Organový recitál II – Jaroslav TůmaOrgan Recital II – Jaroslav Tůma

[ Mária Gavalová: ]
Viacerí skladatelia boli výbornými inštrumentalistami. V prípade organu však ide o špecifické prepojenie kompozičného a interpretačného umenia. Je to zvláštna,priam mystická symbióza overená vývojom stáročí. Tvorivý a interpretačný odkaz českého organistu a skladateľa Petra Ebena v sebe prepája umné hľadanieprienikov medzi moderným výrazom a tradičným prístupom. Pre organ neodmysliteľné pramene – gregoriánsky chorál, polyfóniu a bachovský kontrapunkt nerazobohacuje o ľudovú hudbu (v zmysle neofolklorizmu) či jazzové prvky alebo expresionistické strety ukotvené v sonorizme. Naplno využíva všetky možnostirozšírenej tonality, pričom jej základným stavebným kameňom sú modálne stupnice, silno spojené s organovou literatúrou. Špecifická zvukovosť výraznýchmelodických línií obohatená o časté disonancie, chromatizmy a clustre dodáva Ebenovej hudbe silný emocionálny náboj. Výsledné znenie bolo pre neho dôležitéako pre skladateľa, tak aj pre interpreta. Vždy sa snažil „vyžmýkať“ z organa jeho zvukový potenciál, v zmysle bohatej dynamickej škály zaobalenej do čonajpestrejších farebností registrov a ich kombinácií, vnímajúc parametre konkrétneho nástroja ako aj akustiku priestoru, v ktorom sa nachádzal. Akémusi nánosutranscendenta a kontemplácie sa nemôže vyhnúť zrejme žiaden organista a preň píšuci skladateľ. V prípade Ebena však častá inšpirácia kresťanskou bohoslužbouči biblickými textami vyvierala z jeho vlastného náboženského presvedčenia. Túto inšpiráciu pretavuje do hudby prostredníctvom programového ukotvenia vnaratívnosti prejavujúcej sa v rôznych dramatických zmenách. Svoju skladbu Hommage à Dietrich Buxtehude napísal v roku 1987. Už ako názovnapovedá, opus je prejavom úcty k tvorbe a interpretačnému umeniu popredného nemeckého organistu a skladateľa svojej doby. Motivicko-tematický základvyviera z jeho poetiky, pričom Eben ho obohacuje o nové atribúty aktuálneho kompozičného, ako i interpretačného remesla. Rozšírené harmónie sa vetvia v rozmanitých rytmických štruktúrach zaobalených do komplexného zvukového potenciálu organa. Bravúrne prepája tradíciu s výrazom modernej interpretácie atechnickými možnosťami súdobých moderných nástrojov.

Zatiaľ, čo pre Petra Ebena je organ charakteristkým znakom jeho tvorby a umeleckého prínosu, mnohí skladatelia mu venovali minimálnu tvorivú pozornosť. PreVítězslava Nováka, ako i Leoša Janáčka je typickým atribútom ich rukopisov ľudová pieseň. Obaja čerpali inšpiráciu z moravského a slovenského folklóru. Vítězslav Novák, pevne ukotvený v estetike romantizmu, snažiaci sa pozdvihnúť českú a najmä slovenskú hudobnú kultúru a naopak Leoš Janáček volajúci poosobitosti a jedinečnosti, vďaka čomu ľudovú pieseň transformuje do rôznych kompozičných techník typických pre vlastný rukopis. Prelúdium na moravskú svadobnú pieseň Vítězslava Nováka je spojením klasickej hudobnej formy, romantickej estetiky s melodikou a spontánnosťou ľudovej piesne.Má typickú oblúkovú formu. Pokojný úvod sa mení na bujarú svadobnú veselicu, postupne sa rozplývajúcu do ticha.

