Klavírny recitál II – Dmitry IshkhanovPiano Recital II – Dmitry Ishkhanov

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Ludwig van Beethoven, autor 32 ikonických klavírnych sonát, považoval (podľa svedectva jeho žiaka Carla Czerného) svoju Sonátu č. 23 f mol Appassionatu, op. 57 za svoju najväčšiu klavírnu sonátu, a to až dovtedy, kým neskomponoval Sonátu č. 29 B dur, op. 106 „Hammerklavier“. Sonátu f mol, op. 57 písal Beethoven v jednom zo svojich najplodnejších období, kedy pracoval aj na viacerých iných ťažiskových dielach (3. symfónia Eroica, 4. symfónia, 5. symfónia Osudová, 4. klavírny koncert, Razumovského sláčikové kvartetá, Husľový koncert, opera Fidelio a ď.). Appassionatu začal komponovať v lete 1804, no dokončil ju zrejme až o dva roky neskôr. Venoval ju grófovi Franzovi Brunsvikovi von Korompa, ktorý bol výborným violončelistom a skladateľovým veľmi dobrým priateľom. Šľachtická rodina Brunsvikovcov vlastnila kaštieľ v Dolnej Krupej (nem. „Korompa“) pri Trnave, kam Beethoven rád chodieval, nielen kvôli Franzovej krásnej sestre Tereze a ich sesternici Giuliette Guicciardi – obidve sú považované za možné kandidátky na doposiaľ nevyriešenú záhadu Beethovenovej „nesmrteľnej milenky“.

Pomenovanie sonáty „appassionata“ (vášnivá) nepochádza od Beethovena, ale zaužívalo sa zrejme vďaka publikovaniu štvorručnej verzie diela s titulom „Sonata appassionata“ v roku 1838. Jedná sa nielen o technicky enormne náročné, ale i emočne neustále vypäté dielo. Tónina f mol býva nezriedka spájaná s predstavou búrky, čoho dôkazom je napríklad Beethovenove dokonalé vyobrazenie náhlej letnej búrky v štvrtej časti Pastorálnej symfónie, op. 68. V tejto tónine sa odohrávajú aj prvá a tretia časť Sonáty, op. 57. Oproti tomu druhá časť predstavuje akési stíšenie v Des dur. Celkový charakter Sonáty Appassionaty metaforicky približuje Carl Czerny vo svojej práci Vollständige theoretisch-praktische Pianoforte-Schule takto: „Ak by si Beethoven, (ktorý tak rád vyobrazoval prírodné scény), vari pritom predstavoval vzdúvajúce sa morské vlny v búrlivej noci, zatiaľ čo v diaľke by zaznievalo volanie o pomoc, mohol by takýto obraz hráčovi vždy poskytovať adekvátnu predstavu o správnom prednese tohto veľkého hudobného obrazu“.

Prvá časť Allegro assai prebieha v nie celkom tradičnom 12/8 takte na pôdoryse sonátovej formy s kódou. Úvodný tajomný motív, latentne zahŕňajúci energiu ďalšieho priebehu, postupuje po tónoch rozloženého kvintakordu f mol a klesá v ľavej ruke až k najnižšiemu tónu klavíra Erard (tón kontra F), ktorý Beethoven dostal v roku 1803 (dovtedy mal k dispozícii len klavír s menším rozsahom). Čoskoro sa do hry zapojí i výrazný osudový motív v hlbokej polohe, ktorého variant sa preslávil vďaka Beethovenovej Symfónii č. 5 Osudovej. Okrem kontrastnej lyrickej témy a jemných zábleskov svetla sa takmer celá časť nesie v znamení nepoľavujúcej naliehavosti, výbušnosti, prudkých zlomov a enormného napätia.

Druhá časť Andante con moto je oproti krajným častiam stručnejšia a atmosféra jej témy i nasledujúcich variácií vyvažuje dramatické prepätie jej okolia. Po poslednej variácii sa opäť vráti téma Andante, no skončí sa zmenšeným septakordom e-g-b-des a attacca prechádza do finále Sonáty. Téma tejto časti natoľko zaujala Beethovenovho súčasníka Friedricha Silchera, že ju (spolu s inými časťami Beethovenových diel) prepísal pre spevný hlas, pričom využil básnický text Friedricha von Matthissona. Neskôr Ignaz Heim pieseň upravil pre štvorhlasný mužský zbor a v tejto podobe sa pod názvom Hymne an die Nacht zaradila do vianočného repertoáru mnohých interpretov.

