 Slovenskú filharmóniu v našej metropole pohostinsky dirigoval mladý, sľubnú kariéru začínajúci Riccardo Muti a vzápätí spoločne s legendárnym klaviristom Alfredom Brendelom zažiarili na koncerte Pražskej jari. Ešte väčším hviezdnym okamihom v histórii orchestra bolo unikátne bratislavské hosťovanie svetoznámeho dirigenta Sergiu Celibidacheho v máji 1973. Koncerty, v rámci ktorých zaznela Ravelova skica Alborada del gracioso, Stravinského suita z baletu Vták Ohnivák a Koncert pre orchester Bélu Bartóka, mali svoju festivalovú repetíciu v Prahe a dodnes patria k nezabudnuteľným, doslova vrcholným interpretačným výkonom nášho reprezentačného orchestrálneho telesa.

Na konci sezóny 1980/81 odišiel zo zdravotných dôvodov po dvadsiatich rokoch zo šéfdirigentského postu orchestra Ladislav Slovák a na jeho miesto nastúpil rešpektovaný český dirigent Libor Pešek, interpret, ktorý si svojou nenapodobiteľnou ľudskou i umeleckou charizmou získal filharmonických hráčov i bratislavské publikum. Od prvej chvíle jeho účinkovania vládol medzi telesom a ním dokonalý súlad a obojstranná sympatia. Pre Peška znamenala spolupráca so Slovenskou filharmóniou životný umelecký zážitok: podľa jeho vlastného vyjadrenia malo naše teleso jedinečný a neopakovateľný zvuk, s akým sa v žiadnom inom orchestri dovtedy nestretol. Nádejná spolupráca výnimočného dirigenta a entuziastického orchestra sa však po roku z vyslovene politických dôvodov nečakane skončila. Vtedajšie Ministerstvo kultúry si totiž v minulosti ako zriaďovateľ SF vyžiadalo od sovietskej strany „dodanie“ skúsenej dirigentskej osobnosti pre náš orchester a tá mu po čase veľkomyseľne vyhovela. Takáto ponuka sa v období veľmocenskej kultúrnej reglementácie „spriateleného“ štátu len ťažko dala odmietnuť, a tak v roku 1982 nastúpil do čela SF ruský dirigent Vladimir Verbickij (na jeho obranu treba uviesť, že prišiel bona fide v domnení, že ide o vakantný post a vôbec netušil, čo tento necitlivý zásah orchestru a hudobnej verejnosti spôsobil). V priebehu svojich dvoch sezón sa Verbickij (našťastie) umelecky orientoval na kvalitný symfonický repertoár a priestor tiež poskytoval skladateľským generačným spolupútnikom svojej krajiny, ktorí boli doma v nemilosti. Po Verbického odchode sa Libor Pešek k orchestru už nevrátil. Šéfdirigentskú taktovku po ňom na päť rokov prevzal Bystrík Režucha.

Udalosti novembra 1989 sa prirodzene nevyhli ani našej vlajkovej koncertnej ustanovizni. Už v pondelok 20. 11. 1989 vstúpila Slovenská filharmónia do štrajku na podporu Nežnej revolúcie. Nasledovali turbulentné časy, v priebehu ktorých orchester fakticky prevzal vedenie inštitúcie – chaos sa, napriek príchodu nového šéfdirigenta Alda Ceccata, zvyšoval. Umeleckú úroveň koncertov prakticky nikto negarantoval, bolo vidno, že na poste koncertného majstra sa občas striedajú hráči zo zadných sláčikových pultov. Situácia sa stabilizovala až príchodom novej riaditeľky Alžbety Rajterovej, ktorá vystriedala v tejto funkcii dlhoročného riaditeľa Ladislava Mokrého. Novým šéfdirigentom (a neskôr hudobným riaditeľom) Slovenskej filharmónie sa na nasledujúce desaťročie stal skúsený Ondrej Lenárd, ktorý s orchestrom úspešne spolupracoval už v minulosti a v krátkom čase si dokázal zjednať disciplínu. Začalo sa pracovať a tvoriť v nových, slobodných spoločenských podmienkach, prestali platiť repertoárové a dramaturgické obmedzenia, orchestru sa otvorili možnosti priamej spolupráce so zahraničnými partnermi, ktoré manažérsky naplno využíval.

