Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 01:22:25 ] [ 1st part – 01:22:25 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

V auguste 1814 bol sedemnásťročný Franz Schubert vymenovaný za „šiesteho pomocného učiteľa“ na škole svojho otca vo Viedni. Jeho úlohou bolo venovať sa vyučovaniu najmenších detí. Na prvý pohľad to pre skladateľa nebola žiadna výhoda, nakoľko väčšinu svojho času sa musel venovať mimohudobným činnostiam. Napriek tomu skomponoval Schubert v rokoch 1815 – 1816 neuveriteľné množstvo hudby: 250 piesní a 132 ďalších diel. Jedným z nich je aj Koncertná skladba pre husle a klavír D dur, D. 345 (originálne obsadenie je pre husle a komorné zoskupenie). Dnes nevieme nič bližšie o okolnostiach jej vzniku, ani to, či bola za skladateľovho života vôbec predvedená. Tak ako mnohé iné Schubertove skladby, skončila aj táto na kope nôt, ktorú rok po skladateľovej smrti jeho brat predal viedenskému vydavateľstvu Antona Diabelliho. Koncertná skladba bola zverejnená až v roku 1897. Niekedy býva označovaná ako „koncert“, ale odhliadnuc od obsadenia pre sólový nástroj so sprievodom nemá s koncertom nič do činenia. Skladba nemá pôdorys ani sonátového cyklu, ani sonátovej formy, chýba v nej kontrast medzi expozičnou a evolučnou hudbou. Ide skôr o rondovú formu s pomalým úvodom. Part sólistu je koncipovaný veľmi virtuózne v duchu raného romantizmu.

Na sklonku svojho života sa Claude Debussy odhodlal k zvláštnemu projektu: tvorca celkom novej, originálnej a šarmantnej zvukovosti, ktorý sa od počiatku programovo vyhraňoval oproti nemeckej hudbe ako Augenmusik (hudbe pre oči) a jej charakteristickým hudobným formám, sa rozhodol skomponovať šesť sonát pre rozmanité nástrojové kombinácie. Napokon však stihol dokončiť len tri. Prvá z nich – Sonáta pre violončelo a klavír d mol bola skomponovaná v roku 1915 a stala sa hneď po premiére jednou z najobľúbenejších violončelových sonát a dodnes patrí k stáliciam štandardného repertoáru. Skladba mala pôvodne podtitul Pierot sa hnevá na mesiac a je v nej niečo z moderného vnímania commedia dell’arte – ako schematická typológia postáv, predstieraná srdečnosť, čierny humor. Violončelová sonáta je jedným z najrafinovanejších a emocionálne najexponovanejších Debussyho diel. V druhej časti sa objavujú prvku džezu a blues.

Trio č. 1 pre husle, violončelo a klavír c mol, op. 8 skomponoval len šestnásťročný Dmitrij Šostakovič v roku 1923, kedy bol tretiakom na petrohradskom Konzervatóriu. Šostakovič ho venoval Tatiane Glivenkovej, do ktorej sa zaľúbil počas zotavovania sa z tuberkulózy v sanatóriu na Kryme. Po návrate do Petrohradu skladateľ pokračoval v tomto vzťahu na diaľku a desať rokov uvažoval o tom, že by sa s Tatianou oženil. Trio má podtitul Poème a je to skladba v romantickom duchu s harmóniou bohatou na chromatizmy, v ktorej sú citeľné vplyvy Skriabina, Rachmaninova a Glazunova, ale aj hudobného impresionizmu. Jeden zo Šostakovičových pedagógov na konzervatóriu vyjadril svoju nespokojnosť „s posadnutosťou groteskou“ mladého skladateľa, čo však Šostakovič prijal s určitým zadosťučinením. Po smrti Šostakovičovho otca (1922) finančná situácia rodiny prinútila Dmitrija, aby sa zamestnal ako klavirista v kine, kde po večeroch improvizoval k filmovým predstaveniam. Táto činnosť možno ovplyvnila hudobnú formu a prudké zmeny nálad v Klavírnom triu. Čo vieme s istotou je, že Šostakovič s niekoľkými priateľmi dielo naštudoval a hrávali ho spolu ako sprievod k filmom.