Úplne iné okolnosti vzniku sú spojené s Postlúdiom z Glagolskej omše v porovnaní nielen s miniatúrou Vítězslava Nováka, ale aj hold vzdávajúcou skladbou Petra Ebena. Glagolská omša je monumentálnym opusom agnostika a pragmatika Leoša Janáčka. Omša písaná v staroslovienčine ako prejav úcty voči hlaholským textom a slovanskej bohoslužbe je oslavou života, nikdy nekončiacej energie, stvoriteľskej sily, a teda osobitej vízie božstva v súlade sjeho filozofickými a duchovnými pohľadmi na svet. Ordinárium je rámcovo obohatené o premenlivé časti. O Úvod a v závere o Postlúdium a Intradu. Postlúdium napísal Janáček o niekoľko rokov skôr, ešte pred samotnou myšlienkou skomponovať monumentálny filozofický omšový cyklus. Išlo o samostatné intermezzo vo forme passacaglie, barokových variácií s podtitulom „organ sólo“. V bravúrnej virtuozite a technickej náročnosti partu sa zrkadlí Janáčkov melodický štýl inšpirovaný moravským folklórom, silný dôraz na expresivitu znenia, podporený drsnými stretmi rozmanitých zvukovostí. Celé Postlúdium pôsobí ako veľkolepá improvizácia s nádychom nepredvídateľnosti a neuveriteľne prirodzene sa rozvíjajúceho hudobného toku výrazných rytmických motívov, chromatizmov, clustrov, expresionistického vyznenia vo víre dramatických výrazových zmien. Práve kvôli týmto hudobným atribútom sa o Postlúdiu zvykne konštatovať, že filozoficky vyjadruje nespútanosť či nekonečnosť. Akoby zrkadlilo neuchopiteľnosť božskej sily, energie a života ako takého. Strhujúcemuzvukovému obrazu plnému dramatických vrcholov, gradácií a zmien predchádza pokorné, kontemplatívne Agnus Dei (Agneče Božij) a v celkovej štruktúre Glagolskej omše napokon ústi do pompéznej, monumentálnej, záverečnej Intrady.

Mimoriadne plodný skladateľ českého pôvodu Bohuslav Martinů opustil Európu v turbulentnom roku 1940. Emigroval do Spojených štátov amerických, kdenanovo po nútenom odchode nadväzoval kontakty a hľadal každú príležitosť komponovať. Do svojej rodnej krajiny sa odvtedy nevrátil, pričom dovtedykozmopolitným životom žijúci umelec sa s núteným exilom nikdy vnútorne nezmieril.

Svoju Sonátu pre čembalo, H. 368 píše na sklonku svojej tvorivej dráhy v roku 1958, rok pred smrťou. Čembalo zažíva v polovici minulého storočia výraznúrenesanciu, kvôli svojmu zvukovému potenciálu. V Európe už zúri avantgarda, v Amerike zas naplno experimentuje Cage a poľská škola si razí svoju cestu ksonorizmu. Zakladajú sa rôzne experimentálne štúdia v rozhlasoch a televíziách a hudobný vývoj smeruje ku konštrukcii zvukov. Martinů však nekráča cestousonórnych senzácií a prekvapení. Naopak, v súlade s tradíciou a najmä vlastnou poetikou píše Sonátu na typickom trojčasťovom pôdoryse (dvoch okrajovýchrýchlych a pomalej strednej časti). Exkluzivitu netypického vyznenia zabezpečí transkripcia sólistu večera, Jaroslava Tůmu.

„Vznikalo z mých lidských a uměleckých zásad a představ. Jaký bude jeho osud, nezáleží již na mně. Jen čas – třeba i nečas – prověří jeho hodnotu.“ – slová Miloslava Kabeláča o svojom tvorivom odkaze. Český skladateľ minulého storočia disponoval podobným darom spontánnej tvorivosti a nápaditosti ako Martinů. Už jeho absolventský koncert na pražskom konzervatóriu mu predznamenával úspešnú umeleckú dráhu. Interpretoval na ňom vlastnú Fantáziu preklavír a orchester, ktorá zožala v pražskej spoločnosti značný úspech. V Českom rozhlase ju neskôr nahrala jeho manželka a práve s vysielaním po vlnách sú späté jeho ďalšie kariérne kroky. Aktívne sa podieľal na zveľaďovaní fonotéky, založil vokálny súbor s príležitostne hosťujúcimi inštrumentalistami a aktívne uvádzal hudbu najmä súčasných skladateľov, akými boli Igor Stravinskij či Arnold Schönberg. Hudba oboch týchto komponistov, ako i ďalších mu bola silnouinšpiráciou. Po vzore výrazných mien európskeho hudobného umenia, vyhľadával pragmatickosť, systematickosť a poriadok. Uplatňoval rôzne racionálne kompozičné princípy, ktoré si ale skonštruoval v prevažnej miere sám. Jeho najslávnejším opusom je Osem invencií pre bicie nástroje a najzávažnejšími zas osem symfónií. Každá z nich je písaná pre iné nástrojové obsadenie. Piata je obohatená o sólový soprán, šiesta zas o sólový klarinet a v poslednej ôsmej k sebesoprán priberá zbor, bicie nástroje a organ. Jeho tvorba pre kráľovský nástroj nie je veľmi rozsiahla, ale za to mimoriadne obľúbená o čom svedčí aj častý výskyt Dvoch fantázií pre organ, op. 32 na koncertných pódiách.