Po krátkom riaditeľskom období Karola Fajtha prevzal v roku 1996 vedenie inštitúcie Jozef Tkáčik, rozvážny, zmierlivý a výsostne tolerantný šéf, ktorý vo vedení SF pôsobil už v predrevolučnej dobe a organizáciu dôverne poznal. Za jeho éry orchester po prvýkrát vycestoval na koncertné turné do USA.

Po odchode Ondreja Lenárda z postu šéfdirigenta v roku 2001 nasledovalo krátke pôsobenie designovaného umeleckého riaditeľa Jiřího Bělohlávka na čele orchestra, ktoré sa však v dôsledku nezhôd s rezortným ministerstvom náhle skončilo ešte pred plánovaným nástupom prominentného českého dirigenta do funkcie. V máji 2004 sa generálnym riaditeľom organizácie stal profesor Marian Lapšanský, rešpektovaný klavírny umelec, úspešný vysokoškolský pedagóg a výnimočne disponovaný kultúrny manažér. V priebehu krátkeho času sa novému riaditeľovi podarilo situáciu v inštitúcii upokojiť a stabilizovať. Lapšanský orchester výrazne omladil, sprísnil pracovnú disciplínu a začal postupne klásť nekompromisný dôraz na zvýšenie interpretačnej kvality telesa, ktorá po príchode nových šéfdirigentov Vladimíra Válka, Petra Feranca a napokon charizmatického Francúza Emmanuela Villauma v roku 2009 zaznamenala markantný výkonnostný vzostup. Nový riaditeľ sa tiež zaslúžil o modernizáciu dlho zanedbávaného nástrojového parku orchestra.

Za Lapšanského riaditeľskej éry sa v rokoch 2009 – 2011 uskutočnila zásadná rekonštrukcia havarijného stavu budovy Reduty, ktorú sa vďaka jeho motivačnému úsiliu a enormnému osobnému nasadeniu podarilo časovo skrátiť na rekordné minimum.

Lapšanského inovatívne podnety našli v renovovanej budove ďalšie, ešte širšie uplatnenie. Návšteva jednej z moderných koncertných siení vo Fínsku vnukla riaditeľovi myšlienku založiť v priestoroch Slovenskej filharmónie audiovizuálne oddelenie so skupinou technických špecialistov. V podmienkach kompletne vybavenej hudobnej réžie začali snímať symfonické koncerty a ich streamované projekcie následne ponúkli širokej komunite filharmonických záujemcov, tak ako to praktizujú mnohé európske orchestre. Navyše, stream sa ukázal byť mimoriadne vhodným a účinným médiom na udržanie koncertnej aktivity počas nedávnej pandémie covidu.

Emmanuel Villaume zanechal vo filharmónii stopu predovšetkým ako ideálny interpret veľkolepých symfonických fresiek Gustava Mahlera a Johannesa Brahmsa. V pamäti filharmonického koncertného návštevníka natrvalo ostávajú jeho kreácie Mahlerovej Druhej, Tretej, Piatej či Šiestej symfónie, Brahmsovej Tretej a Štvrtej symfónie, oratória Kristovo detstvo Hectora Berlioza, Stravinského Persefony a celého radu diel francúzskeho hudobného impresionizmu. Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie sa v čase Villaumovej éry objavili ďalšie významné, na európskej scéne renomované, osobnosti – Pinchas Steinberg, Thomas Sanderling, Vladimir Fedosejev, Jun Märkl, Bertrand de Billy a napokon aj náš vychádzajúci dirigentský fenomén Juraj Valčuha. Po sedemročnom pôsobení na čele orchestra odovzdal Emmanuel Villaume v roku 2017 šéfovskú taktovku ďalšiemu dirigentskému mágovi, Britovi Jamesovi Juddovi, ktorý ďalej rozvíjal dosiahnuté umelecké výsledky najmä uvádzaním u nás menej známych opusov anglickej symfonicko-vokálnej proveniencie (v jeho podaní po prvýkrát zaznelo v Redute veľkolepé oratórium Edwarda Elgara Gerontiov sen). Po Juddovi nasledoval v roku 2020 súčasný šéfdirigent Daniel Raiskin, petrohradský rodák a kvalitný reprezentant ruskej dirigentskej školy, ktorého ťažisko umeleckej práce spočíva v uvádzaní ruskej orchestrálnej hudby 19. storočia (P. I. Čajkovskij, A. Glazunov) a symfonických diel Dmitrija Šostakoviča, Giju Kančeliho, Gustava Mahlera a Franza Schmidta.