Markéta Štefková

Francis Poulenc bol členom skupiny francúzskych pokrokových skladateľov Parížska šestka. Názov skupiny pochádza z pera kritika Henriho Colleta, ktorý v článku z roku 1920 porovnával šesť francúzskych skladateľov so skupinou piatich ruských skladateľov Mocná hŕstka. Postoj členov Parížskej šestky k hudbe a podstate umenia silno ovplyvňovali názory výstredného skladateľa Erika Satieho a novátorského spisovateľa, kritika, filmára a výtvarníka Jeana Cocteaua. Snažili sa hudbu obsahovo i výrazovo odľahčiť a tvoriť hudbu „pozemskú“, hudbu na každý deň. Požadovali návrat k tonalite, celkovo väčšiu prehľadnosť a zrozumiteľnosť, rovnováhu medzi citovosťou a racionalitou i výraznejšie uplatnenie francúzskych národných prvkov.

Francis Poulenc mal výnimočný zmysel pre inovácie najmä v oblasti melódie a v súlade s ideami skupiny sa v jeho kompozíciách presadzovali obzvlášť hravosť, humor, prehľadnosť, umiernenosť a dôvtipnosť. Závažnejším výrazovým polohám dával priestor predovšetkým v zborových dielach. Komorná hudba zastáva v Poulencovej tvorbe významné miesto a s obľubou v nej využíval drevené dychové nástroje. Trio pre klavír, hoboj a fagot vznikalo niekoľko rokov v období, keď sa už meno mladého skladateľa stávalo vo Francúzsku celkom známym. Aby Poulenc dielo dokončil, utiahol sa do súkromia v hoteli v Cannes, kde Trio v roku 1926 dopísal. Skladbu konzultoval aj so svojím veľkým vzorom Igorom Stravinským, od ktorého prijal niekoľko rád. Poulenc kompozíciu venoval španielskemu skladateľovi Manuelovi de Falla. Je plná mladíckej energie a vtipu, ale i ľúbezných melódií či rozvážnejších momentov a je považovaná za prvé dôležité dielo v Poulencovej komornej tvorbe. Sám autor mal túto svoju skladbu rád, považoval ju za „celkovo dobre vyváženú“, ako aj za určitý míľnik svojej tvorby, kedy sa jeho osobitý štýl prejavil už naplno.

Ľudovít Rajter, dirigent a skladateľ, patrí k najvýznamnejším medzinárodne uznávaným osobnostiam slovenského hudobného umenia. Dirigoval historicky prvý koncert Slovenskej filharmónie (27. októbra 1949), s ktorou uviedol množstvo koncertov doma i v zahraničí. Stal sa aj prvým dirigentom Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu v Budapešti. Kompozíciu študoval u prominentných skladateľov vo Viedni (Franz Schmidt) a v Budapešti (Ernő Dohnányi). Za svoj mimoriadny prínos pre hudobné umenie získal viacero ocenení, vrátane Čestného kríža I. triedy pre vedu a umenie Rakúskej republiky a Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý udeľuje prezident Slovenskej republiky.

Kompozičné dielo Ľudovíta Rajtera charakterizuje jeho manželka Alžbeta (významná hudobná dramaturgička, redaktorka, prekladateľka a publicistka ocenená v roku 2020 takisto štátnym vyznamenaním od prezidentky SR) v publikácii 100 slovenských skladateľov ako „štýlovo osobitý prejav. Jeho tvorba vyrastá z koreňov viedenskej a budapeštianskej kompozičnej školy. Jej charakteristickými črtami sú originalita v rámci pravidiel tradície, prehľadnosť vo forme i harmónii, koncentrovanosť, vyváženosť racionálneho a emocionálneho prvku, zmysel pre humor i lyriku. K najväčšej koncentrácii a čistote jeho kompozičného jazyka dochádza v komorných dielach neskorého tvorivého obdobia.“ Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot z roku 1985 je cyklus dômyselne skomponovaných miniatúr, v ktorých zaujme skladateľova tematická nápaditosť a obdivuhodné vedenie línií jednotlivých hlasov v pôvabnom celku.

