Lutosławski / Ljatošinskij / Schönberg / StravinskijLutosławski / Ljatošinskij / Schönberg / Stravinsky

[ Andrej Šuba: ]
Významný poľský skladateľ Witold Lutosławski, ktorého tvorba predstavovala inšpiráciu aj pre časť príslušníkov slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov (ale i nasledujúcich generácií: príkladom môže byť skladba Vladimíra Godára Déploration sur la mort de Witold Lutosławski), patril k umelcom, do ktorých životov zasiahla 2. svetová vojna a následne komunistický režim. Napriek tomu dokázal vytvoriť dielo, ktoré patrí medzi trvalé hodnoty hudby 20. storočia, príklady imaginácie a umeleckej slobody. Lutosławského skladateľská poetika je výsledkom vplyvov hudobnej moderny, ktorej centrom bol v prvých dekádach 20. storočia Paríž, záujmu o folklór typický pre stredoeurópsky priestor, no v neskoršom období (60. roky 20. storočia) jeho hudobný jazyk získal individuálne črty aj vďaka kontaktu s dobovou avantgardou (Boulez, Cage). Lutosławského Symfonické variácie (1936 – 1938) začali vznikať počas štúdia klavíra a kompozície na Varšavskom konzervatóriu (1932 – 1937). Ide o raný príklad skladateľovho majstrovského narábania s orchestrom, ktoré patrí k poznávacím znameniam skladateľovej hudobnej reči. Dielo Lutosławski nekonzultoval so svojím pedagógom Witoldom Maliszewskim, ktorý kompozíciu neskôr označil za nezrozumiteľnú, dokonca škaredú. Vo variáciách, ktoré v konzervatívnom prostredí poľskej hudby predbehli svoju dobu, počuť diskrétne folklórny idióm, ale tiež ozveny Stravinského ruských baletov (Vták Ohnivák, Petruška), ktoré boli vo Varšave známe od 20. rokov 20. storočia. V blízkosti Lutosławského diela, pripomínajúceho malý koncert pre orchester, vzniká tiež poľská odpoveď na Stravinského, balet Harnasie Karola Szmymanowského (1882 – 1937). Witold Lutosławski v kompozícii, pozostávajúcej z témy, siedmych variácií a kódy, demonštruje osobitý cit pre hru tónov, harmóniu a orchestrálne farby.

Boris Ljatošinskij je jedným z najvýznamnejších ukrajinských skladateľov hudby 20. storočia. Narodil sa v roku 1895 v Žytomyre, meste známom kultúrnym životom, odkiaľ pochádzali aj klaviristi Ignacy Jan Paderewski (1860 – 1941) a Sviatoslav Richter (1915 – 1997). Vo svojej vlasti patril ako tvorca i pedagóg (medzi Ljatošinského žiakmi možno nájsť mená Leonida Hrabovského, Ivana Karabitsa i Valentina Silvestrova) k protagonistom hudobnej moderny, ktorej vplyvy spájal so záujmom o ukrajinský folklór. Kompozíciu študoval najskôr privátne u Reinholda Glièra (1875 – 1956), neskôr na novootvorenom Konzervatóriu v Kyjive, ktoré absolvoval Prvou symfóniou (1918). So školou ostal spätý ako pedagóg po zvyšok života. O Ljatošinského renomé v bývalom Sovietskom zväze svedčí skutočnosť, že v 30. a 40. rokoch 20. storočia vyučoval inštrumentáciu aj na Moskovskom konzervatóriu. V prvej polovici 20. storočia bol predsedom Ukrajinskej spoločnosti pre súčasnú hudbu, istý čas tiež viedol Zväz ukrajinských skladateľov, po vojne často cestoval do Európy a bol prizývaný do porôt prestížnych interpretačných súťaží. Ljatošinského hudobnú reč ovplyvnili rozšírená tonalita Wagnera a Skriabina, impresionizmus i expresionizmus, pričom rozvíjanie týchto vplyvov ho v 20. rokoch 20. storočia viedlo smerom k atonalite. Podobne ako v prípade Ljatošinského globálne „slávnejších“ súčasníkov, Prokofieva a Šostakoviča, boli diela tohto ukrajinského skladateľa striedavo oceňované i zatracované sovietskym režimom; je držiteľom dvoch Stalinových cien, no v 40. rokoch patril tiež k tvorcom obviňovaným z formalizmu a vylúčeným zo Zväzu sovietskych skladateľov. Virtuózny Koncert pre klavír a orchester Slovanský, op. 54 pochádza z roku 1953 a predstavuje spojenie Ljatošinského dramatickej hudobnej reči a tradícií efektného ruského pianizmu, ktoré sú prítomné v idiomatike sólového partu. Podtitul, indikujúci inšpiračné zdroje, spája klavírny koncert s Ljatošinského poslednou, Piatou symfóniou. Dielo je venované slávnej ruskej klaviristke Tatiane Nikolajeve (1924 – 1993).