Menovaná trojica zahraničných šéfdirigentov venovala popri svetovej symfonickej tvorbe značnú pozornosť aj orchestrálnym dielam slovenských skladateľov všetkých generácií. Emmanuel Villaume so Slovenskou filharmóniou naštudoval symfonickú báseň Túžby a spomienky Alexandra Albrechta, Suchoňovu Malú suitu s passacagliou a Predohru k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk, Spomienky Jána Cikkera a tiež Koncert pre husle a orchester Ľubice Čekovskej. James Judd uviedol, okrem iného, predohru Jánošíkovi chlapci a partitu Majster Pavol z Levoče Alexandra Moyzesa, Žalm zeme podkarpatskej Eugena Suchoňa symfonickú báseň Ráno Jána Cikkera, koncertantný mýtus podľa O. Čiladzeho Dariačangin sad Vladimíra Godára, hudobnú esej V parku môjho otca Iris Szeghy a symfonickú skicu Palingenia Ľubice Čekovskej. Azda najväčšiu zásluhu na šírení pôvodnej symfonickej tvorby má však súčasný šéfdirigent Daniel Raiskin: pod jeho taktovkou zaznel koncertne Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej a Fantázia pre husle a orchester, Moyzesova suita Dolu Váhom, Cikkerovo Concertino pre klavír a orchester i oratórium Óda na radosť, realizovala sa kompletná nahrávka symfonicko-vokálnych skladieb J. L. Bellu a práve na dnešnom jubilejnom koncerte si poslucháči vypočujú v premiére dielo Ľubice Čekovskej Dom hudby v siedmich obdobiach.

V posledných rokoch pribudli tiež nové koncertné destinácie v zahraničí – Omán, Južná Kórea, Spojené arabské emiráty, Česká republika, Rakúsko a Spolková republika Nemecko. Zároveň sa Slovenská filharmónia stáva telesom so širokým medzinárodným obsadením.

Keď Marian Lapšanský v roku 2022 po takmer 18 rokoch záslužnej manažérskej práce z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie odchádzal, zanechal svojmu nástupcovi Mariánovi Turnerovi filharmonické orchestrálne teleso v znamenitom stave. Pod dnešným kompetentným vedením inštitúcie má všetky predpoklady na to, aby sa ďalej úspešne rozvíjalo.

---

[ Archív SF: ]
Tri roky pred svojím odchodom do Ameriky skomponoval Antonín Dvořák triptych koncertných predohier, ktorému dal súborný názov Príroda, život a láska. Mali to byť hudobné spodobenia troch silných ľudských pocitov, sprevádzajúcich človeka po celý život. Skladateľ neskôr triptych rozčlenil na samostatné skladby: v prvej vzdáva hold prírodnému živlu, nádherným českým lesom a hájom, ktoré učarovali už Bedřichovi Smetanovi. V tretej, s názvom Othello, sa nechal inšpirovať vášnivým, no zničujúcim ľudským citom – žiarlivosťou. A druhá, koncertná predohra Karneval, op. 92, je plnokrvnou oslavou života vo všetkých jeho aspektoch. Energický, zemito tanečný úvod, pripomínajúci autorove Slovanské tance, strieda v strede skladby lyrické intermezzo so sólovými vstupmi anglického rohu a klarinetu. „Karneval je v skladbe predovšetkým sám život, rozvírený bujarým rytmom svojich krás a radostí a drobné poetické intermezzo je tam len preto, aby naznačilo, že darcom všetkých tých krás a radostí je príroda“, píše Otakar Šourek vo svojej známej monografii o Dvořákovi. Hoci svojím názvom to naznačujú, skladby triptychu nemajú mimohudobný program.

