Hommage à Bohdan WarchalHommage à Bohdan Warchal

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Nech hrám akékoľvek diela Händla, Bacha, Čajkovského, či kohokoľvek iného, v danej chvíli verím, že práve to je tá najkrajšia hudba...“ Bohdan WARCHAL (1930 – 2000)

Prvý koncert Slovenského komorného orchestra pod vedením vtedajšieho koncertného majstra Slovenskej filharmónie Bohdana Warchala sa uskutočnil 22. februára 1961 v Ľudovej škole umenia v Dome osvety Bratislava – Nivy.

Profesor Warchal, jedna z najvýznamnejších osobností slovenského hudobného života 2. polovice 20. storočia, ktorý pôsobil ako umelecký vedúci na slovenských i zahraničných pódiách so svojim súborom neuveriteľné štyri dekády, vytvoril, ako napísala Alžbeta Rajterová v časopise Hudobný život, „bezprecedentný a azda neopakovateľný prípad kontinuity, neodmysliteľne spätý s jeho osobnosťou, s jeho špecifickým temperamentom a chápaním hudby, ktorého poznávacím znakom boli popri túžbe po dokonalosti predovšetkým radosť a nadšenie, prenášané v dvoch smeroch: na členov súboru i na obecenstvo“. Členovia Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala s umeleckým vedúcim Ewaldom Danelom prišli v roku 2004 s myšlienkou koncertu Hommage á Bohdan Warchal, na ktorom by zaznieval pôvodný repertoár súboru, vďaka ktorému sa „Warchalovci“ stali nielen symbolom výnimočnej kvality slovenského interpretačného umenia v zahraničí, ale prostredníctvom početných a pravidelných „mimobratislavských“ koncertov aj synonymom vážnej hudby na Slovensku. Do umeleckého profilu SKO patrila od začiatku okrem „klasikov“ aj tvorba slovenských autorov. Medzi nimi má osobitné miesto hudba skladateľa, ktorého 90. výročie narodenia si tento rok slovenská kultúra pripomína. „Umenie je veľká vec, lebo vracia ľuďom to, o čo prišli, pretože boli k sebe nepozorní, v každodennom zhone si nenašli čas do seba sa započúvať a zahľadieť, odhaľuje v nich najjemnejšie spojenia, dobýva sa k základným podložiam dobra, prekrytým v geológii ich vnútra vyvrelinami každodenných márnivostí,“ napísal pri príležitosti 60. narodenín Bohdana Warchala jeden z najoriginálnejších hlasov slovenskej hudby a výrazná osobnosť generácie avantgardy 60. rokov Ilja Zeljenka. V Zeljenkovej gratulácii, publikovanej v roku 1990 v Pravde, nechýba zmienka o skladbe, z ktorej legendárny huslista a zakladateľ Slovenského komorného orchestra na koncertoch doma i v zahraničí, ale tiež prostredníctvom nahrávok, urobil azda najuvádzanejšie dielo slovenskej hudby 20. storočia. Musica slovaca, skladba pre husle a sláčikový orchester na ľudové piesne z Čičmian a Dolného Vadičova vznikla v roku 1975 pri príležitosti prehliadky Grand prix folkorique de Radio Bratislava. V rozhovoroch s Vladimírom Godárom skladateľ zmieňuje, že kompozícia sa mala pôvodne volať Malá letná hudba, pretože citovala žatevné piesne. Uprostred normalizácie však „leto“ evokovalo rok 1968... Sedemdesiate roky znamenali pre viacerých slovenských skladateľov ostrakizáciu. Patril medzi nich aj Zeljenka, ktorý bol v roku 1972 vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov a na milosť vzatý až v nasledujúcej dekáde. Práve v tomto neľahkom období mu Slovenský komorný orchester nielen premiérovo uviedol, ale tiež nahral viacero diel. Okrem skladby Musica slovaca medzi ne patrí aj Elégia (1976) a Musica per pianoforte ed archi (1977). Skladateľ neskôr spomínal: „Warchal bol kedysi v BROLNe ako primáš a mal k takejto hudbe vzťah. Nejako sa to celé vydarilo, začali Musiku slovaku hrávať aj vonku, až sa napokon stala mojou najhranejšou skladbou. Tak sme sa vlastne zoznámili a potom som mu ukázal aj Elégiu. A keď hrali Elégiu, tak som sa ich spýtal, či by mi neurobili celú profilovú platňu – vtedy som mal už aj Hudbu pre klavír a sláčikový orchester...“ Spolupráca, založená na vzájomnom rešpekte k talentu, disciplíne a tvrdej práci, pokračovala aj v nasledujúcich dekádach. Hudba pre Warchala pre sláčikový orchester je kompozíciou z roku 1987. Dielo je dedikované umeleckému vedúcemu Slovenského komorného orchestra a autor pri jeho predstavení napísal: „Súčasný skladateľ bez vynikajúcich interpretov ťažko vysloví svoje myšlienky, či presvedčí o svojich zámeroch. Partitúra sa, žiaľ, nedá čítať ako kniha. Bohdanovi Warchalovi a jeho súboru vďačím veľa za to, že predstavil publiku moje skladby. Tento vzácny umelec je mi blízky cítením a chápaním hudby.“ Poslednou skladbou, ktorú SKO pod vedením Bohdana Warchala Iljovi Zeljenkovi v Slovenskej filharmónii odpremiéroval, bola v roku 1999 Mozartina (Hommage à W. A. Mozart), len rok pred umelcovou smrťou. Mimochodom, Bohdan Warchal sa narodil 27. januára 1930, zhodou okolností v rovnaký deň ako Wolfgang Amadeus Mozart, ktorého dielam patrí časť dnešného spomienkového programu.

