Schubert / Kančeli / StravinskijSchubert / Kancheli / Stravinsky

[ Autor textu: Andrej Šuba (Kančeli, Stravinskij), Archív SF (Schubert) ]

„Dlhé, dlhé roky som spieval piesne. Ak som chcel spievať o láske, menila sa mi v bolesť. A keď som chcel spievať o bolesti, zmenila sa mi v lásku. Tak sa delila o mňa láska a bolesť.“ (Franz Schubert)

Celý svoj krátky, no plodný a umelecky vrchovato naplnený život prežil Franz Schubert vo Viedni, kde naňho už od útlej mladosti pôsobili bohaté hudobné tradície rakúskej metropoly. Vo svojej ranej symfonickej tvorbe sa takmer bezvýhradne prihlásil k odkazu vrcholných majstrov viedenského klasicizmu, z ktorých najmä tvorbu Ludwiga van Beethovena mal pred očami ako nedosiahnuteľný vzor mravnej čistoty a umeleckej dokonalosti. Najzreteľnejšie stopy vplyvu viedenských klasikov nesú Schubertove mladícke symfónie z rokov 1813–1818, písané pre skromné obsadenie amatérskeho komorného orchestra, hrávajúceho v dome skladateľovho otca. V nich sa mladému autorovi podarilo skĺbiť črty rozmarnej haydnovskej ľudovosti, mozartovskej spevnosti a tiež beethovenovského monumentalizmu. V týchto symfóniách niet smútku či nostalgie, hudobný tok napreduje nenútene, s hravým humorom. Zato Symfónia č. 7 h mol, D.759 Nedokončená z roku 1822 nás vovádza do nového, celkom odlišného sveta. Ak si skladateľ predtým kládol za cieľ vyrovnať sa s dedičstvom hudobného klasicizmu a suverénne ovládnuť jeho štýlotvorné a výrazové prostriedky, touto symfóniou už vstúpil na pôdu výsostne romantického symfonizmu, ťažiaceho viac z fantazijnej uvoľnenosti foriem ako z konvencie sledu tradičného symfonického cyklu. Vo vývoji symfonického žánru reprezentuje Schubertova Nedokončená z tohto hľadiska doslova priekopnícky čin. Tu sa prestáva narábať so základnými stavebnými princípmi brilantného štýlu: niet tu náladového kontrastu medzi hlavnou a vedľajšou myšlienkou sonátovej formy, niet ani ich príslovečného zápolenia v rozvedení. Formový skelet symfónie poslúžil skladateľovi len ako model na pretlmočenie lyrického obsahu. Nevedno, prečo Schubert prácu na diele zanechal. Možno zistil, že v prvých dvoch častiach zašiel výrazovo priďaleko a nebolo by ľahké na ne nadviazať (z tretej časti, Scherza, ostalo iba deväťtaktové torzo). Symfónia je však len zdanlivo nezavŕšená: obe časti sú zovreté do obdivuhodne kompaktného celku, ideálne sa dopĺňajú a vo svojej celistvosti tvoria jeden z najvzácnejších klenotov hudobnej literatúry minulého storočia. Johannes Brahms s obľubou hovorieval, že keby všetky diela boli natoľko dokončené ako Nedokončená, žili by sme v hudobnom raji. Definitívnosť dvojčasťovej podoby cyklu potvrdzujú aj mnohí hudobní teoretici. Známy je poetizujúci výklad nemeckého muzikológa Arnolda Scheringa, ktorý sa hudobný tok Nedokončenej pokúsil dešifrovať pomocou autentického Schubertovho literárneho textu s názvom Môj sen. Najsilnejším dôkazom uzavretosti diela je samotná Schubertova hudba, plod rýdzej a spontánnej inšpirácie. Pri jej zrode stál nepochybne silný citový zážitok – natoľko intenzívny, že spôsobil prekvapujúci, vo svojej dobe šokujúci rozvrat ustálenej formovej štruktúry. Hoci symfónia vznikla v roku 1822, premiérovo zaznela až v roku 1865 – 37 rokov po autorovej smrti! Razom si získala srdcia viedenských poslucháčov a dodnes patrí k Schubertovým najhrávanejším a najznámejším dielam.