Beethovenov žiak (a spoluautor knižne vydaných spomienok na skladateľa) Ferdinand Ries približuje proces vzniku finále Sonáty f mol: raz, keď Ries prišiel k Beethovenovi na hodinu, išli sa umelci spolu najskôr prejsť do prírody, nakoľko bol krásny deň. V istej chvíli Ries zbadal, že Beethoven je pohrúžený do seba, nevníma okolie a pospevuje si nejaké melódie a motívy. Keď sa vrátili naspäť, Beethoven si bez slova sadol za klavír a hodnú chvíľu si prehrával svoje čerstvé nápady, ktoré sa stali súčasťou finále Appassionaty. Napokon, udivený, že Ries je ešte v miestnosti, sa Beethoven ospravedlnil svojmu žiakovi, že z hodiny nič nebude, lebo musí pracovať. Tretia časť Sonáty f mol (Allegro ma non troppo. Presto) predstavuje neúprosné finále zmietané búrlivými emóciami, v ktorom sa proces i napriek všemožnej snahe (rozhodné akordy plné odhodlania k zmene na začiatku kódy – Presto) rúti k záverečnej „tragédii“, ako túto sonátu označil Jürgen Uhde a dodáva: „Tu je napísaný príbeh veľ kej vôle, ktorá by chcela zmeniť jestvujúce pomery, ale boj nevedie k oslobodeniu“.

Medzi najvýznamnejšie sonáty pre klavír z 20. storočia patria diela Sergeja Prokofieva. Je autorom deviatich kompletných klavírnych sonát, desiata ostala nedokončená. Sólovému klavíru, dokonca priamo sonáte pre klavír venoval svoje vôbec prvé aj posledné dielo: opus 1 tvorí jeho Klavírna sonáta č. 1 f mol z roku 1909 a najvyššie opusové číslo 137 označuje nedokončenú Klavírnu sonátu č. 10 e mol z roku 1953. Prokofievova Sonáta pre klavír č. 3 a mol, op. 28 vznikla v roku 1917, kedy sa skladateľ venoval aj kompozícii ďalších významných diel ako napríklad Klasická symfónia, Husľový koncert č. 1, či klavírny cyklus Prchavé vidiny. Tretia sonáta vznikla podobne ako nasledujúca Štvrtá klavírna sonáta na základe o niekoľko rokov starších skíc, ktoré si Prokofiev ešte ako študent Petrohradského konzervatória poznačil do svojich zápisníkov, ale ďalej im nevenoval pozornosť, nakoľko bol zaneprázdnený písaním iných skladieb. Na to, že hudobné myšlienky 3. a 4. klavírnej sonáty pochádzajú z dávnejšieho obdobia, upozorňuje aj autorov podtitul oboch skladieb – „Zo starých zošitov“.

3. sonáta a mol je Prokofievovou najkratšou klavírnou sonátou, no zároveň patrí k jeho najobľúbenejším a najhrávanejším dielam pre sólový klavír. Jednočasťová skladba sa odvíja vo forme viac-menej tradičného sonátového allegra s kódou, ktorá je však naplnená moderným hudobným jazykom. Oblasť hlavnej témy je charakteristická výraznou rytmikou, nespútanou energiou i hravosťou. Nápadné sú väčšie skoky v melodike, ako aj chromatické postupy. Oblasť vedľajšej témy pôsobí veľmi kontrastne a je jednou z úchvatných ukážok Prokofievovho sugestívneho lyrizmu. Boris Berman, popredný klavirista a zanietený interpret Prokofievových diel, vo svojej knihe Prokofiev‘s Piano Sonatas: A Guide for the Listener and the Performer poukazuje na to, že druhá téma sonáty je do istej miery skomponovaná na spôsob prednášania ruských ľudových piesní, kedy každú frázu začína spievať predspevák a následne sa pridáva zbor. Klavírnu sonátu č. 3 a mol po prvýkrát uviedol sám Prokofiev 15. apríla 1918 v Petrohrade v rámci týždeň trvajúceho festivalu jeho diel, ktorý bol sponzorovaný konzervatóriom. Na odporúčanie svojho priateľa, umeleckého patróna a autora textov o hudbe, Piotra Suvčinského, zvykol Prokofiev v nasledujúcich rokoch často zaraďovať túto Klavírnu sonátu a mol ako úvodné dielo svojich recitálov.

