Komorný koncert z tvorby slovenských skladateľovConcert Featuring The Works By Slovak Composers

[ Autor textu: Juraj Bubnáš ]

Tvorba Petra Machajdíka predstavuje zaujímavý prvok v rámci dnešnej strednej skladateľskej generácie. V kompozícii je autodidaktom, no jeho hudba rezonuje v širokom medzinárodnom kontexte a dočkala sa uvedení po celom svete – znela v Berlíne, New Yorku, Bostone, Ríme, Miláne, Viedni, Innsbrucku, Amsterdame, Calgary, Toronte, Helsinkách, Londýne, Prahe, Pekingu, Tallinne, Rige, Madride, Varšave, Krakove, Belehrade, Reykjavíku, Cardiffe, Aténach, Istanbule, Bukurešti, Sofii, Ľvove, juhokórejskom Chuncheone, Káhire, Nairobi a mnohých ďalších mestách. Jeho tvorba je často považovaná za akýsi kontrapunkt k dnešnej dobe násilia, agresivity a chamtivosti. Pomocou tradičných tonálnych a modálnych techník s citlivosťou pre inštrumentálnu pestrofarebnosť vytvára jedinečný a jemný svet emocionálnych textúr. O svojom sláčikovom kvartete „Welcome!“ autor hovorí: „Skladba Welcome! vznikla v roku 2016 ako reakcia na vnútorné pocity vyvolané bezprostredným vnímaním a uvedomením si katastrofálnej situácie más bezbranných ľudí, nedobrovoľne utekajúcich zo svojich domovov, opúšťajúc pritom svojich najbližších. Je zároveň zamyslením sa nad dôsledkami akejkoľvek formy násilia, neznášanlivosti, nenávisti, zloby, homofóbie a rasizmu. Svojim poslaním a ideou sa skladba zároveň zastáva aj všetkých tých, ktorí čelia vulgárnemu zhadzovaniu, zosmiešňovaniu, sexistickým poznámkam či útokom na rodinu.“

Ako výrazná ženská skladateľská osobnosť s medzinárodným renomé sa vyprofilovala tiež Iris Szeghy, absolventka Konzervatória v Košiciach (kompozícia u Jozefa Podprockého a hra na klavíri u Marty Reiterovej) a VŠMU v Bratislave (kompozícia u Andreja Očenáša a Ivana Hrušovského). Absolvovala množstvo štipendijných kompozičných pobytov doma i v zahraničí --bola štipendistkou Hudobného fondu v Bratislave, sídelnou skladateľkou v Akademie Schloss Solitude v Stuttgarte, Štátnej opery v Hamburgu, Kalifornskej univerzity v San Diegu, v Cité Internationale des Arts v Paríži, v kultúrnej nadácii Landis & Gyr v Londýne a Budapešti a v mnohých ďalších umeleckých inštitúciách. Od roku 1990 je Iris Szeghy v slobodnom povolaní, žije vo švajčiarskom Zürichu. Jej diela sú uvádzané na prestížnych festivaloch a koncertoch doma a v zahraničí (okrem iného Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Lucernský festival, Varšavská jeseň, ISCM Festival). Medzi interpretmi jej diel nájdeme orchestre a súbory ako Bambergskí symfonici, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský komorný orchester, Musikkollegium Winterthur, Kammerorchester Basel, Camerata Bern, Festival Strings Lucerne, London Sinfonietta, Hilliard Ensemble, ensemble recherche a MusikFabrik Köln.

Ideové pozadie svojho Sláčikového kvarteta č. 3 „Hommage à Mednyánszky“ autorka približuje nasledovne: „Moje 3. sláčikové kvarteto je inšpirované obrazmi uhorského maliara Lászlóa Mednyánszkeho (1852–1919), výnimočnej umeleckej a ľudskej osobnosti, stúpenca barbizonskej školy a impresionizmu v Uhorsku. Sila výrazu a nálad jeho obrazov, práca so svetlom a farbami svedčí o maliarovej vysokej senzitivite a majstrovstve.