Skladba gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho Nu.Mu.Zu, ktorý viackrát navštívil Slovensko, vznikla ako emotívna reakcia na svet násilia, v ktorom, ak majú mať naše životy zmysel, musí prevážiť nádej. Dielo malo premiéru v roku 2015 v Bruseli pod taktovkou Andreja Borejka. Autor v sprievodnom texte o kompozícii napísal: „V sumerskom jazyku, ktorý už neexistuje, Nu.Mu.Zu znamenalo ‘neviem‘. Ilúzia, že niečo viem, sa postupne vytrácala, a ako sa blížim k osemdesiatke, vedomie života prežitého uprostred protikladov mi prináša len ďalšie zmätenie. To, čo sa deje vo svete, ma postupne pripravuje o nádej, bez ktorej život stráca význam. Neviem, čo sa stane v budúcnosti. No aj keď som stratil nádej, stále snívam o svete, v ktorom nebudú dominovať fanatizmus, sektárstvo a násilie.“

Vták ohnivák bol prvým z trilógie úspešných ruských baletov (Vták ohnivák, Petruška, Svätenie jari), ktoré Igor Stravinskij napísal na objednávku pre Ruský balet impresária Sergeja Ďagileva. Choreografiu vytvoril Michail Fokin, autormi scény boli León Bakst a Alexander Golovin. Stravinskij komponoval hudbu na motívy ruských ľudových rozprávok od novembra 1909 do mája 1910, triumfálna premiéra baletu sa uskutočnila v parížskej Opere 25. júna toho istého roku. Pôvodne mal hudbu na tento námet napísať Anatolij Ľadov (1855–1914), partitúru však nedokončil a umožnil tak, aby sa dvadsaťosemročný Stravinskij prostredníctvom diela stal v krátkom čase slávnym nielen v Paríži, jednom z najdôležitejších centier hudobného umenia tej doby, ale aj v Európe. Skladateľovi na skladbe mimoriadne záležalo: „Celú zimu som zanietene pracoval na svojom diele a vďaka tomu som bol v neustálom kontakte s Ďagilevom a jeho spolupracovníkmi. (...) Vždy som sa zúčastňoval na skúškach spolu so súborom a po nich sme ja, Ďagilev a Nižinskij zakončili deň štedrou večerou a dobrým vínom z Bordeaux.“ O kvalitách Stravinského hudby sa v súvislosti s baletom Vták ohnivák s uznaním vyslovil Claude Debussy (1862–1918), ktorý začiatkom 20. storočia predstavoval uznávanú autoritu pre progresívne zmýšľajúcich skladateľov: „ ... z určitých hľadísk ide o vynikajúcu skladbu, pretože tu hudba nie je len poslušnou slúžkou tanca. A miestami počuť aj úplne neobvyklé kombinácie rytmov.“ Aj keď v partitúre cítiť vplyv Stravinského učiteľa Nikolaja Rimského-Korsakova (skladba je venovaná jeho synovi Andrejovi, Stravinskij v nej využíva Korsakovove témy a ťaží z brilantných orchestrálnych efektov, ktorými bol Korsakov známy) a čiastočne aj Alexandra Skriabina, v porovnaní s nimi je hudba Vtáka ohniváka na viacerých miestach oveľa modernejšia, anticipujúca svojou nekonvenčnosťou škandalóznu premiéru Svätenia jari o dva roky neskôr. Sujet baletu je vytvorený podľa báje o Vtákovi ohnivákovi, ktorý reprezentuje dobro a o zlom čarodejníkovi, démonovi Kaščejovi Nesmr teľnom. Na jednej poľovačke Ivan Cárovič vyslobodí Vtáka ohniváka z pasce a daruje mu život, pričom vták mu prisľúbi pomoc pri odkliatí 13 princezien a rytierov, ktorí sa princezné pokúšali vyslobodiť. Len Vták ohnivák vie, že Kaščejova nesmrteľnosť je ukrytá v kačacom vajci, a pomôže, aby sa do začarovanej krajiny vrátil život a mladý princ sa stretol so svojou Cárovnou. Zlý Kaščej a jeho mágia sú v hudbe zobrazené pomocou chromatiky a disonancií (napr. Pekelný tanec kráľa Kaščeja), kladné postavy prostredníctvom diatoniky a ľudových nápevov (Chorovod princezien). Stravinskij vytvoril za účelom koncertného predvádzania diela, ktoré po celý život patrilo medzi jeho najobľúbenejšie, tri suity (1911, 1919, 1945). No mal i chvíle, kedy ho popularita tohto diela dráždila a vtedy ho nazýval „lízatkom pre publikum“.

Andrej Šuba (Kančeli, Stravinskij), Archív SF (Schubert)