Sergej Rachmaninov napísal Variácie na Corelliho tému, op. 42 počas mája a júna 1931 vo vile Le Pavillon v malebnom prostredí Clairefontaine-en-Yveline neďaleko Paríža, kde trávil leto s rodinou. Po náročnej koncertnej sezóne v USA, kde sa po emigrácii z Ruska živil najmä ako klavírny virtuóz, našiel v pokoji francúzskeho vidieka opäť čas na komponovanie. Corelliho variácie predstavujú jediné a zároveň vôbec posledné Rachmaninovovo dielo pre sólový klavír, ktoré napísal po odchode z Ruska v roku 1917. Dielo je venované slávnemu huslistovi Fritzovi Kreislerovi, s ktorým Rachmaninov v zámorí umelecky spolupracoval, okrem iného aj na niekoľkých nahrávkach. Pravdepodobne práve vďaka Kreislerovi spoznal Rachmaninov cyklus 12 husľových sonát, op. 5 od barokového majstra Arcangela Corelliho. Posledná Corelliho husľová sonáta z tohto opusu je jednočasťovou kompozíciou, ktorá variačným spôsobom spracováva tému La folia, ktorú si pre svoje klavírne Variácie, op. 42 zvolil aj Rachmaninov. Pôvod La folie zrejme siaha až na koniec 15. storočia, kedy predstavovala divoký portugalský tanec. V podobnom období sa zároveň vyvinul aj harmonicko-melodický model rovnakého názvu, ktorý však s živelným tancom nemal veľa spoločného. Tento model sa postupom času stal veľmi obľúbeným a ako myšlienkový základ sa objavil v kompozíciách mnohých autorov, vrátane viacerých Corelliho barokových súputníkov. V rámci klavírnej literatúry napríklad začlenil La foliu nezabudnuteľným spôsobom do svojej Španielskej rapsódie (1858 – 1864) Franz Liszt. Keď si Sergej Rachmaninov na základe poznámky jedného hudobného kritika uvedomil, že autorstvo témy La folia mylne prisudzoval Corellimu, chcel svoju skladbu premenovať. No v tom čase už bola pod týmto názvom známa, takže k jej premenovaniu napokon nedošlo. Názov Rachmaninovovej skladby tak aspoň dodnes poukazuje na jej inšpiračný zdroj. Rachmaninovov opus 42 tvorí téma s 20 variáciami a kódou. Téma La folia obsahuje sama o sebe istú dávku melanchólie, ktorú však Rachmaninov vo svojich Variáciách, op. 42 zintenzívňuje do krajnosti. Okrem toho však tému transformuje do najrozmanitejších ďalších charakterov: od jasného, veselého, žartovného, cez elegantný, smutný, až k hnevlivému, výbušnému. Pritom samozrejme dochádza aj k zmenám harmonickým, rytmickým, tempovým a podobne. Pôvodná podoba témy sa opäť objaví až v kóde. V čase vzniku skladby nebolo publikum ešte celkom pripravené na prijatie tohto myšlienkovo náročného diela, preto pri jeho interpretácii zvykol sám Rachmaninov za klavírom niektoré variácie vynechávať. V liste Nikolajovi Medtnerovi z 21. decembra 1931, kedy už mal Rachmaninov za sebou 15 koncertných uvedení Corelliho variácií, op. 42, píše, že ešte nikdy sa mu nepodarilo zahrať kompletné dielo: „Nechal som sa viesť kašľaním publika. Keď kašeľ narastal, ďalšiu variáciu som preskočil. Vždy keď sa nekašľalo, hral som ich v správnom poradí. Na jednom koncerte, nepamätám sa už kde – nejaké malé mesto – sa kašľalo tak agresívne, že som zahral len 10 variácií (z 20). Svoj rekord som dosiahol v New Yorku. Tam som hral 18 variácií.“ Dnes sa k takejto praxi neuchyľuje. Dielo je považované za formovo i výrazovo vyvážené a patrí k najpodmanivejším ukážkam Rachmaninovho neskorého kompozičného štýlu.