Florent Schmitt bol francúzsky skladateľ a klavirista, ktorý pochádzal z oblasti Lotrinska na francúzsko-nemeckom pomedzí. Študoval na Parížskom konzervatóriu, okrem iného aj kompozíciu u Julesa Masseneta a Gabriela Faurého. Býva označovaný za najfascinujúcejšieho z francúzskych menej známych skladateľov, pričom napríklad Olivier Messiaen tvrdil, že „dohadovať sa o jeho veľkosti je jednoducho nemysliteľné“. Po Schmittovom prvom veľkom verejnom úspechu so zborovou skladbou Žalm 47, op. 38 (1904) dokonca kritika označila autora za „nového Berlioza“. Medzi Schmittových priateľov patril aj Igor Stravinskij, ktorý veľmi oceňoval napríklad aj jedno z jeho najznámejších diel – La tragédie de Salomé, op. 50.

Schmitt sa nehlásil k žiadnej kompozičnej škole či hnutiu. Tvoril síce v období, keď sa viacerí francúzski skladatelia priklonili k impresionizmu, no namiesto lyriky a hry so zvukovými či harmonickými farbami využíval vo svojich dielach skôr energickosť, dynamickosť, výrazné kontrasty a emócie, ako aj určitú prísnosť či racionalitu. Mnohé z toho nájdeme i v štvorčasťovej komornej kompozícii A tour d’anches pre hoboj, klarinet, fagot a klavír, op. 97, ktorá vznikala medzi rokmi 1939 – 1943. Francúzsky kritik Pierre Barbier toto dielo označil za „poctu rameauovskému duchu 18. storočia preneseného do 20. storočia“ a prirovnal ho k Ravelovej skladbe Couperinov náhrobok.

V rokoch 1929 – 1939 pôsobil Florent Schmitt ako kritik v parížskom mienkotvornom denníku Le Temps, kde okrem iného uverejnil aj nadšenú recenziu na dirigentský výkon Ľudovíta Rajtera na koncerte s Orchestre des Concerts Poulet 5. februára 1938 v Paríži (kritika vyšla 19. 2. 1938): „Rajter [...] krásnou triezvosťou svojho štýlu, svojimi schopnosťami a skúsenosťami naznačuje, že je jedným z veľkých dirigentov zajtrajška. [...] Ďakujeme [...] Rajterovi za veľkolepé predstavenie a dúfame v skoré opätovné stretnutie za nemenej radostných okolností.“

Jana Majerová

–––––
Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta – MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 23. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

JOZEF HORVÁTH

sa narodil v Bratislave. Patrí do generácie posledných absolventov Albína Vrteľa na štátnom Konzervatóriu v Bratislave. Už počas štúdia na Konzervatóriu získal viacero ocenení na súťažiach u nás i v zahraničí (Súťaž slovenských konzervatórií 1994, 1996; North London Festival, Karol Dobiáš, a i.), a štipendií na medzinárodných majstrovských kurzoch, ktoré výrazne ovplyvnili jeho ďalšie umelecké smerovanie (E. Gratch, I. Bezrodny, I. Händel, V. Liberman a i.). Počas štúdia na VŠMU v Bratislave v triede Jozefa Kopelmana (1996 – 2003) absolvoval dvojročný študijný pobyt na Southern Methodist University v Dallase (USA) u významného amerického husľového pedagóga Eduarda Schmiedera. Štúdium v Dallase ukončil diplomom Artist Certificate. Po ukončení VŠMU v Bratislave pokračoval v štúdiu na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v triede Güntera Pichlera (Alban Berg Quartet). V rokoch 2003 – 2011 pôsobil ako prvý sólový hráč na husliach a koncertný majster v Orquesta Filarmónica de Málaga (Španielsko). V tomto období založil Cuarteto Alborán, s ktorým pravidelne koncertoval na pódiách naprieč Španielskom a zároveň sa aktívne venoval pedagogickej činnosti. Od roku 2014 pôsobí pedagogicky na Konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2014 tiež nastúpil na miesto koncertného majstra Slovenskej filharmónie a v roku 2016 sa stal prvým huslistom Moyzesovho kvarteta. Pravidelne sa zapája do umeleckej spolupráce s mládežníckymi orchestrami na Konzervatóriu v Bratislave, VŠMU a v rámci Slovenského mládežníckeho orchestra.