Mednyánszkeho pozornosť patrila predovšetkým prírodným motívom, mnoho jeho obrazov je však venovaných ž človeku – ľudskému utrpeniu a biede, zvlášť sociálne nízkych vrstiev a hrôzam 1. svetovej vojny. Môj výber jeho šiestich obrazov – inšpirácií šiestich častí môjho diela – zohľadňuje toto spektrum v kondenzovanej forme: so štyrmi krajinomaľbami (z toho jedna s vtákmi ako dominantným motívom), jedným obrazom s vojenskou tematikou a jedným veľmi osobným obrazom smrti. Jemnosť a prchavosť nálad na jednej strane, na druhej expresívny výraz v ponurých i žiarivých farbách, pri niektorých obrazoch i ich závažné obsahové posolstvá boli pre mňa výzvou pre nájdenie adekvátneho hudobného výrazu.

Zoskupenie sláčikového kvarteta, svet sláčikov ako taký disponuje bohatou škálou zvukových farieb i dynamiky, mnohorakými možnosťami textúry, vysokou technickou pohyblivosťou i schopnosťou vytvoriť transcendentnú kontempláciu – to všetko sa mi zdalo pre hudobnú reflexiu Mednyánszkeho obrazov ideálne. Dielo vzniklo na objednávku V4 String Quartet, kvarteta Vyšehradskej štvorky, v ktorom každý z hráčov žije v jednej z krajín tohto politického zoskupenia (Slovensko v kvartete zastupuje huslista Daniel Rumler). Premiéra diela sa uskutočnila v r. 2022 v Budapešti. Z diela som na objednávku Kammerorchester Basel vytvorila v roku 2022 i verziu pre sláčikový orchester.“

V roku 1957 uverejnil v 2. čísle novozaloženého časopisu Slovenská hudba vtedy tridsaťročný Ladislav Burlas štúdiu Myšlienky o vývine národnej hudby. V nej pomerne otvorene a odvážne poukázal na nevyhnutnosť oslobodenia sa slovenskej hudby od vtedajších ustálených názorov na jej národný profil a na nutnosť otvorenia sa pre prijímanie hodnôt európskej hudby 20. storočia. Sám sa však ako skladateľ v tom čase do avantgardného pohybu vtedajšej mladej skladateľskej generácie (na čele s Iljom Zeljenkom, Petrom Kolmanom, Ladislavom Kupkovičom, Mirom Bázlikom a i.) nezapájal a vo svojej tvorbe zotrvával, podobne ako jeho vrstovník Ivan Hrušovský, pod vplyvom pedagóga Alexandra Moyzesa. Kompozíciu uňho študoval v rokoch 1947 až 1951 na Konzervatóriu v Bratislave (popri štúdiu hudobnej vedy na Univerzite Komenského) a tiež aj na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1951 až 1955. Znaky Burlasovho odpútania sa od vplyvu Alexandra Moyzesa a jeho smerovanie k vlastnému štýlu možno sledovať čiastočne už v príklone ku komornému tvaru sláčikového sexteta (Spievajúce srdce), ale predovšetkým počnúc diptychom pre miešaný zbor s husľovým sólom Metamorfózy krás (1964). Je zaujímavé, že práve v období skladateľského dozrievania sa začína Burlasov trvalejší záujem o komponovanie pre husle – hudobný nástroj, ku ktorému mal odmalička veľmi blízko (hral na ňom od svojich 7 rokov). V rozpätí rokov 1968 až 1975 vytvoril štvoricu skladieb pre sólové husle: Sonatínu (1968), Koncertnú sonátu (1974), Kadenciu (1974), Sonátu (1975). Zároveň v tom istom období venoval svoju skladateľskú pozornosť aj tvorbe pre iné zoskupenia sláčikových nástrojov. Je to Planctus(1968) pre sláčikový orchester, ktorý vznikol ako priama či mimovoľná reakcia bezprostredne po udalostiach augusta 1968 a tiež trojica sláčikových kvartet, ktorými skladateľ vzdal hold významným osobnostiam európskej hudby 20. storočia – bartókovská Hudba pre sláčikové kvarteto (1969), Sláčikové kvarteto č. 2 „Pamiatke S. S. Prokofieva“ (1972) a Sláčikové kvarteto č. 3 „In memoriam D. D. Šostakovič“ (1977). Burlasovo Sláčikové kvarteto č. 2 má netradičnú dvojčasťovú formovú štruktúru. Úvodná passacaglia je návratom k barokovej variačnej forme, avšak uchopenej moderným spôsobom. Ostinátne opakovaná 10-tónová téma voľne pracuje s tónmi chromatickej stupnice, pritom však najčastejšie využíva interval stúpajúcej i klesajúcej čistej kvarty. Expresívnosť prvej časti narastá po prechode do allegrového tempa, ktoré je však v závere opätovne utlmené. Nasleduje Meditácia v pritlmenej dynamike (hranej con sordino), už zakrátko však stupňovanej a prechádzajúcej cez glissandové zvukové efekty k zahustenejším hudobným štruktúram, vedúcim ku gradácii v záverečnom úseku Presto.