Predohru Karneval venoval Dvořák pražskej univerzite, ktorá mu predtým udelila čestný doktorát. Premiéra triptychu sa konala 28. apríla 1892 v pražskom Rudolfíne pod skladateľovou taktovkou. Bol to jeden z koncertov Dvořákovho rozlúčkového turné po českých a moravských mestách, ktoré usporiadal pred svojím odchodom do Spojených štátov.

Svoj Koncert pre klavír č. 3 c mol, op. 37 napísal Ludwig van Beethoven v roku 1800, teda v čase, keď sa u neho čoraz intenzívnejšie začala rozvíjať osudová strata sluchu. Dielo odráža skladateľove pocity zúfalstva, jeho rezignáciu, ale aj odhodlanie vzoprieť sa nešťastnému životnému údelu. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch klavírnych koncertov má tento tretí už jasné znaky romantického kompozičného štýlu. Orchester neplní iba funkciu sprevádzania sólistu, ale rovnocenným spôsobom modeluje hudobný priebeh skladby. Prvá časť Allegro con brio sa nesie v ponurej atmosfére a jej hlavná téma navodzuje inšpiráciu Mozartovým Koncertom pre klavír č. 24 c mol, KV 491. Druhú časť Largo charakterizuje hlboký meditatívny ponor a výnimočná vrúcnosť. Záverečné Rondo upúta predovšetkým bohatou variačnou prácou sólového nástroja a impulzívnym striedaním nálad. Premiéra skladby sa uskutočnila v autorovom podaní 5. apríla 1803 na hudobnej akadémii vo Viedni, kde okrem nej zaznela aj skladateľova Symfónia č. 2 D dur a oratórium Kristus na hore Olivovej. Podľa svedectva prítomných účastníkov Beethoven, ktorý od klavíra dirigoval orchester, nemal na premiére vypracovaný sólový part a improvizoval. Až neskôr ho na požiadanie svojho žiaka Ferdinanda Riesa dopísal a sólový part mu venoval.

Ľubica Čekovská je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej hudobnej scény v oblasti vážnej hudby. V rokoch 1993 – 1998 študovala teóriu hudby a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v triedach Juraja Beneša a Dušana Martinčeka. Počas postgraduálneho štúdia na Royal Academy of Music v Londýne pokračovala v štúdiu kompozície u Paula Pattersona a zúčastnila sa na kompozičných kurzoch u Roberta Saxtona, Thomasa Adèsa, Arvo Pärta a Harrisona Birtwistla. V priebehu štúdia vo Veľkej Británii získala niekoľko významných ocenení od prestížnych britských inštitúcií. Na Slovensku získala Cenu Nadácie Tatra banky za rok 2013 a Cenu ministerky kultúry SR za rok 2020. Je autorkou opier Dorian Gray, Impresario Dotcoma Here I am, Orlando. Za rok 2023 získala Cenu Prešovského samosprávneho kraja (PSK) za jedinečný prínos v oblasti kultúry a hudobného umenia na Slovensku a za výnimočné výsledky s medzinárodným presahom. Ocenenie DOSKY za Mimoriadny počin v oblasti hudobného divadla získala v roku 2023 za operu Impresario Dotcom a tento rok bola opera Here I am, Orlandonominovaná na prestížnu International Opera Awards. Slovenská filharmónia dosiaľ premiérovala celý rad orchestrálnych diel Ľubice Čekovskej (Adorations, Koncert pre husle a orchester, Palingenia, Liberte) a mnohé ďalšie sa v Redute hrali tiež.

---

[ Ľubica Čekovská: ]
„Moje nové dielo je inšpirované príbehom budovy Reduty stojacej v srdci Bratislavy, kedysi korunovačného mesta uhorských kráľov. Chrám hudby nachádzajúci sa v tesnej blízkosti rieky Dunaj je zasadený do bežných zvukov mesta; počujeme v ňom hrkotanie električky, zvony Dómu svätého Martina, či hlas lodnej trúby.