BORIS BOHÓ

absolvoval štúdium na bratislavskom Konzervatóriu vo violončelovej triede Karola Filipoviča. Vzdelanie si doplnil na Akadémii múzických umení v Prahe pod pedagogickým vedením Daniela Veisa a na bratislavskej VŠMU u Jozefa Podhoranského a neskôr u Jána Slávika. V sólovej a komornej hre sa zdokonaľoval na majstrovských kurzoch pod vedením Daniila Shafrana, Raphaela Perrauda, Borisa Baraca, Levona Chilingiriana a u členov Daniel String Quartet. V orchestrálnej praxi získal cenné podnety v roku 2000 na kurzoch Medzinárodného inštitútu orchestrálnej hry v Attergau pod vedením Viedenských filharmonikov. Dvojnásobný víťaz Súťaže študentov slovenských konzervatórií sa v súčasnosti venuje koncertnej činnosti ako sólista, komorný partner a orchestrálny hráč. Na poste vedúceho alebo zástupcu vedúceho skupiny pôsobil vo viacerých komorných a symfonických orchestroch (Cappella Istropolitana, Komorní sólisti Bratislava, Solistes Européens Luxembourg, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu). Spolupracoval aj s orchestrami Sinfonia Varsovia, Camerata Bregenz, Litovský komorný orchester a Virtuosi di Praga. Ako sólista účinkoval takmer vo všetkých európskych metropolách a v Japonsku. V komornej hudbe boli jeho partnermi Jan Talich a Marie-Pierre Vendôme, flautista Benoît Fromanger, violončelista Arto Noras, klaviristka Sun-Young Park. V súčasnosti pôsobí ako koncertný majster skupiny violončiel Slovenskej filharmónie a venuje sa hre v klavírnom triu Faces.


MATÚŠ VEĽAS

začal ako sedemročný študovať hru na zobcovej flaute a neskôr aj hru na klarinete pod vedením Ľubomíra Buráša na ZUŠ v Strážskom. V rokoch 2004 – 2010 študoval hru na hoboji na Konzervatóriu v Košiciach u Štefana Sklenku. V rokoch 2010 – 2015 pokračoval v štúdiu hry na hoboji na VŠMU v Bratislave pod vedením Petra Kosorína. Počas štúdií získal viacero ocenení: dve 1. ceny a Cenu Hudobného fondu za najlepšiu interpretáciu slovenského diela na Súťaži slovenských konzervatórií, 3. cenu na Medzinárodnej súťaži hudobných akadémií v poľskom meste Vroclav. Predstavil sa na viacerých významných koncertných pódiách doma i v zahraničí. Ako sólista spolupracoval so Štátnou filharmóniou Košice, Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Cappellou Istropolitanou a i. Jeho široký repertoár sa sústredí ako na sólovú literatúru, tak aj na komorné diela. V rokoch 2011 – 2016 zastával funkciu prvého hobojistu Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a od roku 2015 je prvým hobojistom Slovenskej filharmónie.


JOZEF ELIÁŠ

je absolventom Konzervatória v Bratislave (1990 – 1995), kde študoval v triede Petra Drličku. V štúdiu hry na klarinete pokračoval na VŠMU v Bratislave (1995 – 2000) u Jozefa Luptáčika. V rokoch 2011 – 2016 realizoval doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici u Alexandra Stepanova. Absolvoval majstrovské kurzy u Jiřího Hlaváča v rámci Letnej akadémie v Semmeringu. Od roku 1996 zastával post druhého klarinetistu a basklarinetistu v Slovenskej filharmónii, kde od roku 2008 po súčasnosť pôsobí ako prvý klarinetista. Od roku 2001 je pedagógom na bratislavskom Konzervatóriu. V rokoch 2011 – 2013 pedagogicky pôsobil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Spolupracoval s Metropolitným orchestrom Bratislava, Orchestrom Bruna Waltera, orchestrom Opery Slovenského národného divadla, Cappellou Istropolitanou, Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Českým národným symfonickým orchestrom a ďalšími telesami. Ako sólista sa predstavil so Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Slovenským komorným orchestrom, Moyzesovým kvartetom. Spolupracoval tiež s komornými zoskupeniami ako Quasars Ensemble, Melos Ethos Ensemble, Una Anima, Societa Rigata, Slovenské dychové kvinteto, Mucha Quartet, Slovenské kvarteto, Bratislavské klarinetové kvarteto. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne.