Divertimentá, podobne ako serenády, kasácie, notturná či partity (jednoznačná žánrová diferenciácia je prakticky nemožná), boli v 18. storočí chápané predovšetkým ako produkcia určená na ušľachtilú kratochvílu milovníkov hudby i samotných hudobníkov pri rozličných spoločenských príležitostiach. Nemecký teoretik a skladateľ Heinrich Christoph Koch (1749 – 1816) uvádza, že takéto skladby majú skôr „potešiť sluch ako vyjadriť rozličné odtiene emócií“. Divertimentá preto obvykle neobsahovali sofistikovanú tematickú prácu či zložitý kontrapunkt, no napriek tomu medzi nimi nachádzame aj diela, ktoré zaujmú hudobným šarmom a dôvtipom. Divertimentá, ktoré mohli obsahovať až po trinásť častí, sa komponovali pre sólové klávesové nástroje, ale tiež malé, často sólovo obsadené komorné zoskupenia sláčikových či dychových nástrojov, prípadne ich kombinácií. Sláčikové Divertimentá KV 136 – 138 Wolfganga Amadea Mozarta pochádzajú, podobne ako väčšina skladateľových divertiment a serenád, zo 70. rokov 18. storočia, teda z obdobia Mozartovho pôsobenia v službách salzburského arcibiskupa. Podobné skladby komponoval k príležitostiam, akými boli sviatky, narodeniny, svadby, prípadne záver akademického roku na tamojšej univerzite. Niektoré boli zamýšľané aj na uvedenie pod holým nebom. Divertimentá KV 136 – 138 sú diela, ktoré svojou inšpiráciou talianskou hudbou a trojčasťovým formovým pôdorysom odkazujú na talianske operné predohry, a preto ich niekedy možno nájsť aj pod názvom „salzburské sinfonie“. Vzhľadom na typickú trojčasťovosť má toto druhové zaradenie svoj zmysel. Všetky tri diela vznikli v Salzburgu niekedy okolo roku 1772, pravdepodobne medzi Mozartovou druhou a treťou cestou do Talianska. Aj keď časť mozartovskej literatúry zaraďuje tieto kompozície medzi komornú hudbu (sláčikové kvartetá), skladby môžu byť hrané a hrávajú sa aj v orchestrálnom obsadení.

Andrej Šuba