V Redute od dvadsiatych rokov minulého storočia pôsobila mestská hudobná škola, konali sa tu fašiangové plesy, premietali sa prvé filmy, stretávala sa tu bratislavská bohéma, až sa táto neobaroková budova napokon v povojnových päťdesiatych rokoch stala sídlom novovzniknutej Slovenskej filharmónie. Symfonický orchester bol pri všetkých kľúčových udalostiach našej krajiny, prešiel spolu s ňou rôznymi obdobiami od komunizmu až po súčasnosť, bol svedkom vpádu ruských vojsk do mesta či „sviečkovej“ demonštrácie za slobodu viery, ktorá bola rok pred pádom socializmu násilne potlačená na blízkom Hviezdoslavovom námestí.

Inšpiráciu k svojmu dielu som našla aj v myšlienkach Arthura Schopenhauera, podľa ktorého je rytmus súčasťou hudby a zároveň pulzom života, symetria zas vyobrazuje dokonalosť v architektúre, ktorá stojí akoby na opačnom konci v škále druhov umenia. Vzájomné prepojenie architektúry a hudby vytvára spoločnú harmóniu pocitov, obe umelecké formy však vnášajú do výsledku aj kontrasty. Goethemu sa pripisuje označenie architektúry ako zamrznutej hudby. Architektúra bude totiž existovat vždy a výhradne v priestore bez vzťahu k času. Naopak, hudba pre svoj život čas potrebuje.

V siedmich častiach polhodinového cyklu citlivo „rozmrazujem“ svoj príbeh hudby inšpirovaný vnútornými aj vonkajšími vplyvmi kultúrno-spoločenských udalostí, ktoré slovenskou metropolou v ostatných desaťročiach pretiekli.“

---

[ Zuzana Uličianska: ]
Reduta stojí na mieste obilnej sýpky postavenej ešte na príkaz Márie Terézie. Keď tá stratila svoj pôvodný význam, mesto uvažovalo o jej „recyklácii“ na múzeum a verejnú knižnicu. Zachovanie technickej pamiatky z 18. storočia malo v danom čase svojich vášnivých zástancov, ale aj odporcov, ktorí argumentovali potrebou veľkorysejších kultúrno-spoločenských priestorov pre prudko rozvíjajúce sa mesto. Nakoniec v mestskej rade vyhrali „modernisti“. V blízkosti vtedajšieho Mestského divadla, dnešnej Historickej budovy SND, vyrástla viacúčelová budova s použitím vtedy progresívnej železobetónovej technológie úspešnej domácej firmy Pittel a Brausewetter.

Dnes berieme neobarokovú fasádu Reduty za samozrejmosť, avšak v roku 1906, v čase vypísania súťaže na jej architektonickú podobu, si mohli architekti doslovne vyberať z rôznych štýlov: „Okrem neoslohov a eklekticizmu začala sa presadzovať nielen secesia, ale aj bezozdobný racionalizmus. Výsledky súťaže priniesli tak návrhy s redukovanou dekoráciou, ako aj pompézne, s prebujnenou výzdobou,“ opisujú Elena Lukáčová a Jana Pohaničová v publikácii Rozmanité 19. storočie. Vtedajší páni mesta si pomerne očakávane vybrali konzervatívny eklektizmus architektov z Budapešti Marcella Komora a Dezidera Jakaba, ktorí budovu zasadili decentne do kontextu troch ulíc so secesne pôsobiacimi zaoblenými rohmi.

Ktovie, aké piesne si pospevovali majstri, ktorí pracovali na jej náročných štukových fasádach. Dobové záznamy hovoria o sporoch kvôli nejednotnosti ich prístupov. Pochádzali nielen z Bratislavy, ale aj z Linzu či z Viedne, inšpirovať sa nechali barokovými stavbami od Salzburgu až po Liege. „Bohatá výzdoba objektu sa už ani vtedy mnohým nepáčila a zdá sa, že ešte ani dnes nie je docenená, hoci je to možno prvý príklad ‚postmoderny’ na svete,“ mieni historik Štefan Holčík. 

Patrí k „bežným“ dejinným paradoxom, že kým budovu dokončili, bol nielen neoklasicizmus ako architektonický štýl, ale aj monarchia, ktorú mal dôstojne reprezentovať, passé. Dodnes však môžeme byť vďační dobe, ktorá priala pompéznym verejným stavbám.

Verím, že dielo Ľubice Čekovskej pridá nové hlasy do originálnej partitúry fascinujúcej budovy, ktorá je už viac ako sto rokov vibrujúcim spoločenským domom, útulným domovom hudobníkov, ale aj posvätným dómom hudby.