PETER KAJAN

študoval na Konzervatóriu v Bratislave u Mariána Hlavačku a na VŠMU v Bratislave u Jána Martanoviča. Doktorandské štúdium absolvoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa na Medzinárodnej fagotovej súťaži Lea Weidingera v maďarskom Pécsi, Medzinárodnej súťaži dychových kvintet v Marseille a na Medzinárodnej hudobnej súťaži Pražská jar. Absolvoval majstrovské kurzy u Gábora Janotu. Pôsobil ako člen mládežníckeho orchestra Europa Philharmonie a spolupracoval s orchestrami a súbormi ako Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, Slovenský komorný orchester, Štátny komorný orchester Žilina, Melos Ethos Ensemble, Ostravská banda a Slovenské dychové kvinteto. Účinkoval na festivaloch ako Viva Musica!, Bratislavské hudobné slávnosti, Košická hudobná jar, Orfeus, Večery novej hudby, Melos-Étos, Konvergencie, Pražská Jar, Moravský podzim, Ostravské dni novej hudby a ď. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne. Repertoár Petra Kajana siaha od renesancie po hudbu 20. a 21. storočia, pričom premiéroval viacero diel slovenských autorov. Od roku 2004 je sólovým fagotistom Slovenskej filharmónie.


LADISLAV FANČOVIČ

je dnes považovaný za významného predstaviteľa európskeho interpretačného umenia a zároveň patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Mariana Lapšanského a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Wolfganga Watzingera. Doktorandské štúdium absolvoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Mariana Lapšanského. Bol finalistom a laureátom domácich a medzinárodných súťaží, ako napr. Medzinárodnej klavírnej súťaže F. Chopina v Mariánskych Lázňach, Medzinárodnej klavírnej súťaže E. Nyiregyháziho v Krakove, Medzinárodnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, súťaže Talent roku atď. Vzdelanie si dopĺňal účasťou na majstrovských kurzoch (Jan Wijn, Abbey Simon, György Sándor, Karl-Heinz Kämmerling, Mikhail Voskresensky).

Vo svojom repertoári má viac než 20 klavírnych koncertov. Ako sólista sa predstavil aj na niekoľkých koncertoch s orchestrom Slovenskej filharmónie, naposledy ako sólista v Chačaturianovom Koncerte pre klavír a orchester, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Filharmóniou Zielona Góra, Štátnymi symfonickými orchestrami miest Izmir a Antália v Turecku, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Filharmóniou Hradec Králové, Solistes Europeéns Luxembourg, Bruno Walter Festival Orchestra, Štátnou filharmóniou Košice, ŠKO Žilina, Pressburger Philharmoniker, Slovenským komorným orchestrom pod vedením dirigentov Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Friedricha Haidera, Alexandra Rahbariho, Františka Vajnara, Jerzyho Swobodu, Leoša Svárovského, Martina Leginusa, Kirka Trevora, Justusa Franza, Maria Košika, Zbyňka Müllera, Jacka Martina Händlera a i.

Je aj vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio a Berger Trio. S husľovým virtuózom Milanom Paľom tvoria výrazovo nekonvenčné a mimoriadne kompaktné duo, ktorého výsledkom je odbornou kritikou oceňovaná séria nahrávok kompletných diel pre husle a klavír (Beethoven, Brahms, Grieg, Suchoň, Šostakovič, Bartók). Okrem koncertov na Slovensku a v Česku účinkoval vo väčšine európskych krajín, v Turecku, Malajzii, USA, Číne, Indii a na Cypre. Ladislav Fančovič nahral viac než 20 CD nosičov pre vydavateľstvá Pavlík Records, Hudobný fond, Diskant a Slovak Radio Records. Medzi najvýznamnejšie počiny patrí CD s hudbou bratislavského rodáka Ernő Dohnányiho, zahŕňajúce premiéry Štyroch skladieb, op. 2, Rapsódií, op. 11 a Koncertných etúd pre klavír, op. 28 a CD Leopold Godowsky s nahrávkou jeho Klavírnej sonáty e mol, ktorej naštudovanie je ojedinelým počinom v celosvetovom meradle.

