BrahmsBrahms

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Slávny husľový virtuóz a rodák z neďalekého Kittsee, Joseph Joachim, zoznámil v roku 1853 mladého Johannesa Brahmsa s rodinou Schumannovcov, čo malo pre jeho umeleckú budúcnosť zásadný význam. Brahms im ukázal niekoľko vlastných kompozícií, na základe čoho v ňom Robert s Clarou rozoznali skladateľského génia. Ich vzájomné porozumenie zavládlo ako v umeleckej, tak i čisto ľudskej rovine. V októbri 1853 uverejnil Robert Schumann známy článok Neue Bahnen v mienkotvornom časopise Neue Zeitschrift für Musik, ktorým Brahmsa uviedol do povedomia širšej hudobnej verejnosti. Označil ho ako toho, „ktorý bol povolaný ideálnym spôsobom vyjadriť najvyšší výraz doby“ a ktorého „možno budú čakať rany, ale aj vavríny a palmy; vítame ho ako silného bojovníka“. No len o niekoľko mesiacov neskôr, 27. februára 1854, sa Robert Schumann pokúsil o samovraždu skokom do rieky Rýn. Správa o tomto zúfalom čine blízkeho priateľa Brahmsa natoľko rozcitlivela, že ho podnietila ku skomponovaniu Sonáty pre dva klavíry d mol. Okrem toho Brahms rodine Schumannovcov poskytol aj pomocnú ruku – po tom, čo sa dozvedel o tejto tragédii, odišiel do Düsseldorfu, kde bol Clare Schumannovej – fenomenálnej klaviristke, ktorá s Robertom práve čakala ôsme dieťa (syna Felixa) – nápomocný v praktických záležitostiach. Navštevoval tiež Schumanna v psychiatrickom sanatóriu v Endenichu, nakoľko jeho manželka to mala zakázané.

Koncom mája 1854 si Brahms s Clarou prehrávali tri nedávno dokončené časti sonáty. Clara vo svojom denníku Sonátu charakterizovala ako „mohutnú [...]*, originálnu, veľkolepú“. No už nasledujúci mesiac napísal Brahms Joachimovi, že mu na jeho umelecké zámery „dva klavíry nestačia“. Monumentálnosť si vyžadovala orchester, a tak sa Brahms pokúšal sonátu prepracovať na symfóniu. Nakoľko to však bol jeho prvý orchestrálny projekt, nebol sebakritický umelec spokojný so symfonickou podobou diela. Definitívny nápad, že hudobný materiál spracuje v podobe klavírneho koncertu, prišiel začiatkom roka 1855 a čoskoro o ňom informoval aj Claru: „Pomyslite si, o čom som tej noci sníval. Moju nešťastnú symfóniu som použil k môjmu klavírnemu koncertu a zahral ho.* [...] Bol som úplne nadšený.“ No práca na Koncerte pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 nenapredovala tak rýchlo, ako skladateľ očakával. Prvú časť koncertu, založenú na hlavnej téme sonáty, Brahms dopísal pravdepodobne v októbri 1856, tri mesiace po Schumannovej smrti. Koncom roka 1857, a dokonca ešte aj po premiére, v nej urobil niekoľko ďalších revízií. Práca na druhej a tretej časti koncertu bola o čosi menej zdĺhavá. Jedným z dôvodov je zrejme aj to, že Brahms sa rozhodol ako druhú a tretiu časť koncertu zložiť celkom novú hudbu a neprepracovávať pôvodné časti zo sonáty. Niekedy môže totiž prepis zabrať viac času ako napísanie nového diela. Druhú časť z pôvodnej Sonáty Brahms neskôr použil vo svojom Nemeckom rekviem. Presnú podobu Sonáty d mol však nepoznáme, nakoľ ko sa stratila.

Premiéra Klavírneho koncertu d mol sa uskutočnila 22. januára 1859 v Hannoveri, kde pod vedením Josepha Joachima účinkoval miestny dvorný orchester a za klavírom sedel Johannes Brahms osobne. Dielo však spočiatku nemalo veľký úspech, dokonca hneď druhé predvedenie v poradí s renomovaným lipským Gewandhausorchestrom skončilo ako „skvelý a rozhodný prepadák“, ako referoval Brahms priateľovi Joachimovi. Z obecenstva sa ozývalo syčanie a pískanie a len niekoľ ko rúk aplaudovalo s teatrálnou iróniou. Brahms prekročil percepčné schopnosti poslucháčov svojej doby: publikum očakávalo hlavne efektné a elegantné brilantné sólové pasáže a nebolo pripravené na štrukturálnu komplexnosť, tematickú rôznorodosť, symfonické rozmery, hutné tkanivo orchestrálneho partu. Jeden kritik dokonca po lipskom uvedení napísal, že dielo obsahuje tie „najprenikavejšie disonancie a najnepríjemnejšie zvuky“. Avšak práve tieto novátorské kvality diela urobili postupom času z Brahmsovho Klavírneho koncertu d mol jedno z najvyhľadávanejších diel svojho druhu.