„Umenie je krik o pomoc tých, ktorí na sebe prežívajú osud ľudstva: tých, ktorí sa s ním nezmierujú, ale oň zápasia. Tých, ktorí neobsluhujú tupo motor temných síl, ale vrhajú sa do bežiaceho súkolia, aby pochopili jeho konštrukciu. Tých, ktorí neodvracajú zrak, aby boli chránení pred emóciami, ale otvárajú doširoka oči, aby začali to, čo začať musia. Ale tiež oči často zatvárajú, aby vnímali, čo zmysly nesprostredkujú a zahliadli vo vnútri, čoho zdanie vidno na povrchu. A vo vnútri, v nich samotných sa ukrýva beh sveta a navonok preniká len ozvena: umelecké dielo,“ napísal rakúsky skladateľ a vizionár Arnold Schönberg – vedúca osobnosť 2. viedenskej školy, ktorý sa myšlienkou mieru, porozumenia medzi národmi a úlohou umelca v spoločnosti zaoberá vo viacerých svojich texoch. Kompozíciu pre a cappella miešaný zbor na vianočnú báseň Conrada Ferdinanda Meyera (1825 – 1898) Pokoj na zemi, op. 13 (Friede auf Erden), označovanú aj za skladateľovu rozlúčku s tonalitou, skladateľ dokončil na jeseň roku 1907. V liste z roku 1923 Schönberg opisuje skladbu ako „ilúziu pre miešaný zbor“. Kvôli náročnosti diela boli skúšky Wiener Singverein (Spevácky spolok Gesellschaft der Musikfreunde vo Viedni) v roku 1908 pozastavené. Výsledkom tejto skúsenosti bolo, že Schönberg v roku 1911 vytvoril k dielu sláčikový sprievod, ktorý mal uľahčiť naštudovanie. V tejto podobe zaznela skladba na viedenskej premiére pod taktovkou Franza Schrekera (1878 – 1934). „Forma symfónie ako sme ju zdedili z 19. storočia ma priťahovala veľmi málo,“ spomína vo svojej autobiografii ruský skladateľ Igor Stravinskij, jedna z kľúčových osobností hudby 20. storočia. Slovo symfónia sa v zozname jeho diel objavuje skutočne len v súvislosti s piatimi kompozíciami. Prvé z nich (Symfónia Es dur) vzniklo medzi rokmi 1905 – 1907 ešte počas Stravinského štúdia u Nikolaja Rimského-Korsakova (1844 – 1908), s dlhším časovým odstupom nasleduje jednočasťová Symfónia pre dychové nástroje (1920). Aj v tomto prípade pomenovanie „symfónia“ odkazuje na význam slova (súzvuk, súznenie) než na formový koncept, ktorý sa sformoval v dielach klasikov. Ďalšie tri skladby (Symfónia žalmov, Symfónia in C, Symfónia v troch častiach) vznikli v rozmedzí pätnástich rokov, teda v období, ktoré býva v Stravinského tvorbe nazývané aj neoklasickým. Žalmová symfónia (1930 – 1931) bola skomponovaná na objednávku dirigenta Sergeja Kusevického (1874 – 1951) pri príležitosti 50. výročia založenia Bostonského symfonického orchestra. Prácu na diele zdržiavali skladateľove aktivity dirigenta a klaviristu. V rovnakom čase vystupoval ako klavirista v Capricciu v Berlíne, Lipsku, Bukurešti a Prahe. Dirigoval tiež koncerty v Nemecku, Belgicku a Holandsku. Výsledok, ktorý sa napokon zrodil počas letných prázdnin vo Francúzsku, mal, ako sa pri Stravinskom dalo očakávať, ďaleko od riešení implikovaných tradíciou tohto hudobného druhu. Jedným z dôvodov je sakrálny charakter vokálno-inštrumentálneho diela, zhudobňujúceho žalmové texty, ktorý je výsledkom Stravinského návratu k praktizovaniu viery (pravoslávia), ale tiež rastúceho záujmu o katolicizmus a texty teóloga Jacquesa Maritaina (1882 – 1973). Neobvyklým je tiež orchester bez zastúpenia klarinetov, huslí a viol, no s dvomi klavírmi i extenzívne, v istom zmysle archaicky pôsobiace využitie barokového kontrapunktu. Prvá časť skladby (jednotlivé časti nasledujú attacca, bez prerušenia) zhudobňuje verše 13 a 14 zo Žalmu č. 39: „Pane, vyslyš moju modlitbu,!…“ V druhej časti, ktorá je dvojitou fúgou, skladateľ pracuje s textami Žalmu č. 40: „Čakal som, čakal na Pána,….“ Slávnostné finále diela je vytvorené na často zhudobňovaný text Žalmu č. 150: „Chváľte Pána v jeho svätyni,…“ Napriek tomu, že skladba vznikla pre Boston, premiéra sa uskutočnila 13. 12. 1930 v Bruseli na koncerte Société Philharmonique de Bruxelles v Palais des Beaux Arts pod taktovkou Ernesta Ansermeta. Prvú nahrávku Žalmovej symfónie dirigoval Igor Stravinskij v roku 1931.