Ladislav Fančovič rád siaha po veľmi náročných a málo hrávaných skladbách, ktoré sa z dôvodu technickej náročnosti zriedkavo objavujú v koncertných programoch. Intenzívne sa venuje aj interpretácii a propagácii slovenskej hudobnej tvorby (Čekovská, Šarišský, Zeljenka, Berger, Iršai, Suchoň).

V roku 2011 zhmotnil svoju dlhoročnú lásku k starému džezu a založil swingový orchester Fats Jazz Band. FJB hrá autentickú hudbu 20. až 40. rokov minulého storočia americkej, anglickej, českej a domácej proveniencie. Raritou je, že členovia orchestra hrajú na originálnych historických hudobných nástrojoch z 30. rokov. Všestranný umelec od roku 2013 študuje hru na saxofóne a v roku 2014 založil saxofónové kvarteto Saxophone Syncopators. Jeho repertoár tvoria skladby z oblasti vážnej hudby, ktoré pre toto zoskupenie napísali napr. Alexander Glazunov, Jean Baptiste Singeleé, Jevgenij Iršai, Eugéne Bozza, Pierre-Max Dubois, Claude Pascal a i. Popri tom súbor interpretuje originálne aranžmány hudobného žánru ragtime z rokov 1910 až 1920, kedy saxofón ako hudobný nástroj zažíval svoj najväčší rozkvet a stal sa inšpiráciou pre interpretov aj pre hudobných skladateľov. Od roku 2020 študuje hru na saxofóne na Fontys University v Holandsku pod vedením jednej z najväčších saxofónových osobností klasickej hudby, skladateľa a dirigenta Andreasa van Zoelena.

–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 23. 6. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty s publikom, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

0 Páči sa Likes

Zábery zo skúšky

Zábery zo skúšky

  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020

Foto © Alexander Trizuljak, 2020

Foto © Alexander Trizuljak, 2020

Koncert s publikom III

Utorok 23. 6. 2020, 19.00 h
KSP – Koncerty s publikom, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


V rokoch 1815 – 1816 skomponoval Franz Schubert neuveriteľné množstvo hudby: 250 piesní a 132 ďalších diel. Jedným z nich je aj Koncertná skladba pre husle a klavír D dur, D. 345. Dnes nevieme nič bližšie o okolnostiach jej vzniku, ani to, či bola za skladateľovho života vôbec predvedená. Tak ako mnohé iné Schubertove skladby, skončila aj táto na kope nôt, ktorú rok po skladateľovej smrti jeho brat predal viedenskému vydavateľstvu Antona Diabelliho a bola zverejnená až v roku 1897. Skladba je skomponovaná vo forme ronda s pomalým úvodom, part sólistu je koncipovaný veľmi virtuózne v duchu raného romantizmu.

Sonátu pre violončelo a klavír d mol skomponoval Claude Debussy v roku 1915 a hneď po premiére sa stala jednou z najobľúbenejších violončelových sonát. Pôvodne mala podtitul Pierot sa hnevá na mesiac a je v nej niečo z moderného vnímania commedia dell'arte ako schematická typológia postáv, predstieraná srdečnosť, čierny humor. Violončelová sonáta je jedným z najrafinovanejších a emocionálne najexponovanejších Debussyho diel. V druhej časti sa objavujú prvky džezu a blues.