Jedným z hlavných inšpiračných zdrojov ranej tvorby Rachmaninovovho rovesníka Alexandra Skriabina bolo dielo Fryderyka Chopina. Podobne ako Chopin komponoval aj Skriabin okrem rozmernejších klavírnych sonát aj množstvo klavírnych miniatúr s podobnými názvami: mazúrky, nokturná, prelúdiá, impromptus, scherzá, valčíky, koncertné etudy, fantázie a podobne. Po prekonaní etapy Chopinovskej inšpirácie Skriabin prestal písať mnohé z týchto kompozičných druhov, avšak tvorbe sonát, etud a prelúdií sa venoval aj v nasledujúcich obdobiach. Okrem toho pribudol v strednom tvorivom období dôležitý žáner klavírnej poémy.

Vznik množstva klavírnych prelúdií v Skriabinovej ranej tvorbe čiastočne podnietila aj stávka s jeho priateľom, mecenášom a vydavateľom Mitrofanom P. Beljajevom, že do apríla roku 1896 skomponuje 48 prelúdií pre klavír tak, aby v každej z existujúcich tónin vznikli po dve prelúdiá. Skriabin si však pri 46. prelúdiu tento zámer rozmyslel a rozhodol sa už skomponované prelúdiá rozdeliť do viacerých opusov: 11, 13, 15, 16, 17 (v neskorších rokoch vznikali aj ďalšie opusy s prelúdiami). V liste Beljajevovi z 23. marca 1896 vysvetľuje: „Nejde tu predsa o to, aby boli po dve [prelúdiá] v každej tónine. Každé Prelúdium je malou kompozíciou, ktorá môže existovať samostatne, nezávisle od iných Prelúdií“. A tak z pôvodného zámeru napísať dva cykly po 24 prelúdiách vo všetkých tóninách ostal napokon len jeden kompletný cyklus – 24 prelúdií, op. 11. Radenie prelúdií v Skriabinovom opuse 11 je podobne ako v Chopinovom cykle 24 prelúdií, op. 28 po kvintách, vždy v durovej a molovej paralelnej tónine za sebou (C dur, a mol, G dur, e mol, D dur, h mol, atď.). Väčšina Skriabinových Prelúdií, op. 11 vznikla počas jeho intenzívnych, či už z pracovných alebo liečebno-relaxačných ciest medzi rokmi 1895 – 1896. Preto sa niekedy zvyknú označovať aj ako Skriabinov „hudobno-umelecký denník“. Skladateľ v rukopise pri každom prelúdiu uvádza poznámku, kedy a kde vzniklo. I keď sa dajú nájsť isté paralely medzi samotnou hudbou a tým, čo jej autor v danom období prežíval (vyjadrené v jeho bohatej korešpondencii), určite sa nejedná o popisné skladby s konkrétnym programom. Len niekoľko málo Skriabinových prelúdií z opusu 11 pochádza zo skorších rokov (vrátane dnes uvedených Prelúdií č. 10 cis mol a č. 4 e mol, ktoré vychádzajú z autorovho skorého, nedokončeného diela Balady b mol z roku 1888). Kompletný cyklus Skriabinových 24 prelúdií, op. 11 publikoval Beljajev vo svojom vydavateľstve vo februári 1897. I keď Skriabin v ranej tvorbe nadväzoval na Chopinov odkaz, odzrkadľujú Prelúdiá, op. 11 už jeho vlastný kompozičný štýl. Dnešný výber štyroch prelúdií z opusu 11 (č. 1 C dur Vivace, č. 4 e mol Lento, č. 10 cis mol Andante, č. 19 Es dur Affettuoso) prináša mnohé z toho, čo je pre Skriabinov hudobný jazyk charakteristické: nesmiernu zvukovú farebnosť; tajomnú, ponurú, mystickú atmosféru, ako aj vzletné hudobné myšlienky akoby smerujúce k svetlu; pocit slobody, beztiaže, bezčasovosti, ktorý vyplýva aj z mnohých rytmických nekonvenčností, využitia polyrytmiky, prízvukov na ľahkých dobách, nepravidelného metra a podobne. Poémy pre klavír ako aj pre orchester komponoval Skriabin od roku 1903 až do smrti. V rámci jeho klavírnych kompozícií ich dvadsať nesie v názve slovo poéma, avšak druhovo sa medzi poémy počíta vyše tridsať jeho skladieb. Skriabin vo svojich poémach zvyčajne chcel zachytiť atmosféru niečoho nevysvetliteľného, prchavého, neuchopiteľného. Sám im pripisoval „špecifický psychologický obsah“, i keď len niekedy mali aj konkrétny námet. Dve poémy pre klavír, op. 32 z roku 1903 sú vôbec prvými Skriabinovými skladbami s týmto názvom. Poéma č. 1 je skomponovaná v skladateľovej obľúbenej tónine Fis dur a nesie sa v introvertnom duchu lyrickej zasnenosti. Sám autor ju rád uvádzal na vlastných recitáloch a dnes patrí k jeho najhranejším poémam. Leonid Sabanejev ju vo svojich Spomienkach na Alexandra Skriabina nazýva „erotickým bozkom“, akýmsi „rozpúšťaním vo vlnách vnemov“. Skriabin bol známy používaním nezvyčajných prednesových a výrazových označení. V Poéme op. 32 č. 1 dokonca vytvoril aj novotvar „inaferando“, ktorý Skriabinovská bádateľka Valentina Rubtsova vysvetľuje ako „ľahko sa dotýkajúci“ či „sotva postihnuteľný“. Náladovo kontrastná, extaticky výbušná Poéma č. 2 je zaujímavá aj tým, že v akejsi zárodočnej podobe už obsahuje Skriabinov povestný „prometeovský akord“, ktorý sa postupne stal základom jeho neskorších diel so špecificky mystickou harmóniou.