Hudobný skladateľ Peter Zagar začal študovať na VŠMU na začiatku 80. rokov, teda v čase, keď na škole medzi pedagógmi kompozície dochádzalo ku generačnej výmene. Krátko predtým odišli do dôchodku Alexander Moyzes a Ján Cikker, svoje pôsobenie pomaly zakončovali Andrej Očenáš a Dezider Kardoš a popri nich začínali skladbu postupne vyučovať aj ďalší, predstavitelia vtedajšej strednej skladateľskej generácie – Ivan Hrušovský, Ivan Parík, Jozef Sixta, llja Zeljenka, Dušan Martinček, Vladimír Bokes. Peter Zagar nastúpil do triedy Ivana Hrušovského (najstaršieho spomedzi pedagógov prichádzajúcich v tejto vlne) bez predošlého obligátneho konzervatoriálneho školenia (počas gymnázia súkromne študoval u Víťazoslava Kubičku). Už v Zagarových raných dielach badať, ako jeho prirodzené muzikantstvo nadobúdalo postupne čoraz zrelšiu formu. Podobne ako jeho ďalším generačným druhom, aj jemu boli v duchu postmoderných tendencií cudzie avantgardné kompozičné techniky a vo svojej tvorbe zámerne siahal po jednoduchšom hudobnom vyjadrovaní, tonálnej harmónii a prehľadnosti hudobných štruktúr, ale tiež aj po zapájaní civilizačných ruchov a ľudskej reči nahratých na magnetofónovom páse a po témach z oblasti ekológie.

Zároveň Peter Zagar neraz uplatňoval i zmysel pre recesiu a happening, ktorý zúročoval aj v rámci svojho pôsobenia v rôznych improvizačných zoskupeniach či v súbore Požoň sentimentál. V duchu cieleného uchopenia zdanlivo banálneho hudobného materiálu sa nesie jeho skladba Pochod. Ide o úpravu autorovej pôvodnej skladby pre sexteto plechových dychových nástrojov z roku 2017 (pôvodne napísanej pre súbor Brass Concept), ktorá vo svojej novej podobe dnes zaznieva po prvýkrát.