---

JAN LISIECKI

Kanadský klavirista Jan Lisiecki sa už viac ako desaťročie pohybuje na najväčších svetových pódiách. Dvadsaťdeväťročný mladík absolvuje viac ako sto koncertov ročne, pričom spolupracuje s poprednými dirigentmi a orchestrami súčasnosti. V sezóne 2024/2025 sa predstaví po boku orchestrov Boston Symphony, Pittsburgh Symphony, Seattle Symphony, ale i v Londýnskej a Mníchovskej filharmónii. Londýnsky orchester Academy of St Martin in the Fields bude sprevádzať ako sólista aj dirigent počas 19 koncertov na turné po Nemecku a Rakúsku. Kompletný Beethovenovský cyklus odohrajú aj v Hamburgu, Mníchove či Kolíne nad Rýnom. Ako rezidenčný umelec otvorí sezónu Toronto Symphony Orchestra a počas sezóny uvedie aj kompletný cyklus Beethovenových klavírnych koncertov.

Prelúdiá – recitálový program, ktorým ohúril Sternovo Auditórium v Carnegie Hall, predstaví aj v milánskej La Scale, parížskom Théâtre des Champs-Élysées, Herbst Theatre v San Franciscu, bruselskom BOZAR a tiež na Klavier-Festival Ruhr v Nemecku. Spolu s huslistkou Juliou Fischer odohrá sériu pätnástich koncertov v Európe a Spojených štátoch. Spoločne vystúpia v Lincolnovom centre v New Yorku, bostonskej Jordan Hall, Berlínskej filharmónii, Elbphilharmonie v Hamburgu či mníchovskom Prinzregententheater.

Lisiecki sa chystá opäť koncertovať s Newyorskou filharmóniou, Staatskapelle Dresden, Tonhalle-Orchester Zürich, Orchestre de Paris, ale i americkými orchestrami Cleveland Orchestra a Chicago Symphony. Je stálicou veľkých letných festivalov v Európe i Severnej Amerike, účinkoval na Salzburskom festivale a nedávno sa po tretíkrát predstavil na BBCProms.

Exkluzívnu zmluvu s Deutsche Grammophon podpísal už ako pätnásťročný, odvtedy zrealizoval 9 albumov. Získali ocenenia JUNO Award, ECHO Klassik, Cenu kritikov Gramophone, Diapason d’Or a Edison Klassiek. Vo svojich osemnástich rokoch sa Lisiecki stal najmladším držiteľom Gramophone’s Young Artist Award a zároveň dostal Cenu Leonarda Bernsteina. V roku 2012 bol vymenovaný za ambasádora UNICEF v Kanade.

---

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie…“ (Gramophone)

Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa Daniel Raiskin stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár presahujúci rámec hlavného prúdu. Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v Sankt Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Od sezóny 2026/2027 bude šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Janáčkovej filharmónie Ostrava. Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). So Slovenskou filharmóniou a v spolupráci so spoločnosťou CPO začal v júni 2024 nahrávať kompletný cyklus symfónií F. Schmidta.

---

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, tele víziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

V roku 2023 bol orchester Slovenská filharmónia na turné v Japonsku s klaviristkou O. Sheps a violončelistom T. Sasanumom. Na konci roka absolvoval turné v Južnej Kórei s klaviristom Y. Sunwoom. Vo februári 2024 koncertoval s klaviristom L. Marušićom v Záhrebe a Maribore. V sezóne 2024/2025 orchester realizuje so šéfdirigentom D. Raiskinom niekoľko nahrávok z diel F. Schmidta, E. Dohnányiho a J. N. Hummela. Predstavil sa na otváracom koncerte Festivalu Špilberk a opätovne vystúpil na švajčiarskom festivale Murten Classics. K významným zahraničným aktivitám patria koncerty v Liederhalle Stuttgart, Kolínskej filharmónii a Dóme sv. Štefana vo Viedni. Slovenská filharmónia vystúpi aj na koncertoch v slovenských mestách (Piešťany, Ružomberok, Nitra) a sezónu ukončí na festivale v Českom Krumlove so svetoznámym huslistom Maximom Vengerovom.

---