Roman Berger vždy apeloval na formuláciu jasných názorov, odvážnych vyhlásení a na prenikavé volania po spravodlivosti. „Hudobný fllozof“ ako sa mu v kuloároch slovenskej hudby zvykne hovoriť, bol zrejme najvýraznejším predstaviteľom slovenskej artificiálnej hudby, ktorého výrazovosť hudby je silne ukotvená v jeho činnosti intelektuála, vzdelanca, spisovateľa a kritika spoločenského diania. Všetky svoje kompozície písal s dôrazom na jasné pochopenie či už na základe hudby samotnej alebo jeho skladateľského komentára. Veril v transfer myšlienok, v ich zdieľanie a šírenie. Veril v slobodné, kritické uvažovanie plné polemík, otázok, odpovedí, argumentov a pohľadov ďalej. Všetky svoje opusy plne podriadil týmto ideám. Organ je značne nezvyčajným nástrojom jeho opusova spája sa najmä s obdobím 80. rokov, kedy započína svoju náklonnosť k tomuto inštrumentu. Rozčarovanie nad smrťou významného muzikológa sa pretavilo vkompozícii Memento po smrti Miroslava Filipa (1973/1974), prvýkrát s organom v inštrumentácii. Nasledovala monumentálna štvorčasťová kompozícia Exodus písaná v rozmedzí rokov 1981 – 1997. Poslednou rozsiahlou skladbou s organom je slávny cyklus Korczak in memoriam z mileniálneho roku pre mezzosoprán, flautu/pikolu, organ, tympany a sláčikové kvarteto. Zaujímavé postavenie v jeho tvorbe má Nostalgia z roku 2012. Ide o jednu z posledných štyroch skladieb, ktoré napísal po rozsiahlych opusoch Tenebrae a Missa pro nobis. Na záver sa Berger ponoril do malých foriem, jednoduchých inštrumentáciía akéhosi zjemnenia apelatívneho výrazu. Dolcissimo *pre violončelo, *Impromptu pre klarinet, Nostalgia pre husle a organ a Spevy Duovy pre mezzosporán aklavír. Svetová premiéra kompozície sa odohrala v roku 2012 v rodnom meste Romana Bergera na poľských a českých hraniciach – Cieszyne/Tešíne. Dielo uviedli do života rovnakí interpreti ako dnes – organista Jaroslav Tůma a huslista Ewald Danel, ktorému je kompozícia venovaná. Berger symbolicky pracuje spoľskou ľudovou piesňou Ojcówski Dom, téma nostalgie tak naberá širšie kontexty… Slovenská premiéra sa nakoniec odohráva až päť rokov po Bergerovej smrti ako melancholická spomienka na hĺbavého skladateľa s neľahkým životným osudom.

Značne „hudobne konzervatívny“ Francis Poulenc ako člen slávnej Parížskej šestky, symbol oslobodenia sa od patetického romantizmu, najmenej podliehal rozmanitým vonkajším vplyvom. Wagnerov exhibicionizmus zásadným spôsobom odmietol, rovnako ako aj asketizmus Schönberga a Debussyho chvíľkovosť.Pokračoval v tradícii farebnej francúzskej hudby, podľa vzoru slávnych predchodcov. Svoje ideály spontánneho a prirodzeného umenia demonštroval najmävokálnou hudbou so stovkou piesní, zborovými opusmi a troma operami ako aj inštrumentálnou tvorbou, určenou prevažne na súkromné večierky v úzkom kruhudobrých priateľov. Rozvíjal sofistikovanú farebnosť a spevnosť prostredníctvom uvoľnenejších pravidiel tonality, v kontexte espritu obdobia prvej polovice 20.storočia. Silne sa opieral o katolícku vieru, dedičstvo po svojich rodičoch, no kvôli svojej neutajovanej homosexualite a niekoľkým životným traumám, s ňou zvádzal neúprosný boj o vlastnú identitu. Ten, sa ale navonok paradoxne prejavoval očarujúcim šarmom, láskavosťou, úprimnosťou a citlivým zmyslom prehumor. Rozkol jeho vnútra sa prejavil v skladateľskej tvorbe. V roku 1950 ho hudobný kritik Claude Rostand opísal výrokom „napoly chuligán, napoly mních“. Najednej strane zanechal viacero odľahčených opusov na strane druhej silne kontemplatívne a polemizujúce tituly. Koncert pre organ, tympany a sláčikový orchester, FP 93 písal Francis Poulenc na objednávku princeznej de Polignac, známej aj ako Winnaretty Singer v rozmedzí rokov 1934 – 1938, ateda v období stále viac a viac temnejúcej Európy. Asi zrejme nikto nepredpokladal blížiace sa hrôzy druhej svetovej vojny, keď sa Adolf Hitler stal v roku 1933ríšskym kancelárom. Kozmopolitný Paríž sa politikou appeasementu neskôr dostal pod nadvládu krvilačného Nemecka a mnohí umelci boli nútení emigrovať doneutrálnych, resp. krajín stojacích na druhej strane barikády. Tieto udalosti nepredpokladali zrejme ani Poulenc, ani objednávateľka koncertu, manželka francúzskeho skladateľa Edmonda de Polignaca (taktiež homosexuála), dedička amerického priemyselníka a podnikateľa Isaaca Merritta Singera a vychýrenápodporovateľka umenia parížskej society. Radikalizácia spoločenského a politického života na starom kontinente a smrť blízkeho priateľa, taktiež skladateľa akritika Pierra-Octava Ferrouda (veľkého obdivovateľa slávnej „Groupe des Six“) stáli za postupnou vnútornou transformáciou bohéma, tzv. „enfant terrible“Poulenca. Opätovne sa začal prikláňať ku katolíckej viere, nevyhľadával hedonistické večierky a silne sa ponoril do svojho vnútra. Sám vnímal, že koncert má akúsi emocionálnu dvojznačnosť, ktorá pramení z jeho vlastnej osobnosti, spájajúcej v sebe „jemného, cudného umelca“ a „extravagantného bonvivána“. Premiérasa konala v období totálnej neistoty. Rakúsko už bolo kvôli anšlusu súčasťou Nemecka a k útoku na Poľsko chýbalo trištvrte roka. Aj napriek tomu, umeniuholdujúca spoločnosť Paríža okolo slávnej mecenášky bola svedkom premiéry diela kontemplatívnejšieho výrazu. Princezná vlastnila nádherný organ Cavaillé-Coll, za ktorý zasadol Maurice Duruflé a taktovky sa chopila jej učiteľka, slávna Nadia Boulanger.