Juraj Filas, rodák z Košíc, už od čias ukončenia hudobných štúdií na pražskej Akadémii múzických umení žil a pôsobil v Českej republike. Jeho diela na Slovensku dodnes zaznievajú viac-menej sporadicky (nedávnejším významným počinom bola svetová premiéra jeho husľového koncertu s podtitulom „Za stratené lásky“ v podaní Ivana Ženatého a Štátnej filharmónie Košice pod taktovkou Leoša Svárovského vo februári 2022 len krátko po autorovom úmrtí), no vo svete patri k českým autorom uvádzaným na významných festivaloch a v prestížnych koncertných sálach (Carnegie Hall a Lincoln Center v New Yorku, Tonhalle Zürich, vo Viedni, Ženeve, Paríži, Hongkongu, na Taiwane, v Tokiu, Mexiku, Londýne, na Pražskej jari, na Beethovenfest-Bonn a inde). Jeho skladba No Comment pre brass quintet vznikla v roku 1995 na objednávku ansámblu Spanish Brass Luur Metalls, čo sa odzrkadľuje aj v tom, že v nej autor reflektuje hispánsky hudobný kolorit. Slovenská premiéra sa uskutočnila v roku 2009 v podaní telesa Slovak Brass Quintet.

Jedným z mála skladateľských odchovancov Ilju Zeljenku na VŠMU je Marek Piaček. Na bratislavskom konzervatóriu predtým vyštudoval hru na flaute a ešte počas štúdia začal aktívne pôsobiť ako interpret v súboroch súčasnej a improvizovanej hudby (VENI ensemble, Tuleň, Vapori del Cuore, Požoň sentimentál a i.). Absolvoval študijné pobyty vo Švajčiarsku, Veľkej Británii a Rakúsku, ako aj súkromné štúdium elektroakustickej hudby u Juraja Ďuriša v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu.

Hlavnými črtami jeho skladateľskej poetiky sú humor, happening a recesia, ktoré v hudobnom vyjadrení spája s prvkami koláže, citácií resp. alúzií, minimal music a riadenej improvizácie. O svojej skladbe 66 sezón, štyri kusy pre kvinteto plechových nástrojov hovorí: „Hudba K filmu Petra Kerekesa 66 sezón vznikala na jar roku 2003. Na podnet súboru The Slovak Brass Quintet pod vedením trombonistu Alberta Hrubovčáka zostavili tvorcovia filmu suitu štyroch skladieb. Tieto tvoria aj akúsi dramaturgickú a zároveň chronologickú os celého filmu. Hudba k filmu 66 sezón je zavŕšením snahy skladateľa o recyklovanie ľubovoľného dostupného materiálu, čo bolo dané aj dramaturgickým zámerom režiséra filmu.

V hudbe možno počuť názvuky na tzv. vážnu hudbu (pieseň Franza Schuberta, koncert Maxa Brucha) či filmovú a divadelnú hudbu (Pascal Comelade, Zsolt Döme). Prvá časť suity Bremer Joli spočíva na téme Franza Schuberta z Krásnej mlynárky*, ktorá je však štýlovo prenesená do doby pred druhou svetovou vojnou. Druhá spracováva dobové tango maďarského skladateľa Zsolta Dömeho, tiež pôvodne skomponovaného pre film. Časť Unity, ktorá štýlovo vychádza z filmovej hudby šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, zaznieva vo filme v najrôznejších verziách: od čisto elektronickej realizácie, cez akustickú verziu pre súbor Požoň sentimentál až po vokálno-inštrumentálnu verziu, ktorú vo filme spieva Robert Roth. Verzia pre päť plechových nástrojov napokon do filmu zaradená nebola – počuť ju možno iba v koncertnej verzii. Napokon Záverečnápredstavuje akoby hlavnú tému filmu, aj keď v úplnej verzii znie vlastne až na záver pod titulkami… Tematicky vychádza z koncertantnej hudby Maxa Brucha.“*

