BrahmsBrahms

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Slávny husľový virtuóz a rodák z neďalekého Kittsee, Joseph Joachim, zoznámil v roku 1853 mladého Johannesa Brahmsa s rodinou Schumannovcov, čo malo pre jeho umeleckú budúcnosť zásadný význam. Brahms im ukázal niekoľko vlastných kompozícií, na základe čoho v ňom Robert s Clarou rozoznali skladateľského génia. Ich vzájomné porozumenie zavládlo ako v umeleckej, tak i čisto ľudskej rovine. V októbri 1853 uverejnil Robert Schumann známy článok Neue Bahnen v mienkotvornom časopise Neue Zeitschrift für Musik, ktorým Brahmsa uviedol do povedomia širšej hudobnej verejnosti. Označil ho ako toho, „ktorý bol povolaný ideálnym spôsobom vyjadriť najvyšší výraz doby“ a ktorého „možno budú čakať rany, ale aj vavríny a palmy; vítame ho ako silného bojovníka“. No len o niekoľko mesiacov neskôr, 27. februára 1854, sa Robert Schumann pokúsil o samovraždu skokom do rieky Rýn. Správa o tomto zúfalom čine blízkeho priateľa Brahmsa natoľko rozcitlivela, že ho podnietila ku skomponovaniu Sonáty pre dva klavíry d mol. Okrem toho Brahms rodine Schumannovcov poskytol aj pomocnú ruku – po tom, čo sa dozvedel o tejto tragédii, odišiel do Düsseldorfu, kde bol Clare Schumannovej – fenomenálnej klaviristke, ktorá s Robertom práve čakala ôsme dieťa (syna Felixa) – nápomocný v praktických záležitostiach. Navštevoval tiež Schumanna v psychiatrickom sanatóriu v Endenichu, nakoľko jeho manželka to mala zakázané.

Koncom mája 1854 si Brahms s Clarou prehrávali tri nedávno dokončené časti sonáty. Clara vo svojom denníku Sonátu charakterizovala ako „mohutnú [...]*, originálnu, veľkolepú“. No už nasledujúci mesiac napísal Brahms Joachimovi, že mu na jeho umelecké zámery „dva klavíry nestačia“. Monumentálnosť si vyžadovala orchester, a tak sa Brahms pokúšal sonátu prepracovať na symfóniu. Nakoľko to však bol jeho prvý orchestrálny projekt, nebol sebakritický umelec spokojný so symfonickou podobou diela. Definitívny nápad, že hudobný materiál spracuje v podobe klavírneho koncertu, prišiel začiatkom roka 1855 a čoskoro o ňom informoval aj Claru: „Pomyslite si, o čom som tej noci sníval. Moju nešťastnú symfóniu som použil k môjmu klavírnemu koncertu a zahral ho.* [...] Bol som úplne nadšený.“ No práca na Koncerte pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 nenapredovala tak rýchlo, ako skladateľ očakával. Prvú časť koncertu, založenú na hlavnej téme sonáty, Brahms dopísal pravdepodobne v októbri 1856, tri mesiace po Schumannovej smrti. Koncom roka 1857, a dokonca ešte aj po premiére, v nej urobil niekoľko ďalších revízií. Práca na druhej a tretej časti koncertu bola o čosi menej zdĺhavá. Jedným z dôvodov je zrejme aj to, že Brahms sa rozhodol ako druhú a tretiu časť koncertu zložiť celkom novú hudbu a neprepracovávať pôvodné časti zo sonáty. Niekedy môže totiž prepis zabrať viac času ako napísanie nového diela. Druhú časť z pôvodnej Sonáty Brahms neskôr použil vo svojom Nemeckom rekviem. Presnú podobu Sonáty d mol však nepoznáme, nakoľ ko sa stratila.

Premiéra Klavírneho koncertu d mol sa uskutočnila 22. januára 1859 v Hannoveri, kde pod vedením Josepha Joachima účinkoval miestny dvorný orchester a za klavírom sedel Johannes Brahms osobne. Dielo však spočiatku nemalo veľký úspech, dokonca hneď druhé predvedenie v poradí s renomovaným lipským Gewandhausorchestrom skončilo ako „skvelý a rozhodný prepadák“, ako referoval Brahms priateľovi Joachimovi. Z obecenstva sa ozývalo syčanie a pískanie a len niekoľ ko rúk aplaudovalo s teatrálnou iróniou. Brahms prekročil percepčné schopnosti poslucháčov svojej doby: publikum očakávalo hlavne efektné a elegantné brilantné sólové pasáže a nebolo pripravené na štrukturálnu komplexnosť, tematickú rôznorodosť, symfonické rozmery, hutné tkanivo orchestrálneho partu. Jeden kritik dokonca po lipskom uvedení napísal, že dielo obsahuje tie „najprenikavejšie disonancie a najnepríjemnejšie zvuky“. Avšak práve tieto novátorské kvality diela urobili postupom času z Brahmsovho Klavírneho koncertu d mol jedno z najvyhľadávanejších diel svojho druhu.

Prvú časť Maestoso otvára orchestrálna predohra v tragicko-dramatických tónoch s neústupnou, vzdorovitou hlavnou

témou. Zlovestnú atmosféru umocňujú nápadné trilky, ktoré sa svojou úpornosťou na míle vzďaľujú od ozdobného trilkovania v elegantných romantických skladbách. Nasleduje komornejší clivo-túžobný úsek, anticipujúci druhú kontrastnú tému, ktorý pretne búrlivý a energický vstup orchestra. Klavír vstupuje do diania váhavou, zádumčivo-túžobnou myšlienkou, no postupne sa hudobný proces opäť nesie v atmosfére hrozivých trilkov. Druhú kontrastnú tému sonátovej formy uvádza sólový úsek klavíra a predstavuje istú útechu, ale aj roztúženú vášeň. V intenciách prudkých kontrastov medzi dramatizmom temného nepokoja, intímnych stíšení a náruživej vrúcnosti sa aj ďalej odvíja táto časť inšpirovaná Schumannovou tragickou samovraždou.

Do autografu zmierlivej druhej časti (Adagio) Brahms vpísal k úvodnej téme v husliach a violách úryvok textu z latinskej omše „Benedictus, qui venit, in nomine Domini!“ (Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!), ktorý opäť pravdepodobne odkazuje na Schumanna. Niektorí bádatelia pri tejto príležitosti upozorňujú aj na fakt, že Brahms niekedy zvykol

Schumanna oslovovať „Mynheer Domini“, čo by túto hypotézu umocňovalo. V jednom zo svojich listov Clare však Brahms toto Adagio označil za jej hudobný portrét. Celou časťou, v ktorej je zrejmá inšpirácia vokálnou polyfóniou, sa nesie religiózny pokoj, tajomné sakrálno a akási zvnútornená forma túžby.

Tretia časť býva pre svoj charakter i priebeh prirovnávaná k finále Beethovenovho 3. klavírneho koncertu c mol. Brahmsova motorická rondová téma má bachovský charakter plný rozhodnosti a ráznosti. Uvádza ju sólový klavír, vzápätí sa pridá i orchester. Kontrastné epizódy majú rozmanitý charakter od tvrdošijného, cez vášnivý, až k lyrickému. Zaujímavým prvkom je aj kontrapunkticky spracovaný úsek. Na konci finále prednesie klavír ešte dve kadencie v pomerne krátkom časovom odstupe. Druhá kadencia dlhým trilkom vyústi do záverečného tutti úseku v D dur, v ktorom hudobný prúd odhodlane smeruje v ústrety nádeji a očakávanej zmene k lepšiemu.

Jana Majerová