Jana Majerová

DMITRY ISHKHANOV

„Evgeny Kissin, Grigory Sokolov – váš nástupca prichádza.“ (Luzerner Zeitung)

Už ako štrnásťročný debutoval v Carnegie Hall, keď s orchestrom Distinguished Concerts International New York a dirigentom Miranom Vaupotićom odohral v Sternovom auditóriu Beethovenov Klavírny koncert č. 2. Ako jedenásťročný reprezentoval Maltu na Eurovision of Young Musicians (2016) v Kolíne, kde sa stal historicky najmladším finalistom. Svoje prvé CD Virtuoso so Chopinovským programom nahral v októbri 2021 pre spoločnosť Parma Recordings.

Rodák z Moskvy prejavoval záujem o hudbu už od svojich štyroch rokov, kedy začal hrať na klavíri so svojou opatrovateľkou. Rodina sa v roku 2008 presťahovala na Maltu. Už v roku 2013 ako osemročný dokončil piatu triedu hry na klavíri na Associated Board of the Royal Schools of Music na Malte. Medzi rokmi 2014 – 2020 študoval na Hochschule für Musik und Tanz v Kolíne (N. Tichman, G. Lücker). Zároveň študoval aj na Humboldtovom gymnáziu. V súčasnosti študuje na Universität Mozarteum v Salzburgu (P. Gililov).

Napriek mladému veku získal Ishkhanov ocenenia na viacerých prestížnych súťažiach, okrem iného na Rovered‘Oro v Taliansku, na XXII ročníku Citta di Barletta, v Nemecku na Golden Key, Münchner Klavierpodium, Jugend Musiziert, Concours Flame vo Francúzsku či na belgickej César Franck International Competition. Mladý klavirista sa aktívne zúčastňuje aj na festivaloch, účinkoval už na festivale New Names v Arménsku, Valletta International Piano Festival na Malte, nemeckých podujatiach Rachmaninoff festival a ClaviCologne, francúzskom Nuits Musicales du Suquet, americkom Washington International Piano Festival, švajčiarskom Lucerne Festivale a tiež na talianskych festivaloch Palazzo Ricci, Chieti Classica a Piano Academy Eppan. Koncertoval v sálach: Kennedy Centre (Washington), Kolínskej filharmónii, Smetanovej sieni (Praha), Beethovenovom dome (Bonn), Musikvereine (Viedeň), Concertgebouw (Amsterdam), Mozerteum (Salzburg) a aj v Carnegie Hall (Stern Auditorium, Weill Recital Hall) v New Yorku i ďalších.