Obdobie po skočení 2. svetovej vojny od druhej polovice 40. rokov sprevádzal popri pretrvávajúcej aktivite hlavných predstaviteľov generácie slovenskej hudobnej moderny aj nástup skupiny mladých skladateľov, ktorí sa ihneď po absolutóriu na bratislavskom konzervatóriu činorodo začlenili do slovenského hudobného života. Boli to predovšetkým Zdenko Mikula, Tibor Andrašovan, Bartolomej Urbanec a Milan Novák, ktorí sa popri tvorbe klasických diel sústreďovali i na tvorbu úžitkových žánrov a tvorbu pre folklórne súbory či iné telesá, kde pôsobili tiež ako dirigenti a organizační pracovníci. Ako veľmi aktívny spomedzi nich sa vyprofiloval Milan Novák. Na konzervatóriu v Bratislave vyštudoval hru na klavíri, dirigovanie i kompozíciu (Alexander Moyzes). Popri svojej dirigentskej činnosti (56 rokov viedol Vojenský umelecký súbor) sa venoval tvorbe všetkých druhov komornej, symfonickej i vokálnej hudby (vrátane operety, muzikálu či populárnych piesní) a až do konca svojho života patril medzi najplodnejších slovenských skladateľov. Jeho skladba Brassparódie je plná humoru a vtipu, veľmi príznačného pre autorovu tvorbu. Vznikla v roku 1989 a bola venovaná súboru Bratislavskí dychoví sólisti. Charakter Novákovej hudby zároveň prezrádza, že 20. storočie prinieslo silnú spätosť nástrojového obsadenia brass quinteta so žánrom jazzu.

Juraj Bubnáš

RASTISLAV SUCHAN

vyštudoval hru na trúbke na VŠMU v triede Kamila Roška. V roku 1992 absolvoval študijný pobyt na Hochschule für Musik Carl Maria von Weber v Dráždanoch. Svoje vzdelanie si rozšíril aj na majstrovských kurzoch v rakúskom Grieskirchene pod vedením Pierra Thibauda a Acka van Rooyena. Ako orchestrálny hráč získaval cenné skúsenosti už počas štúdia, keď okrem iného absolvoval turné s mládežníckym symfonickým orchestrom Orchestre des Jeunes de toute l’Europe nadácie sira Yehudiho Menuhina. Pôsobil v orchestri SND, od roku 1997 je členom Slovenskej filharmónie. Rastislav Suchan je zakladajúcim členom orchestra Bratislava Hot Serenaders a zoskupenia Five Gentlemen, ktoré sa podieľajú na rekonštrukcii jazzovej hudby dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia.

Je taktiež zakladajúcim členom súborov Slovak Brass Quintet, Melos-Ethos Ensemble, od roku 2007 je členom CZ-SK Big Bandu Matúša Jakabčica. Jeho umelecké účinkovanie je spojené i s ďalšími orchestrami a súbormi ako Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátny komorný orchester Žilina, Slovenský komorný orchester, Quasars Ensemble, United Philharmonic, Mladí bratislavskí sólisti, Cappella Istropolitana, VENI Ensemble, Solamente naturali, Nova Brass (Rakúsko), Big Band bratislavského Konzervatória, Gustav Brom Big Band, Hot and Sweet Orchestra Jiřího Suchého, Fats Jazz Band, Melody Gentlemen, SĽUK, Lúčnica.

V interpretácii komornej hudby pre trúbku a organ spolupracoval s Ivanom Sokolom, Jánom Vladimírom Michalkom, Máriom Sedlárom, Bernadettou Šuňavskou a Marekom Vrábelom.

Ako pedagóg pôsobil na Akadémii umení v Banskej Bystrici a Hudobnej a umeleckej akadémie Jána Albrechta v Banskej Štiavnici. Od roku od 2004 vyučuje hru na trúbke na VŠMU v Bratislave. Je spoluorganizátorom majstrovských kurzov a lektorom interpretačných seminárov a workshopov v hre na trúbke.