Prvú časť Maestoso otvára orchestrálna predohra v tragicko-dramatických tónoch s neústupnou, vzdorovitou hlavnou

témou. Zlovestnú atmosféru umocňujú nápadné trilky, ktoré sa svojou úpornosťou na míle vzďaľujú od ozdobného trilkovania v elegantných romantických skladbách. Nasleduje komornejší clivo-túžobný úsek, anticipujúci druhú kontrastnú tému, ktorý pretne búrlivý a energický vstup orchestra. Klavír vstupuje do diania váhavou, zádumčivo-túžobnou myšlienkou, no postupne sa hudobný proces opäť nesie v atmosfére hrozivých trilkov. Druhú kontrastnú tému sonátovej formy uvádza sólový úsek klavíra a predstavuje istú útechu, ale aj roztúženú vášeň. V intenciách prudkých kontrastov medzi dramatizmom temného nepokoja, intímnych stíšení a náruživej vrúcnosti sa aj ďalej odvíja táto časť inšpirovaná Schumannovou tragickou samovraždou.

Do autografu zmierlivej druhej časti (Adagio) Brahms vpísal k úvodnej téme v husliach a violách úryvok textu z latinskej omše „Benedictus, qui venit, in nomine Domini!“ (Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!), ktorý opäť pravdepodobne odkazuje na Schumanna. Niektorí bádatelia pri tejto príležitosti upozorňujú aj na fakt, že Brahms niekedy zvykol

Schumanna oslovovať „Mynheer Domini“, čo by túto hypotézu umocňovalo. V jednom zo svojich listov Clare však Brahms toto Adagio označil za jej hudobný portrét. Celou časťou, v ktorej je zrejmá inšpirácia vokálnou polyfóniou, sa nesie religiózny pokoj, tajomné sakrálno a akási zvnútornená forma túžby.

Tretia časť býva pre svoj charakter i priebeh prirovnávaná k finále Beethovenovho 3. klavírneho koncertu c mol. Brahmsova motorická rondová téma má bachovský charakter plný rozhodnosti a ráznosti. Uvádza ju sólový klavír, vzápätí sa pridá i orchester. Kontrastné epizódy majú rozmanitý charakter od tvrdošijného, cez vášnivý, až k lyrickému. Zaujímavým prvkom je aj kontrapunkticky spracovaný úsek. Na konci finále prednesie klavír ešte dve kadencie v pomerne krátkom časovom odstupe. Druhá kadencia dlhým trilkom vyústi do záverečného tutti úseku v D dur, v ktorom hudobný prúd odhodlane smeruje v ústrety nádeji a očakávanej zmene k lepšiemu.

Jana Majerová

ALEXEI VOLODIN

Alexei Volodin je uznávaný pre svoj veľmi citlivý dotyk s klávesmi a technickú brilantnosť. Jeho mimoriadne široký repertoár siaha od Beethovena a Brahmsa cez Čajkovského, Rachmaninova a Prokofieva až k Skriabinovi, Ščedrinovi a Medtnerovi. V sezóne 2021/2022 sa opäť predstaví s Belehradskou filharmóniou a Ruským národným orchestrom a tiež debutuje s orchestrami Deutsche Radio Philharmonie a Philharmonisches Staatsorchester Hamburg pod vedením dirigentov Pietariho Inkinena a Kenta Nagana.

Alexei Volodin pravidelne koncertuje aj ako sólista. Predstavil sa v koncertných sálach ako Wiener Konzerthaus, Palau de la Música v Barcelone, Mariinskom divadle, Parížskej filharmónii, Alte Oper Frankfurt, Tonhalle Zürich a Auditorio Nacional de Música v Madride. Ako aktívny komorný hráč dlhodobo spolupracuje s mnohými umelcami. Jeho komornými partnermi boli Sol Gabetta, Janine Jansen, Julian Rachlin, Mischa Maisky, ako aj súbory Borodin Quartet, Modigliani Quartet, Cuarteto Casals a Cremona Quartet. Pravidelne vystupuje na festivaloch ako Medzinárodný festival komornej hudby Kaposvár, Les nuits du Château de la Moutte, Variations Musicales de Tannay, Letný festival Bad Kissingen, La Roque d’Anthéron, Les Rencontres Musicales d’Évian, La Folle Journée, Biele noci v Petrohrade, St. Magnus International Festival a Moskovský veľkonočný festival. Realizoval nahrávku Prokofievovho 4. klavírneho koncertu pre vydavateľstvo Challenge Classics, taktiež nahral Rachmaninovove, Schumannove, Ravelove a Skriabinove sólové skladby. Jeho skoršie CD s Chopinovými skladbami získalo cenu Choc de Classica a päť hviezdičiek od Diapasonu. Alexei Volodin sa narodil v roku 1977 vo vtedajšom Leningrade a študoval na Hudobnej akadémii sestier Gnesinových v Moskve a neskôr u Eliso Virsaladze na moskovskom konzervatóriu. V roku 2001 pokračoval v štúdiách na International Piano Academy Lake Como. Medzinárodné uznanie si získal po tom, ako v roku 2003 vyhral Medzinárodnú klavírnu súťaž Gézu Andu v Zürichu. Alexei Volodin je exkluzívnym umelcom firmy Steinway.

DANIEL RAISKIN

„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslunaozajrozumie;jejednýmzposlednýchvýnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula.

Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štuttgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte. Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005–2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008–2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike. Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. Na konci marca 2022 orchester realizoval turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach a i.), čaká ho aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivaloch Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a Murten Classics (Švajčiarsko).