Koncert s publikom IIIConcert with Audience III

V auguste 1814 bol sedemnásťročný Franz Schubert vymenovaný za „šiesteho pomocného učiteľa“ na škole svojho otca vo Viedni. Jeho úlohou bolo venovať sa vyučovaniu najmenších detí. Na prvý pohľad to pre skladateľa nebola žiadna výhoda, nakoľko väčšinu svojho času sa musel venovať mimohudobným činnostiam. Napriek tomu skomponoval Schubert v rokoch 1815 – 1816 neuveriteľné množstvo hudby: 250 piesní a 132 ďalších diel. Jedným z nich je aj Koncertná skladba pre husle a klavír D dur, D. 345 (originálne obsadenie je pre husle a komorné zoskupenie). Dnes nevieme nič bližšie o okolnostiach jej vzniku, ani to, či bola za skladateľovho života vôbec predvedená. Tak ako mnohé iné Schubertove skladby, skončila aj táto na kope nôt, ktorú rok po skladateľovej smrti jeho brat predal viedenskému vydavateľstvu Antona Diabelliho. Koncertná skladba bola zverejnená až v roku 1897. Niekedy býva označovaná ako „koncert“, ale odhliadnuc od obsadenia pre sólový nástroj so sprievodom nemá s koncertom nič do činenia. Skladba nemá pôdorys ani sonátového cyklu, ani sonátovej formy, chýba v nej kontrast medzi expozičnou a evolučnou hudbou. Ide skôr o rondovú formu s pomalým úvodom. Part sólistu je koncipovaný veľmi virtuózne v duchu raného romantizmu.

Na sklonku svojho života sa Claude Debussy odhodlal k zvláštnemu projektu: tvorca celkom novej, originálnej a šarmantnej zvukovosti, ktorý sa od počiatku programovo vyhraňoval oproti nemeckej hudbe ako Augenmusik (hudbe pre oči) a jej charakteristickým hudobným formám, sa rozhodol skomponovať šesť sonát pre rozmanité nástrojové kombinácie. Napokon však stihol dokončiť len tri. Prvá z nich – Sonáta pre violončelo a klavír d mol bola skomponovaná v roku 1915 a stala sa hneď po premiére jednou z najobľúbenejších violončelových sonát a dodnes patrí k stáliciam štandardného repertoáru. Skladba mala pôvodne podtitul Pierot sa hnevá na mesiac a je v nej niečo z moderného vnímania commedia dell’arte – ako schematická typológia postáv, predstieraná srdečnosť, čierny humor. Violončelová sonáta je jedným z najrafinovanejších a emocionálne najexponovanejších Debussyho diel. V druhej časti sa objavujú prvku džezu a blues.

Trio č. 1 pre husle, violončelo a klavír c mol, op. 8 skomponoval len šestnásťročný Dmitrij Šostakovič v roku 1923, kedy bol tretiakom na petrohradskom Konzervatóriu. Šostakovič ho venoval Tatiane Glivenkovej, do ktorej sa zaľúbil počas zotavovania sa z tuberkulózy v sanatóriu na Kryme. Po návrate do Petrohradu skladateľ pokračoval v tomto vzťahu na diaľku a desať rokov uvažoval o tom, že by sa s Tatianou oženil. Trio má podtitul Poème a je to skladba v romantickom duchu s harmóniou bohatou na chromatizmy, v ktorej sú citeľné vplyvy Skriabina, Rachmaninova a Glazunova, ale aj hudobného impresionizmu. Jeden zo Šostakovičových pedagógov na konzervatóriu vyjadril svoju nespokojnosť „s posadnutosťou groteskou“ mladého skladateľa, čo však Šostakovič prijal s určitým zadosťučinením. Po smrti Šostakovičovho otca (1922) finančná situácia rodiny prinútila Dmitrija, aby sa zamestnal ako klavirista v kine, kde po večeroch improvizoval k filmovým predstaveniam. Táto činnosť možno ovplyvnila hudobnú formu a prudké zmeny nálad v Klavírnom triu. Čo vieme s istotou je, že Šostakovič s niekoľkými priateľmi dielo naštudoval a hrávali ho spolu ako sprievod k filmom.

Markéta Štefková

Francis Poulenc bol členom skupiny francúzskych pokrokových skladateľov Parížska šestka. Názov skupiny pochádza z pera kritika Henriho Colleta, ktorý v článku z roku 1920 porovnával šesť francúzskych skladateľov so skupinou piatich ruských skladateľov Mocná hŕstka. Postoj členov Parížskej šestky k hudbe a podstate umenia silno ovplyvňovali názory výstredného skladateľa Erika Satieho a novátorského spisovateľa, kritika, filmára a výtvarníka Jeana Cocteaua. Snažili sa hudbu obsahovo i výrazovo odľahčiť a tvoriť hudbu „pozemskú“, hudbu na každý deň. Požadovali návrat k tonalite, celkovo väčšiu prehľadnosť a zrozumiteľnosť, rovnováhu medzi citovosťou a racionalitou i výraznejšie uplatnenie francúzskych národných prvkov.