JAROSLAV TŮMA

Koncertný organista a profesor Akadémie múzických umení v Prahe. Koncertuje i na čembale, klavichorde, klavíri a ďalších klávesových nástrojoch. Venuje satiež komponovaniu a publikačnej činnosti. Vyštudoval Pražské konzervatórium (J. Vodrážka) a Akadémiu múzických umení v Prahe (M. Šlechta – organ, Z.Růžičková – čembalo). Je nositeľom prvých cien zo súťaží v organovej improvizácii v Norimbergu (1980) a Haarleme (1986), taktiež je laureátom radyinterpretačných súťaží – Pražská jar (1979), Súťaž Johanna Sebastiana Bacha v Lipsku (1980) a ďalších. Pravidelne účinkuje na domácich festivaloch: Pražská jar, Smetanova Litomyšl, Festival Leoša Janáčka, Festival Český Krumlov a tiež na prestížnych pódiách v pražskom Rudolfine či Smetanovej sieni. Koncertoval takmer vo všetkých štátoch Európy, v USA, Kanade, Kube, Japonsku, Mongolsku, Juhoafrickej republike, Singapure a ďalších. Býva predsedom a členom porôtmedzinárodných hudobných súťaží, vyučuje na kurzoch a seminároch. Od roku 2016 vedie každoročné organové kurzy Mekka varhaníků, ktoré sa konajú navynikajúcich organoch v českých mestách (Brno, Polná, Svatá Hora, Zlatá Koruna). Je titulárnym organistom baziliky Nanebovzatia Panny Márie v Svaté Hoře.

V Tůmovom repertoári nájdeme skladby českých i svetových skladateľov v širokom spektre štýlov od renesancie až po 21. storočie. Jeho diskografia obsahujeviac ako päťdesiat sólových titulov a desiatky spoluúčinkovaní. V Supraphone vyšla Tůmová séria CD Historické varhany Čech, ktorá zachytáva autentickýzvuk vzácnych organov rôznych epoch od renesancie až po začiatok 20. storočia. Pod značkou Arta vydal okrem významných bachovských titulov tiež 36 fúgpre klavír Antonína Rejchu, Eklogy Václava Jana Tomáška, organové sonáty Paula Hindemitha a niekoľko CD s improvizáciami.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskejfilharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľSlovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha.

Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music vNagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncertypre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymicirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojhozaloženia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.

Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaníslovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročneorganizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. Z ďalšejpozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

Na začiatku sezóny 2024/2025 sa orchester predstavil na Svatováclavskom hudobnom festivale v Českej republike i v Stephansdome vo Viedni. Počas roku tiež vystúpi vo viacerých slovenských mestách (Stupava, Žilina, Piešťany, Banská Bystrica), kde obohatí miestne hudobné podujatia. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako hornista Radek Baborák, huslista Václav Hudeček, violončelista Ján Bogdan, speváci Adriana Kučerová a Pavol Bršlík, klavirista Leo de Maria či čembalistka Judith Izsák.