ANTONII BARISHEVSKI

Ukrajinský klavirista je víťazom prestížnych klavírnych súťaží ako Arthur Rubinstein International Piano Master Competition, Concurso Internacional de Piano Premio Jaén, Premio Internazionale Pianistico A. Scriabin i držiteľom druhej ceny na Ferucio Busoni International Piano Competition.

Barishevski je hosťujúcim profesorom na Davidsbündler Music Academy v Haagu a je tiež pravidelným členom nemeckej Landesakademie Ochsenhausen, na majstrovské kurzy ho volajú na Ukrajinu i do ďalších krajín sveta. Barishevski študoval na Národnej hudobnej akadémii na Ukrajine, pokračoval štúdiom na École Normale de Musique de Paris (V. Kozlov, M. Rybicki). Medzi jeho pedagógov patria i osobnosti ako A. Sorkina, R. Donskaya a L. Dorfman.

Barishevski hosťoval na renomovaných festivaloch ako Progetto Martha Argerich v Lugane, Klavier-festival Ruhr v Essene, Busoni Festival v Bolzane, Chautauqua Festival v USA, MDR Musicsommer Festival v Eisenachu či v projektoch bolonskej organizácie Musica Insieme Fondazione a ďalších. Mladý umelec odohral koncerty v prestížnych sálach ako Wigmore Hall, Konzerthaus Berlin, Berliner Philharmonie, Kölner Philharmonie, The Royal Concertgebouw či Teatro Comunale v Bologni. Jeho koncerty si mohli vychutnať diváci v Európe, Izraeli, Japonsku, Južnej Kórei či USA. Spolupracoval pod vedením dirigentských osobností ako A. Fisch, F. Chaslin, H. Griffiths, O. Lyniv, A. Borejko, K. Karabits a mnoho ďalších. Barishevski nahral viacero CD, debutové vydala spoločnosť Naxos. Na konte má i nahrávku Mussorgsky & Scriabin pre spoločnosť CAvi-music, klavírne sonáty Galiny Ustvolskayi vyšli v roku 2017 a v roku 2020 vznikla nahrávka O Schone Nacht s dielami Brahmsa, Rheinbergera a Herzogenberga. Viacero nahrávok vytvoril Barishevski pre rozhlasové a televízne stanice v Taliansku, Dánsku, Nemecku či Španielsku.

ANDREJ BOREJKO

Sezóna 2023/2024 je pre Andreja Borejka tou poslednou v úlohe Hudobného a umeleckého vedúceho Varšavskej filharmónie i zboru. Počas jeho inšpiratívneho pätročného pôsobenia vzrástli štandardy orchestra. Dirigoval hlavné turné v Európe, Ázii i USA. Spoločne s Varšavskou filharmóniou túto sezónu absolvuje turné v Japonsku a Kórei. Rozsiahla spoločná diskografia zahŕňa Kančeliho Libera me aj Pendereckého Symfóniu č. 2. 

V tejto sezóne je zároveň rezidenčným dirigentom Orchestra Sinfonica di Milano, dirigoval otváracie koncerty v Teatro alla Scala, na ktorých zazneli Mahlerove Piesne o zemi i Beethovenova Symfónia č. 5. Na jar s orchestrom uvedie Mystérium času Miloslava Kabeláča.

Na jar v roku 2023 sa Borejko vrátil dirigovať Londýnsku filharmóniu, na abonentnom koncerte zaznela Šostakovičova Symfónia č. 5 i diela Victorie Polevy a Eleny Langer. V recenzii pre Bachtrack bol chválený za „majstrovskú ukážku toho ako môže dirigent slúžiť záujmom skladateľa a jeho diela a tiež ukážkou toho ako priviesť publikum k ováciám a túžbe počuť viac…“

Andrej Borejko v roku 2022 skončil jeho osemročné pôsobenie hudobného riaditeľa filharmónie Artis–Naples na Floride. V minulosti bol hudobným riaditeľom Düsseldorfských symfonikov, Jenskej filharmónie, symfonických orchestrov vo Winnipegu, Hamburgu, Berne či Düsseldorfe a niekoľko rokov viedol i Belgický národný orchester.

Borejko sa často vracia ako hosťujúci dirigent k orchestrom ako ORF Radio-Symhonieorchester Wien, Symfonický orchester hl. m. Prahy FOK, Aarhus Symfoniorkester či Royal Scottish National Orchestra. Medzi nedávne spolupráce patria i hosťovania v Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin, Montreal Symphony Orchestra, Orquesta Sinfónica de Galicia, Orchestra Sinfonica Nazionale della Rai, Orquesta Filarmónica de Gran Canaria, Philharmonisches Staatsorchester Hamburg a ďalšie.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990 – 2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004 – 2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.

Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin. 

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar 2023 vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Vo februári zas orchester absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić. Nedávno sa orchester predstavil pod vedením J. Habarta na festivale Allegretto Žilina, kde uviedol s fagotistkou S. Dervaux dielo bratislavského rodáka J. N. Hummela.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. HerasCasado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).