ĽUBOMÍR KAMENSKÝ

študoval hru na trúbke v triede Ferdinanda Hrčku a Petra Slávika na konzervatóriu v Košiciach. V ďalšom štúdiu pokračoval na VŠMU v triede Kamila Roška. Počas štúdia na VŠMU začal pôsobiť v orchestri SND, od roku 2004 je hráčom na 1. trúbku v orchestri Slovenská filharmónia.

V rokoch 2005–2007 pôsobil ako pedagóg na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Zúčastnil sa mnohých interpretačných súťažiach. Sólové vystúpenia absolvoval so Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, orchestrom MBS a mnohými ďalšími. Je zakladajúcim členom komorného telesa Slovak Brass Quintet. V rokoch 2000 až 2012 bol členom orchestra Bratislava Hot Serenaders, od 2011 je zakladajúcim členom formácie Fats Jazz Band.

Ako orchestrálny hráč hosťoval vo viacerých hudobných telesách ako Moskovská Filharmónia, Orchester hl. m. Prahy FOK, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Český národný symfonický orchester a i.

KAROL NITRAN

vyštudoval hru na lesnom rohu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a Akadémii umení v Banskej Bystrici. Počas štúdií bol laureátom viacerých súťaží.

Taktiež bol spoluzakladateľom rôznych komorných telies. Od roku 2004 bol prvým hornistom Slovenskej filharmónie, od roku 2020 začal vyučovať na Vysokej škole múzických umení. Spolupracuje s významnými svetovými sólistami i s poprednými domácimi telesami.

ALBERT HRUBOVČÁK

študoval hru na trombóne na Konzervatóriu v Žiline u J. Bukača a na VŠMU v Bratislave u J. Gašparoviča. Je laureátom viacerých interpretačných súťaží. Pôsobil v Transvaal Philharmonic Orchestra v Juhoafrickej republike a neskôr ako sólový trombonista v rozhlasovom symfonickom orchestri BRTN Philharmonic v Bruseli. V súčasnosti zastáva post prvého trombonistu v Slovenskej filharmónii. Viedol majstrovské kurzy v niekoľkých mládežníckych orchestroch.

Je nielen skúseným orchestrálnym, no aj vyhľadávaným komorným i sólovým hráčom. Úspešne koncertoval s renomovanými slovenskými orchestrami (Slovenský komorný orchester, Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, ŠKO Žilina a i.). Je spoluzakladateľom komorného zoskupenia Slovak Brass Quintet a Filharmonického trombónového tria. Zaoberá sa aj interpretáciou starej hudby na historických nástrojoch. Realizoval viacero nahrávok pre Slovenský rozhlas a SABC Johannesburg. Jeho debutovou CD nahrávkou je „Brass Baroque Delights“ na ktorej spolupracoval s Jurajom Bartošom a Bratislavskými komornými sólistami. V súčasnosti pôsobí aj pedagogicky.

NIKOLAJ KANIŠÁK

pochádza z Užhorodu. Študoval na Vojenskej hudobnej škole Víta Nejedlého v Roudnici nad Labem u Karla Waldhausera a Pavla Kuczmana a na Konzervatóriu v Bratislave v triede Emila Culinku.

Pôsobil v Ústrednej hudbe Ministerstva vnútra a životného prostredia, v orchestri Opery SND, od roku 2001 sa stal členom orchestra Slovenská filharmónia. Je spoluzakladateľom telesa Slovak Brass Quintet. Ako sólista uviedol v roku 2004 Koncert pre tubu a symfonický orchester Ralpha Vaughana Williamsa so Slovenskou filharmóniou (ako prvý sólista na tubu v histórii orchestra).

V rokoch 2000 až 2005 pokračoval v štúdiu na VŠMU pod vedením pedagógov Jaroslava Peterského, Emila Culinku a Jozefa Gašparoviča. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg hry na tube na Konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU. Popri hraní v Slovenskej filharmónii príležitostne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a orchestrom Bratislava Hot Serenaders. Je pravidelným členom poroty na medzinárodných súťažiach v hre na tubu.