Po smrti otca finančná situácia rodiny prinútila Dmitrija Šostakoviča, aby sa zamestnal ako klavirista v kine, kde po večeroch improvizoval k filmovým predstaveniam. Táto činnosť pravdepodobne ovplyvnila hudobnú formu a prudké zmeny nálad v jeho Triu č. 1 pre husle, violončelo a klavír c mol, op. 8, ktoré len šestnásťročný skladateľ skomponoval ako študent v roku 1923. Jeden zo Šostakovičových pedagógov na petrohradskom Konzervatóriu vyjadril svoju nespokojnosť „s posadnutosťou groteskou“ mladého skladateľa, čo však Šostakovič prijal s určitým zadosťučinením.

Francis Poulenc bol členom skupiny francúzskych pokrokových skladateľov Parížska šestka. Mal výnimočný zmysel pre inovácie najmä v oblasti melódie a v súlade s ideami skupiny sa v jeho tvorbe presadzovali obzvlášť hravosť, vtip, prehľadnosť, umiernenosť a dôvtipnosť. Závažnejším výrazovým polohám dával priestor predovšetkým v zborovej tvorbe. Komorná hudba zastáva v Poulencovej tvorbe významné miesto. Trio pre klavír, hoboj a fagot dokončil skladateľ v roku 1926 a venoval ho španielskemu skladateľovi Manuelovi de Falla. Skladba plná mladíckej energie, ale i rozvážnejších momentov, je považovaná za prvé dôležité dielo v Poulencovej komornej tvorbe.

Ľudovít Rajter, dirigent a skladateľ, patrí k najvýznamnejším medzinárodne uznávaným osobnostiam slovenského hudobného umenia. Dirigoval historicky prvý koncert Slovenskej filharmónie (27. októbra 1949), s ktorou uviedol množstvo koncertov doma i v zahraničí. Kompozíciu študoval u prominentných skladateľov vo Viedni (Franz Schmidt) a v Budapešti (Ernő Dohnányi). Za svoj mimoriadny prínos pre hudobné umenie získal viacero ocenení, vrátane Čestného kríža I. triedy pre vedu a umenie Rakúskej republiky a Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý udeľuje prezident Slovenskej republiky. Quattro invenzioni pre hoboj, klarinet a fagot z roku 1985 je cyklus dômyselne skomponovaných miniatúr, v ktorých zaujme skladateľova tematická nápaditosť a obdivuhodné vedenie línií jednotlivých hlasov v pôvabnom celku.

Florent Schmitt bol francúzsky skladateľ a klavirista, ktorý pochádzal z oblasti Lotrinska na francúzsko-nemeckom pomedzí. Nehlásil sa k žiadnej kompozičnej škole či hnutiu. Tvoril síce v období, keď sa mnohí skladatelia priklonili k impresionizmu, no namiesto lyriky a hry so zvukovými či harmonickými farbami využíval vo svojich dielach skôr energickosť, dynamickosť, výrazné kontrasty a emócie, ako aj určitú prísnosť či racionalitu. Mnohé z toho nájdeme i v štvorčasťovom komornom diele A tour d’anches pre hoboj, klarinet, fagot a klavír, op. 97. V rokoch 1929 – 1939 pôsobil Schmitt ako kritik v parížskom denníku Le Temps, kde okrem iného uverejnil aj nadšenú kritiku na dirigentský výkon Ľudovíta Rajtera na koncerte s Orchestre des Concerts Poulet 5. februára 1938 v Paríži.

Interpretácie komorných diel sa zhostia členovia Slovenskej filharmónie: huslista Jozef Horváth – koncertný majster; violončelista Boris Bohó – koncertný majster a vedúci skupiny; Matúš Veľas – prvý hobojista a vedúci skupiny; Jozef Eliáš – prvý klarinetista; Peter Kajan – prvý fagotista a vedúci skupiny v spolupráci s všestranným slovenským klaviristom Ladislavom Fančovičom, ktorý sa okrem klasickej hudby venuje aj jazzu a je zakladateľom swingového orchestra Fats Jazz Band.

Foto © Alexander Trizuljak, 2020


Photo © Alexander Trizuljak, 2020


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020

Zábery zo skúšky

Zábery zo skúšky

  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020
  • © Alexander Trizuljak 2020
    © Alexander Trizuljak 2020

Foto © Alexander Trizuljak, 2020

Foto © Alexander Trizuljak, 2020

  • Koncert s publikom III