Francis Poulenc mal výnimočný zmysel pre inovácie najmä v oblasti melódie a v súlade s ideami skupiny sa v jeho kompozíciách presadzovali obzvlášť hravosť, humor, prehľadnosť, umiernenosť a dôvtipnosť. Závažnejším výrazovým polohám dával priestor predovšetkým v zborových dielach. Komorná hudba zastáva v Poulencovej tvorbe významné miesto a s obľubou v nej využíval drevené dychové nástroje. Trio pre klavír, hoboj a fagot vznikalo niekoľko rokov v období, keď sa už meno mladého skladateľa stávalo vo Francúzsku celkom známym. Aby Poulenc dielo dokončil, utiahol sa do súkromia v hoteli v Cannes, kde Trio v roku 1926 dopísal. Skladbu konzultoval aj so svojím veľkým vzorom Igorom Stravinským, od ktorého prijal niekoľko rád. Poulenc kompozíciu venoval španielskemu skladateľovi Manuelovi de Falla. Je plná mladíckej energie a vtipu, ale i ľúbezných melódií či rozvážnejších momentov a je považovaná za prvé dôležité dielo v Poulencovej komornej tvorbe. Sám autor mal túto svoju skladbu rád, považoval ju za „celkovo dobre vyváženú“, ako aj za určitý míľnik svojej tvorby, kedy sa jeho osobitý štýl prejavil už naplno.

Ľudovít Rajter, dirigent a skladateľ, patrí k najvýznamnejším medzinárodne uznávaným osobnostiam slovenského hudobného umenia. Dirigoval historicky prvý koncert Slovenskej filharmónie (27. októbra 1949), s ktorou uviedol množstvo koncertov doma i v zahraničí. Stal sa aj prvým dirigentom Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu v Budapešti. Kompozíciu študoval u prominentných skladateľov vo Viedni (Franz Schmidt) a v Budapešti (Ernő Dohnányi). Za svoj mimoriadny prínos pre hudobné umenie získal viacero ocenení, vrátane Čestného kríža I. triedy pre vedu a umenie Rakúskej republiky a Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý udeľuje prezident Slovenskej republiky.

Kompozičné dielo Ľudovíta Rajtera charakterizuje jeho manželka Alžbeta (významná hudobná dramaturgička, redaktorka, prekladateľka a publicistka ocenená v roku 2020 takisto štátnym vyznamenaním od prezidentky SR) v publikácii 100 slovenských skladateľov ako „štýlovo osobitý prejav. Jeho tvorba vyrastá z koreňov viedenskej a budapeštianskej kompozičnej školy. Jej charakteristickými črtami sú originalita v rámci pravidiel tradície, prehľadnosť vo forme i harmónii, koncentrovanosť, vyváženosť racionálneho a emocionálneho prvku, zmysel pre humor i lyriku. K najväčšej koncentrácii a čistote jeho kompozičného jazyka dochádza v komorných dielach neskorého tvorivého obdobia.“ Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot z roku 1985 je cyklus dômyselne skomponovaných miniatúr, v ktorých zaujme skladateľova tematická nápaditosť a obdivuhodné vedenie línií jednotlivých hlasov v pôvabnom celku.

Florent Schmitt bol francúzsky skladateľ a klavirista, ktorý pochádzal z oblasti Lotrinska na francúzsko-nemeckom pomedzí. Študoval na Parížskom konzervatóriu, okrem iného aj kompozíciu u Julesa Masseneta a Gabriela Faurého. Býva označovaný za najfascinujúcejšieho z francúzskych menej známych skladateľov, pričom napríklad Olivier Messiaen tvrdil, že „dohadovať sa o jeho veľkosti je jednoducho nemysliteľné“. Po Schmittovom prvom veľkom verejnom úspechu so zborovou skladbou Žalm 47, op. 38 (1904) dokonca kritika označila autora za „nového Berlioza“. Medzi Schmittových priateľov patril aj Igor Stravinskij, ktorý veľmi oceňoval napríklad aj jedno z jeho najznámejších diel – La tragédie de Salomé, op. 50.

Schmitt sa nehlásil k žiadnej kompozičnej škole či hnutiu. Tvoril síce v období, keď sa viacerí francúzski skladatelia priklonili k impresionizmu, no namiesto lyriky a hry so zvukovými či harmonickými farbami využíval vo svojich dielach skôr energickosť, dynamickosť, výrazné kontrasty a emócie, ako aj určitú prísnosť či racionalitu. Mnohé z toho nájdeme i v štvorčasťovej komornej kompozícii A tour d’anches pre hoboj, klarinet, fagot a klavír, op. 97, ktorá vznikala medzi rokmi 1939 – 1943. Francúzsky kritik Pierre Barbier toto dielo označil za „poctu rameauovskému duchu 18. storočia preneseného do 20. storočia“ a prirovnal ho k Ravelovej skladbe Couperinov náhrobok.

V rokoch 1929 – 1939 pôsobil Florent Schmitt ako kritik v parížskom mienkotvornom denníku Le Temps, kde okrem iného uverejnil aj nadšenú recenziu na dirigentský výkon Ľudovíta Rajtera na koncerte s Orchestre des Concerts Poulet 5. februára 1938 v Paríži (kritika vyšla 19. 2. 1938): „Rajter [...] krásnou triezvosťou svojho štýlu, svojimi schopnosťami a skúsenosťami naznačuje, že je jedným z veľkých dirigentov zajtrajška. [...] Ďakujeme [...] Rajterovi za veľkolepé predstavenie a dúfame v skoré opätovné stretnutie za nemenej radostných okolností.“

Jana Majerová